Mladý Kysučan vymenil prácu v kancelárii za divokú Afriku a život plný dobrodružstva

Ako sa chlapec z Kysúc stane sprievodcom po Afrike? Čo tvojho zamestnávateľa presvedčilo, že ty si ten pravý? Čo obsahoval vstupný test alebo pohovor?

Vyhľadal som si príležitosť a skúsil sa jej chopiť. Reagoval som na jednu ponuku cestovky, ktorá potrebovala ľudí vo svete. Súčasťou prijatia bola najskôr odpoveď na pár otázok a motivačný list, v ktorom bolo potrebné sa určitým spôsobom predať a presvedčiť zamestnávateľa, že som vhodným kandidátom na túto prácu.

Nasledoval osobný pohovor, kde sa ma opäť pýtali na krajiny, ktoré som už navštívil, alebo či nebude pre mňa problém, ak ma niekam pošlú aj na niekoľko mesiacov. Tú prácu sa nám snažili úmyselne znechutiť, „vypichovali“ tie negatívne stránky, aby uchádzača už na pohovore odradili. Teda, že budeme dlho preč, bez priateľov, rodiny…

Napríklad sa aj pýtali, ak by boli oni turisti, ktorí navštívia Bratislavu, aký program by som im tu pripravil. Spomenul som, že mám rád históriu, aj ktoré obdobie, tak mi dali za úlohu porozprávať o križiackych výpravách. Po pohovore nasledovala písomná časť, písomný test, kde boli otázky hlavne z geografie a dejín. Skončilo to takou klasickou vetou “dáme vám vedieť.”

Úprimne, keď mi povedali, že sa nás prihlásilo 800 a berú len pár, tak som sa celkom zmieril s tým, že to bolo pravdepodobne naše posledné stretnutie.

No na pohovor ma pozvali ešte raz, kde nás už bolo naozaj pár. Toto kolo trvalo tri dni, absolvovali sme rôzne prednášky, ale aj úlohy. Napríklad, z misky sme si ťahali témy, o ktorých sme mali rozprávať. Ja som si vybral “vysvetli islam neveriacim.” Niekoľko ľudí ešte vytriedili, no ja som sa ocitol medzi prijatými.

Keď už nás teda povedzme prijali, tak sme sa začali rozprávať, kto, do ktorej oblasti sveta pôjde. Kde potrebujú nových ľudí, kto má k čomu vzťah, kto napríklad zvládne šoférovať dlhšie presuny po Afrike a podobne. Práve táto Afrika mi bola pridelená.

Čomu si sa venoval pred prácou sprievodcu? Vedel by si si ešte predstaviť klasickú prácu v kancelárii?

Venoval som sa žurnalistike ako redaktor jedného slovenského denníka. Teraz si návrat do novinárskej redakcie, nie že neviem, ale ani nechcem predstaviť. A taktiež si už neviem predstaviť sedieť v inej kancelárii.

Ako prebieha práca sprievodcu? Môžeš si sám vyberať destinácie? Kde získavaš informácie o jednotlivých krajinách, ktoré máš prezentovať turistom?

Sprievodca skoro ráno vstane, rýchlo si pred cestou ešte niečo pozrie, zopakuje a skontroluje, či je všetko z logistického hľadiska pripravené. Potom je celý deň, od skorého rána až do neskorého večera s ľuďmi. Rozpráva im rôzne pripravené témy, ktoré súvisia s danou oblasťou a vysvetľuje, čo práve vidia, aké to je, prečo to tam je a podobne.

Tiež často rezervuje reštaurácie, obed, večeru. Zacheckuje ľudí na hotely. A po celom dni, už dobre vyšťavený, si ešte opäť potrebuje niečo pozrieť, pripraviť na ďalší deň, či niečo administratívne vybaviť. Medzitým ešte musí publikovať pár fotiek pre cestovku a napísať nejaký článok, blog, ktorý cestovka vyžaduje. Nasleduje nie dlhý spánok a ráno odznova – ďalší deň s ľuďmi. A takto to môže ísť aj tri mesiace vkuse dookola.

