Matúš, ktorý pomáhal v utečeneckom tábore: Boli prekvapení, keď som im povedal, že sa ich bojíme kvôli terorizmu

  • Je len stredoškolák, no ľudia v núdzi mu nie sú ľahostajní
  • S kamarátkami Zuzanou Juríkovou, Alžbetou Michalovou a Noemi Kubáň navštívil utečenecký tábor v Grécku a Srbsku
  • Priamo sa stretol s tým, čoho sa mnohí Slováci boja a čo odsudzujú
 srcset
Noemi Kubáň
  • Je len stredoškolák, no ľudia v núdzi mu nie sú ľahostajní
  • S kamarátkami Zuzanou Juríkovou, Alžbetou Michalovou a Noemi Kubáň navštívil utečenecký tábor v Grécku a Srbsku
  • Priamo sa stretol s tým, čoho sa mnohí Slováci boja a čo odsudzujú

Ahoj, Matúš. Na Slovensku mnohí tvrdia, že problém s utečencami sa nás netýka. Prečo si sa o nich začal zaujímať? 

Príde mi dôležité pomáhať ľuďom v núdzi, vidím v tom istú povinnosť a zároveň motiváciu. Dáva mi to úplne iný životný rozmer. Na Slovensku máme bezdomovcov, starých ľudí, ktorých úspešne ignorujeme, no aspoň sa o nich sem tam niečo povie. Avšak po celej Európe máme roztrúsených utečencov, ľudí, ktorí majú za sebou často náročný príbeh a sú v núdzi, no o nich nehovorí nikto. A keď sa spomenú, takmer vždy to má len negatívny podtón. Akoby to boli nejakí paraziti, ktorí sa na nás prišli priživiť. Akoby mali na výber. Skrátka, nikoho nezaujímajú, preto mi príde zaujímavé pomáhať v tejto oblasti, hovoriť o nej. Pretože nikto o nich nič nevie, no napriek tomu sme sa všetci zhodli, že nám chcú zle.

Áno, mnohí hovoria, že sa nás to netýka. Nedávno som bol na prednáške jedného slovenského fotografa, ktorý fotí na bojových frontoch. Hovoril mi, ako bol jeden deň v Bratislave s kamarátmi a už o 18 hodín neskôr bol na fronte, o ktorom nás médiá informujú ako o niečom veľmi vzdialenom. Uvedomil si, že svet už nie je ako kedysi, keď trvalo celé dni dostať sa z jednej strany na druhú. V skutočnosti je už taký globalizovaný a prepojený, že niežeby sa nás to netýkalo, ale je to vedľa nás.

Zobraziť celú galériu (24)
zdroj: archív Matúš Kočalka

Spolu s kamarátkami ste nedávno navštívili utečenecký tábor. Prečo ste sa rozhodli pre dobrovoľníctvo a nie napríklad pre finančnú pomoc? 

To by bolo veľmi jednoduché. Je dôležité posielať peniaze a nie každý má žalúdok na to, aby pomáhal v tábore. Ja však nie som z tých, ktorí zarábajú, preto som sa rozhodol pomáhať v teréne. Za každého z našej skupiny môžem povedať, že nás viac baví kontakt s ľuďmi a peniaze, ktoré poslali druhí, vieme priamo v tábore zužitkovať. Taká bola aj naša úloha v Grécku, kde sme pomáhali s prerábaním nových priestorov pre utečencov.

Pomáhali ste aj s niečím iným?

Boli sme tam vďaka projektu Open Space, ktorý nechcel podporovať establishment v tábore, kde sa utečenci museli nútene učiť len gréčtinu. Ráta sa totiž s tým, že zostanú v Grécku, lenže mnohí chcú v skutočnosti emigrovať ďalej. Ilegálne, samozrejme, pretože legálne sa to už nedá. Iniciatíva Open Space tak zriadila asi 5 minúť od tábora vlastný stan, kde sme vyučovali angličtinu, trávili čas s deťmi, rozprávali sa, večer sme spievali pri ohni. Bolo síce ľahšie hrať s deťmi futbal, ale rozhodli sme sa robiť aj niečo prínosnejšie, takže sme ich učili jazyk.

Prečo práve Grécko?

Hrala v tom úlohu aj dobrodružnosť. Minulý rok sme boli v tábore Srbsku, kde to bolo veľmi depresívne. Teraz sme hľadali miesto na Balkáne, kde je utečenecká kríza najväčšia, a najvhodnejšie podmienky pre dobrovoľníkov sme našli práve v gréckom meste Drama. Nechceli sme totiž stráviť desať dní niekde v sklade, ale chceli sme byť v teréne a v kontakte s ľuďmi.

