Z nuly k obla­kom: CEO INFO­TE­CHu Michal Ukro­pec zapĺňa medze­ry v škols­tve a učí prog­ra­mo­vať deti už na základ­ke

Marianna Mikešová / 10. apríla 2017 / Rozhovory

zdroj: archív Michala Ukropca

Keď si jeho spo­lu­žia­ci zhá­ňa­li bri­gá­dy ale­bo sa po ško­le hlá­si­li na úra­de prá­ce, on už vese­lo pod­ni­kal. Dnes má jeho fir­ma 17-roč­né skú­se­nos­ti a vyví­ja soft­vé­ry a rie­še­nia, kto­ré fir­mám ušet­ria tisí­ce eur. Úspeš­ný biz­nis­men Michal Ukro­pec však nezos­tal len pri­tom. Uve­do­mil si, že budú­ca gene­rá­cia IT špe­cia­lis­tov nevy­ras­tie bez pomo­ci a zalo­žil pro­jekt, kto­rý štu­den­tov učí to, čo ško­la nez­vlá­da.

Ahoj Michal, INFO­TECH si zalo­žil pred zhru­ba 17 rok­mi a dnes ho môže­me pova­žo­vať za význam­né­ho slo­ven­ské­ho hrá­ča na poli soft­vé­ro­vých rie­še­ní. Darí sa vám stá­le aj za hra­ni­ca­mi?

Na roz­diel od minu­los­ti dnes pôso­bí­me hlav­ne na Slo­ven­sku. S naším novým RTLS rie­še­ním však vidí­me budúc­nosť prá­ve v zahra­ni­čí a na glo­bál­nom trhu. Je čas vrá­tiť sa do sve­ta. :)

Stá­le ste však rela­tív­ne malá fir­ma. Ako dnes vyze­rá váš core tím?

Nemá­me tra­dič­nú líni­ovú orga­ni­zač­nú štruk­tú­ru, skôr mati­co­vú. Tímy vzni­ka­jú pod­ľa potrieb jed­not­li­vých pro­jek­tov. Vďa­ka tomu­to mode­lu je mož­né roz­ví­jať zruč­nos­ti jed­not­li­vých čle­nov tímov kom­plex­ne. Nepod­po­ru­je­me dnes už zasta­ra­lý vzťah rodič — die­ťa. To zna­me­ná, že dva­ja ľudia môžu pra­co­vať na dvoch pro­jek­toch ako súčasť väč­šie­ho tímu. Raz je líd­rom jeden a raz dru­hý. Je to veľ­mi efek­tív­ny a moti­vu­jú­ci spô­sob ras­tu zvnút­ra.

Ak sa nemý­lim, fir­mu si zakla­dal ako čerstvý absol­vent Eko­no­mic­kej uni­ver­zi­ty v Bra­ti­sla­ve. Ako si nabral odva­hu pus­tiť sa rov­no do pod­ni­ka­nia?

Živ­nosť som si zalo­žil už ako osem­násť­roč­ný. Neba­vi­lo ma mať všet­ky svo­je akti­vi­ty finan­co­va­né rôz­ny­mi doho­da­mi o vyko­na­ní prá­ce. Tak­že áno, INFO­TECH som zalo­žil až ako absol­vent, ale prvých zamest­nan­cov som mal už počas vyso­koš­kol­ské­ho štú­dia.

Tak doš­lo k zme­ne práv­nej for­my. Dodnes sa sme­jem, ako som po štát­ni­ciach sedel v bufe­te so spo­lu­žiak­mi. Oni sa išli hlá­siť na úrad prá­ce a ja som letel do Švaj­čiar­ska inšta­lo­vať kli­en­to­vi ser­ve­ry. Tak­že u mňa to nebo­la otáz­ka odva­hy. Mal som nons­top požia­dav­ky, kto­ré som nedo­ká­zal kapa­cit­ne uspo­ko­jiť.

