Mirka Germanová sa neplánovala živiť písaním. Dnes jej články vydáva aj The New York Times

Mirkina mama bola učiteľka a otec vyštudovaný chemik. Žiadneho kreatívca tak doma nemali, takže ako dieťa netušila, že novinárčina ako profesia vôbec existuje. Mirka však vždy bola neposedné a ukecané dievča a chcela ísť študovať spev na konzervatórium. V tej dobe jej však rodičia začali hovoriť o ďalších zaujímavých odboroch, ktoré by sa jej mohli páčiť a boli by aj trošku praktickejšie.

Tak objavila žurnalistiku na UK a celú strednú školu už potom pracovala na tom, aby sa sem dostala. Ako dieťa milovala knihy, neskôr sa zamilovala aj do novín a keď ju prijali na vysokú, bola celkom nadšená, že môžem byť zrazu súčasťou vzrušujúceho sveta plného skvelých príbehov.

Mirka je momentálne freelancerka, no takáta práca nie je vždy len prechádzka ružovou záhradou. Za najlepšiu vec na celom freelancovaní považuje slobodu. Slobodu vyberať si projekty, ktoré ju bavia a zaujímajú, vyberať si prácu, ku ktorej má blízko a aj ľudí, s ktorými pracuje. Sloboda pracovať v prostredí, ktoré jej najviac vyhovuje a aj v čase, ktorý jej sedí. A v neposlednom rade sloboda hľadať svoje témy a príbehy kdekoľvek, keďže nemusí len v práci čakať, čo si ju nájde samo.

“Samozrejme, freelance práca má aj množstvo úskalí a asi to nie je úplne pre každého. Pri takejto práci nemáte žiadnu istotu stáleho príjmu, nemáte manažment, ktorý vám poradí, podrží vás, navedie vás na správnu cestu. Nikdy si nemôžete byť istí, že aj o mesiac budete mať dosť práce a aj keď máte voľno, nikdy vlastne neprestávate byť v strehu a hľadať nové inšpirácie či odpovedať na maily.

To tak ale majú asi všetci novinári. Mne to ale zatiaľ vyhovuje tak ako to je, aj za cenu, že na sebe nesiem celú zodpovednosť za svoje živobytie. Za tú slobodu a radosť z práce mi to stojí,” povedala Mirka pre Startitup.

Mirka už počas univerzity začala spolupracovať s The New York Times a táto spolupráca je dodnes jej vysnívaným jobom. “Som veľmi šťastná a vďačná, že sme sa našli a že mi editori dávali pre noviny postupne stále viac práce i zodpovednosti. Keď sa ale na Slovensku nič dôležité nedeje, vypĺňam si čas aj príjem písaním o móde a lifestylových témach, ktoré sú pre mňa vítaným oddychom od politiky, diskriminácie menšín či konšpirátorov.”

Pracuje teda aj pre časopis Beauty & Woman, webmagazín Kávičkári.sk, robí na pár PR projektoch a keď jej ešte zostane kúsok času a nápadov, realizuje ich na jej blogu TheBlondZebras.com. Medzitým sa jej z času na čas podarí pracovať na jednorazových projektoch či reportážach pre iné zahraničné médiá a agentúry. Hoci to vyzerá, že sa venuje úplne odlišným témam, ktoré sa len ťažko dajú spojiť, pravdou je, že jej to paradoxne dáva dokonalý zmysel.

“Keď sa niečomu venujete intenzívne a príliš dlho, stane sa, že veľmi skoro vyhoríte. Preto svoje témy striedam a keď mám už dosť farebnej módy, objavujem závažnejšie témy pre NYT a naopak. A keď už mám písania dosť a potrebujem si úplne vyčistiť hlavu, vytiahnem priateľa na výlet alebo si zájdem do kina a na pár hodín sa prenesiem niekam ďaleko.”

