Magdaléna Vaculčiaková: K ľuďom z rozvojových krajín sa musíme správať ako k rovnocenným

Ema Stanovská / 3. septembra 2017 / Rozhovory

zdroj: Noel Rojo

Keď som ju oslovila so žiadosťou o rozhovor, bola práve v Mexiku, kde spoznávala kultúru a zvyky tejto temperamentnej krajiny. Digitálna nomádka a novinárka na voľnej nohe Magdaléna Vaculčiaková cestuje po menej rozvinutých krajinách, ako je Indonézia či Kuba, a prináša z nich zaujímavé reportáže. Porozprávala nám o súčasnej slovenskej žurnalistike, globálnych problémoch, pred ktorými zatvárame oči aj to tom, že niekedy stačí len jedno – prejaviť záujem.

Z redaktorky zimného štadióna vo Zvolene si sa vypracovala na digitálnu nomádku, ktorá prináša autentické reportáže z rozvojových krajín. Bola si už v detstve „nomádka“, ktorú lákali ďaleké kraje?

Najprv – neviem, či som sa vypracovala na digitálnu nomádku. Skôr pracujem na tom, aby som sa vypracovala na novinárku, čo prináša kvalitné a zaujímavé autentické reportáže. Nomádka síce som a živím sa do veľkej miery prácou online, ale nemyslím si, že na nomáda sa človek musí „vypracovať“.

Pre mňa je to životný štýl – teda cesta, nie cieľ. Vždy som chcela cestovať. Moja mamka tvrdí, že už ako dieťa som za ňou chodila s atlasom a ukazovala jej ázijské krajiny, ktorými sa raz budem túlať. Vraj sa mi vtedy smiala – má šťastie, že si to nepamätám :). K túžbe cestovať sa až na vysokej škole pridala túžba písať. Bolo to niekedy po návšteve Kambodže – mojej prvej menej rozvinutej destinácie.

Keď som začala žiť neustále na cestách, pochopila som, že digitálne nomádstvo nie je to, kam som sa chcela dopracovať. Bolo a je len prostriedkom, ako sa môcť priblížiť ľuďom, o ktorých sa chcem naučiť citlivo a spravodlivo informovať. A to napriek mojím európskym okuliarom, cez ktoré sa vždy budem pozerať s istou dávkou nevedomosti o kultúre, do ktorej sa ako novinárka snažím preniknúť.

Home Office v Indii. Foto: Noel Rojo

Každý študent žurnalistiky dlho zvažuje oblasti, na ktoré sa chce v jeho budúcej kariére zamerať. Aká bola tvoja cesta hľadania? Kedy si si povedala, že cestovanie je pre teba „to pravé orechové“?

Pre novinárčinu som sa rozhodla, lebo ma bavilo písať a chcela som sa zbaviť hanblivosti – takže to pre mňa bola jedna veľká výzva. To, že je pre mňa cestovanie to „pravé orechové“ som pochopila dávno predtým, ako som si vybrala žurnalistiku. No a spojili sa v tej Kambodži, hoci tam som sa ešte okúňala a keď sa na to pozerám spätne, bola som príliš vyľakaná na to, aby som sa skutočne mohla rozhodnúť, že chcem písať o týchto koncoch sveta. Ale za tie tri týždne som si položila snáď stovky otázok a kdesi som musela tušiť, že odpovede ešte prídem hľadať. To ozajstné rozhodnutie padlo v mojom vnútri na Srí Lanke, pri druhej ceste. Vyľakanie už sa nekonalo, zostali len otázky…

Už niekoľko rokov prinášaš správy zo vzdialených krajín, ako je Indonézia, India, Filipíny či Kuba. Stalo sa ti už, že si si počas návštevy niektorej z nich povedala: Tu by som dokázala žiť?

Stávajú sa mi rôzne veci :). Sú miesta, o ktorých viem, že sa tam vrátim, ale neviem, prečo by to malo byť. Sú také – ako India – kde si hovorím: „Tu keby som žila aj rok, tak mám o čom písať!“ Ale myslím, že v Indii je moje maximum dva mesiace. V Barme sa veci menia tak rýchlo, že by som sa tam hneď nasťahovala, aby som ich mohla zaznamenávať a viem, že by mi tam bolo dobre aj dlhšie ako dva mesiace.

Ale potom je tu taká Oaxaca v Mexiku, z ktorej ti odpovedám na otázky. Minulý týždeň sme oslavovali vo veselom sprievode s obrovskými látkovo-papierovými bábkami „gigantes“ 485. výročie založenia mesta, včera sme boli na fotografickej výstave, dnes zadarmo v divadle na hre o rituáloch, ktoré sprevádzajú život pôvodných obyvateľov od prehispánskych čias Zapotecov či Mixtecov.