Foto: archív Micha­la Ukrop­ca

V roku 2001 ma však polo­ži­la na kole­ná dot.com krí­za, prá­ve kvô­li čis­tej orien­tá­cii na zahra­nič­ný trh a sla­bej diver­zi­fi­ká­cii. Za túto skú­se­nosť som nesmier­ne vďač­ný. Otvo­ri­lo mi to oči a pocho­pil som, kto­ré kon­cep­ty fun­gu­jú a kto­ré nie. Dnes sa len s údi­vom poze­rám, ako je mož­né, že nie­kto­ré fir­my ešte fun­gu­jú. Fak­tom však je, že ško­la ťa nenau­čí, ako tie­to veci robiť správ­ne. Naučí ťa to len život.

Pre­čo prá­ve vývoj soft­vé­rov? Vedel si už vte­dy, že to dnes bude per­spek­tív­na oblasť v IT?

Pôvod­ne som sa neve­no­val vývo­ju soft­vé­ru, ale skôr IT care. S prí­cho­dom toh­to švaj­čiar­ske­ho zákaz­ní­ka sa však celé zame­ra­nie zme­ni­lo a zame­ra­li sme sa viac na vývoj soft­vé­ru. Ja sa totiž na oblas­ti nepo­ze­rám ako na per­spek­tív­ne ale­bo neper­spek­tív­ne. Všet­ko je to dané infor­má­cia­mi, kto­ré má člo­vek k dis­po­zí­cii, a na sta­ve trhu. My sa zame­ria­va­me na trhy, kde nie je veľ­ká kon­ku­ren­cia a kde vie­me pruž­ne rea­go­vať. Tak­že dnes je to vývoj, zaj­tra to budú mož­no ana­lý­zy ale­bo pre­d­ik­cie. Zále­ží na tom, čo si trh bude žia­dať.

INFO­TECH začal najprv s vývo­jom webo­vých tech­no­ló­gií, neskôr sa zame­ral na desk­to­po­vé prog­ra­mo­va­nie a dnes sú vedú­cim tren­dom mobil­né apli­ká­cie. Pri­tom však stá­le ponú­ka­te všet­ky tri služ­by. Čo prí­de potom?

Zame­rať sa na iba jeden typ tech­no­ló­gie by zna­me­na­lo zavrieť sa do zla­tej kliet­ky. Nie­kto­ré požia­dav­ky lep­šie napl­ní desk­to­po­vá apli­ká­cia, iné webo­vá a iné zasa mobil­ná. A naši zákaz­ní­ci od nás oča­ká­va­jú prá­ve túto mie­ru fle­xi­bi­li­ty. A aj my vyhľa­dá­va­me takých zákaz­ní­kov, kto­rí sle­du­jú tren­dy a zau­jí­ma­jú sa o ino­vá­cie.

Prá­ve pre­to sme sa pus­ti­li aj do vývo­ja vlast­né­ho RTLS rie­še­nia. Na jed­nej stra­ne nám umož­ňu­je kom­bi­no­vať tech­no­ló­gie, kto­ré dôver­ne pozná­me, na dru­hej je to tech­no­lo­gic­ká výzva. A čo je naj­dô­le­ži­tej­šie — trh je prá­ve teraz pri­pra­ve­ný také­to rie­še­nie pri­jať!

Vieš nám o tom pove­dať viac?

Ide o navi­gá­ciu a loka­li­zá­ciu v inte­ri­é­ri, nie­čo ako obdo­ba GPS. Využi­tie je širo­ké: od navi­gá­cie v nákup­ných cen­trách a letis­kách až po pro­xi­mi­ty mar­ke­ting a ana­lý­zu zákaz­níc­ke­ho sprá­va­nia. My si však nera­zí­me ces­tu do retai­lu, ale do prie­mys­lu a výro­by. Slo­ven­sko je jed­na veľ­ká tová­reň a logis­tic­ké cen­trum. Naše tech­no­ló­gie tým­to fir­mám gene­ru­jú význam­né úspo­ry.

Minu­lý týž­deň sme od zákaz­ní­ka dosta­li spät­nú väz­bu — vďa­ka našim ana­lý­zam ušet­ria ten­to rok vyše 40-tisíc eur. Sys­tém pri­tom bežal iba pár dní. U iné­ho zákaz­ní­ka už v pilo­te iden­ti­fi­ko­va­li nedos­tat­ky v pro­ce­soch a našli úspo­ru vyše 20-tisíc eur. Pilot pri­tom pokrý­val asi len 5% plo­chy ich šty­roch závo­dov. Tak­že ak nasa­dia sys­tém do všet­kých závo­dov, aká bude návrat­nosť sys­té­mu? Veľ­mi rých­la.

