Magdaléna Vaculčiaková: K ľuďom z rozvojových krajín sa musíme správať ako k rovnocenným

Ema Stanovská / 3. septembra 2017 / Rozhovory

zdroj: Noel Rojo

Keď som ju oslo­vila so žia­dos­ťou o roz­ho­vor, bola práve v Me­xiku, kde spoz­ná­vala kul­túru a zvyky tejto tem­pe­ra­ment­nej kra­jiny. Di­gi­tálna no­mádka a no­vi­nárka na voľ­nej nohe Mag­da­léna Va­cul­čia­ková ces­tuje po me­nej roz­vi­nu­tých kra­ji­nách, ako je In­do­né­zia či Kuba, a pri­náša z nich zau­jí­mavé re­por­táže. Po­roz­prá­vala nám o sú­čas­nej slo­ven­skej žur­na­lis­tike, glo­bál­nych prob­lé­moch, pred kto­rými za­tvá­rame oči aj to tom, že nie­kedy stačí len jedno – pre­ja­viť zá­u­jem.

Z re­dak­torky zim­ného šta­di­óna vo Zvo­lene si sa vy­pra­co­vala na di­gi­tálnu no­mádku, ktorá pri­náša au­ten­tické re­por­táže z roz­vo­jo­vých kra­jín. Bola si už v det­stve „no­mádka“, ktorú lá­kali ďa­leké kraje?

Najprv – ne­viem, či som sa vy­pra­co­vala na di­gi­tálnu no­mádku. Skôr pra­cu­jem na tom, aby som sa vy­pra­co­vala na no­vi­nárku, čo pri­náša kva­litné a zau­jí­mavé au­ten­tické re­por­táže. No­mádka síce som a ži­vím sa do veľ­kej miery prá­cou on­line, ale ne­mys­lím si, že na no­máda sa člo­vek musí „vy­pra­co­vať“.

Pre mňa je to ži­votný štýl – teda cesta, nie cieľ. Vždy som chcela ces­to­vať. Moja mamka tvrdí, že už ako dieťa som za ňou cho­dila s at­la­som a uka­zo­vala jej ázij­ské kra­jiny, kto­rými sa raz bu­dem tú­lať. Vraj sa mi vtedy smiala – má šťas­tie, že si to ne­pa­mä­tám :). K túžbe ces­to­vať sa až na vy­so­kej škole pri­dala túžba pí­sať. Bolo to nie­kedy po náv­števe Kam­bo­dže – mo­jej pr­vej me­nej roz­vi­nu­tej des­ti­ná­cie.

Keď som za­čala žiť ne­us­tále na ces­tách, po­cho­pila som, že di­gi­tálne no­mád­stvo nie je to, kam som sa chcela do­pra­co­vať. Bolo a je len pros­tried­kom, ako sa môcť pri­blí­žiť ľu­ďom, o kto­rých sa chcem na­učiť cit­livo a spra­vod­livo in­for­mo­vať. A to na­priek mo­jím európ­skym oku­lia­rom, cez ktoré sa vždy bu­dem po­ze­rať s is­tou dáv­kou ne­ve­do­mosti o kul­túre, do kto­rej sa ako no­vi­nárka sna­žím pre­nik­núť.

Home Of­fice v In­dii. Foto: Noel Rojo

Každý štu­dent žur­na­lis­tiky dlho zva­žuje ob­lasti, na ktoré sa chce v jeho bu­dú­cej ka­ri­ére za­me­rať. Aká bola tvoja cesta hľa­da­nia? Kedy si si po­ve­dala, že ces­to­va­nie je pre teba „to pravé ore­chové“?

Pre no­vi­nár­činu som sa roz­hodla, lebo ma ba­vilo pí­sať a chcela som sa zba­viť hanb­li­vosti – takže to pre mňa bola jedna veľká vý­zva. To, že je pre mňa ces­to­va­nie to „pravé ore­chové“ som po­cho­pila dávno pred­tým, ako som si vy­brala žur­na­lis­tiku. No a spo­jili sa v tej Kam­bo­dži, hoci tam som sa ešte okú­ňala a keď sa na to po­ze­rám spätne, bola som prí­liš vy­ľa­kaná na to, aby som sa sku­točne mohla roz­hod­núť, že chcem pí­sať o týchto kon­coch sveta. Ale za tie tri týždne som si po­lo­žila snáď stovky otá­zok a kdesi som mu­sela tu­šiť, že od­po­vede ešte prí­dem hľa­dať. To ozaj­stné roz­hod­nu­tie padlo v mo­jom vnútri na Srí Lanke, pri dru­hej ceste. Vy­ľa­ka­nie už sa ne­ko­nalo, zo­stali len otázky…

