Mária Kotočová je mladá lingvistka, ktorá pomohla s vývinom hlasu pre Google

Ema Stanovská / 27. mája 2017 / Rozhovory

zdroj: MK

Maturovala zo štyroch jazykov a po skončení gymnázia odišla študovať lingvistiku do Oxfordu. Vďaka svojmu zanieteniu čoskoro našla uplatnenie ako jazyková trénerka detí. Následne sa na istý čas zamestnala v spoločnosti Google, kde pracovala na vývoji slovenského hlasu, ktorý môžete počuť aj v Google Translate. V rozhovore nám porozprávala o tom, ako táto práca prebiehala a okrem iného aj vysvetlila, čo je v skutočnosti na jazykoch tak fascinujúce.

Aký si mala vzťah k jazykom v detstve?

Pamätám si, ako som si v detstve často všímala rozdiely medzi češtinou a slovenčinou. S kamarátkami sme sa zabávali tým, že sme sa snažili hovoriť po česky – používali sme vokatívy, všade sme pchali ř a snažili sme sa napodobniť intonáciu českých hercov. Až teraz si uvedomujem, že to boli celkom pokročilé lingvistické analýzy ?. Neskôr, keď som sa začala učiť angličtinu, otvoril sa mi svet úplne nových súvislostí a pohltilo ma veľké nadšenie tento svet objavovať.

Počas štúdia na bilingválnom gymnáziu si strávila jeden rok na študijnom pobyte v USA. Prečo si sa preň rozhodla? Môžeš povedať, že ťa posunul ďalej?

Keď som bola v druhom ročníku, spoznala som pár starších spolužiakov, ktorí sa práve vrátili z pobytu v USA. Boli plní zážitkov, nových skúseností a hovorili krásnou plynulou angličtinou. Aj ja som zatúžila spoznať inú krajinu a získať ten obrovský náskok v znalosti angličtiny. Keď mi prišiel list, že jedna americká rodina bola ochotná si ma na rok „adoptovať“ a zaplatiť mi školné, ešte som netušila, že plynulá angličtina bude len jedna z mnohých vecí, ktorú si z Ameriky odnesiem.

Ten rok v USA bol rokom celkom značnej premeny v mojom živote. Na dlhých desať mesiacov som bola odlúčená od vlastnej rodiny a musela som zapadnúť do úplne cudzej, nehovoriac o nových spolužiakoch, ktorým som zo začiatku skoro vôbec nerozumela. Bola som ale odhodlaná túto výzvu prekonať a moja hosťovská rodina mi v tom veľmi pomohla. Postupné prekonávanie jazykovej bariéry išlo ruka v ruke s upevňovaním nových vzťahov a priateľstiev, ktoré trvajú dodnes. Mala som šťastie, že som žila v relatívne malom meste, kde sa všetci poznali a navzájom si pomáhali. Bolo to pre mňa veľmi inšpiratívne a jednoznačne cítim, že ma táto skúsenosť posunula ďalej.

foto: MK

Maturovala si zo štyroch jazykov – slovenčiny, angličtiny, francúzštiny a latinčiny. Prečo si si zvolila aj latinčinu?

Po spomínanom študijnom pobyte v USA, kde som si nie len zdokonalila angličtinu, ale začala som sa učiť aj španielčinu, som bola rozhodnutá, že sa chcem venovať jazykom. Vedela som, že latinčina je základom niekoľkých moderných jazykov a teda značne uľahčuje ich štúdium. Takže som si ju vybrala ako voliteľný predmet a postupne som sa zahĺbila do jej matematicky presných gramatických pravidiel.

Najviac ma fascinovalo, keď som si zrazu začala všímať všetky tie slová latinského pôvodu v angličtine, francúzštine ale aj v slovenčine. Vlastne dodnes som týmito vedomosťami (de)formovaná a častokrát prídem na význam anglického slova na základe jeho latinských koreňov. Latinčinu sme ale neštudovali len ako súbor mŕtvych pravidiel, ale aj ako prostriedok, cez ktorý sme sa dostávali k vedomostiam z antickej histórie. Aj maturitná skúška pozostávala nie len z vysvetľovania gramatických javov v prekladanom texte ale aj z výkladu historických okolností, v ktorých text vznikol.