Ak mám záujem o konkrétnu oblasť a mám ju naštudovanú, prípadne ovládam tunajší jazyk, je veľká šanca, že oblasť mi pridelia.

Informácie hľadám vo viacerých zdrojoch, cez internet po rôzne knihy, ale i od starších kolegov či od miestnych obyvateľov. Kto vám lepšie povie, aké náročné si je v danej oblasti nájsť prácu, aké sú v tomto regióne platy, koľko tu stoja byty či auto než miestni. Sú to cenné informácie z prvej ruky.

Čo bol tvoj najsilnejší cestovateľský zážitok? Zažil si na cestách aj nejakú naozaj bizarnú situáciu?

Toto je asi najťažšia otázka, ktorú sa ma ľudia pýtajú. Naozaj neviem, netuším, lebo tých úžasných zážitkov je naozaj veľa na to, aby som vybral len jednu či dve. Každý zážitok je niečím výnimočný. Či už hovoríme o stretnutiach s rôznymi zvieratami, od roztomilých tučniakov, levov, ktoré pri nás trhali korisť, a od ktorých som stál doslova centimetre… či slonov a nosorožcov, ktorí nás párkrát naháňali, gepardov, ktorí zvedaví chodia nakúkať do nášho auta… môžem povedať, že stretnutie s každým z tých zvierat je pre mňa naozaj silným zážitkom.

Pre niektorých je silným zážitkom chodiť po miestach, po ktorých chodil Ježiš Kristus. Byť na miestach, kde sa odohrali rôzne biblické udalosti. Sám sa prechádzať ranným starým Jeruzalemom, v ktorom ešte nie sú turisti, nasávať tú atmosféru až k miestu Kristovho hrobu má svoje čaro. Keďže mám rád históriu, pre mňa je obrovským zážitkom byť na takýchto miestach, kde sa odohrávali veľké udalosti, napríklad boje.

Zažil som i akčnejšie zážitky, od sánkovania cez snowboardovanie po Sahare či raftingu v Afrike. No a za silný, nezabudnuteľný zážitok možno označiť aj to, keď vám niekto drží nôž pod krkom. To tiež hovorím, že bol nepochybne veľmi silný zážitok.

Aké mýty panujú medzi Slovákmi o Afrike?

Slováci považujú Afriku akoby za nejaký jeden štát. Pritom sa bavíme o kontinente niekoľkokrát väčšom, než je celá Európa. Rozdiely medzi jednotlivými africkými krajinami, územiami sú určite väčšie, výraznejšie, než medzi jednotlivými európskymi krajinami. Afrika, to sú napríklad pyramídy v Egypte, ťavy na Sahare, ale aj pekná lyžovačka v Maroku, či v takých Dračích horách na juhu Afriky.

Predstavujú si Afriku ako dažďové pralesy so šimpanzmi na rovníku, gorily v Rwande, svetoznáme národné parky a savany na východe či ihličnaté lesy, vysoké, zasnežené hory, tučniaky a uškatce na juhu kontinentu. Potom by sa dalo hovoriť aj o Madagaskare, ktorý je akoby úplne samostatným svetom. Jednoducho, už len to, že tam nájdeme ťavy, nosorožce i tučniaky, Saharu, dažďové lesy i lyžiarske strediská, nám musí povedať, že ten kontinent rozhodne ani z ďaleka nie je nejaký jednotvárny.

Toto je naozaj taká základná vec, ktorú často vysvetľujem ľuďom, keď sa ma pýtajú, aká je Afrika, či koľko stojí dovolenka v Afrike. Na to sa nedá dobré odpovedať, lebo Afrika je naozaj veľmi široký pojem, môžeš sa tu lyžovať i jazdiť po púšti.