Už nie­koľko ro­kov pri­ná­šaš správy zo vzdia­le­ných kra­jín, ako je In­do­né­zia, In­dia, Fi­li­píny či Kuba. Stalo sa ti už, že si si po­čas náv­števy nie­kto­rej z nich po­ve­dala: Tu by som do­ká­zala žiť?

Stá­vajú sa mi rôzne veci :). Sú miesta, o kto­rých viem, že sa tam vrá­tim, ale ne­viem, prečo by to malo byť. Sú také – ako In­dia – kde si ho­vo­rím: „Tu keby som žila aj rok, tak mám o čom pí­sať!“ Ale mys­lím, že v In­dii je moje ma­xi­mum dva me­siace. V Barme sa veci me­nia tak rýchlo, že by som sa tam hneď na­sťa­ho­vala, aby som ich mohla za­zna­me­ná­vať a viem, že by mi tam bolo dobre aj dl­h­šie ako dva me­siace.

Ale po­tom je tu taká Oaxaca v Me­xiku, z kto­rej ti od­po­ve­dám na otázky. Mi­nulý týž­deň sme osla­vo­vali vo ve­se­lom sprie­vode s ob­rov­skými lát­kovo-pa­pie­ro­vými báb­kami „gi­gan­tes“ 485. vý­ro­čie za­lo­že­nia mesta, včera sme boli na fo­to­gra­fic­kej vý­stave, dnes za­darmo v di­vadle na hre o ri­tu­áloch, ktoré spre­vá­dzajú ži­vot pô­vod­ných oby­va­te­ľov od pre­his­pán­skych čias Za­po­te­cov či Mix­te­cov.

Oaxaca má viac ako 19 ja­zy­kov, do­konca sa v rámci jed­ného do­ro­zu­mie­vajú pís­ka­ním. Ume­nie je všade, kam sa po­hneš a má to naj­lep­šie jedlo z ce­lého Me­xika. Kde­koľ­vek na ulici sa roz­hod­neš si ho vy­chut­nať, mô­žeš si byť istá, že si k tebe pri­sadne miestny a bu­dete viesť pl­no­hod­notnú de­batu. Tu by som roz­hodne do­ká­zala žiť aj viac ako tie štyri me­siace, čo te­raz plá­nu­jeme.

V dome rus­kého re­vo­lu­ci­onára Le­ona trot­ského v Me­xico City. Foto: Noel Rojo

Už viac­krát boli tvoje no­vi­nár­ske diela aj oce­nené. Na ktoré re­por­táže si ty osobne naj­viac hrdá?

Te­ším sa z tých, kto­rým som dala čas, pri kto­rých som stretla ob­di­vu­hod­ných ľudí a pri kto­rých som mala po­cit, že som sa čosi nové na­učila. Na­prí­klad ti­bet­ská, čo vy­šla na MONO, je jedna z mo­jich ob­ľú­be­ných.

Uve­do­mu­jem si však li­mity svo­jej práce – najmä to, že pí­šem o kul­tú­rach, ktoré sú mi cu­dzie a že na prácu ne­mám toľko času a zdro­jov, koľko by som na­ozaj po­tre­bo­vala, aby som bola so svo­jou prá­cou spo­kojná na 110 %. Ob­me­dze­ním je často aj ja­zyk. Na­prí­klad, keď som pí­sala o ile­gál­nom za­be­raní pôdy v Kam­bo­dži, chcela som ísť na miesta, kde k nemu došlo, av­šak po­tre­bo­vala by som pre­kla­da­teľa. Ako fre­e­lan­cerka som ho ne­mala z čoho za­pla­tiť. S obe­ťami za­be­ra­nia pôdy som sa na­po­kon stretla – av­šak v kan­ce­lá­rii miest­nej ne­zis­kovky. Ume­ním však je na­pí­sať pú­tavo aj o ve­ciach, ktoré sa člo­veku ne­po­da­rilo zis­tiť tak, ako by si že­lal.

