Nadčasy v Dánsku sú tabu, hovorí mladý Slovák, ktorý pracoval ako developer v Kodani

Prečo si sa rozhodol odísť do Dánska?

Išiel som tam za štúdiom, ale nakoniec som študoval iba dva týždne (smiech). Škola sa mi veľmi nepáčila. Našiel som si preto prácu ako programátor a keď som si porovnal, čo mi dáva viac, či práca alebo škola, tak z toho vyšla jednoznačne práca. Mal som tiež šťastie na kolegu, ktorý bol zároveň aj môj mentor. Škola mi tak už nedávala zmysel a keďže som tam bol tak krátko, ani ju neberiem ako plnohodnotné štúdium.

Pôvodne si na Univerzite Komenského a zároveň na Erasme študoval psychológiu, v Dánsku si však študoval iný odbor. Prečo?

Áno, computer science. So psychológiou som skončil, lebo som sa začal venovať programovaniu. Úplne som tak zmenil zameranie.

Prečo si sa so psychológiou rozhodol seknúť?

Od malička ma bavili počítače, ale nikdy z programátorského hľadiska. Nerozmýšľal som o nejakej „technologickej“ kariére. Myslel som si, že matematika mi nejde. Psychológiu som študoval preto, lebo ma to zaujímalo, ale nebolo to niečo, čo by ma extrémne napĺňalo. Nemal som preto zapálenie. Potom som sa však rozhodol, že vyskúšam online kurz programovania. Našiel som kurz, ktorý robí Harvard. Je online, pre všetkých ľudí na svete a zadarmo. A vtedy ma to úplne chytilo. Vedel som, že toto je to, čomu sa budem venovať.

zdroj: Július Retzer

Rozhodnutie prišlo ešte počas štúdia v Bratislave?

Áno, počas tretieho ročníka, keď som bol na Erasme. Bolo mi už jasné, že so psychológiou nemám čo robiť.

Tento záujem o informačné technológie bol teda dôvod, prečo si aj odišiel do Dánska?

Áno. Som taký, že veľmi rád cestujem. Nebaví ma byť veľmi dlho na jednom mieste. V tomto prípade sa skĺbilo veľa vecí. Chcel som spoznať, ako to tam funguje a mal som možnosť sa rozvíjať. Bolo jasné, že je to tá správna voľba.

Pôsobil si ako webdeveloper v spoločnosti Quadric aj Danske Bank. Ako si sa k týmto pozíciám dostal?

K prvej práci som sa dostal veľmi skoro po presťahovaní, keď som chodil na školu. Už vtedy som mal skúsenosti ako webdeveloper. Chodil som na meetupy, mini konferencie, kde sa stretávajú developeri z rôznych firiem, rozprávajú sa, networkujú, niekto odprezentuje zaujímavý projekt či problém. Chcel som sa zapojiť do developerskej komunity v Kodani a hľadal som si nejakú brigádu popri škole. Hneď som sa však s niekým zahovoril, dotyční povedali, že potrebujú developera, a tak sme sa dohodli. Išlo to teda veľmi rýchlo.

Najprv som robil pár hodín do týždňa a potom to prerástlo na viac hodín, lebo ma to veľmi bavilo. Neskôr mi začali chodiť ponuky aj od iných firiem. Prišla aj ponuka od Danske Bank, čo je najväčšia banka v Dánsku. A ponuka bola príliš dobrá na to, aby som ju odmietol. Išlo o reálny job vo veľkej spoločnosti. Povedal som si, že to bude dobrý krok.

zdroj: Július Retzer

V Danske Bank si mal na starosti pomôcť pochopiť financie pri hľadaní a kúpe nehnuteľnosti. Čo si sa tam naučil a ako na teba vplýval kolektív?

Bolo to super, veľmi uvoľnené, aj keď to bola seriózna inštitúcia. Naše oddelenie bolo až také startupové. Startup v rámci veľkej banky, teda také zaujímavé spojenie s korporátnym svetom. Prístup sa mi veľmi páčil. Oficiálne sme boli medzinárodný tím s anglickým jazykom ako hlavným komunikačným, v skutočnosti tam však bolo viac Dánov. Niekedy to bolo zvláštne – na obede sa všetci rozprávali po dánsky a ja som bol jediný, čo nerozumel. Potom si to uvedomili a prešli do angličtiny. A vtedy som sa cítil divne. Musel som sa zapájať do konverzácie, aj keď som vtedy povedzme nechcel. Boli tam nejaké menšie bariéry.

