Martin Dibdiak – Slovák, dal výpoveď v práci, aby odcestoval do Vietnamu a učil angličtinu

  • Od malička miloval zemepis a sníval o cestovaní. Prostredníctvom Európskej dobrovoľníckej služby sa dostal až do Vietnamu, kde učil žiakov a študentov anglický jazyk.
collagemartin
  • Od malička miloval zemepis a sníval o cestovaní. Prostredníctvom Európskej dobrovoľníckej služby sa dostal až do Vietnamu, kde učil žiakov a študentov anglický jazyk.

Organizácia Európska dobrovoľnícka služba umožňuje mladým ľuďom vycestovať do rôznych kútov sveta, kde je potrebná pomoc. Martin Dibdiak využil svoju príležitosť a spomedzi možností ako opatrovanie korytnačiek v Hondurase či starostlivosť o životné prostredie na Islande si zvolil vyučovanie angličtiny vo Vietname. Vo Vietname strávil Martin 9 mesiacov a svoje rôznorodé zážitky si zaznamenával vo forme videí. O svojej ceste k dobrovoľníctvu a o tom, aký Vietnam skutočne je sa neváhal podeliť v rozhovore.

Ako si sa dostal k cestovaniu? Vedel si, že cestovanie je tvojou vášňou?

Spočiatku nie, nevedel som. K cestovaniu ma ale viedlo viacero faktorov. V škole ma bavil zemepis, taktiež som veľa hodín presedel pri Google Maps fantazírovaním o tom, aké úžasne by bolo byť na tom a tom mieste. Najväčší zlom však nastal vtedy, keď som mal samostatne vycestovať na tréningový kurz v Maďarsku. Musel som si nájsť všetky spoje a ako sa na dané miesto dostať. Samozrejme, nikdy nie je všetko tak ako si to človek naplánuje. Aj vďaka týmto zmenám a nástrahám na ceste spoznáte viac samého seba a zistíte čoho ste skutočne schopný. Je to objavovanie neznámeho, ale aj samého seba. A to sa mi na cestovaní veľmi páči.

Čo bolo hybnou silou, aby si nechal prácu a trúfol si vycestovať do neznáma? Ako si vyriešil pracovné povinnosti?

V práci bolo fajn, avšak nenapĺňalo ma to. Bolo to čoraz viac stresujúce. Pracoval som v časopise o bývaní ako editor a zároveň administrátor obsahu webu. Termíny boli čoraz viac neúnosné. S projektami, ktoré prepláca EÚ za mnou prišiel kamarát, že či to nechcem vyskúšať. Zisťoval som si čoraz viac info a začalo sa mi to pozdávať. Tak prečo to nevyskúšať? V tom čase bola zima a všetky projekty sa organizovali až začiatkom leta. Dovtedy som postupne prešiel na polovičný úväzok a ešte mal jednu stáž. Na jar som už bol nezamestnaný, ale mal som dosť peňazí.

Ako reagovala tvoja rodina na to, že sa chystáš odísť do Vietnamu vyučovať angličtinu deti, študentov a zdravotne postihnutých?

Nemali s tým problém. Poznajú ma dobre a vedia, že v angličtine som už robil kadečo. Brali to ako možnosť vidieť iný svet a naučiť sa niečo nové. Babka bola učiteľka dejepisu. Dedo učiteľ fyziky a matematiky. To celé zahralo na strunu, že by som mohol byť dobrým učiteľom angličtiny.

foto: archív Martin Dibdiak

Mal si s dobrovoľníctvom predošlú skúsenosť?

Minimálnu. Na strednej škole som zbieral peniaze na pomoc ľuďom trpiacim hemofíliou. Nikdy som sa predtým nezapájal do dobrovoľníckych aktivít. Nevedel som ani to, čo si pod dobrovoľníctvom vlastne predstavovať. Teraz už mám o dosť lepšiu predstavu.

Prezraď nám svoje skúsenosti s Európskou dobrovoľníckou službou (angl. European Voluntary Service – EVS), prostredníctvom ktorej si vycestoval aj do Vietnamu. Aké podmienky si musel splniť, aby ťa vybrali spomedzi uchádzačov?