Ako by si bežnému človeku opísal utečenecký tábor? Mnohí si predstavia niečo na štýl stanového mesta…

Vôbec to tak nemusí byť. Keď sme boli v srbskom Adaševci, v tamojšom tábore bolo ubytovaných viac ako tisíc, možno aj dvetisíc ľudí. Bol to starý nepoužívaný motel pri diaľnici. V jeho záhrade boli postavené obrovské biele stany pre približne 200 chlapcov. Vnútri stanu mali na sebe nastavané postele, bolo tam kúrenie, ktoré však kúrilo veľmi sporadicky. Potom sme boli ešte v ďalšom tábore, ktorý tvorili len takéto stany. V Grécku zas išlo o starú industriálnu ubytovňu, do ktorej sme však mali zákaz vstupu, pretože ju spravovala armáda.

Zobraziť celú galériu (24)
zdroj: Noemi Kubáň

V akých podmienkach tam utečenci žili? 

Záleží na tom, z akého pohľadu sa na to pozeráme. V Srbsku boli najohrozenejšou skupinou mladí chlapci. Predstav si, že 14-ročný chalan prejde sám polovicu sveta a dostane sa do cudzej krajiny, kde je len sám za seba. Kto u nás v takom veku vôbec rozmýšľa nad niečím podobným? O týchto chlapcov nebolo v Srbsku postarané vôbec. Starali sa najmä o rodiny, ktoré bývali v ubytovni, chlapci bývali v stanoch a boli odsunutí nabok. Neboli rodina, nikto ich nechcel, báli sa ich.

Títo chlapci prišli o rodiny? 

Buď o nich prišli alebo ich nemali. Mnohí boli vo veku od 14 do asi 17 rokov. Bývali v spomenutom stane, kde bola obrovská zima. Keďže to bolo na prelome novembra a decembra, mohlo tam byť asi 5 stupňov. Ja som k nim dochádzal každý večer, kedy som dozeral na večerný pokoj a popri tom sa s nimi rozprával. Spal som tam v termoprádle, teplákoch, mikine, bunde, šále a čiapke. Oni mali naopak bosé nohy a cez seba len tak prehodené deky. Napriek tomu mi priniesli vankúše a deky, za čo som sa až hanbil, pretože som bol vyobliekaní a im musela byť neskutočná zima. Jednoducho sa chceli podeliť aj o to málo čo mali.

Asi si ťa vážili za to, že si sa o nich staral…

Myslím si, že skôr majú v kultúre zakorenenú akúsi úctu k hosťovi. Zároveň som bol nový a bol som Európan. U nich bol veľmi silný ten medziľudský aspekt, keď sa s človekom rozprávali, pozerali sa mu hlboko do očí a držali sa za ruky. Už prvý deň ako som prišiel ma pozvali na jedlo. Denne od štátu dostávali plechovku tuniaka a chlieb, z čoho by sa asi každému obrátil žalúdok, keby to je každý deň. Občas si za vlastné peniaze kúpili akési konzervované mäso v paradajkovej omáčke. Oni sú však veľmi skvelí v tom, že aj z mála vedia spraviť niečo „väčšie“. Dali si to vždy na tácku a jedli to s pita chlebom. Keď ma uvideli, hneď mi naložili na tanier, ale naozaj neúmerne veľa. Aj s tým málom, čo mali, sa opäť chceli podeliť.

Ale ešte k predošlej otázke – v Grécku sa podľa mňa mali lepšie. Bolo tam jednak teplejšie počasie a neboli tam také depresívne nížiny ako v Srbsku. Oni totiž pochádzajú z hornatých oblastí. Dostávali tam tiež asi 160 eur na mesiac, deti asi 60, čo je celkom dosť, keď si to tak vezmeme. Keď si však predstavíme toho 14-ročného chalana, ktorý je ešte kategorizovaný ako dieťa, nie je to nič moc. Mali tam tiež možnosti vychádzok, nemuseli sa pozerať na to depresívne „nič“ vedľa diaľnice.

Mohli sa slobodne pohybovať mimo tábor?

Mohli, ale tuším, že v Srbsku aj v Grécku to bolo tak, že ak boli mimo tábora viac ako 48 hodín, tak ich škrtli a už sa nemohli vrátiť. Vrámci dňa sa však mohli pohybovať aj po vonku.

Zobraziť celú galériu (24)
zdroj: Noemi Kubáň

Ako to tí ľudia prežívali?

