Lockdown bráni sociálnemu kontaktu Slovákov, virtuálny zažíva zlaté časy. Toto sa deje s človekom, ktorý je závislý na online svete (ROZHOVOR)

Kristína po vyštudovaní psychológie na vysokej škole dostala príležitosť na dobrovoľnícku prácu s ľuďmi, ktorí sa v živote potykajú so závislosťami. Išlo o prácu psychologičky v prešovskej neziskovej organizácii Trojlístok. Neváhala a rozhodla sa ju využiť. Popritom stíhala dokonca absolventskú prax na referáte poradensko-psychologických služieb.

Ako sama tvrdí, bolo to náročné obdobie, no vďaka nemu získala mnoho praxe. Neskôr v tejto sfére nepôsobila len ako dobrovoľníčka, ale zamestnala sa tam. Po piatich rokoch však pociťovala potrebu zmeny, rozhodla sa preto vydať iným smerom.

Aktuálne sa venuje oblasti sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately, kde ide hlavne o prácu s rodinami, dospelými i deťmi. Jedná sa najmä o témy sanácie, náhradnej rodinnej starostlivosti, výchovných problémov a rozvodových či rozchodových situácií.

Pred zmenou práce si sa do veľkej miery zaoberala závislosťami, kam spadá aj závislosť na sociálnych sieťach či digitálnych hrách. Je ich vznik podmienený dobou, v akej žijeme?

Je potrebné myslieť na to, že každá doba so sebou nesie vlastné špecifiká. Väčšina sa dá vnímať pozitívne i negatívne, respektíve sa na to vieme pozrieť i úplne neutrálne, a nezaoberať sa tým vôbec.

Napríklad v začiatkoch používania automobilovej prepravy vidíme mnoho výhod a uľahčenie života, na druhej strane vnímame i negatívne aspekty, napríklad obmedzovanie vlastného pohybu či škodliviny vylúčené do ovzdušia a podobne.

Z toho vychádza, že boom virtuálneho sveta je len prirodzenou súčasťou vývoja?

Áno, avšak dôležité je sústrediť sa na viaceré jeho aspekty. V tomto kontexte za podstatné v mojej práci považujem prácu s celým systémom, nielen deťmi alebo mladými, ale i rodičmi, učiteľmi, vychovávateľmi.

O čo teda predovšetkým ide?

Ide o zdieľanie optík na danú tému a identifikovanie prienikov. Už minimálne to, že sa o tom v rodine vedia porozprávať, nastaviť si hranice a aj ich udržiavať, prináša nielen možnú zhodu v tejto oblasti, ale podporuje i vzájomnú komunikáciu v rodine alebo v prostredí, kde sa dieťa alebo mladý človek nachádza.

Zakladateľka Spomiluj: Karanténa dáva vzťahom zabrať. Business trip už nemôže byť výhovorkou, ktorou maskujeme neveru (ROZHOVOR)

Musíš dôkladne študovať sociálne siete či poznať najznámejšie online hry?

Mojou parketou nie sú sociálne siete. Mojou parketou je podpora duševného zdravia.

Jednou z populárnych hier je Fortnite, deti po nej doslova prahnú. Čo na hraní takejto online hry dnešné deti tak baví?

Domnievam sa, že z veľkej časti to, čo aj na iných hrách. Vytrhnutie z reality a zaujatosť niečím iným, nie vlastnými povinnosťami a starosťami. Zároveň ich to núti nad niečím sa zamyslieť, niečomu sa venovať. V tom čase neriešia povinnosti, to znamená, že vypnú, a je to pre nich zábava a relax.

Môžu si zameniť identitu, respektíve si vybrať, kým a čím by chceli byť. Keď ich tá identita prestane baviť alebo sa im niečím znepáči, môžu ju opäť zmeniť, respektíve začať hru odznova alebo si vybrať inú hru. To v reálnom živote nie je možné.

Samozrejme to do značnej  miery súvisí s prepracovanými podnetmi, výraznými farbami, zvukmi, obrazmi a ich prepojením.

zdroj: Unsplash/kobuagency

Láka ich aj anonymita, ktorú virtuálny priestor ponúka?

Áno, a to napriek tomu, že práve v tomto priestore dochádza k úniku veľkého množstva informácií, i takých, ktoré by sme nechceli zdieľať. Práve mnohí ľudia a hlavne deti pri hraní hier vidia veľký potenciál anonymného priestoru, a teda i fiktívneho bezpečia.

