Michal získal prestížne ocenenie za fotografie zo súdu s atentátnikom Cintulom: Naučil som sa odosobniť, hovorí

Reportážnej fotografii sa venuje viac ako 12 rokov a stále v tom vidí svoju budúcnosť. Teraz ho ocenila aj medzinárodná porota v súťaži Slovak Press Photo. Tento rok totiž vyhral ocenenie Grand Prix za svoju fotosériu z pojednávaní s atentátnikom Jurajom Cintulom. Reč je o fotografovi Michalovi Hankovi, ktorého sme vyspovedali (nielen) o tomto úspechu.

• Čo mu bežalo hlavou počas fotografovania strelca na Roberta Fica?
• Našiel sa v reportážnej fotografii?
• Veril, že jeho séria uspeje v Slovak Press Photo?
• Na čo majú myslieť začínajúci reportážni fotografi?

Máš za sebou už viacero ocenení. Tvoje práce uspeli v Slovak Press Photo a ocenenie máš aj z Czech Press Photo. Aby sme to však uviedli na správnu mieru, stal si sa víťazom Grand Prix v Slovak Press Photo za rok 2026. Je to tvoj doteraz najväčší úspech? 

Áno, jednoznačne je to môj doteraz najväčší kariérny úspech. V súťaži Slovak Press Photo som sa síce už aj v minulosti objavil viackrát ako finalista a odniesol som si rôzne diplomy, pričom minulý rok sa mi podarilo vyhrať prvé miesto v kategórii Životné prostredie, no toto je iné.

Čo sa týka súťaže Czech Press Photo, tam som v minulosti získal druhé miesto vo svojej kategórii. Avšak aktuálne získané Grand Prix zo Slovak Press Photo 2026 je pre mňa zatiaľ absolútne najvyšším a najvýznamnejším ocenením, aké som kedy dostal. Veľmi si cením, že medzinárodná porota vybrala práve moju prácu.

zdroj: Michal Hanko/Plus Jeden Deň

Víťazná séria zachytáva súdny proces s Jurajom Cintulom, ktorý spáchal atentát na Roberta Fica. Ako si sa na tie zábery pozeral ty sám? Vedel si už v momente, keď si stláčal spúšť, že toto budú fotky, ktoré chceš prihlásiť do súťaže, alebo si to v tej chvíli vôbec neriešil? 

Priamo počas fotenia tohto procesu som si, samozrejme, veľmi jasne uvedomoval, že ide o mimoriadne sledovaný a exponovaný prípad na celom Slovensku. Už vtedy som mal silný pocit, že je nesmierne dôležité celú túto udalosť čo najlepšie a najdôslednejšie zdokumentovať. Na samotnú súťaž som však v tej chvíli vôbec nemyslel. 

To rozhodnutie prišlo až neskôr, keď som sa na tie fotografie pozrel s odstupom času. Urobil som si z nich podrobnejší výber a začal ich spájať dokopy tak, aby výsledný celok dával jasný zmysel a niesol v sebe aj určitú umeleckú hodnotu. Až v tom momente som si povedal, že to naozaj stojí za to a že by som mal sériu poslať do súťaže. Myslím si, že z hľadiska celospoločenského diania to bola v danom roku mimoriadne silná téma. 

Prečo si sa rozhodol pretransformovať celú túto sériu do čiernobielej farby? Vystihoval tento vizuálny štýl daný moment lepšie, alebo tam bol iný dôvod? 

Pôvodne som tie fotografie skúšal ponechať v klasickom farebnom prevedení, ale keď som sa na to pozrel ako na ucelenú sériu, vo farebnej škále mi to skrátka úplne nesedelo. Akonáhle som zábery prepol do čiernobieleho tónu, okamžite som mal pocit, že výsledok je oveľa lepší. Čiernobiela úprava umožnila, že z fotografií oveľa výraznejšie vystúpila celková emócia, ponurá atmosféra a celkový hlbší pocit z celého toho momentu. 

Vznikli tie zábery počas jedného jediného pojednávacieho dňa a potom sa pozliepali, alebo to bolo viacero procesov naraz? Ako to celé prebiehalo? 