Oaxaca má viac ako 19 jazykov, dokonca sa v rámci jedného dorozumievajú pískaním. Umenie je všade, kam sa pohneš a má to najlepšie jedlo z celého Mexika. Kdekoľvek na ulici sa rozhodneš si ho vychutnať, môžeš si byť istá, že si k tebe prisadne miestny a budete viesť plnohodnotnú debatu. Tu by som rozhodne dokázala žiť aj viac ako tie štyri mesiace, čo teraz plánujeme.

V dome ruského revolucionára Leona trotského v Mexico City. Foto: Noel Rojo

Už viackrát boli tvoje novinárske diela aj ocenené. Na ktoré reportáže si ty osobne najviac hrdá?

Teším sa z tých, ktorým som dala čas, pri ktorých som stretla obdivuhodných ľudí a pri ktorých som mala pocit, že som sa čosi nové naučila. Napríklad tibetská, čo vyšla na MONO, je jedna z mojich obľúbených.

Uvedomujem si však limity svojej práce – najmä to, že píšem o kultúrach, ktoré sú mi cudzie a že na prácu nemám toľko času a zdrojov, koľko by som naozaj potrebovala, aby som bola so svojou prácou spokojná na 110 %. Obmedzením je často aj jazyk. Napríklad, keď som písala o ilegálnom zaberaní pôdy v Kambodži, chcela som ísť na miesta, kde k nemu došlo, avšak potrebovala by som prekladateľa. Ako freelancerka som ho nemala z čoho zaplatiť. S obeťami zaberania pôdy som sa napokon stretla – avšak v kancelárii miestnej neziskovky. Umením však je napísať pútavo aj o veciach, ktoré sa človeku nepodarilo zistiť tak, ako by si želal.

Cestuješ hlavne po rozvojových krajinách, ktorých politický režim či prírodné podmienky netvoria práve ideálne miesto na život. Ako prekonávaš strach v situáciách, kedy tušíš, že by ti mohlo reálne niečo hroziť?

Premýšľam, čo také mi kedy na cestách hrozilo. Najčastejšie sa bojím v dopravných prostriedkoch, ktoré nie sú vždy technicky v ideálnom stave, jazdia po cestách, ktoré sú v stave ešte horšom, so šialenými šoférmi, ktorí si neustále čosi dokazujú. Alebo v lietadle – vtedy sa bojím ešte viac. Ale hrozí mi vtedy reálne niečo?

A ak aj, čo vtedy urobíš? Nastúpiť do autobusu či do lietadla musíš, ak sa chceš niekam presunúť. A potom už len praktizujem čokoľvek, čo ma upokojí – niekedy meditácia, niekedy sa presviedčam, že sa mi nič nestane.

Inak mám skúsenosť, že moje strachy sú buď neopodstatnené a vlastne vychádzajú z nejakých predstáv, ktoré vytvorila moja myseľ. Alebo sú z reálnej hrozby – čo je menej často, a vtedy sú mi nápomocné – napríklad sa netrepem do uličiek, kam sa to nehodí. Človek sa na ceste naučí medzi týmito strachmi rozlišovať. Nad prvými sa pousmeje a druhé počúva…

Píšuc si poznámky v Mesačnej krajine Ladakhu. Foto: Noel Rojo

Cestovanie býva veľmi nákladné. Ako si väčšinou zaobstarávaš obydlie a jedlo?

Cestovanie nemusí byť nákladné a pre mňa spočiatku ani nebolo. Vyberala som si destinácie, kam sa lacno lieta, kde sa lacno je i býva. A hľadala som možnosti, ako bývať zadarmo – za dobrovoľníčenie či kultúrnu výmenu v rámci couchsurfingu. Treba sa však pripraviť na to, že ak chceš bývať za dve eurá na noc, ako som bývala v Indii, budeš mať v izbe len jednu postel a nočný stolík a kúpeľňu so studenou vodou budeš zdieľať s domácimi. Boli dni, keď som mala rozpočet na deň 3 eurá, ak ma hostili miestni.

Väčšina digitálnych nomádov ti poradí, aby si najprv mala biznis, kým sa vydáš na cesty. Tak ja som nemala ani biznis, ani biznis plán. Mala som kontakty v niekoľkých médiách, pre ktoré už som predtým písala a vieru, že keď niečo budem robiť s vášňou, poriadne a inak, tak to pôjde – ak je to to, čo robiť mám. Cestovať bolo pre mňa dôležitejšie ako cestovať luxusne. A tak som hľadala cesty – bývanie na mieste, ideálne u niekoho doma alebo v rodinných ubytovniach, a jedlo najmä v pouličných stánkoch.