Foto: archív Micha­la Ukrop­ca

Kon­cept Indus­try 4.0 vytvá­ra obrov­ské prí­le­ži­tos­ti pre rôz­ne opti­ma­li­zá­cie. Ľudia si pod ním síce pred­sta­vu­jú plno­au­to­ma­tic­ké továr­ne, ale toto dnes ešte nemá eko­no­mi­ku. O tak­to vyso­kej mie­re auto­ma­ti­zá­cie sa dá uva­žo­vať pri výstav­be nových závo­dov. Sta­ré závo­dy, kto­ré dnes bežia na 4 sme­ny, pred­sa nikto búrať nebu­de. Fir­my vedia, že aj zave­de­ním malých zmien je mož­né zís­kať význam­né úspo­ry a to okam­ži­te.

Tak­že ide o opti­ma­li­zá­ciu logis­tic­kých pro­ce­sov a dopra­vy, správ­ne?

Áno, to je hlav­ný trh, avšak nie jedi­ný. S logis­ti­kou sú pria­mo pre­po­je­né bez­peč­nosť prá­ce a manaž­ment budov. Tak­že zatiaľ mino­rit­ne, ale rie­ši­me aj pohyb per­so­ná­lu na pra­co­vis­ku. Sme na star­tu­po­vej pôde, tak­že nie­ko­mu sa môže zdať, že sle­do­vať pohyb per­so­ná­lu je za hra­nou. Len­že život nepre­bie­ha len za počí­ta­čom v open spa­ce, s kávou na sto­le.

Sú tu aj nebez­peč­né úse­ky výro­by, kde ide pria­mo o život. Ľudia chcú, aby kole­go­via na dis­pe­čin­gu vede­li, kde sa prá­ve nachá­dza­jú, či sa hýbu ale­bo nie. Ak sa nehý­bu, spus­tí sa alarm. Môžu sa teda spo­ľa­hnúť, že ich začne nie­kto hľa­dať. Prá­ve minu­lý týž­deň zare­zo­no­val v médiách smr­teľ­ný úraz na pra­co­vis­ku. To je noč­ná mora kaž­dej fir­my. V kan­ce­lá­rii je rizi­ko mini­mál­ne, ale Slo­ven­sko je dnes v prvom rade tová­reň.

Sami o sebe vra­ví­te, že tvo­rí­te ino­vá­cie. Na aké iné ino­va­tív­ne rie­še­nie ale­bo pro­dukt z diel­ne INFO­TECH si naj­viac hrdý?

Nie som ani tak hrdý na ino­va­tív­ne rie­še­nia, ako skôr na náš tím. Pre­to­že po tom, čo je dnes ino­va­tív­ne, zaj­tra už ani pes neštek­ne. Bez dob­ré­ho tímu by totiž žiad­ne rie­še­nia nevznik­li. Občas si spo­me­niem a poba­vím sa na tom, ako sme boli v nie­čom prví a dnes to už robí kaž­dý. Hrdosť poci­ťu­jem naprí­klad pre­to, že aj keď sa vo fir­me neuká­žem nie­koľ­ko dní, tak viem, že sa veci hýbu aj bezo mňa. Je pre mňa veľ­kým zados­ťu­či­ne­ním vidieť tím, kto­rý je samos­tat­ný, chá­pe súvis­los­ti a nie je na mne závis­lý.

Foto: archív Micha­la Ukrop­ca

Dnes spo­lu­pra­cu­je­te so špič­ko­vý­mi fir­ma­mi a veľ­ký­mi kli­ent­mi. Spo­mí­naš si na zákaz­ku, pri kto­rej si si pove­dal, že “toto je už veľ­ká vec”? 

