NÁZOR: Peniaze na posteľ dostanú, až keď vrátia vozík. Systém sa zdravotne znevýhodneným vysmieva do tváre

Záujem zo strany občanov narastá, nezáujem úradov ostáva nemenným. Ak aj nie bezočivejším. Zatiaľ čo mestá situujú nádoby na vrchnáky na svoje námestia, poisťovne nie sú schopné preplatiť vozíček častejšie ako každých 5 rokov. Žiadosti ľudí so zdravotným znevýhodnením si medzi sebou hádžu ako horúci zemiak a tak sú hendikepovaní odkázaní na 2 %, štuplíky či zbierky.

Bekim: Keď sa ma pýtajú, čo robím vo fitku, rovno poviem, že som došiel na kebab a vybavujem paušál (ROZHOVOR)

Čakáme na 2 %

Organizovaním štuplíkových a lístkových zbierok suplujeme úlohu štátu, ktorého primárnou funkciou by malo byť práve zabezpečenie adekvátnej zdravotnej starostlivosti. Bezpodmienečne a komukoľvek. Nakoľko sa zbierané vrchnáky skladajú z kvalitného plastu, ich odkúpením organizácia alebo jednotlivec získajú za vyzbierané vrchnáky peniaze, ktoré im následne pomáhajú v ich liečbe.

Tieto peniaze však nepredstavujú nijaké horibilné sumy. Matka dieťaťa so zdravotným znevýhodnením, ktorá podobnú zbierku organizuje, uviedla, že pred 3 rokmi za jednu tonu štupľov dostali 220 €. Dnes sa suma znížila na 120 €. Zníženie čiastky na takúto sumu mnohé rodiny odradila, nakoľko so zbieraním vrchnákov sú spojené aj ďalšie náklady. Tak sú znova odkázaní na vlastné zdroje, ktorých je nepochybne málo.

Ak sa už aj rodiny dočkajú príspevku na rehabilitácie či kúpeľný pobyt pre hendikepované dieťa, svoju časť si platia sami. Podobne to je aj s vozíkmi či špeciálnymi kočíkmi. Nárok na príspevok majú každých 5 rokov. „Dieťa mi už z kočíka vyrástlo, no nemám ešte nárok na to, aby som žiadala o ďalší. Čakáme, že ponabiehajú 2 %, ktoré nám ľudia posielajú, aby sme mohli kúpiť nový,“ vysvetľuje mama jedného z detí.

zdroj: TASR/Czarek Sokolowski

Buď posteľ alebo vozík

Faktom ostáva, že štát naďalej ignoruje potreby tých najslabších v našom štáte. Vysmieva sa im do tváre byrokraciou, s ktorou sa na úradoch stretajú a poskytuje im možnosti, ktoré sa navonok majú tváriť ako milosrdné riešenie problému.

„Nutne sme potrebovali špeciálnu posteľ pre našu dcérku. Príspevok na ňu by nám schválili. S jedným obrovským ale. Peniaze na posteľ by nám totiž poskytli len v prípade, že by sme vrátili chodítko aj kočík, ktoré boli z príspevku kúpené,“ zúfalo situáciu opisuje jeden z rodičov.

Ľudia sú vraj rozdelení na mobilných a nemobilných. Štát im teda dáva na výber. Buď budú sedieť a voziť sa v kočíku, alebo ležať a spať na novej posteli.

Je nutné spomenúť aj úrady práce, sociálnych vecí a rodiny. Aj oni totiž môžu poskytnúť zdravotne znevýhodneným príspevok na potrebné pomôcky. Vozíček však od nich ľudia dostanú len v prípade, že už jeden majú, a hradila im ho zdravotná poisťovňa.

Ďalším „dôležitým“ faktorom na úrade práce sú tabuľky. Veľké množstvo tabuliek. Ak sa nezmestíš do ich riadkov, alebo sa v nich nenachádza konkrétne a špecificky zakotvený názov požadovanej pomôcky, jednoducho si ju musíš zaplatiť sám.

Opisuje mi to aj jeden z rodičov: „Keď nás odbila poisťovňa, rozhodli sme sa šťastie skúsiť na úrade práce. Tam sa však podobná kategória nenašla v tabuľkách a tak si posteľ, ako inak, zaplatíme na vlastné náklady.“

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Mesto Dubnica nad Váhom (@mesto_dubnica)

Pomoc zdola

Prečo sú teda hendikepovaní odkázaní na obyčajných ľudí? Lebo sa nezmestili do tabuliek.

A tak sa na Slovensku škatuľkujeme a kategorizujeme. Ľudia čakajú na vhodný typ vozíkov, ktorý im odporučí lekár, no poisťovňa ho nechce schváliť. Začína sa beh na dlhé trate. A cieľová rovinka? Pomoc zdola. Namiesto toho, aby zasiahli kompetentní, pomáhajú takí, ktorí z výplaty živia svoje šesťčlenné rodiny. Bohu vďaka za empatický národ, hanba systému, ktorý zanedbáva potreby tých najslabších.

Vďaka podobným ušľachtilým činom som pyšná na svoju krajinu. Konkrétne jednu časť krajiny. Tú, ktorej súčasťou sú ochotní a súcitní ľudia. Tou druhou časťou, ktorej vizitkou je nedostačujúci zdravotný a sociálny systém, ostávam maximálne znechutená.

Televízia Markíza odvysielala reportáž, v ktorej jedna z pacientiek uvádza, že veľké množstvo funkčných vozíkov aj polohovateľných postelí končí na smetisku. Tam sa vraj dostala k pomôckam, ktorých sa nedočkala od poisťovní.

Hovorca Všeobecnej zdravotnej poisťovne ale pre Startitup povedal: „Invalidné vozíky z podskupiny L1, L2 a L3 spadajú do zvláštneho režimu výdaja. To znamená, že počas svojej životnosti sa dostávajú viackrát do obehu. Po vrátení zdravotníckej pomôcky do poisťovne sa pomôcka repasuje a je odovzdaná ďalšiemu poistencovi, ktorý má danú zdravotnícku pomôcku predpísanú.“

Verím teda, že zdravotne znevýhodnení na Slovensku nebudú nútení hľadať zdravotné pomôcky na zbernom dvore. Na smetisko totiž nepatria funkčné polohovateľné postele, ale zdravotný systém našej republiky.