Bolo potrebné absolvovať úvodné stretnutie. Odtiaľ sa potom viac zaujímať o daný projekt a napísať motivačný list v angličtine. Ten poslať spolu so svojim CV organizácii a počkať. V mojom prípade bolo treba rozmýšľať a konať celkom rýchlo – termín dali do začiatku nového roka, pričom už bola polovica decembra. Na základe motivačného listu a rozhovoru ma následne vybrali. Ale povedal by som skôr, že tých uchádzačov nebolo tak veľa. Len málo ľudí vie o týchto projektoch.martin5

foto: archív Martin Dibdiak

Vybral si si cestovanie formou zapojenia sa do projektu EVS kvôli ušetreniu financií alebo službe druhým? Čo bolo tvojou motiváciou?

Mojou motiváciou bola kombinácia cestovania, pomáhania, kde treba, získania skúseností a spestrenia si svojho životopisu. K tomu, keď pridám fakt, že všetko je preplatené, mám čas a nič ma neobmedzuje, tak naozaj nie je nad čím rozmýšľať.

 

Prvý kontakt s EVS si mal na stretnutí v Čadci. Aké možnosti si mal na výber a prečo si nakoniec zvolil Vietnam?

Možností bolo kopec. Naozaj. Hneď na úvod som netušil, že Európska dobrovoľnícka služba môže byť vykonávaná aj mimo krajiny EÚ. Boli skutočne rozmanité možnosti, ako napr. opatrovanie korytnačiek v Hondurase, stavanie prístreškov a komínov v Peru, staranie sa o životné prostredie na Islande, či práca v komunite v jednej dedinke v Indii. Mňa najviac oslovila Čína a Vietnam. Obe krajiny mali projekty, kde bolo potrebné učiť angličtinu alebo pomáhať postihnutým či robiť klauna pre deti v nemocnici. Keďže o Číne som už počul všeličo zlé aj dobré a o Vietname len o vojne, začal som viac uvažovať o Vietname. V tom čase som tam mal kamaráta, dokonca presne na tom istom projekte. Hovoril, že všetci sú veľmi milí a odporúča každému sa sem vybrať. Zároveň som sa dočítal, že Vietnam je dobrý odrazový mostík do celej Juhovýchodnej Ázie. Všade okolo je to relatívne blízko a lacno (s výnimkou Kambodže). Tieto fakty ma presvedčili vo výbere Vietnamu. A ešte tie pláže…motorky

foto: archív Martin Dibdiak

EVS ti zabezpečila všetky potrebné financie, ubytovanie, letenky?

Áno. Všetko riešila posielajúca organizácia na Slovensku (KERIC) s prijímacou organizáciou vo Vietname (CSDS VN). Ono je to komplikovanejšie určite oveľa viac, ale dobrovoľník nevidí všetku tú prácu a čas, ktorú vynaloží organizácia, aby ho dostala do tej krajiny. Táto možnosť je ako produkt, človek má možnosť „kúpiť“ ho do 30-tky, s tým, že zaplatí v podobe dobrovoľníctva.

Opíš nám svoje prvé dojmy z Vietnamu. Ako si vnímal túto krajinu po tom čo si vystúpil z lietadla? Čo vnímaš ako najtypickejšie pre Vietnam?

Prvé dojmy? Facka v podobe strašného tepla a dusna. Všetko zelené, všade samé palmy a veľmi veľa ľudí.

Najtypickejšie pre Vietnam sú určite motorky. Tých je tu najviac na pomer obyvateľstva na svete a sú taktiež dosť lacné na naše západniarske platy. Keď vo Vietname máte motorku, tak ste jednoducho pán a viete sa dostať skoro všade. Chodí sa tu po chodníkoch, tesných uličkách, parkoch. Celý Vietnam môžete prejsť na motorke. Ak si chcete spraviť lepší obraz, tak si predstavte také Dánsko či Holandsko a ich bicyklovú kultúru. To isté uplatnite na Vietnam, ale bicykel vymeňte za motorku.

martin8

foto: archív Martin Dibdiak

Ako vyzeral domov dobrovoľníkov a aké úlohy mal každý dobrovoľník? Fungovali ste ako komunita alebo jednotlivci?