Mal som možnosť zúčastniť sa tohto procesu osobne počas viacerých pojednávacích dní. Ak sa nemýlim, celkovo ich bolo osem a ja som bol fyzicky prítomný na piatich z nich. Keď som si neskôr spätne prechádzal finálny výber, zistil som, že výsledné fotografie v sérii pochádzajú približne zo štyroch rôznych pojednávacích dní. Čiže nejde o reportáž zachytenú v priebehu jedného dňa, ale o dlhodobejšiu prácu vyskladanú z viacerých momentov.

zdroj: Michal Hanko/Plus Jeden Deň

Vieš nám priblížiť pohľad fotografa na takéto prostredie? Bežný človek totiž netuší, ako sa na súde môžeš pohybovať, aké máš mantinely a či ti tam vôbec zostáva priestor na kreativitu, aby nakoniec desať fotografov nemalo úplne rovnaký záber. 

Keď prebiehajú takéto veľké a exponované súdne pojednávania, sprevádzajú ich extrémne prísne bezpečnostné opatrenia. Pohyb pre verejnosť a takisto pre novinárov je v budove veľmi výrazne obmedzený. Či už ide o samotný príchod policajnej eskorty s obžalovaným, alebo o presuny po chodbách, novinári sú neustále pod prísnym dohľadom.

Priamo pred vami stoja príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorí vás strážia a nedovolia vám priblížiť sa k obžalovanému alebo sa voľne pohybovať tak, ako by ste v tom momente chceli alebo potrebovali. Z toho dôvodu sa musíte neustále veľmi rýchlo prispôsobovať danému prostrediu a v obmedzenom priestore stále dokola hľadať ten správny, špecifický uhol, z ktorého by sa dalo vyfotiť niečo naozaj vizuálne zaujímavé.

Máš teda presne vyhradený priestor, v ktorom sa musíš zdržiavať, čo sa líši od bežnej reportáže v teréne. Ty pracuješ pre vydavateľstvo, takže zachytávaš množstvo rôznych podujatí, no toto je, ako sám hovoríš, oveľa prísnejšie. Ako sa ti za takýchto podmienok darí vymyslieť niečo originálne oproti ostatným kolegom? 

Ako som už spomínal, mojou obrovskou výhodou bolo práve to, že som mal možnosť zúčastniť sa na pojednávaní opakovane počas viacerých dní. Keď sa mi hneď na začiatku podarilo nafotiť taký ten nutný, základný súbor statických fotografií, ktorý som obratom odoslal do redakcie na bežné spravodajské spracovanie, spadol zo mňa prvotný tlak. 

Potom mi zostalo viac času na to, aby som začal premýšľať a fotiť o niečo kreatívnejšie. Skúšal som sa pri hľadaní záberov pohybovať až na samotnej hrane toho, čo mi pravidlá dovoľovali – samozrejme, vždy s plným rešpektom k bezpečnostným predpisom. Priamo v súdnej sieni to totiž funguje tak, že fotiť smiete len dovtedy, kým sudca oficiálne neotvorí a nezačne samotné pojednávanie. V tom momente sa s fotením končí. Vo výsledku to znamená, že na samotnú prácu v súdnej sieni máte možno pár sekúnd, nanajvýš minútu alebo dve, kým obžalovanému skladajú putá, keďže počas procesu tam už sedí bez nich. Mnohé z tých fotiek preto vznikali v obrovskej rýchlosti.

Michal Hanko vyhral ocenenie Grand Prix v súťaži Slovak Press Photo

GALÉRIA+ 6

Táto téma v podstate posledné dva roky hýbala celou slovenskou spoločnosťou. Ako sa na túto udalosť pozeráš ty sám? Vedel si sa od toho celého ako človek odosobniť, keď si si uvedomil, že fotíš muža, ktorý postrelil premiéra? 

V médiách sa pohybujem ako fotograf už viac ako 12 rokov, takže toto nebola moja prvá skúsenosť s dokumentovaním súdnych procesov. Počas svojej kariéry som mal možnosť pracovať na viacerých veľkých a závažných prípadoch. Vďaka týmto rokom praxe som sa už naučil od témy, ktorú práve zaznamenávam, takmer úplne odosobniť. 

Navyše, keď stojíte na mieste s fotoaparátom v ruke, maximálne sa sústredíte na zachytenie toho správneho momentu. Snažíte sa neustále predvídať situáciu, premýšľate nad tým, kde by mohlo byť strategické a zaujímavé stáť, a v tom pracovnom nasadení človeku na nejaké emócie alebo hlbšie zamyslenie skrátka nezostáva čas. 

Keď sa neskôr presunieš k postprodukcii a vyberáš fotky do súťaže, pozeráš sa na ne s odstupom času inak ako vtedy, keď ich narýchlo posielaš z akcie do redakcie? Mnohí fotografi po čase špekulujú, že mali radšej stáť inde alebo záber inak orezať. Robil si to takto aj ty? 