A aké sú na tom podľa Mirky slovenské redakcie verzus tie svetové? “To je trochu ťažká otázka, pretože ani tie najväčšie slovenské médiá zďaleka nemajú na svoju prácu také podmienky ako jedny z najslávnejších novín sveta. A hoci sa to tak nemusí zdať, peniaze ovplyvňujú naozaj veľa. Novinári v našich redakciách často pracujú pod veľkým stresom, musia produkovať veľa obsahu, ktorému sa nestíhajú venovať toľko, koľko by chceli.”

“Zásady a pravidlá žurnalistiky sú rovnaké u nás aj v USA a viem, že sa ich aj naše seriózne médiá naozaj snažia dodržiavať. Problém však nastáva, keď máme na rovnakú tému my s kolegami z NYT napríklad 2-3 týždne a reportér zo SME či Denníka N ju musí zvládnuť za deň, niekedy aj menej a okrem toho je na to väčšinou sám. To si odomňa žiada skôr obdiv ako akúkoľvek kritiku, naozaj to nie je jednoduché.”

Podľa Mirkiných slov v NYT je spolupráca viacerých novinárov, editorov a stringerov pri článkoch veľmi bežná. Naše podmienky sú naozaj iné a porovnáva sa to len veľmi veľmi ťažko.

Mirka však našla jeden malý rozdiel týkajúci sa každodennej práce, ktorý sa predsa len líši u nás – autorizácie. „Autorizovanie rozhovorov akéhokoľvek druhu sa na Slovensku stalo akýmsi nepísaným pravidlom, aj keď novinári oficiálne takúto povinnosť nikde uvedenú nemajú a autorizácie nám vedia do práce niekedy veľmi nepriaznivo zasahovať. Čo raz človek povie “on the record,” by malo byť dané.”

NYT autorizácie preto vôbec nepovoľuje, a to ani v prípade politikov, ministrov či slávnych umelcov. Mali s nimi v minulosti zlé skúsenosti, a tak ich editori úplne zakázali.

Aby človek mohol písať pre zahraničné médium svetového formátu, potrebuje aj dokonalú angličtinu. Mirka za tú svoju vďačí škole, samoštúdiu, ale aj pôsobeniu v zahraničí. Už jej rodičia boli vskutku prezieraví a zapísali ju na angličtinu v 2. ročníku ZŠ, keď sa ešte takmer nikto z jej rovesníkov jazyky neučil. “To boli trochu iné časy, dnes sa môj 6-ročný synovec začal učiť angličtinu už v škôlke. Každopádne ma angličtina celkom bavila a odvtedy som sa ju vlastne neprestala učiť. Na strednej ma rodičia poslali na jazykový pobyt na Maltu, kde som sa naučila prvýkrát trochu rozmýšľať v inom jazyku a odtiaľ to už išlo samo.”

Mirka sa taktiež snažila  veľa čítať, pozerať seriály a filmy v originálnom znení namiesto dabingu a postupne začala aj trochu písať. Cez leto potom namiesto brigády doma hľadala práce v Anglicku a Škótsku, aj keď úprimne, pri zbieraní jahôd sa podľa jej slov veľa angličtiny nenaučila.

Dnes už angličtinu berie ako súčasť života, veľmi sa teší, že k nám prišiel Netflix a filmy a seriály si už nemusí hľadať po celom internete. Najradšej by bola, keby sa jej podarilo naučiť aj nejaký ďalší jazyk poriadne, pretože angličtina je už dnes braná ako úplná samozrejmosť.

Čo však dnes Mirka považuje za jej vysnívanú pracovnú métu, keď už jednu veľkú dosiahla? “Momentálne mám asi dve verzie mojej vysnívanej budúcnosti. Jedna by bola pracovať pre noviny ako NYT full time, napríklad v Londýne alebo New Yorku a užívať si tieto miesta každý deň aj s mojimi najbližšími.

Druhá je kúpiť si domček na pobreží Chorvátska alebo Talianska, písať knihy a cestovateľské články a venovať sa rodine pod palmami s výhľadom na more. No skončiť doma na Slovensku naozaj nie je to najhoršie, čo sa môže človeku prihodiť, takže som spokojná a vďačná, že žijem a pracujem práve tu a práve takto,” dodáva Mirka.