Kedy si sa rozhodla študovať anglistiku a amerikanistiku a čo ťa definitívne presvedčilo?

Pre anglistiku som sa rozhodla relatívne neskoro, v poslednom ročníku na gymnáziu. Keď som si zisťovala informácie o jazykovo orientovaných odboroch, najviac ma zaujala anglistika, keďže kombinovala štúdium anglického jazyka a zároveň literatúry, kultúry a histórie anglofónnych krajín. Definitívne ma presvedčila návšteva Karlovej Univerzity počas dňa otvorených dverí. Mala som vtedy možnosť vypočuť si prednášku z histórie anglického umenia a bola som ňou úplne unesená. Zrazu som vedela, že na tom mieste chcem študovať.

Na základe akých faktorov si si vyberala vysokú školu?

Mojou voľbou číslo jeden bola Karlovka. Okrem dobrého mena univerzity ma lákalo štúdium pod vedením zahraničných profesorov. Naviac som si zamilovala atmosféru Prahy a to, že tam už študovalo niekoľko mojich kamarátov z vyšších ročníkov gymnázia, vrátane môjho priateľa, teraz už manžela.

foto: MK

Po troch rokoch štúdia na Karlovej univerzite si sa rozhodla pre Oxford. Ako prebiehalo prijímacie konanie?

Okrem vyplneného online formuláru musela prihláška na Oxford obsahovať životopis, motivačný list, transkript so známkami z bakalárskeho štúdia, certifikát zo znalosti angličtiny (TOEFL alebo IELTS), odporúčacie listy od troch profesorov a dve ukážky akademickej práce. Nie som si istá, ktorá časť prihlášky zohrala najdôležitejšiu úlohu, ale myslím, že dôležitejšie ako známky boli odporúčacie listy profesorov. Po vyhodnotení prihlášky som dostala email s troma otázkami, na ktoré som mala do troch dní odpovedať. Otázky sa pýtali na moje názory na niektoré lingvistické problémy.

Prijímacie konanie zavŕšilo telefonické interview, z ktorého som síce bola neuveriteľne nervózna, ale vykľula sa z neho priateľská konverzácia o mojich záujmoch a plánoch do budúcnosti. Potom nasledovalo niekoľko-týždňové čakanie na dve správy – či ma prijali na štúdium a či som dostala štipendium, bez ktorého by som si štúdium nemohla dovoliť. Potom ako som dostala obe pozitívne odpovede, stačilo už „len“ dopísať a obhájiť bakalársku prácu, zložiť štátnice a zohnať zvyšok peňazí na financovanie štúdia v Oxforde.

Ktorý odbor si si vybrala a ako sa ti študovalo na takej prestížnej univerzite?

Študovala som magisterský odbor Applied Linguistics and Second Language Acquisition, čiže Aplikovaná lingvistika a osvojovanie si cudzieho jazyka. Štúdium bolo náročné ale nebolo nezvládnuteľné. Veľmi príjemným prekvapením pre mňa bolo, že všetci prednášajúci trvali na tom, aby sme ich oslovovali prvým menom. Počas diskusií na seminároch tak panovala veľmi otvorená a priateľská atmosféra, v ktorej profesori považovali nás študentov za seberovných.

Viedli nás k tomu, aby sme spolu zdieľali svoje vedomosti a skúsenosti, aby sme sa učili nie len počúvaním profesorov, ale aj jeden druhého navzájom. Bolo pre mňa úžasné dozvedať sa o najrôznejších lingvistických problémoch, s ktorými sa pri učení cudzieho jazyka pasujú Číňania, Taliani, alebo Arméni. Takže na štúdiu na Oxforde bolo najlepšie asi to, že rozhovory s mojimi spolužiakmi boli častokrát rovnako obohacujúce ako diskusie s mojimi profesormi.