Bol si v tíme jediný člen zo zahraničia?

Bolo náš viac, ale boli sme v menšine. ôsmi z desiatich boli Dáni, v mojom tíme som bol zo zahraničia sám. Ale inak to bolo super.

Akí sú Dáni, čo sa týka osobnostných vlastností?

Nerád generalizujem. Každý sme iný a záleží to od človeka. Myslím si však, že Dáni sú veľmi priateľskí. Všetci odpovedajú s úsmevom. Je to však hlavne navonok. Ťažké je preniknúť hlbšie. Nemajú problém byť kamaráti, pokecať si, ale keď si majú pustiť niekoho k telu, pozvať na večeru domov, to je už oveľa ťažšie.

Majú tak štyroch-piatich najlepších kamarátov a nemajú potrebu rozširovať svoj intímny sociálny kruh. Ak to mám porovnať s Portugalskom, kde som bol na Erasme, je to úplný protipól. Tam som mal pocit, že som len vystúpil z lietadla a mal som 30 kamarátov ani neviem ako (smiech). Sú omnoho bezprostrednejší. Každý deň vás pozývajú domov na večeru či na víno a je to omnoho otvorenejšie.

zdroj: Július Retzer

Ako vyzeral tvoj typický pracovný deň v Danske Bank?

Neviem, či je moja firma reprezentatívna, keďže v IT je to trochu iné. Dáni si však veľmi strážia svoj osobný čas. Nadčasy sú u nich až tabu. Tam by si nikto nedovolil vyžadovať od niekoho nadčasy, pokiaľ by to nebola krajná situácia. Mne sa to stalo iba raz, čo i tak nebolo povinné. Bolo to cez víkend a išlo až o veľmi výnimočnú situáciu. Tiež to bolo preplatené dvojnásobkom z normálnej mzdy. Určite nikto nekontroluje, kto je tam koľko hodín. Ja som chodil medzi 9 a 10 do práce. Je tam veľká dôvera. Samozrejme sa vyžadujú výsledky, ale je to skôr o tej dôvere.

Bol si v kontakte aj so Slovákmi, vyhľadával si komunitu?

Popravde, takúto potrebu som nemal. Nejakých som stretol, ale nebol môj zámer nájsť Slovákov v Kodani. Nerobil som rozdiely, s kým sa chcem kamarátiť.

Ako brala rodina tvoj odchod?

Zvykli si. Cestoval som domov dvakrát, niekedy trikrát do roka, raz na Vianoce a raz v lete, to bolo akurát.

V Dánsku si bol skoro tri roky, prečo si sa rozhodol vrátiť späť?

Zdalo sa mi, že som už príliš dlho na jednom mieste. Rád cestujem, ale nie tak, že idem na dva týždne niekam, spoznám turistické atrakcie a vrátim sa späť. Skôr ma baví sa niekam presťahovať, nasať kultúru a zistiť, aký je tam život. Po troch rokoch v Dánsku sa mi už zdalo, že som to splnil a je čas skúsiť niečo iné. Aj keď tam bolo naozaj dobre a nemôžem sa na nič sťažovať. Nemal som však pocit, že by som sa takto usadil.

Nerozmýšľal si nad inou krajinou predtým, než sa vrátiš na Slovensko?

Pôvodne som sa chcel vrátiť na Slovensko len na chvíľu, tri-štyri mesiace, pozrieť kamarátov a rodinu a ísť ďaleko, do Ázie či Južnej Ameriky, žiť nejaký život digitálneho nomáda. Na Slovensku sa mi však zapáčilo a neťahalo ma to už preč. Po tých rokoch, čo som tu nežil, to bolo pre mňa také nové. Veľa vecí sa tu zmenilo, a aj ja som sa zmenil. Prišlo mi to tak veľmi zaujímavé.

zdroj: Július Retzer

Hneď si sa dostal do Openlabu?

Nie, pár mesiacov som ešte pre Danske bank pracoval na diaľku. Keď som skončil, neponáhľal som sa za ďalšími pracovnými povinnosťami. Dal som si oddych a pomaly som rozmýšľal, čo ďalej. Do toho prišla ponuka z Openlabu, čo sa mi zdalo dostatočne zaujímavé, aby som do toho išiel.

Je to aj tvoj hlavný úväzok?

Áno, ale nerobím ho fulltime. Som freelancer a zariaďujem si svoj život tak, ako mi to dávalo zmysel. Nepotrebujem sa naháňať za zárobkom, robiť niečo len preto, aby som mal fulltime. Snažím sa si vyskladať veci, ktorým sa venujem tak, akú hodnotu dávajú mne a okoliu.

