Mladý Slovák postavil ukážkový biznis vďaka receptu od babky. Ponúka ručne robené pirohy, po ktorých je nečakane veľký dopyt

Zatvorené reštaurácie, posilňovne, kvetinárstva, kaderníctva. Pandémia ochromila celé Slovensko a odstavila nie jedného podnikateľa. Mnohí sa z toho už pravdepodobne nikdy nepozbierajú. Nájdu sa však takí, ktorí svojou šikovnosťou a vďaka dobrému nápadu vytvorili v čase korony nový biznis.

Košičan Ján Grega pred pandémiou v kultúrnom dome v košickej mestskej časti Myslava spolu so svojimi pracovníkmi organizoval svadby či iné spoločenské podujatia.

V poobedňajších hodinách tam zas prevádzkoval úspešnú tanečnú školu SHOW DS Košice. Keď musel všetko zatvoriť na dobu neurčitú, rozmýšľal, ako zachrániť svoje podnikanie.

Prišiel s nápadom, ktorý mu nielenže začal vynášať, ale svojich zamestnancov nemusel ani prepustiť. Práve naopak, ešte musel ďalších prijať. Rozhodol sa, že začne ručne vyrábať tradičné rezance. S miestnymi kuchárkami sa tak v niekdajšej tanečnej škole pustil do výroby.

Denne aj sto kilogramov

„Hľadali sme taký produkt, ktorý by sa uchytil aj v čase akýchkoľvek lockdownov. Kultúrny dom má aj kuchyňu, ktorá sa využíva pri spoločenských udalostiach. Napadlo nám, že by sme mohli vyrábať domáce cestoviny a rezance.“ Okrem toho v ponuke Myslavskej paskudy sú aj cestoviny a dokonca aj domáce zemiakové lokše.

Biznis, ktorý spustili v októbri, sa im rozbehol do niekoľko dní natoľko, že sa rozhodol vyrábať aj domáce pirohy, a to podľa receptúry svojej babičky.

„Mali sme priestor aj na ďalšie výrobky. Na východe sú pirohy obľúbené, a tak nebolo čo riešiť. Myslím, že tie nám idú najviac. Vôbec sme však neočakávali, že o ne bude taký záujem.“

Denne vyrábajú a rozvážajú aj 100 kilogramov pirohov. Okrem bryndzových majú v ponuke aj lekvárové, tvarohové a makové. „Vedeli by sme reálne vyrobiť aj viac kíl, ale zakladáme si na tom, aby to bola poctivá ručná práca a žiadny polotovar. Okrem plynového sporáku tu nie je žiadny stroj. Od ľudí máme veľmi pozitívnu spätnú väzbu. Najviac u nás však idú bryndzové. Zákazníci tvrdia, že cítia pravú chuť bryndze.“ Bodaj by aj nie, väčšinu surovín zháňajú z okolitých fariem.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Myslavská paskuda (@myslavskapaskuda)

Bryndza má však sama o sebe veľmi výraznú chuť aj vôňu. Ján spomína, že mu raz zavolal mladý, len 17-ročný rozhnevaný zákazník s tým, že mu predali pokazené pirohy.

„Povedal, že sú divné a chutia zvláštne. Samozrejme, že neboli pokazené. Keď prišla jeho mama domov, volala nám s ospravedlnením, že jej chlapec nikdy nejedol domáce pirohy, a tak ho chuť zaskočila. Dodnes sú vernými zákazníkmi.“

Tajnú ingredienciu neprezradil

Tradičný recept po babičke prezradiť nechcel, pretože by stratil na svojej originálnosti. „Ak by som ti povedal čo i len jednu tajnú ingredienciu, už by nebola tajná a robil by ich potom každý. Niektoré ingrediencie sme však nenašli v žiadnych receptoch a možno práve preto sú naše také chutné. Mne teda určite chutia, veď sú ako keby od babičky.“

V súčasnosti všetky produkty vyrábajú štyri miestne kuchárky. „Pred niekoľkými týždňami som musel prijať ďalšiu, pretože sme nestíhali.“

Vstávajú o tretej ráno, aby ich na druhý deň mal každý čerstvé. Všetko robia ručne. Od miesenia cesta, jeho následného vyvaľkania až po lepenie. „Nechceme u nás robiť nič pomocou strojov. Všetko krájame, miesime, plníme len svojpomocne.“

Objednávky aj zo zahraničia

Za krátky čas sa uchytili v celých Košiciach a zákazky majú nielen z iných miest na Slovensku, ale aj zo zahraničia. „Máme záujemcov z Čiech aj Rakúska. Samozrejme, poštou posielame len rezance alebo cestoviny. Ešte stále totiž rozmýšľame, ako to vymyslieť s pirohami. Po ceste by sa rozmočili a nie je to možné, aby sme ich v škatuli poslali napríklad do Rakúska. Neprešlo by nám to ani z hygienických dôvodov.“

V rámci metropoly východu ich dovážajú zadarmo, ale ak majú väčšiu objednávku z okolia mesta, za distribúciu si neúčtujú žiadne peniaze. „Pirohy dávame zmraziť a až tak nesieme našim zákazníkom. Lokše sú niekedy ešte teplučké, keď ich doručujeme.“
 
Ak skončí obdobie pandémie s Myslavskou paskudou chcú určite pokračovať. „Pravdepodobne zmeníme asi priestory, keďže v kultúrnom dobe budeme opäť robiť akcie. Nebolo by to asi všetko možné skĺbiť na jednom mieste.“

Prečo sa volajú Myslavská paskuda?

Každá obec, ale i mesto má pre svojich obyvateľov prezývku. „Myslavčanov kedysi nazývali paskudáre, a tak sme sa rozhodli to do nášho názvu zakomponovať,“ hovorí Ján Grega.

Traduje sa príhoda, že v čase, keď ešte slamené klobúky neboli známe, prechádzal obcou človek s podobným klobúkom na hlave. Zafúkal prudký vietor, strhol mu klobúk a hnal ho dedinou. Párkrát ho zodvihol, ale vietor ho opäť niesol ulicami. Miestni obyvatelia sa zľakli, že do dediny prišlo strašidlo, tzv. paskuda. Schytili cepy a začali klobúk naháňať, až ho dobili a cítili sa ako víťazi.

Pirohy všade iné

Klimatické podmienky v minulosti priali pestovaniu zemiakov a pšenice, preto aj regionálne jedlá pozostávali z týchto surovín. Ľudia preto využívali také suroviny, ktoré si sami vypestovali. Pirohy sa pomerne často pripravujú z klasického zemiakového cesta, rovnako ako napríklad šúľance či ovocné guľky.

Každý región pripravuje pirohy podľa vlastnej receptúry, v princípe ide však o podobný postup. Na severovýchode Slovenska sa však jedia tzv. tatarčané pirohy. Ide o tradičné jedlo z pohánky. Meno im dala tatarka – pohánka, ktorú priniesli Tatári a tí boli pohania.

Ján sa nebráni ani tejto slovenskej lahôdke. „Ešte v októbri som nepredpokladal, že rozšírime sortiment. Na ďalší potrebujeme nové kapacity. Uvidíme, čo život prinesie.“

Text sme zrevidovali, doplnili o nové informácie a vydali nanovo. Článok bol pôvodne publikovaný 17. februára 2021.