Veľa detí si v hre Fortnite kupuje skiny aj za stovky eur, nie je to už istým spôsobom gamblerstvo? Ide totiž o peniaze.

Ak je otázka mierená k tomu, či sa už jedná o závislosť, vtedy hovoríme o riadnej psychiatrickej diagnóze. K tomu, aby bola stanovená diagnóza, je potrebné, aby spĺňala viacero diagnostických kritérií. Teda len tým, že zato platia, nie je niekoho možné jednoznačne označiť za gamblera. Môže to byť ale náznakom toho, že niečo nie je v poriadku.

Ak sa už objavujú nejaké náznaky, je ďalej potrebné sledovať, či sa zhoršujú, respektíve pribúdajú iné, a ako sa menia v priebehu času.

Závislosť zasahuje do bio-psycho-sociálnych aspektov, čo znamená, že človek sa začína cítiť psychicky zle, menia sa mu nálady, dochádza k častým výbuchom, problémom so spánkom i s prijímaním stravy. To sa následne odzrkadľuje i na telesnej úrovni a samozrejme sa narúšajú i sociálne vzťahy.

Väčšinu počítačových hier hráme v skupinách, s viacerými ľuďmi. Niekedy sa hra nedá ani zastaviť, musíte dohrať kolo. Spočíva hlavná hrozba práve v tomto?

Vznik a rozvinutie závislosti ide ruka v ruke so súhrou viacerých faktorov. Je preto diskutabilné označiť za hlavnú hrozbu práve toto. Na druhej strane ale daný fakt môže vyvolávať silný pocit, že „ja sa musím podriadiť okolnostiam“. Záleží však od toho, ako sa k tomu postaví osoba, ktorá hru hrá, v akom je rozpoložení, aké už má skúsenosti, frustračnú toleranciu a podobne.

Ako sa chová/javí dieťa, ktoré trpí závislosťou na online hrách?

Je zaujaté hrou, venuje jej značnú časť pozornosti, času a energie. Ostatné povinnosti, záujmy a aj vzťahy tak idú bokom. Podpisuje sa to na jeho nálade i koncentrácii. Častejšie dochádza k zmenám nálad, výbuchom zlosti i pocitom únavy a vyčerpanosti, čo sa potom môže odrážať aj na somatickej (telesnej) úrovni.

Ako treba bojovať s takouto závislosťou?

Zastávam názor, že netreba bojovať. Vo mne to evokuje ešte ďalší výdaj energie, čo môže viesť k vyčerpaniu, a celkovo je to negatívne ladené. Naopak sa môžeme zamerať na to, čo sa dá, čo ide, na ciele a zmeny.

Zmeny sa však dajú dosiahnuť len vtedy, ak to daná osoba, respektíve rodina, chce. Čiže v prvom rade je nutné veľmi precízne dojednať s dieťaťom, mladým alebo celou rodinou, čo by vlastne chceli a potrebovali zmeniť, a ako by to potom malo v ich živote vyzerať.

Následne sa dajú hľadať možné cesty, ako to dosiahnuť, a podporovať a podnecovať žiadúce zmeny (v každom prípade je to veľmi individuálne).

zdroj: Unsplash/hindawi

Vedeli by ste nám opísať, ako vyzerá sedenie s dieťaťom závislým na počítačových hrách či sociálnych sieťach?

Sedenia sú veľmi individuálne, nepredvídateľné, vždy prinášajú niečo iné, nové. Nedá sa ísť podľa nejakej schémy. Dôležité je ale napojiť sa na témy klientov a pracovať s nimi, reálne sa zaujímať o ich životné príbehy a myslieť na to, kde a akým spôsobom im môžem byť v rámci mojich kompetencií užitočná.

Mojím hlavným nástrojom je rozhovor, pričom sa usilujem dodržiavať základné princípy príjemnosti a najmä užitočnosti.

Máte stanovené nejaké metódy, ktorými sa riadite?

Mám ukončený terapeutický výcvik založený na systemických myšlienkach, v praxi teda využívam najmä prvky z týchto terapeutických prúdov. Systemický prístup umožňuje vďaka konštruktivistickému chápaniu získať nový pohľad na vzniknuté situácie.