Z tohto súdu som mal nafotené pomerne veľké množstvo materiálu, takže samotný výberový proces mi trval naozaj dlho. Je pravda, že keď sa na fotku pozriem s časovým odstupom, vnímam ju už trochu inak.

Keď som si neni istý s výberom, konzultujem to s mojou manželkou, ktorá mi vždy správne poradí a odporúčam to všetkým fotografom, keď nad niečím váhate ukážte fotografie aj „nestrannému pozorovateľovi“. Mne sa to osvedčilo. Niekedy sa stáva, že človek skúša fotografii vizuálne pomôcť nejakým menším orezom. Musím však povedať, že v prípade tejto víťaznej série boli zásahy z mojej strany naozaj minimálne a fotky zostali takmer v takej podobe, v akej som ich odfotil. 

Zaujíma ma, ako sa pozeráš na samotný princíp súťaženia. Znamená to, že ľudia, ktorí nie sú nominovaní, nie sú dosť dobrí? Je výsledok v takýchto súťažiach iba otázkou subjektivity poroty, alebo podľa čoho sa podľa teba rozhoduje o víťazoch? 

Určite to nevnímam tak, že by fotografi, ktorí sa v danom roku nedostali medzi finalistov alebo víťazov, boli akokoľvek horší. Podľa mňa každý jeden fotograf, ktorý sa rozhodne zapojiť do takejto súťaže a urobí ten odvážny krok, že ponúkne svoju prácu na zhodnotenie medzinárodnej porote, pretože verí v jej hodnotu, dosiahol veľký úspech. Už samotná účasť a viera vo vlastnú tvorbu je pre mňa osobne obrovským víťazstvom.

Expremiér Ódor: Cítim sa ako Superman, čo napáchal viac škôd než Radičová. Ficove výhovorky už na ľudí nefungujú

Človek má pocit, že fotografov je dnes obrovské množstvo. V médiách však napriek tomu vidíme stabilné mená, ktoré sa navzájom poznajú a pracujú bok po boku dlhé roky. Zmenilo sa toto prostredie podľa teba, alebo sa v ňom cítiš stále rovnako ako na začiatku? 

S kolegami z branže sa na reportážach a rôznych udalostiach stretávame pravidelne, takže sa za tie roky dobre poznáme. Samozrejme, doba ide nezadržateľne dopredu a s ňou sa výrazne menia aj technológie. Dnes máme k dispozícii oveľa modernejšiu a vyspelejšiu techniku než v minulosti, vďaka čomu sa stávajú situácie, keď ste na akcii obkolesený ľuďmi so smartfónmi. To je asi taká najväčšia zmena, ktorú vnímam. 

Spomínaš pokrok a stále lepšie fotoaparáty či objektívy. Zaujalo ma, že ty na druhej strane rád experimentuješ s historickým, vyše storočným aparátom. O čo presne ide? 

Áno, je to tak. Cez inzerát sa mi podarilo kúpiť starý fotoaparát značky Kodak, ktorý má dnes už viac ako sto rokov. Keďže som predtým v živote nefotil na klasický film, táto predstava ma okamžite očarila a chcel som vyskúšať niečo úplne nové, odlišné od mojej každodennej digitálnej práce.

Momentálne je to taký môj súkromný projekt. Vždy, keď mi zvýši trochu voľného času, vezmem tento storočný aparát, čo je vlastne kus živej histórie, a idem s ním do terénu urobiť zopár fotiek. Musím povedať, že je to obrovský zážitok nielen pre mňa ako fotografa, ale je to skvelá skúsenosť aj pre samotných ľudí, ktorých fotím. Sú nadšení z toho, že ich portrétuje takýto historický prístroj.

zdroj: Michal Hanko/Plus Jeden Deň

Vieš si predstaviť, že by si takto musel fungovať denne? Tvoji predchodcovia v minulosti fotili na analógové fotoaparáty úplne všetko – od ťažkých súdnych pojednávaní až po rýchly šport. Zvládol by si to? 

Keďže som si na tento historický prístroj už sám vyskúšal nafotiť nejaké zábery – síce nie šport, ale technicky jednoduchšie veci – teraz si to už predstaviť viem. Zároveň si však plne uvedomujem, aké nesmierne náročné to vtedy muselo byť. Len samotné manuálne zaostrenie záberu alebo správne nastavenie expozície vyžadovalo obrovskú zručnosť.