Áno, hneď na začiat­ku. V roku 1998 som imple­men­to­val pla­tob­nú brá­nu vo Švaj­čiar­sku — to dovte­dy na Slo­ven­sku nikto nero­bil. Ale mýlil som sa, nebo­lo to veľ­ké, len nové. Potom bolo takých­to momen­tov ešte zopár. Ale opro­ti tomu, kam sme­ru­je­me, je to úsmev­né. Dnes sú našou cie­ľo­vou sku­pi­nou sve­to­vé kor­po­rá­cie s 10-tisíc­ka­mi zamest­nan­cov, desiat­ka­mi výrob­ných závo­dov a miliar­do­vý­mi obrat­mi. Toto má poten­ciál byť veľ­ké nie­len v rela­tív­nom, ale aj abso­lút­nom poní­ma­ní. A tu sa dostá­va­me do novej život­nej eta­py — hľa­dá­me ďal­šie zdro­je. Je to pries­tor pre inves­to­ra!

Jed­ným z vašich význam­ných par­tne­rov je tiež Mic­ro­soft, kto­rý je špič­kou vo sve­te IT tech­no­ló­gií. Ako fun­gu­je vaša spo­lu­prá­ca?

Mic­ro­soft je naším dôle­ži­tým par­tne­rom z via­ce­rých dôvo­dov. Prvým je, že nám veľ­mi aktív­ne pomá­ha s budo­va­ním par­tner­skej a zákaz­níc­kej sie­te. Je vid­no, že Mic­ro­soft má nové pro­par­tner­ské sme­ro­va­nie. Dru­hým je, že vytvá­ra špič­ko­vé vývo­jár­ske nástro­je a clou­do­vé služ­by, kto­ré ponú­ka­jú úpl­ne inú úro­veň infra­štruk­tú­ry ako len pre­ná­jom vir­tu­ál­ne­ho ser­ve­ra.

V nepo­sled­nom rade nám vie Mic­ro­soft pomôcť aj vývo­jár­skou kapa­ci­tou pri imple­men­tá­cii tech­no­ló­gií, kto­ré sú pre nás nové. Oslo­vi­li sme via­ce­ré spo­loč­nos­ti, kto­ré na Slo­ven­sku posky­tu­jú clou­do­vé rie­še­nia. Vždy sme však skon­či­li pri tom, že by sme mali len pre­na­ja­tý vir­tu­ál­ny ser­ver. Toto my nehľa­dá­me! Potre­bu­je­me par­tne­ra, kto­rý nám ponúk­ne uce­le­nú infra­štruk­tú­ru soft­vé­ro­vých a ana­ly­tic­kých nástro­jov.

Pred tro­mi rok­mi si zalo­žil tiež Slo­ven­ský Tech­no­lo­gic­ký Inšti­tút, kto­rý štu­den­tov hlb­šie zasvä­cu­je do sve­ta IT. Bola moti­vá­ci­ou k tomu tvo­ja skú­se­nosť s neprip­ra­ve­nos­ťou štu­den­tov na prax v odbo­re?

S nábo­rom hoto­vých a skú­se­nej­ších ľudí mám skôr zlé skú­se­nos­ti. Majú rôz­ne návy­ky, kto­rých sa ťaž­ko zba­vu­jú, a nie sú tak fle­xi­bil­ní. Tech­no­ló­gie sa rých­lo menia a zapo­je­nie štu­den­tov a absol­ven­tov je na mies­te. Aj keď im chý­ba­jú skú­se­nos­ti, nie sú zaťa­že­ní star­ší­mi kon­cep­ta­mi a čo je hlav­né, majú otvo­re­nú myseľ. Čo sa týka úrov­ne škôl, nad tou som už mávol rukou.

Nezau­jí­ma ma aktu­ál­na úro­veň člo­ve­ka, ale jeho ocho­ta učiť sa a pra­co­vať na sebe. S tech­no­ló­gia­mi, s kto­rý­mi bude u nás pra­co­vať, sa v ško­le aj tak nezo­zná­mil. So štu­den­ta­mi máme vše­obec­ne veľ­mi dob­ré skú­se­nos­ti. Dá sa s nimi veľ­mi dob­re pra­co­vať a sú otvo­re­ní novým výzvam.

Foto: archív Micha­la Ukrop­ca

Vedel by si napriek tomu defi­no­vať, čo robia ško­ly zle?