Kontroverznou témou, ktorá sa spája s Afrikou je aj lov divokých zvierat ako je lev a iné. Ako vnímaš takéto poľovačky ty a ako to vidia miestni?

Osobne s tým skúsenosti nemám, nezažil som ešte taký lov, ale veľa som o tom čítal i počul priamo tam. Prečítal som napríklad aj polstoročie staré knihy o Afrike, kde sa ešte spomína, aký bol ten lov v Afrike kedysi náročný.

Bolo to naozaj len pre poriadnych chlapov. Zver sa stopovala celé týždne a fyzicky to bolo veľmi namáhavé. Boli to v podstate expedície. Žilo sa samozrejme v divočine a bolo to nebezpečné. Keď lovec netrafil na prvýkrát, často sa už živý nevrátil. Neskôr sa opisuje taký lov, kde belocha dovezú autom na nejaké miesto, helikoptérou mu naženú zver, a keď aj náhodou netrafí, nevadí, má okolo seba ďalších s puškou, ktorí ho istia a vedia to zviera zasiahnuť oni.

A čo v poslednej dobe počúvam, tak už máme i taký hrdinský lov, kde sa strieľa na zviera v ohrade. Takto sa vraj lovia aj levy. Potom si beloch len spraví cool fotku, že zabil leva v Afrike a je to. Keď vidím tie fotky „tlsťochov“, tak celkom verím, že sa to dá aj bez nejakej väčšej fyzickej námahy.

Myslím, že ešte sa nájdu aj takí tradičnejší lovci, ktorí vedia tú zver stopovať a čakať na správny moment aj celé hodiny, či dni. Ale už podľa mňa môže ísť loviť naozaj každý blbec, ktorý ani pušku nedržal, stačí, ak má na to „prachy“. Tým poľovanie u mňa veľmi stráca nejaký prívlastok chlapskosti, dobrodružnosti, ba naopak. To je môj názor, na základe toho, čo čítam a počúvam o poľovaní v Afrike – dnes a kedysi.

Ak však otázka bola mierená skôr na to, či taký legálny, platený lov nejak ohrozuje zachovanie miestnej fauny, tak to si naozaj nemyslím. Verím tomu, že tie povolenia sa dávajú s nejakým rozumom a verím tomu, že ani samotní Afričania si nechcú dať vystrieľať vzácne, ohrozené druhy, pre ktoré im tam ľudia vlastne chodia.

Tou sa nám skôr otvára téma pytliactva, ktorý zvieratá ohrozuje a už sa i o pár vyhubení postaral. Ak neviete, tak napríklad pred pár dňami zomrel posledný samec nosorožca bieleho severského. Ale ten legálny lov, s povolením, hoci ho môže myslím získať hocijaký „pupek s peniazmi“, tak nebezpečný pre tú faunu nie je.

Vie byť Afrika nebezpečnou krajinou pre turistov? Načo si treba dávať pozor?

Rozdiel bezpečnosti medzi niektorými africkými krajinami môže byť ako rozdiel medzi Slovenskom a vojnovými oblasťami Sýrie. Teda na začiatok, asi by som sa vyhol oblastiam, kde sa bojuje, kde pôsobia nejaké radikálne milície, trebárs Južný Sudán alebo i niektoré oblasti Somálska. Sú krajiny, kde sa naozaj cítim bezpečnejšie než v Európe a pokojne si tam chodím sám celú noc, trebárs severoafrické Maroko.

V pohode je podľa mňa aj južná či východná Afrika. Tam by som si dával pozor len vo väčších mestách, kde by som asi sám kade tade nechodil a už rozhodne nie s nejakými drahšími vecami, s hodinkami na ruke, s mobilom či foťákom v ruke a tak. No ale toto určite neplatí len v Afrike, ale aj hocikde inde vo svete.