Ces­tu­ješ hlavne po roz­vo­jo­vých kra­ji­nách, kto­rých po­li­tický re­žim či prí­rodné pod­mienky ne­tvo­ria práve ide­álne miesto na ži­vot. Ako pre­ko­ná­vaš strach v si­tu­áciách, kedy tu­šíš, že by ti mohlo re­álne niečo hro­ziť?

Pre­mýš­ľam, čo také mi kedy na ces­tách hro­zilo. Naj­čas­tej­šie sa bo­jím v do­prav­ných pros­tried­koch, ktoré nie sú vždy tech­nicky v ide­ál­nom stave, jaz­dia po ces­tách, ktoré sú v stave ešte hor­šom, so šia­le­nými šo­férmi, ktorí si ne­us­tále čosi do­ka­zujú. Alebo v lie­tadle – vtedy sa bo­jím ešte viac. Ale hrozí mi vtedy re­álne niečo?

A ak aj, čo vtedy uro­bíš? Na­stú­piť do au­to­busu či do lie­tadla mu­síš, ak sa chceš nie­kam pre­su­núť. A po­tom už len prak­ti­zu­jem čo­koľ­vek, čo ma upo­kojí – nie­kedy me­di­tá­cia, nie­kedy sa pre­svied­čam, že sa mi nič ne­stane.

Inak mám skú­se­nosť, že moje stra­chy sú buď ne­opod­stat­nené a vlastne vy­chá­dzajú z ne­ja­kých pred­stáv, ktoré vy­tvo­rila moja my­seľ. Alebo sú z re­ál­nej hrozby – čo je me­nej často, a vtedy sú mi ná­po­mocné – na­prí­klad sa ne­tre­pem do uli­čiek, kam sa to ne­hodí. Člo­vek sa na ceste na­učí me­dzi tý­mito strachmi roz­li­šo­vať. Nad pr­vými sa po­us­meje a druhé po­čúva…

Pí­šuc si po­známky v Me­sač­nej kra­jine La­dakhu. Foto: Noel Rojo

Ces­to­va­nie býva veľmi ná­kladné. Ako si väč­ši­nou za­ob­sta­rá­vaš obyd­lie a jedlo?

Ces­to­va­nie ne­musí byť ná­kladné a pre mňa spo­čiatku ani ne­bolo. Vy­be­rala som si des­ti­ná­cie, kam sa lacno lieta, kde sa lacno je i býva. A hľa­dala som mož­nosti, ako bý­vať za­darmo – za dob­ro­voľ­ní­če­nie či kul­túrnu vý­menu v rámci couch­sur­fingu. Treba sa však pri­pra­viť na to, že ak chceš bý­vať za dve eurá na noc, ako som bý­vala v In­dii, bu­deš mať v izbe len jednu po­stel a nočný sto­lík a kú­peľňu so stu­de­nou vo­dou bu­deš zdie­ľať s do­má­cimi. Boli dni, keď som mala roz­po­čet na deň 3 eurá, ak ma hos­tili miestni.

Väč­šina di­gi­tál­nych no­má­dov ti po­radí, aby si najprv mala biz­nis, kým sa vy­dáš na cesty. Tak ja som ne­mala ani biz­nis, ani biz­nis plán. Mala som kon­takty v nie­koľ­kých mé­diách, pre ktoré už som pred­tým pí­sala a vieru, že keď niečo bu­dem ro­biť s váš­ňou, po­riadne a inak, tak to pôjde – ak je to to, čo ro­biť mám. Ces­to­vať bolo pre mňa dô­le­ži­tej­šie ako ces­to­vať lu­xusne. A tak som hľa­dala cesty – bý­va­nie na mieste, ide­álne u nie­koho doma alebo v ro­din­ných uby­tov­niach, a jedlo najmä v po­u­lič­ných stán­koch.

No a za­tiaľ čo na uli­ciach sa stále stra­vu­jem naj­rad­šej, po troch ro­koch člo­veka tro­chu unaví ne­us­tále vy­stu­po­va­nie z kom­fort­nej zóny. A tak si te­raz v Oaxace do­pria­vam bý­va­nie drah­šie ako v Bra­ti­slave, ale tá skú­se­nosť so ži­vo­tom na opač­nom konci mesta je na­po­kon aj tak ne­za­pla­ti­teľná :).