Všetky aktivity sú spojené s IT alebo ide i o nejakú inú oblasť?

Väčšinou sa to pohybuje okolo IT. Najnovšie robím spolu s ostatnými dobrovoľníkmi so Slovensko.Digital aplikáciu pre vyplnenie daňového priznania. Normálne ho tvorí asi 130 políčok, ktoré sú nezrozumiteľné pre normálneho človeka. Pracujeme na tom, aby sme celý proces užívateľsky spríjemnili.

V akom časovom horizonte by to malo byť hotové?

Chceli by sme ju spustiť do konca apríla.

Takže sa to dotkne aj tohtoročných daňových priznaní.

Áno. Pôvodný cieľ to bolo spraviť do konca marca, aby sme stihli termín. Ten by sme aj stihli, ale neboli by sme s tým úplne spokojní. Takto sme dostali viac času na vyladenie.

V Openlabe učíš študentov druhého a tretieho ročníka. Ako sa ti s nimi spolupracuje?

Bol to taký môj cieľ, chcel som vystúpiť z komfortnej sféry programovania, potrénovať svoje soft skills. Spolupracuje sa mi s nimi veľmi dobre. Neberiem to tak, že som ich nadriadený, učiteľ. Vzťah je veľmi rovnocenný a kamarátsky. Ako keby sme boli kolegovia.

Čo je ich hlavná motivácia prihlásiť sa do Openlabu?

Je to rôznorodé. Sú tam takí, ktorí sa programovaniu venovali už aj predtým a považujú to za spôsob ako napredovať, chcú sa tomu venovať. Niektorí to berú ako dobrú príležitosť ako si vyskúšať niečo nové a netradičné.

Ako Labmaster máš pod sebou koľko študentov?

Dokopy okolo 25. Tých starších je asi 5-7 a tých mladších okolo 20.

Je zaujímavé, že nefungujete formou známkovania. Čo je pre študentov motiváciou, odmenou?

Prebieha to tak, že sa snažíme veľa komunikovať a dávať študentom feedback už počas roka. Ak sa vyskytne problém, tak ho chceme vyriešiť a viesť k tomu, aby si sami vyvíjali sebareflexiu, aby sami prišlo na to, že prečo je to tak. To je podľa nás oveľa hodnotnejšie než známka. Snažíme sa ich naučiť, aby proces sami vyhodnocovali.

zdroj: Július Retzer

Aké schopnosti to tebe pomohlo rozvinúť?

Je ich dosť veľa. Som trochu viac „v pohode“ rozprávať pred ľuďmi. Rovnako stále rozvíjam mentoring, ktorý je nevyhnutný. Snažím sa študentov naviesť na správne riešenie bez toho, aby som im ho len tak povedal na rovinu. Je to tiež istá forma líderstva, čo sa mi isto zíde aj v reálnych firmách. Učím sa, ako menežovať ľudí, za ktorých som zodpovedný.

Rovnako ako iné vzdelávacie organizácie či inštitúcie, aj by ste sa preklopili do online režimu výučby. Ako je najlepšie sa s týmto prechodom vyrovnať?

Je dôležité so študentami stále komunikovať. Každý týždeň sa preto stretávame na online calle, kde preberáme, ako sa študentom darí. Pred celou triedou prezentujú svoj progres a projekty, na ktorých pracujú. Snažíme sa, aby stále vedeli, že sme tu pre nich a hocikedy nám môžu napísať. Využívame Slack, kde máme celú online komunitu a vždy im niekto s problémom poradí. Prizvukujeme, že aj medzi nimi je komunikácia nevyhnutná.

Rodičia sa v súčasnosti často sťažujú, že deti sú až prepozerané, je ťažšie udržať ich pozornosť. Stretol si sa aj ty s niečím takýmto?

Sú študenti, ktorí to zvládajú lepšie, iní horšie. Každý má iné možnosti, čo sa týka technického vybavenia, internetu, nie pre každého je to jednoduché. Snažíme sa, nenútime ich a dávame im veľkú slobodu. Je to na nich, či sa tomu budú venovať alebo nie. Ak však nie, tak spoločne hľadáme príčinu. Ak ju nevieme odstrániť, tak sa dohodneme, že OpenLab pre nich nie je momentálne to správne miesto. Ale hlavná zodpovednosť je na nich, oni musia chcieť, aby to fungovalo, aby sa vzdelávali. Myslím si, že to funguje. Máme to šťastie, že vieme fungovať online, v IT je to o dosť jednoduchšie. Toto je jedna z ciest.