Organizácia CSDS mala 6-poschodový dom, v ktorom na prízemí pracovali zamestnanci tejto neziskovej organizácie. Na prvom poschodí bola pomerne priestranná kuchyňa a malá obývačka. Ďalšie poschodia už patrili izbám, v ktorých boli ubytovaní štyria až šiesti dobrovoľníci. Samozrejme, dievčatá a chalani boli zvlášť. Avšak dievčat bolo na dome vždy viac než chalanov. Takto spolu žilo 30 ľudí. Každý bol na inom druhu dobrovoľníctva a v rozdielnej dĺžke. Niektorí boli iba na dva týždne, iní zas na 3 až 5 mesiacov. Ja som bol až na 9. Vďaka tomu som spoznal veľké spektrum nových ľudí. To, či sme fungovali ako komunita alebo nie, záviselo od aktuálnych ľudí na dome.

Najväčší pocit komunity som zažil hneď po mojom príchode – všetci sa so mnou zvítali a večer sme šli na lacné vietnamské pivo. Bar bol hneď na vedľajšej ulici. Takto pri malých modrých plastových stolíkoch sedelo naraz až 25 ľudí. Potom, ako sa menili ľudia sa toto číslo zmenšovalo. Ľudia sa začali skupinkovať podľa rôznych kritérií. Zažil som skupinu báb, ktorá držala len spolu a s nikým iným sa nebavili. Cez zimu bola na dome len hŕstka dobrovoľníkov a málo práce, tak sme sa začali viac medzi sebou otvárať. Bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako sa mení dynamika života na dome.

Podeľ sa s nami o svoje skúsenosti z vyučovania vo Vietname. Čo charakterizuje vietnamských žiakov?

Učil som rôzne skupiny, čiže tá skúsenosť bola všade rozdielna. Vo všeobecnosti sú vietnamskí študenti úžasní. Počúvajú a zapisujú si. Je to sen pre každého učiteľa. Mladí žiaci sú aktívni, svojskí, nehanbia sa vás spýtať na hocičo, ale zároveň majú voči vám rešpekt. Sú dychtiví po všetkom, čo poviete a čo je iné než poznajú. Vietnamci venujú štúdiu a úlohám podstatne viac času. Na školách sa učí dokonca aj v sobotu. Univerzitní študenti sú už o niečo odlišnejší. Tam som postrehol veľkú zmenu v správaní – viac sa hanbia, hlavne dievčatá. Ich angličtina je taktiež trochu horšia. Čo som si ale všimol, špecificky na vietnamských študentoch a žiakoch je, že majú perfektný pravopis. V tom momente som sa, naopak, ja hanbil za ten svoj. Z toho čo som videl a počul si dovolím tvrdiť, že veľká časť 14-15-ročných by vedomosťami prevalcovalo našich 18-20-ročných.

 martin6

foto: archív Martin Dibdiak

Aké boli ceny vo Vietname v porovnaní s tými našimi?

Veľké množstvo základných služieb, vecí a potravín bolo lacnejších. Benzín bol za približne 0,60€/liter. Obchody tu fungujú podobne. Najlacnejší tovar nájdete v Metre. Mlieko, hovädzie mäso, vajcia, pivo, pekárenské výrobky, rôzna elektronika, sladkosti, žuvačky, ovocie, zelenina boli podstatne lacnejšie. Jedlo na ulici vás vyšlo zhruba 1€. Ojazdená motorka od 240€. Taxík do centra Hanoja a späť (vyše hodina a pol cesty) vyšiel na 8€. Menu v nemenovanom fastfoodovom reťazci (nie McDonald) bolo za 2,50€ s možnosťou namiesto hranoliek dať si kopček ryže. Ale už napríklad taký syr, víno, jablká či dokonca nájom a pozemok boli drahšie.

Samozrejme, ďalšia vec je zjednávanie cien. Bežná prax na tržnici a v obchodoch, kde nedávajú bločky. Keďže ste pre nich Západniar, tak vám bez problémov vedia dať cenu ako pre Američana. A keď už poviete nižšiu cenu, tak sa na vás budú mračiť a odmietať. Vtedy musíte zahrať, že danú vec nechcete. Potom buď uznajú vašu ponuku, prípadne ponuku k nej bližšiu, prípadne na vás nebudú reagovať. Je to istý druh divadla. Môžem preto odporučiť Vietnam každému, kto sa chce zlepšiť v zjednávaní cien u dodávateľov. 

martin4

foto: archív Martin Dibdiak

Čo slovenské ti vo Vietname chýbalo?

Chýbala mi zodpovednosť niektorých ľudí za svoju prácu a činy. Často sa mi stalo, že som si niečo objednal a bolo to celkom iné.