Nemys­lím ši, že prob­lém je len vo vyso­kých ško­lách. U nich to len vyplá­va­lo na povrch. Celé škols­tvo od základ­nej po vyso­kú ško­lu je z môj­ho pohľa­du posta­ve­né úpl­ne zle. Škôl je pri­ve­ľa, neexis­tu­je medzi nimi kon­ku­renč­ný boj a tlak na kva­li­tu je nulo­vý. Vyso­ké ško­ly neko­mu­ni­ku­jú so stred­ný­mi ško­la­mi napr. ohľa­dom príp­ra­vy a požia­da­viek na štu­den­tov.

Ško­ly navy­še už von­kon­com nezau­jí­ma, čo vyža­du­je trh prá­ce a fir­my, kto­ré na ňom pôso­bia. Ofi­ciál­ne samoz­rej­me tvr­dia, že spo­lu­pra­co­vať chcú, ale rea­li­ta sved­čí o nie­čom inom. Pokú­šal som sa dohod­núť s via­ce­rý­mi ško­la­mi, či už stred­ný­mi ale­bo vyso­ký­mi, a doho­da nebo­la mož­ná. Vede­nie škôl zaob­chá­dza s repre­zen­tant­mi firiem obdob­ne ako so štu­den­ta­mi a pokiaľ svo­je sprá­va­nie nezme­nia, spo­lu­prá­ca nebu­de mož­ná.

Je však nut­né pove­dať, že aj fir­my na tom majú svoj podiel viny. Neraz sa sprá­va­jú tak, že spra­via jed­nu pred­náš­ku, na kto­rej doko­py nič nepo­ve­dia a mys­lia si, že dali ško­le a štu­den­tom neviem čo. Neda­li. Spra­vi­li jed­nu pred­náš­ku a hoto­vo. Hod­no­ta je nula celá nič. Ale viem, že jed­né­ho dňa sa to zlep­ší. Ško­da, že moje deti (8 a 12) to ešte neza­ži­jú.

Využí­va­te úspeš­ných absol­ven­tov kur­zov neskôr aj ako pra­cov­nú silu?

Motí­vy zalo­že­nia Inšti­tú­tu sú dva. Prvým je samoz­rej­me urči­tá for­ma nábo­ro­vé­ho pro­ce­su. Dru­hým je však vnú­tor­ná moti­vá­cia ľudí vo fir­mách pode­liť sa o svo­je skú­se­nos­ti s mlad­šou gene­rá­ci­ou. Spra­vid­la ide o ľudí, kto­rí sú na seba veľ­mi nároč­ní a keď vidia, čo sa v škols­tve deje, majú potre­bu s tým nie­čo robiť. Vie­me, že sys­tém nezme­ní­me, nech­ce­me s ním ani bojo­vať, ale nie­čo robiť musí­me. A tak učí­me to, čomu roz­umie­me.

Na ško­lách učia až prí­liš čas­to ľudia, kto­rým už dáv­no ušiel vlak. A ak počas toh­to pro­ce­su stret­ne­me štu­den­ta, s kto­rým si pad­ne­me do oka, sme radi. On ale­bo ona má počas ško­ly a cez práz­dni­ny zabez­pe­če­nú bri­gá­du a keď ško­la skon­čí, zme­ní sa len práv­na for­ma pra­cov­né­ho vzťa­hu. Fun­gu­je to tak­to vša­de vo sve­te. Žiaľ, u nás uči­te­lia na vyso­kých ško­lách nech­cú, aby štu­den­ti pra­xo­va­li.

V pro­jek­te Lep­šia budúc­nosť robí­te kur­zy aj pre žia­kov základ­ných škôl. Má to vôbec efekt, keď dec­ká mož­no ešte ani neve­dia, akým kari­ér­nym sme­rom sa chcú vydať? 

Počas celej tej­to akti­vi­ty som pocho­pil, že rekon­štruk­cia škols­tva by sa mala začať v škôl­ke. Nie na vyso­kej, nie na stred­nej, nie na základ­nej ško­le, ale už v škôl­ke. Ľudia sa sťa­žu­jú, že sú milé­ni­ové deti nesa­mos­tat­né. Kým sa im nepri­ká­že, tak nič neuro­bia. No kde sa to asi vza­lo? Pred­sa v tere­zián­skom škols­tve. Tak­že ak ku mne prí­de vyso­koš­ko­lák, chu­dá­čis­ko je zmä­te­ný, keď oča­ká­vam samos­tat­nosť a ini­cia­tí­vu. Posled­ných 15 rokov do neho huča­li, že má robiť len to, čo sa mu povie. My už však vie­me, ako na to, a poma­lič­ky ich vra­cia­me na správ­nu ces­tu.