Ako no­vi­nárka na voľ­nej nohe pí­šeš pre slo­ven­ské den­níky, ako na­prí­klad SME či Den­ník N. Tento druh no­vi­nár­činy po­sky­tuje ur­čite väč­šiu slo­bodu. Ne­plá­nu­ješ však v bu­dúc­nosti pra­co­vať aj na plný úvä­zok?

Prvé čo mi na­padlo, keď som vi­dela tvoju otázku, bolo, že by som nech­cela pí­sať každý druhý me­siac o te­ro­ris­tic­kých úto­koch. Viac ako rýchle spra­vo­daj­stvo ma baví ísť do hĺbky a ve­no­vať sa té­mam toľko, koľko si to vy­ža­dujú, takže by som sa rad­šej roz­ví­jala v tomto smere.

Ak­tu­álne som vďačná, že mô­žem so slo­ven­skými mé­diami spo­lu­pra­co­vať na diaľku a ne­plá­nu­jem pra­co­vať v blíz­kej bu­dúc­nosti na plný úvä­zok. Skôr sa moje pre­mýš­ľa­nie uberá sme­rom pus­tiť sa do väč­ších no­vi­nár­skych pro­jek­tov, ktoré by ma na­pĺňali a ide­álne aj uži­vili, aj ak by som bola mimo re­dak­cie. A rada by som na­pí­sala dl­h­šie texty, než len long-form re­por­táž.

Mám nie­koľko ná­pa­dov a na jed­nom – kon­krétne na al­ter­na­tív­nom sprie­vod­covi o In­do­né­zii už pra­cu­jem. Bude to niečo me­dzi ces­to­pi­som a prak­tic­kým sprie­vod­com pre tých, čo chcú ces­to­vať s dô­ra­zom na in­do­néz­sku kul­túru aj ži­votné pro­stre­die, a čo sa chcú o kra­jine do­zve­dieť aj čosi zo zá­ku­li­sia – in­for­má­cie, ktoré som naz­bie­rala vďaka svo­jej no­vi­nár­skej práci.

Päť­dňový trek ko­lum­bij­skou džun­glou. Foto: MV

Pra­co­vala si pre rôzne ne­zis­kové or­ga­ni­zá­cie. O ktoré ide a čo si sa v nich pri­márne sna­žila do­siah­nuť?

Keď  som pre ne­zis­kovky pra­co­vala – vždy boli roz­vo­jové alebo ľud­sko­právne – sna­žila som sa v nich o to isté, o čo sa sna­žím vo svo­jej no­vi­nár­skej práci – in­for­mo­vať o tom, ako sme na Slo­ven­sku pre­po­jení s inými čas­ťami sveta a prečo je dô­le­žité to nie­len ve­dieť, ale skú­siť na týchto pre­po­je­niach čosi me­niť. Na­prí­klad som edi­to­vala ča­so­pis Roz­vo­jová spo­lu­práca Plat­formy mi­mo­vlád­nych roz­vo­jo­vých or­ga­ni­zá­cií, kde sme uve­rej­ňo­vali články aj o da­ňo­vých ra­joch či spo­mí­na­nom ile­gál­nom za­be­raní Ama­zon­ského pra­lesa pre chov do­bytka, z kto­rého mäso možno ces­tuje aj na Slo­ven­sko.

Na svo­jich ces­tách ne­skú­maš prob­lémy len z glo­bál­neho hľa­diska, ale ve­nu­ješ sa aj jed­not­liv­com. Akých ľudí naj­čas­tej­šie stre­tá­vaš? Čo sa od nich mô­žeme „my bo­hatí“ na­učiť?

Zau­jí­mavá otázka – akých ľudí naj­čas­tej­šie stre­tá­vam? Ta­kých rôz­nych, aký len rôz­no­rodý vie byť sám ži­vot. Často stre­tá­vam ta­kých ľudí, akých vy­hľa­dá­vam – ľudí, ktorí hľa­dajú mož­nosti, ako zme­niť to, s čím nie sú spo­kojní. Ľudí ak­tív­nych, bez ohľadu na to, v akej ži­vot­nej si­tu­ácii sa ocitli.