Poďme k tvojej ďalšej aktivite, z IT sféry ku hudbe. Si v kapele Fourierov rad, akú máš konkrétne rolu?

Sme štyria členovia a ja hrám na basu.  

zdroj: Július Retzer

Na čom v súčasnosti pracujete? Viem, že ste chystali album.

Máme šťastie, že sme ho stihli skoro celý nahrať pred koronakrízou. Teraz na ňom pracujeme, dávame ho dokopy, celkovo sa to mastruje. Dúfam, že koncom mája by sme ho mohli dať von.

Spolu pôsobíte od roku 2014, všetci ste v tejto zostave boli od začiatku?

Vôbec nie (smiech). Ja som sa do nej dostal len vlani. Som teda celkom nový prírastok. Čas tam plynie trochu pomaly, pre všetkých je to hobby, skúšky máme raz do týždňa. S novým albumom plánujeme viacej aktivít aj na sociálnych sieťach.

Ako sa vám prvý album pripravoval čo sa týka spolupráce?

Vznikal posledných pár rokov, všetky pesničky, ktoré na ňom sú, takže išlo o dlhý proces. Nahrávanie však prebiehalo super. Mali sme šťastie na veľmi dobrého producenta a zvukára. Väčšinu albumu sme nahrali za tri dni, čo sme tam boli od rána do večera, postupne sme dohrávali ďalšie veci. Veľmi dobre sa nám spolu pracuje a môžem povedať, že sme spravili sme veľmi dobrý kus dobrej práce.

Si tam síce jeden rok, no ako by si zo svojich skúseností zhodnotil, či je na Slovensku ťažké venovať sa hudbe?

Našťastie, ani jeden z členov nemáme ambíciu sa hudbou živiť a je to vyložene hobby projekt. Nerobíme ho s vidinou financií. Jedine to stojí financie nás (smiech). Určite ale nezávidím hudobníkom, ktorí sa svojou tvorbou živia, musí to byť naozaj ťažké. My si to financujeme sami, možno nám prišlo nejakých 50 centov zo Spotify. Určite je to stratový projekt (smiech).

zdroj: Július Retzer

Hral si predtým v inej kapele?

Toto je moja prvá seriózna kapela.

Definuje sa ako štýl hard rock and roll. Čo sa dá od albumu čakať?

Je veľmi rôznorodý, mix rôznych štýlov. Sú tam klasické rockové pesničky, niektoré idú až do tvrdšieho metalu, iné sú skôr hopsajúce tancujúce, funkové… Môže to byť pre poslucháča dosť zaujímavé a nebude sa nudiť. Dosť sa z toho teším. Veľa vecí sa však mení, odkedy sme boli v štúdiu nahrávať album sme spolu nehrali. Jednému z nás sa aj narodilo dieťa, uvidíme ako bude vyzerať turné, ale budeme sa snažiť album čo najviac zviditeľniť.

Aktivít máš skutočne dosť. Čo robíš, aby ti to všetko neprerástlo cez hlavu?

Neviem, či mi to neprerastá cez hlavu (smiech). Kľúčové je nastaviť si priority. Mám to šťastie, že sa mi podarilo našetriť si peniaze, z ktorých môžem čerpať. Môžem si dovoliť nemať úplne fulltime job a môžem si vybrať, čomu sa chcem venovať. Cvičenie, fyzická aktivita, je pre mňa rovnako dôležitá, ako sa venovať práci. Na základe toho si určujem priority. Nebudem uprednostňovať prácu pred všetkým ostatným len kvôli tomu, že ma to živí. Je to všetko o prioritách.

Máš nejakú vlastnú výzvu, čo by si chcel dosiahnuť, nejaký sen?

Stále sa snažím na sebe pracovať a nestáť na jednom mieste. Za posledný rok sa mi podarilo posunúť v tom, že sa venujem rôznym projektom, ktoré menežujem sám ako freelancer. Je to náročnejšie ako mať jeden fulltime job, kde je istá istota. Teraz sa však dokážem takto venovať viacerým projektom. Môj dlhodobejší plán je všetko to spojiť do nomádskeho štýlu. Chcel by som byť tiež viac sociálny a  networkovať. Aj pre developerov sú totiž soft skills veľmi dôležité. To je niečo, v čom by som sa chcel zlepšiť. Aj dávanie týchto rozhovorov je niečo, čo by som pred dvomi rokmi ani nespravil, a teraz je to tu (úsmev).