Stretávaš sa aj s miestnymi kmeňmi? Čo ťa na nich najviac zaujalo? Ako prijímajú cudzincov?

Väčšinou ich prijímajú dobre, lebo vedia, že im niečo dajú, nejaké peniaze. Problém môže nastať, ak im turisti tie peniaze alebo niečo nedajú. To už som zažil, že na takého človeka, čo sa ich pokúšal fotiť a nič nedoniesol, hádzali kamene. Afrických kmeňov sú stovky, ak nie tisíce, každý vás vie viac zaujať niečím iným.

Na Madagaskare ma zaujali ich oslavy s mŕtvymi, keď jednoducho mŕtveho po rokoch vyberú a doma s ním urobia oslavu. Hovoríme pri tom o ľuďoch, ktorí už prijali kresťanstvo, ale ešte ho stále majú tak popreplietané s tradičnými náboženstvami a dokonca aj s islamom. V Namíbii sú kmene, ktoré používajú zaujímavý, mľaskací jazyk.

Ak ste videli Krovákov vo filme Bohovia musia byť šialení, tak hovorím presne o tom. Keď už sme v Namíbii, tak treba spomenúť aj ženy z kmeňa Herero, ktoré sa obliekajú do pekných pestrofarebných šiat ako sa v Namíbii kedysi obliekali aj Nemky, chceli ich napodobniť. Spomeniem Himby, ktoré sa komplet natierajú červenou hlinkou a vôbec sa nesprchujú, len sa vydymia dymom.

To isté spravia i tam dole, keď sa idú milovať. Mne sa veľmi páčia i bojové tance a dejiny Zulov, Svazijcov… to sa bavíme o kmeňoch Bantu, ktoré sú v Afrike veľmi rozšírené. A vo východnej Afrike máme známych, hrdých Masajov, ktorí vás vedia privítať svojim hopkajúcim tancom. Zaujímaví sú už len svojim výzorom –  naozaj chudé telá, zahalené do typického kockovaného, červeného odevu, ktorého sa vraj bojí aj lev. To sú teda legendárni Masajovia. A nejako takto by sa dalo pokračovať od kmeňa ku kmeňa.

Keď robíš sprievodcu, musíš si hradiť aj nejaké náklady? Aká je približne výplata sprievodcu?

Cestu a ubytko platia, ale nejaké náklady aj tak mám. Čo sa týka výplaty, výška závisí samozrejme aj od toho, koľko dní som sprevádzal, či len pár dní alebo celý mesiac, koľko som mal ľudí a aké hodnotenia mne i cestovke tí ľudia dali + ešte ďalšie veci. Čiže tá výplata môže byť mesačne naozaj veľmi odlišná.

V ktorej krajine by si si vedel predstaviť žiť natrvalo a prečo?

V tomto smere ma očarila napríklad aj juhoafrická, to je dosť civilizovaná a naozaj prenádherná Afrika.  ďalej, čo bude možno pre mnoho Slovákov prekvapenie, vedel by som si predstaviť život i v niektorých moslimských krajinách, ale predsa len, keby som si mal vybrať nejakú zahraničnú krajinu pre život, príliš ďaleko by som asi nešiel. Tirolsko. Tam niekde v dolinke Zillertal, medzi alpskými vrcholmi a alpskými pasienkami. Presne tak si predstavujem krajinku, v ktorej by som chcel žiť. Ale nejaké hory máme i na Kysuciach a v okolí, tak zatiaľ mi to stačí.

Ako často chodíš na Slovensko?

Občas som na cestách mesiace, prídem domov pozrieť na týždeň a zas niekam idem. Ale niekedy je to skôr naopak, že napríklad spravím 10-dňový zájazd a zbytok mesiaca som doma. Záleží, aké zájazdy práve idú, kde ma v tom čase potrebujú, či si chcem teraz dopriať trochu viac oddychu alebo si vypýtam dlhšie šnúry, aby som lepšie zarobil.