Čo ma na­učili? Jed­no­du­chosti, v zmysle, nech­cieť to, čo ma uže­nie, ale to, čo je na­ozaj dô­le­žité. Ľu­dia z bud­his­tic­kých ob­lastí ma na­učili byť viac v prí­tom­nosti. Ľu­dia z chu­dob­nej­ších ob­lastí, než z akej po­chá­dzam ja, ma na­učili, že aj s má­lom sa dá po­de­liť, a mať z toho ra­dosť. Ale vo vše­obec­nosti mám po­cit, že nás ľu­dia, kto­rých stre­tá­vam – a ne­mys­lím len vo svete, ale aj v kaž­do­den­nom ži­vote v na­šej bež­nej re­a­lite – učia presne to, čo práve po­tre­bu­jeme. Ak sme ot­vo­rení po­čú­vať, čo nám chcú po­ve­dať…

S miest­nymi far­mármi na In­do­né­zii. Foto: MV

Keďže máš priamy prí­stup k ľu­ďom, ktorí po­tre­bujú po­moc, máš aj viac prí­le­ži­tostí im ju po­skyt­núť a lep­šie ich po­cho­piť. Ako im ale môže po­môcť aj bežný člo­vek, ktorý nemá prí­le­ži­tosť tak často ces­to­vať?

Pre mňa je to najprv pre­ja­viť zá­u­jem. Každý si dnes môže na in­ter­nete pre­čí­tať, ako sa ja ako Slo­venka po­die­ľam na­prí­klad na ot­ro­čení Barm­ča­nov, ak jem kre­vety vy­lo­vené vo vo­dách v Thaj­sku. Zau­jíma ma, kde sa tie mor­ské plody vzali, alebo je mi to jedno? Ak je mi to jedno, kto­vie do­kedy budú títo ľu­dia ot­ro­čiť. Ak mi to jedno nie je, mô­žem to dať na­javo – pro­stred­níc­tvom pe­tí­cií, ne­zis­ko­vých or­ga­ni­zá­cií, alebo tým, že si zis­tím – po­kiaľ to ide – kde sa be­rie to, čo na­ku­pu­jem a jed­no­du­cho pre­sta­nem na­ku­po­vať po­tra­viny, ktoré vy­lo­vili ot­roci. Ne­mys­lím si, že sme v rie­šení si­tu­ácie ľudí na opač­nom konci sveta bez­mocní, ale mu­síme sa zau­jí­mať a dať na­javo náš ne­sú­hlas.

Nie­koľ­ko­krát som sa v za­hra­ničí pre­sved­čila, že ľu­dia tam ne­pot­re­bujú našu po­moc, o akej my zo zá­padu pri­márne pre­mýš­ľame – teda ani fi­nančnú, ani aby sme ich učili, ako veci ro­biť. Nie­kedy po­tre­bujú len po­str­čiť, vnuk­núť ná­pad, nie­kedy po­tre­bujú know-how, ale také, čo si s nimi vy­me­níme na par­tner­skej úrovni, nie ne­rov­no­cen­nej. Asi sa mi viac páči, keď sa ho­vorí o pod­pore ako o po­moci. To prvé pre mňa evo­kuje rov­no­cen­nejší vzťah.

Na dru­hej strane, ak sa na svet po­zrieme z eko­no­mic­kého hľa­diska, nie sme rov­no­cenní – to je, bo­hu­žiaľ, fakt. Na­prí­klad mnohé kra­jiny sub­sa­har­skej Af­riky sú aj dnes, viac ako 60 ro­kov od ukon­če­nia ko­lo­ni­zá­cie, zne­uží­vané. Hor­šie než ko­lo­ni­zá­cia je to v tom, že sa tvá­rime, že sa to ne­deje. Len sme prek­va­pení, že sa vy­pla­vujú na po­breží Ta­lian­ska či Špa­niel­ska oby­va­te­lia týchto kra­jín.

Čo si mys­líš o no­vi­nár­čine na Slo­ven­sku? Majú štu­denti žur­na­lis­tiky šancu uži­viť sa, keď budú len pí­sať?