No a zatiaľ čo na uliciach sa stále stravujem najradšej, po troch rokoch človeka trochu unaví neustále vystupovanie z komfortnej zóny. A tak si teraz v Oaxace dopriavam bývanie drahšie ako v Bratislave, ale tá skúsenosť so životom na opačnom konci mesta je napokon aj tak nezaplatiteľná :).

Ako novinárka na voľnej nohe píšeš pre slovenské denníky, ako napríklad SME či Denník N. Tento druh novinárčiny poskytuje určite väčšiu slobodu. Neplánuješ však v budúcnosti pracovať aj na plný úväzok?

Prvé čo mi napadlo, keď som videla tvoju otázku, bolo, že by som nechcela písať každý druhý mesiac o teroristických útokoch. Viac ako rýchle spravodajstvo ma baví ísť do hĺbky a venovať sa témam toľko, koľko si to vyžadujú, takže by som sa radšej rozvíjala v tomto smere.

Aktuálne som vďačná, že môžem so slovenskými médiami spolupracovať na diaľku a neplánujem pracovať v blízkej budúcnosti na plný úväzok. Skôr sa moje premýšľanie uberá smerom pustiť sa do väčších novinárskych projektov, ktoré by ma napĺňali a ideálne aj uživili, aj ak by som bola mimo redakcie. A rada by som napísala dlhšie texty, než len long-form reportáž.

Mám niekoľko nápadov a na jednom – konkrétne na alternatívnom sprievodcovi o Indonézii už pracujem. Bude to niečo medzi cestopisom a praktickým sprievodcom pre tých, čo chcú cestovať s dôrazom na indonézsku kultúru aj životné prostredie, a čo sa chcú o krajine dozvedieť aj čosi zo zákulisia – informácie, ktoré som nazbierala vďaka svojej novinárskej práci.

Päťdňový trek kolumbijskou džunglou. Foto: MV

Pracovala si pre rôzne neziskové organizácie. O ktoré ide a čo si sa v nich primárne snažila dosiahnuť?

Keď  som pre neziskovky pracovala – vždy boli rozvojové alebo ľudskoprávne – snažila som sa v nich o to isté, o čo sa snažím vo svojej novinárskej práci – informovať o tom, ako sme na Slovensku prepojení s inými časťami sveta a prečo je dôležité to nielen vedieť, ale skúsiť na týchto prepojeniach čosi meniť. Napríklad som editovala časopis Rozvojová spolupráca Platformy mimovládnych rozvojových organizácií, kde sme uverejňovali články aj o daňových rajoch či spomínanom ilegálnom zaberaní Amazonského pralesa pre chov dobytka, z ktorého mäso možno cestuje aj na Slovensko.

Na svojich cestách neskúmaš problémy len z globálneho hľadiska, ale venuješ sa aj jednotlivcom. Akých ľudí najčastejšie stretávaš? Čo sa od nich môžeme „my bohatí“ naučiť?

Zaujímavá otázka – akých ľudí najčastejšie stretávam? Takých rôznych, aký len rôznorodý vie byť sám život. Často stretávam takých ľudí, akých vyhľadávam – ľudí, ktorí hľadajú možnosti, ako zmeniť to, s čím nie sú spokojní. Ľudí aktívnych, bez ohľadu na to, v akej životnej situácii sa ocitli.

Čo ma naučili? Jednoduchosti, v zmysle, nechcieť to, čo ma uženie, ale to, čo je naozaj dôležité. Ľudia z budhistických oblastí ma naučili byť viac v prítomnosti. Ľudia z chudobnejších oblastí, než z akej pochádzam ja, ma naučili, že aj s málom sa dá podeliť, a mať z toho radosť. Ale vo všeobecnosti mám pocit, že nás ľudia, ktorých stretávam – a nemyslím len vo svete, ale aj v každodennom živote v našej bežnej realite – učia presne to, čo práve potrebujeme. Ak sme otvorení počúvať, čo nám chcú povedať…

S miestnymi farmármi na Indonézii. Foto: MV

Keďže máš priamy prístup k ľuďom, ktorí potrebujú pomoc, máš aj viac príležitostí im ju poskytnúť a lepšie ich pochopiť. Ako im ale môže pomôcť aj bežný človek, ktorý nemá príležitosť tak často cestovať?

Pre mňa je to najprv prejaviť záujem. Každý si dnes môže na internete prečítať, ako sa ja ako Slovenka podieľam napríklad na otročení Barmčanov, ak jem krevety vylovené vo vodách v Thajsku. Zaujíma ma, kde sa tie morské plody vzali, alebo je mi to jedno? Ak je mi to jedno, ktovie dokedy budú títo ľudia otročiť. Ak mi to jedno nie je, môžem to dať najavo – prostredníctvom petícií, neziskových organizácií, alebo tým, že si zistím – pokiaľ to ide – kde sa berie to, čo nakupujem a jednoducho prestanem nakupovať potraviny, ktoré vylovili otroci. Nemyslím si, že sme v riešení situácie ľudí na opačnom konci sveta bezmocní, ale musíme sa zaujímať a dať najavo náš nesúhlas.