Čomu ďalšiemu okrem štúdia si sa v Anglicku venovala?

Po ukončení štúdia v Oxforde som sa presťahovala do Londýna a našla som si svoj prvý ozajstný job. Pracovala som ako Learning and Language Coach (čiže študijný a jazykový tréner) na strednej škole vo východnom Londýne. Pri tejto práci som sa stretávala s reálnymi prípadmi, ktoré som dovtedy poznala viac-menej len z učebníc a lingvistických článkov. Mala som možnosť pracovať s deťmi, pre ktoré angličtina nebola ich materským jazykom, no napriek tomu v nej museli zvládať štúdium. Mojou úlohou bolo cibriť ich schopnosti, aby boli čo najlepšie pripravení na záverečné skúšky a následné vysokoškolské štúdium.

foto: MK

Pracovala si ako lingvistka pre spoločnosť Google. Ako si sa k tejto práci dostala?

S ponukou tejto práce ma oslovila bývalá kolegyňa, ktorú som spoznala na Fonetickom ústave Univerzity Karlovej, kde som pracovala ako výskumná asistentka počas bakalárskeho štúdia. Ona v tom čase už viedla český tím a pomáhala s hľadaním projektového manažéra pre slovenčinu. Jej ponuka ma okamžite nadchla, tak som im poslala svoj životopis a onedlho som bola pozvaná na pohovory. Na prvom pohovore sa ma pýtali hlavne na moje štúdium. Celkom podrobne som musela opísať výskum, ktorý som robila pre svoju diplomovú prácu na Oxforde. Na druhom pohovore testovali moje analytické schopnosti, pýtali sa ma na vedomosti z lingvistiky a na skúsenosti s vedením tímu.

Počas tejto práce si sa venovala vývoju hlasu, ktorým počítač vie prečítať vety v slovenčine. Ako tento proces prebiehal?

Proces vývoja nového hlasu je pomerne komplexný a vyžaduje si prácu množstva ľudí – od programátorov, cez dátových analytikov, až po hlasového umelca. V prvých fázach projektu bolo mojou úlohou spracovať takzvané fonetické parametre, ktoré mali v reči programátorov čo najjasnejšie opísať to, ako sa správa výslovnosť slovenčiny. Tieto parametre obsahovali napríklad informácie o tom, aké máme dvojhlásky, alebo aj to, že v slovenčine existujú slabikotvorné spoluhlásky.

Novinkou pre mňa bola špeciálna fonetická abeceda, ktorú Google používa na všetky jazyky a ja som do nej musela napasovať výslovnosť slovenčiny. Navrhnuté fonetické parametre sme potom aplikovali na transkripciu slov, ktoré tvorili slovenský lexikón. Každé takto transkribované slovo muselo samozrejme mať zvukovú – nahovorenú podobu. Na tejto časti projektu pracoval nahrávací tím, ktorý každý deň produkoval stovky nahratých viet. Tie sme s mojim tímom postupne spracovávali a budovali tak databázu zvukových segmentov, ktoré sa neskôr použili na syntézu nového slovenského hlasu. Dnes ho môžete počuť napríklad v Google Translate.

V čom sa vám podarilo dosiahnuť najvýraznejšie zmeny?

V porovnaní s predošlým hlasom sa nám jednoznačne podarilo dosiahnuť vylepšenia. Hlas znie plynulejšie, vie rozoznať a prečítať množstvo skratiek a dokáže sa lepšie popasovať s výslovnosťou niektorých cudzích slov. Stále ale je čo zlepšovať.

Pracovať s počítačom musí byť v mnohých ohľadoch veľmi náročné. Aké boli tie najväčšie ťažkosti, ktoré vám stáli v ceste?