Potom čerstvý vzduch. V Hanoji bolo cez zimu strašne veľa smogu a bez rúška na ústach sa nedalo vôbec jazdiť na motorke.

Čo hovoríš na vietnamskú gastronómiu a služby?

Jedlo vo Vietname, hlavne to na ulici, je veľmi ľahko stráviteľné. Vôbec sa necítite plný, ale viete že ste najedený. Mne hlavne chutila typická vietnamská polievka Pho, ktorá sa dala dať s kuracím alebo hovädzím mäsom (alebo ešte iným). O hygiene nejdem rozprávať, hoci verím tomu, že čím viac Vietnamcov niekde konzumuje, tým je aj daná kuchyňa bezpečnejšia.

Služby sú príjemné prekvapenie. Keďže Vietnamci sú veľmi priateľskí, odzrkadľuje sa to aj v biznise. Usmievajú sa, snažia sa vám poradiť a máte z nich taký „ľudský“ pocit. Nehrajú sa na nič – žiadne umelé formality (ako u nás). Čas sú predsa peniaze. Prechádzajú rovno ku koreňu veci. A s úsmevom.

martin

foto: archív Martin Dibdiak

Počas svojho 9-mesačného pobytu vo Vietname si cestoval, kedy sa dalo. Aké miesta si navštívil,  ktoré ti najviac utkveli v pamäti?

Keď bola možnosť cestovať po Ázii, tak sme sa ju snažili využiť a brali dovolenky. Výletovali sme po Vietname, ale aj mimo neho. Takto som navštívil Bangkok v Thajsku, Seoul v Južnej Kórei, ostrov Okinawa patriaci Japonsku, Hong Kong, Singapur, Kuala Lumpur v Malajzii a prímorské mestá Vietnamu ako Da Nang, Hoi An a Nha Trang. Cez zimu sme sa rozhodli dať 5-dňový trip na motorkách. Zrovna počas týchto piatich dní sa neuveriteľne vyčasilo na príjemných 30°C. Kebyže to mám spočítať, precestovali sme zhruba 1 mesiac. Avšak nebolo to vždy pod zámienkou dovolenky. Niekedy sme museli vycestovať mimo Vietnam aj z dôvodu obnovenia víz.

Čo mi však utkvelo v pamäti je, keď sme sa s kopou ďalších dobrovoľníkov rozhodli ísť na výlet do Halong Bay – Dračej Zátoky. Tento 3-dňový výlet mám stále živo pred očami. Hlavne moment, keď sme sa na pláži malého ostrova všetci 30-ti pochytali za ruky a dali zbohom zapadajúcemu slnku na obzore.

martin7

foto: archív Martin Dibdiak

Myslíš si, že na dobrovoľnícku misiu môže ísť každý? Čo by nemalo chýbať človeku, ktorý sa rozhodne odcestovať a na pár týždňov/mesiacov sa stať dobrovoľníkom?

Jednoznačne mu nesmie chýbať dobrodružný duch a odhodlanie naučiť sa niečo nové. Mal by byť aktívnejší vo svojom živote alebo sa usilovať o zmenu k lepšiemu. Mal by mať aspoň štipku chuti zmeniť svet. Byť otvorený odlišným veciam, nápadom, myšlienkam, kultúram a rešpektovať ich. Nakoniec nesmie chýbať úsmev, s ktorým všetko pôjde 100-krát ľahšie.

martin3

foto: archív Martin Dibdiak

Čo by si odkázal tým, ktorí sa pohrávajú s myšlienkou odcestovať ďaleko do cudziny?

Treba to určite vyskúšať. Spoznáte lepšie samého seba. Budete mať iný pohľad na svet a začnete lepšie chápať súvislosti. Hoci je už všetko objavené, vy sám sa budete cítiť ako objaviteľ. Je to nesmierne osviežujúca a inšpirujúca skúsenosť. Nehovoriac o množstve nových kamarátstiev a zážitkov, ktoré získate počas cesty.

Najlepšie je, že pre toto všetko nemusíte ísť ani ďaleko. Už len stopovaním po Európe alebo objavením iného kúta Slovenska objavíte celkom iného seba.

Ďakujem za rozhovor.

zdroj titulnej fotografie: archív Martin Dibdiak

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK

Fontech