Veľmi to záleží na krajine. V Grécku majú utečenci za sebou prvý úspech, preplavili sa do Európy na gumených člnoch. Jeden chlapík nám rozprával, ako sa jeho čln trikrát potopil a on musel trikrát doplávať na pevninu, pričom plával len jednou rukou a druhou držal nad hlavou svoj pas, aby sa mu nenamočil. Utečenci cestujú zo Sýrie, Afganistanu či Iraku niekoľko dní, na hraniciach ich dobijú policajti, v Iraku či Sýrii ich môžu zastreliť. Úspechom je preto už to, že žijú. Zároveň sú spokojní, že sú konečne v Európe.

V Srbsku to bolo trochu iné, bol to pre nich prvý neúspech. Chytili ich na ceste tam, kde vôbec nechceli byť a kde sú otrasné podmienky. No a ako sa s tým človek vysporiada? V Srbsku to bola depresia, beznádej, ale tiež túžba, ktorá musela pretrvať. Jeden utečenec tam však spáchal samovraždu, takže tam tá túžba asi odišla.

Je pravda, že väčšina utečencov sa chce dostať do Nemecka?

Mnohí chcú ísť do Nemecka, ale niektorí chcú zostať v Grécku. Ďalšími cieľovými destináciami sú napríklad Taliansko či Kanada. Nemecko je však pre nich niečo také, ako bola kedysi pre Slovákov Amerika, kam mohutne odchádzali ako do „vysnenej krajiny“. Mnohí majú v Nemecku rodinu. Sú však aj takí, ako Knaif či Ahmed, ktorí sa chcú vrátiť späť, keď bude v ich krajine mier.

Zobraziť celú galériu (24)
zdroj: Noemi Kubáň

Aké očakávania mali ľudia, s ktorými si sa stretol, od budúcnosti?

Wazeer napríklad chcel byť policajtom, dokonca policajným šéfom. Knife bol automechanik a chcel to robiť aj v budúcnosti. Ahmed zase pracoval ako maliar, maľoval aj priestory v tábore. Väčšinou tam však boli mladí chalani vo veku 14 až 17, ktorých jediné očakávanie bolo dostať sa do bezpečia. V tábore utečenci po celý čas nemali čo robiť, preto boli vďační, keď nám mohli pomôcť upraviť nové priestory. Jeden Grék nám totiž daroval časť starej fabriky, ktorá sa 40 rokov nepoužívala a bolo treba ju dať do poriadku.

Keď sme každý deň prichádzali do budovy, ktorú sme prerábali, spomínaný Ahmed tam bol vždy o dve hodiny skôr ako ostatní. Ušiel zo Sýrie a bol neskutočne šťastný, že bol v Grécku. Spravil všetko, čo sme mu dali spraviť. Najprv sme mu dali píliť police, no on stále túžobne pozeral na stenu. Jeho kamarát mi prezradil, že chce maľovať, pretože je maliar. Keď som mu dovolil ju namaľovať, veľmi si to vážil a ešte večer pri ohni nám ďakoval, že mohol byť aspoň trochu užitočný.

Nedávno mi však písal dosť depresívne, že už chce konečne dostať grécke občianstvo a chce pracovať, žiť, mať rodinu. Že už v tábore nechce zostať ani o deň dlhšie. Je však ťažké zostať v kontakte, pretože človek musí byť do toho zakomponovaný, inak na to zabudne, vybledne to. Keď teda budeme nabudúce hovoriť, že títo ľudia nechcú pracovať, spomeňme si na Ahmeda.

Zobraziť celú galériu (24)
zdroj: Noemi Kubáň

Veríš tomu, že všetci z nich chcú pracovať? 

Radšej negeneralizujme. Nájdu sa medzi nimi aj leniví, zadubení a hlúpi ľudia. No aj na Slovensku nájdeme takých, ktorí nemajú veľa rozumu a volia Kotlebu. Z mojej skúsenosti, a skúsenosť je nadovšetko, viem dať ruku do ohňa za Ahmeda, Knaifa a ďalších, ktorí chcú pracovať, mať rodinu a žiť v mieri.

Keď sme boli v Srbsku, dlho sme sa s chalanmi rozprávali a spýtali sa ma, prečo ich v Európe nechceme. Boli z Pakistanu a Afganistanu a utekali pred chudobou. Mnohí ukazovali fotky zemetrasenia, zničené ulice. Jeden nám ukázal video, ako povstalecké skupiny otrávili v dedine vodu. Boli tam mŕtve deti, ktoré držali na rukách, plačúci ľudia, rozbombardované domy, krvavé hlavy. Hovorili o tom, ako teroristická skupina vyvraždila celú školu plnú detí a ukázali nám fotku, na ktorej boli mŕtve deti poukladané v rade vedľa seba. Pre nich bola tá fotka normálna, pretože to zažili, z tej mizérie pochádzajú. Na otázku, prečo ich nechceme, som im odpovedal, že sa bojíme, že budú teroristi. Neskutočne som sa hanbil. Nezabudnem na tie nechápavé výrazy a slová „Tak my pred tým utekáme a vy si myslíte, že budeme robiť to isté?“