Jednou z veľkých výziev, ktorým sme čelili bolo napríklad obrovské množstvo homografov, ktoré máme v slovenčine. Sú to slová, ktoré sa rovnako píšu a rozdielne sa vyslovujú, ako napríklad krásne (prídavné meno) a krásne (príslovka), vyslaní (prídavné meno) a vyslaní (podstatné meno), doprava (smer) a doprava (na cestách), alebo aj medzi-jazykové homografy ako love (lokál od lov) a love (angl. láska). Rozlíšiť výslovnosť medzi týmito slovami sa dá jedine pomocou významu okolitých slov. Náš mozog to síce robí automaticky, ale počítačový model, ktorý vytvára hlas sa zatiaľ na významové súvislosti medzi slovami pozerať nedokáže. Verím ale, že v budúcnosti to bude možné.

foto: MK

Jazyk aj reč dokážu mať neuveriteľnú silu, ak ich človek dobre pozná a dokáže ich použiť. Čo teba osobne na nich najviac fascinuje?

Na jazykoch ma fascinuje množstvo javov a nezodpovedaných otázok. Napríklad to, že doteraz nemáme jasné pravidlá, ktoré by jednoznačne určili, že čo je jazyk a čo je len dialekt. Ak je rozhodujúce to, že dialektu z veľkej časti rozumiem, ale inému jazyku už nie, tak potom by pre mňa čeština a slovenčina boli dialektami toho istého jazyka a taká východniarčina osobitným jazykom. Zdá sa, že to, čo poznáme ako jednotlivé jazyky sú skôr geograficko-politické kategórie, do ktorých boli umelo zaradené väčšinové „dialekty“ v jednotlivej krajine. Z lingvistického hľadiska to skôr vyzerá tak, že to, čo chápeme ako jednotlivé jazyky sú len body na obrovskom spektre, ktoré nemá žiadne hranice a jeden jazyk na ňom plynulo prechádza do iného. Ale ani táto hypotéza nemusí vždy platiť.

Sú jazyky ako napríklad baskitčina, ktorý nie je podobný žiadnemu inému jazyku v Európe a lingvisti sa domnievajú, že sa vyvinul ešte skôr ako ostatné indo-európske jazyky. Tým sa dostávam k ďalšej fascinujúcej téme a to je historický vývoj jazykov. Dodnes s určitosťou nevieme povedať, či všetky dnešné jazyky majú jediného spoločného predka, alebo sa artikulovaný jazyk vyvíjal vo viacerých oblastiach sveta nezávisle od seba. Ďalším zaujímavým problémom je otázka, do akej miery jazyk, ktorým hovoríme ovplyvňuje to, ako myslíme a ako vnímame svet. Týmto problémom za zaoberá teória lingvistickej relativity a existuje nespočetné množstvo výskumov, ktoré sa ho pokúšajú vyriešiť.

Čomu sa momentálne najviac venuješ a aké máš ďalšie plány?

Po ukončení projektu pre Google som si to znova namierila do školstva a opäť pracujem s deťmi, pre ktoré je angličtina ich druhým jazykom. Tentoraz sa zameriavam vytváranie a koordinovanie aktivít, ktoré študentom nielen pomáhajú zlepšovať ich komunikačné schopnosti, ale pomáhajú im aj stať sa ambicióznymi a nebáť sa myšlienky, že aj oni by raz mohli študovať na tých najlepších univerzitách a pracovať pre svetoznáme spoločnosti. Pri tejto práci sa postupne učím, aké dôležité je pestovať v deťoch a tínedžeroch prirodzenú zvedavosť a dávať im čo najviac príležitostí na rozvoj.

V najbližšej budúcnosti by som chcela pokračovať v práci s mladými, ale nevylučujem ani návrat do sveta technológií. Veľmi ma zaujíma vývoj umelej inteligencie a hlavne pokroky v rozvoji rečových technológií. Viem si tiež predstaviť, že sa raz vyberiem preskúmať ďalšiu krajinu, jej kultúru a jazyk a dokonca zvažujem aj návrat na Slovensko.

Pridať komentár (0)