Hľa­da­nie od­po­vedí na tieto otázky by bolo na sa­mos­tatný člá­nok. Po­doba žur­na­lis­tiky sa mení – všade vo svete, nie­len na Slo­ven­sku. Mrzí ma, že sa mení aj tým sme­rom, že no­vi­nári me­nej píšu to, čo po­va­žujú za dô­le­žité, ale ria­dia sa tým, čo číta väč­šina. Ale tiež to vní­mam ako pro­ces hľa­da­nia cesty pre mé­diá, aby pre­žili.

Po­zi­tívne, na dru­hej strane, vní­mam fakt, že na­priek tomu, že mé­diá si ne­môžu do­vo­liť pla­tiť no­vi­ná­rom cesty na opačný ko­niec sveta, nájdu sa dnes jed­not­livci (v rámci cro­wd­fun­dingu), či ne­zis­kovky, ktoré tak či­nia. Mám po­cit, že no­vi­nári dnes majú veľa spô­so­bov, ako svoju prácu fi­nan­co­vať. Otázka je, či majú čas tieto zdroje vy­hľa­dá­vať. Je fajn, ak ich v tom re­dak­cie pod­po­rujú.

Mení sa aj po­doba pí­sa­nej žur­na­lis­tiky. Aj na Slo­ven­sku sa stále viac no­vi­ná­rov ve­nuje kva­lit­nej long-form žur­na­lis­tike či in­ves­ti­ga­tíve, čo je cesta pre tra­dičné mé­diá, ako sa od­lí­šiť od blo­gov, kde sa môže vy­jad­riť každý. Na no­vi­nára to, sa­moz­rejme, kla­die úplne iné po­žia­davky (najmä ča­sové a ve­do­mostné), ako aj na jeho re­dak­ciu (za­po­je­nie tech­no­ló­gií). Mys­lím, že uži­viť sa môže aj nie­kto, kto len píše, ak je na­ozaj dobrý, v prí­pade, že je v tíme s ľuďmi, ktorí ho do­pl­nia.

V roz­ho­vore s ma­ji­te­ľom ba­ná­no­vej plan­táže. Foto: Noel Rojo

Kde sa vi­díš o 10-20 ro­kov? Do­kedy by si chcela ces­to­vať po svete?

Otázka do­kedy chcem ces­to­vať po svete, sa v mo­jom ži­vote dávno stala ire­le­vant­nou – ces­to­vať bu­dem vždy, a ve­rím, že vždy to bude s cie­ľom pri­ná­šať in­for­má­cie o za­bud­nu­tých kú­toch sveta a ľud­ských prí­be­hoch v nich. Mení sa len spô­sob, akým ces­tu­jem. Ke­dysi to bolo s ne­us­tá­lym pre­sú­va­ním, te­raz som v jed­nom meste už dva me­siace, s pár ma­lými vý­letmi mimo neho. Ces­to­vať bu­dem vždy aj preto, že pria­teľ je Me­xi­čan, ži­júci v USA, takže mi­ni­málne cesty za ro­di­nami v bu­dúc­nosti hro­zia :)

Úp­rimne, od­po­veď na otázku, kde chcem byť o de­sať ro­kov, ne­po­znám. Rada zo­stá­vam ot­vo­rená mož­nos­tiam, ktoré mi ži­vot po­núka. Pred­po­kla­dám, že o de­sať ro­kov bu­dem zase o tro­chu iná, ako som dnes. A keby som ti te­raz po­ve­dala, že chcem mať o de­sať ro­kov v ru­kách moju prvú knihu, už by to bolo ob­me­dzu­júce – čo ak ma chuť pí­sať knihy do­vtedy prejde?

Čo by som však ur­čite chcela, je vní­mať aj o de­sať ro­kov svet cez jeho pre­po­je­nia a ku kaž­dému ľud­skému prí­behu pri­stu­po­vať zo svo­jej no­vi­nár­skej po­zí­cie zod­po­vedne. A je mi jedno, či to znie pa­te­ticky. Slo­boda bez zod­po­ved­nosti ne­exis­tuje. Vra­ciam sa k tomu di­gi­tál­nemu no­mád­stvu… To dáva veľkú slo­bodu.

Kan­ce­lá­ria môže byť kde­koľ­vek, kde je dobrá káva :) Foto: Noel Rojo

 

www.mag­da­le­na­va­cul­cia­kova.com

 

 

Pridať komentár (0)