Navyše, na mojom prístroji mám na jeden film možnosť urobiť iba osem fotografií. Človek si preto musí naozaj veľmi dobre rozmyslieť, kedy presne tú spúšť stlačí. A práve toto je také čaro fotenia na historické fotoaparáty, ktoré vás núti viacej premýšlať.  

Hovoríš o tom, že na analógu veľmi dôsledne zvažuješ každé jedno stlačenie spúšte, prenášaš tento prístup aj do digitálnej fotografie? Premýšľaš takto nad zábermi aj pri práci s moderným fotoaparátom, aby si ich len tak bezhlavo „nevybúchal“? 

Musím sa priznať, že v poslednej dobe som na digitálnom fotoaparáte úplne prestal používať sériové snímanie. Znamená to, že nevyužívam funkciu, ktorá mi umožňuje urobiť desať alebo viac snímok za sekundu, ale mám fotoaparát permanentne nastavený na režim jednej jednotlivej fotky.

Po rokoch praxe to vnímam ako obrovskú výhodu, pretože ma to núti cielene hľadať ten jeden konkrétny, správny okamih, kedy spúšť naozaj cvaknem. Moja práca už nie je o kvantite, ale zameriavam sa čisto na kvalitu. Keď viem, že mám v danom momente iba jednu šancu stlačiť spúšť, dám si na tom zábere oveľa viac záležať, ako keby som mal k dispozícii 10 až 14 fotografií za sekundu, ktoré by som potom musel zdĺhavo triediť až po skončení akcie. 

Našiel si sa v tejto profesii natrvalo? Čo ťa z celej tej širokej škály fotografických žánrov, ktoré v práci robíš, baví najviac? Sú to práve súdy, reportáže, alebo to nevieš takto presne zaškatuľkovať? 

Určite by som povedal, že reportážna fotografia je presne to, čo ma oslovilo najviac a čo ma v mojej práci aj vnútorne najviac napĺňa. Je to úžasný žáner, pretože vašou úlohou je vizuálne opísať udalosť, ktorá sa práve v danej chvíli odohráva. Vy pritom do prebiehajúceho deja absolútne nijakým spôsobom nezasahujete, nič v ňom nemeníte ani nearanžujete, iba ho autenticky zaznamenávate cez prizmu svojho vlastného pohľadu.

Ja osobne sa na to pozerám aj z takého širšieho, archivačného hľadiska. Raz tieto fotografie skončia v archíve a o 10, 20, 50 alebo 100 rokov si ich budú môcť pozerať ďalšie generácie ľudí či čitateľov na Slovensku. Uvidia na nich dôležité historické momenty, ktoré boli pre našu krajinu kľúčové a formovali to, čo sa tu dialo. Z tohto pohľadu je pre mňa reportáž jednoznačne najzaujímavejšia.

Fotograf Jozef bol súčasťou tímu hviezdnej Jennifer Lopez. Ako sa mladý Slovák dostal ku áčkovej celebrite

Čo by si na záver odkázal alebo poradil mladým ľuďom, ktorí by chceli začať s reportážnou fotografiou? V dnešnej dobe už technika nie je taká nedostupná ako kedysi. Na čo by sa mali podľa teba sústrediť a na čo si dať pozor, ak vynecháme technické parametre?

Podľa môjho názoru je pri reportážnej fotografii úplne najdôležitejšou vlastnosťou prirodzená ľudská zvedavosť. Bez nej to nejde. Takisto je nesmierne kľúčové naučiť sa v teréne správne predvídať veci. Ak idete fotiť reportáž, napríklad nejaký protest, je dobré, keď si hneď na začiatku dobre poobzeráte celý terén a postavíte sa na také miesto, aby ste boli o krok vpred pred samotným dianím. 

Čiže stáť na správnom mieste, mať pripravený a nastavený fotoaparát a čakať na ten správny moment. Vtedy dokážete pohotovo zareagovať a urobiť skvelé zábery. Po rokoch praxe som však prišiel ešte na jednu dôležitú vec: naozaj dobrá a silná fotografia nemusí byť vôbec technicky dokonalá. Pokiaľ z fotografie vyžaruje skutočná emócia, tak vôbec nevadí nejaká menšia viditeľná neostrosť prípadne šum. Mladí fotografi by sa preto nemali prehnane zameriavať len na dokonalosť technickej stránky, ale mali by sa snažiť predovšetkým vystihnúť neopakovateľnú emóciu daného okamihu. 

Čítaj viac z kategórie: Politika