Umožňuje viesť rozhovor s klientom tak, aby bol rešpektujúci, estetický a užitočný. Systemická terapia sa usiluje aktivizovať klienta, sústreďuje sa viac na jeho momentálne možnosti a na riešenia ťažkých situácií či problémov, a zdôrazňuje klientove silné stránky.

Je potrebné podotknúť, že veľký boom spôsobili aj sociálne siete. Mnohé deti sú na nich dokonca závislé, a nevedia si bez nich predstaviť ani jeden deň. Ide však o závislosť, ktorá je nelátková. V čom je teda iná?

V princípe, ako som spomínala, rovnako ako iné závislosti sa dotýka všetkých oblastí rovnako – duševného i fyzického zdravia, aj vzťahov. Avšak riziko a odlišnosť spočívajú v tom, že spomínané aktivity v online priestore sú aktuálne úplne bežnou súčasťou nášho každodenného života. To môže spomaľovať proces vychádzania možných problémov na povrch a oddialiť hľadanie pomoci či riešenia vzniknutých situácií.

Jany Landl: Na náhrobnom kameni nikto nebude mať napísané, že mal celý život vykachličkované brucho (ROZHOVOR)

Zmenilo sa kvôli virtuálnej dobe aj niečo z pohľadu dnešných rodičov?

Podľa mňa sa ešte mení. Rovnako i staršie generácie sa stále učia pracovať s novými technológiami, ale i hľadať rovnováhu medzi virtuálnym a reálnym svetom. Ak však ale niečo požadujú od detí, odporúčam, aby sa tiež skúsili zamyslieť nad svojím vzťahom k online svetu a nad tým, čo by aj oni chceli, potrebovali alebo boli ochotní zmeniť.

Čo sa od nich vyžaduje, ak ich deti žijú predovšetkým virtuálnym svetom?

Požadovať nemôžeme nič. Môžeme sa len pýtať, ako a čo by chceli a potrebovali. Často sa pri stretnutiach dostávame k tomu, že deti by potrebovali od rodičov viac pozornosti, prejavov náklonnosti, ocenenia a podobne.

Sú to všetko veci, ktoré sú v kompetencii rodičov. Samozrejme je normálne, aby mali aj rodičia primerané nároky na deti, a aby im tiež vedeli vyjadriť, čo potrebujú oni, čo by ich potešilo, čo majú radi a podobne.

Ak vidíme, že naše dieťa je závislé na internete, môže byť riešením, že mu mobil či notebook vezmeme?

Na túto otázku sa nedá jednoznačne odpovedať, nakoľko je všetko individuálne. Záleží skôr od vzájomnej dohody, stanovení a dodržiavaní hraníc či pravidiel a zistení toho, čo si človek závislosťou kompenzuje (napríklad reálnu pozornosť, záujem, objatie a podobne).

Z môjho pohľadu to ale riešenie nie je. Možno dočasné. Skôr si ale myslím, že zakázané ovocie viac chutí, a tiež sa zaoberám otázkou, či je to vôbec v dnešnom svete reálne.

zdroj: Unsplash/neonbrand

Kedy by mal rodič spozornieť a vyhľadať odborníka?

V týchto súvislostiach odporúčam rodičom už pri pochybnostiach a náznakoch nečakať. Musím ale povedať, že v praxi sa stále stretávam s predsudkami a nepochopením odbornej pomoci.

V súčasnosti existuje viacero spôsobov, ako sa poradiť, informovať či dostať odpovede na svoje otázky. Jedným z nich je aj anonymná pomoc. Existujú online poradne, v súčasnosti i telefonické či cez Skype (čo v tomto kontexte môžeme považovať za výhodu online sveta), ale i centrá, neziskové organizácie a podobne, kde sa spomínanými témami zaoberajú.

Tu je možno relevantné spomenúť i prevenciu v školskom a inom prostredí, a opäť sa zaoberať viac tým, akým spôsobom je možné podporovať svoje duševné zdravie.

Existuje odporúčaný maximálny čas, ktorý by malo dieťa denne stráviť na sociálnych sieťach či pri online hrách?

Netrúfam si na túto otázku odpovedať konkrétnym číslom. Domnievam sa, že vo väčšine prípadov blízke osoby zachytia, ak sa niečo deje s členom ich rodiny. Vtedy je v poriadku vyhľadať pomoc, poradiť sa a opýtať sa na to, čo potrebujú. Často sa tým dá predísť konfliktom, nedorozumeniam a problémom.