Napriek tomu boli napríklad v Nemecku prípady napadnutí a znásilnení zo strany migrantov…

Nebudem obhajovať ľudí, ktorí robia blbosti, za nich sa hanbím rovnako ako každý súdny človek. Takéto správanie je odsúdenia hodné a ak sa to v Nemecku vymklo spod kontroly, je to len dôkaz, že krajina je preplnená a ostatné krajiny by sa preto mali podieľať na solidarite. Prečo tam ľudia žijú v ghettách? Lebo ich nikto nechce. V ghette sa ľahko rozšíri myšlienka, že všetci sú proti nám, tak sa poďme spojiť proti nim.

Zároveň si myslím, že sa neinformuje o pozitívnych prípadoch. Videl som reportáž o nemeckom mestečku, kde utečenci začali pracovať v miestnej vývarovni a natoľko sa začlenili, že začala fungovať základná ekonomika. To však pre nás nie je také zaujímavé ako strach. Chceme sa predsa báť a voliť neonacistov, pretože nám všetci chcú zle. Strach je pudová záležitosť a nemusí byť logický a racionálny.

Absolútne sa nedá viniť Nemecko či Francúzsko. Dajú sa viniť ostatné krajiny vrátane Slovenska, Česka či Poľska, ktoré sa správajú pokrytecky.

Zobraziť celú galériu (24)
zdroj: Noemi Kubáň

Aj preto nedávno Európska komisia tieto krajiny zažalovala…

Áno, zažalovala Poľsko, Česko a Maďarsko. Ale koľko utečencov v skutočnosti prijala Slovenská republika? My sme sa tomu šikovne vyhli, s čím principiálne nesúhlasím. My v strednej Európe, ktorú vnímam ako najuzatvorenejšiu a najxenofóbnejšiu, sme veľmi zvyknutí brať, ale nie dávať. Teraz však nehovorím o hladových dolinách a chudobných rodinách, ale o normálne zdravej triede. Konzumerizmus nás tak zdementnel, že len berieme a prijímame. V skutočnosti na Slovensku patríme k 20 percentám najbohatšej vrstvy sveta. V tom našom prepychu sa však pozeráme len sami na seba. Nie som zástanca asketizmu, ale racionálneho uvažovania a pokorného života s mierou.

Ako teda môžu ľudia utečencom pomôcť?

Úplne najjednoduchšie a najpragmatickejšie je prispieť finančnou čiastkou. Ale podľa mňa najťažšie a zároveň najdôležitejšie je prehodnotiť svoj vlastný postoj, pretože inak sa nikdy nepohneme ďalej. Tak sa bude môcť zmeniť politická debata z toho, že ich nechceme, na to, koľko ich môžeme prijať. Myslím si, že to dlhujeme krajinám, ktoré sú finančne vyspelejšie, ale sú momentálne preplnené, a najmä ľuďom, ktorí prišli do Európy kvôli podmienkam, za ktoré nemôžu, len my sa tvárime, akoby za ne mohli.

Zobraziť celú galériu (24)
zdroj: Noemi Kubáň

A čo s ľuďmi, ktorí svoj postoj nie sú ochotní zmeniť? 

V tomto som trochu bezradný. Čo je riešenie voči extrémistom a polarizácii, voči ľuďom, ktorí tento rozhovor ani nedočítajú a povedia, že som hlúpy, keď som tam išiel? Myslím si, že riešením je nevenovať tomu pozornosť, ale venovať ju tomu, čo je skutočné. Nemyslím si však, že na Slovensku je takýchto ľudí mnoho, iba sú to tí najhlasnejší. Boja sa, ale nevedia čoho, a namiesto toho, aby sa skutočne informovali, dajú priestor pudovému strachu.

Na záver nám prezraď, čo ti dala táto skúsenosť a čo plánuješ v blízkej budúcnosti?

Tým najintenzívnejším, čo som si odniesol, je povinnosť a núdza o tom hovoriť. V budúcnosti sa teším na vysokú školu, rád by som sa osamostatnil a našiel si prácu. Chcel by som ďalej pomáhať, mám rád aj starých ľudí, takže možno aj v tejto oblasti. Kedykoľvek sa tiež opäť vrátim do utečeneckého tábora. Bol to úžasný zážitok a čas s nimi bola pomoc nielen pre nich, ale najmä pre nás. Bolo to zmysluplné a veľmi intenzívne. Sú to nádherní ľudia, ktorí potrebujú prijatie otvorenosť, dôveru, ochotu. Potrebujú nás. Aj preto v tom vidím veľkú podstatu.

Najnovšie video