Niekoľkokrát som sa v zahraničí presvedčila, že ľudia tam nepotrebujú našu pomoc, o akej my zo západu primárne premýšľame – teda ani finančnú, ani aby sme ich učili, ako veci robiť. Niekedy potrebujú len postrčiť, vnuknúť nápad, niekedy potrebujú know-how, ale také, čo si s nimi vymeníme na partnerskej úrovni, nie nerovnocennej. Asi sa mi viac páči, keď sa hovorí o podpore ako o pomoci. To prvé pre mňa evokuje rovnocennejší vzťah.

Na druhej strane, ak sa na svet pozrieme z ekonomického hľadiska, nie sme rovnocenní – to je, bohužiaľ, fakt. Napríklad mnohé krajiny subsaharskej Afriky sú aj dnes, viac ako 60 rokov od ukončenia kolonizácie, zneužívané. Horšie než kolonizácia je to v tom, že sa tvárime, že sa to nedeje. Len sme prekvapení, že sa vyplavujú na pobreží Talianska či Španielska obyvatelia týchto krajín.

Čo si myslíš o novinárčine na Slovensku? Majú študenti žurnalistiky šancu uživiť sa, keď budú len písať?

Hľadanie odpovedí na tieto otázky by bolo na samostatný článok. Podoba žurnalistiky sa mení – všade vo svete, nielen na Slovensku. Mrzí ma, že sa mení aj tým smerom, že novinári menej píšu to, čo považujú za dôležité, ale riadia sa tým, čo číta väčšina. Ale tiež to vnímam ako proces hľadania cesty pre médiá, aby prežili.

Pozitívne, na druhej strane, vnímam fakt, že napriek tomu, že médiá si nemôžu dovoliť platiť novinárom cesty na opačný koniec sveta, nájdu sa dnes jednotlivci (v rámci crowdfundingu), či neziskovky, ktoré tak činia. Mám pocit, že novinári dnes majú veľa spôsobov, ako svoju prácu financovať. Otázka je, či majú čas tieto zdroje vyhľadávať. Je fajn, ak ich v tom redakcie podporujú.

Mení sa aj podoba písanej žurnalistiky. Aj na Slovensku sa stále viac novinárov venuje kvalitnej long-form žurnalistike či investigatíve, čo je cesta pre tradičné médiá, ako sa odlíšiť od blogov, kde sa môže vyjadriť každý. Na novinára to, samozrejme, kladie úplne iné požiadavky (najmä časové a vedomostné), ako aj na jeho redakciu (zapojenie technológií). Myslím, že uživiť sa môže aj niekto, kto len píše, ak je naozaj dobrý, v prípade, že je v tíme s ľuďmi, ktorí ho doplnia.

V rozhovore s majiteľom banánovej plantáže. Foto: Noel Rojo

Kde sa vidíš o 10-20 rokov? Dokedy by si chcela cestovať po svete?

Otázka dokedy chcem cestovať po svete, sa v mojom živote dávno stala irelevantnou – cestovať budem vždy, a verím, že vždy to bude s cieľom prinášať informácie o zabudnutých kútoch sveta a ľudských príbehoch v nich. Mení sa len spôsob, akým cestujem. Kedysi to bolo s neustálym presúvaním, teraz som v jednom meste už dva mesiace, s pár malými výletmi mimo neho. Cestovať budem vždy aj preto, že priateľ je Mexičan, žijúci v USA, takže minimálne cesty za rodinami v budúcnosti hrozia :)

Úprimne, odpoveď na otázku, kde chcem byť o desať rokov, nepoznám. Rada zostávam otvorená možnostiam, ktoré mi život ponúka. Predpokladám, že o desať rokov budem zase o trochu iná, ako som dnes. A keby som ti teraz povedala, že chcem mať o desať rokov v rukách moju prvú knihu, už by to bolo obmedzujúce – čo ak ma chuť písať knihy dovtedy prejde?

Čo by som však určite chcela, je vnímať aj o desať rokov svet cez jeho prepojenia a ku každému ľudskému príbehu pristupovať zo svojej novinárskej pozície zodpovedne. A je mi jedno, či to znie pateticky. Sloboda bez zodpovednosti neexistuje. Vraciam sa k tomu digitálnemu nomádstvu… To dáva veľkú slobodu.

Kancelária môže byť kdekoľvek, kde je dobrá káva :) Foto: Noel Rojo

 

www.magdalenavaculciakova.com

 

 

Pridať komentár (0)