Foto: archív Micha­la Ukrop­ca

A či to má efekt? Keď 8-roč­ný Filip vytia­hol USB kľúč, že si ten scrat­cho­vý pro­jekt nahrá a doma ho dokon­čí, bol som prek­va­pe­ný. A keď mi pove­dal, že si chce vytvo­riť kon­to na webe, aby si ho nemu­sel nahrá­vať na kľúč, ale doma vese­lo pokra­čo­vať onli­ne, tak som sko­ro odpa­dol. Vo sve­te fir­my finan­cu­jú škôl­ky a ško­ly úpl­ne bež­ne.

Na Slo­ven­sku sme na to ešte nedo­rást­li, ale aj to prí­de. Toto je môj malý expe­ri­ment, ale zatiaľ nie som v pozí­cii, aby som to finan­co­val vo veľ­kom. Šoku­je ma však, že obrov­ské fir­my, kto­ré tu gene­ru­jú desiat­ky mili­ó­nov zis­ku, sa sťa­žu­jú, že nema­jú ľudí. No, kým si neot­vo­ria ško­ly, tak ani ich mať nebu­dú.

Jed­ným z prob­lé­mov v IT je mož­no aj nedos­ta­tok žien. Vní­maš to ako nega­tí­vum?

Mys­lím, že je to ško­da, pre­to­že ukrý­va­jú nevy­uži­tý poten­ciál. Žena sa viac ria­di intu­íci­ou a emó­cia­mi ako muž, čo vytvá­ra neča­ka­né efek­ty. Ja mám so žena­mi vo fir­me síce málo, ale len dob­ré skú­se­nos­ti. Sú spo­ľah­li­vej­šie, dôsled­nej­šie a pre­cíz­nej­šie ako muži. A sú veľ­mi moti­vo­va­né. Obá­vam sa však, že bude ešte dlho trvať, kým sa toto zme­ní vo väč­šom merít­ku.

Kva­li­fi­ko­va­ných odbor­ní­kov v IT je dnes veľ­ký nedos­ta­tok, s kto­rým sa potý­ka mno­ho firiem. Bude ich vôbec nie­ke­dy dosť?

Skôr nie. Vývoj sa vezie na geomet­ric­kom ras­te celé­ho odvet­via. Urči­te opäť prí­de neja­ká krí­za, pokrok sa troš­ku utl­mí, ale o počí­ta­če sa bude tre­ba stá­le sta­rať a opti­ma­li­zo­vať sa bude musieť o to viac. Mno­hé fir­my, kto­ré fun­gu­jú v tra­dič­ných odvet­viach, sú už dnes napriek tomu viac tech­no­lo­gic­ké, ako tra­dič­né.

Jedi­nou ces­tou ku zvy­šo­va­niu kon­ku­ren­cie­schop­nos­ti je zavá­dza­nie nových tech­no­ló­gií a sle­do­va­nie tren­dov. Kto zaspí, toho kon­ku­ren­cia zni­čí. Naj­väč­ším rizi­kom je snáď to, ak si člo­vek nechá vnú­tiť rolu úzko zame­ra­né­ho špe­cia­lis­tu. Ak daná tech­no­ló­gia pre­sta­ne mať zmy­sel, člo­vek je vysta­ve­ný rizi­ku, že prí­de o prá­cu.

Si CEO úspeš­nej soft­vé­ro­vej spo­loč­nos­ti a vedieš význam­né vzde­lá­va­cie pro­jek­ty. Vra­ví sa však, že ajťá­kom chý­ba čerstvý vzduch a pohyb. Máš čas aj na neja­ké voľ­no­ča­so­vé či špor­to­vé akti­vi­ty? :)

(Smiech) Väč­ši­ne ajťá­kov pohyb mož­no chý­ba, ale mne urči­te nie. Šport je pre mňa rov­na­ko dôle­ži­tý ako prá­ca a rodi­na. Roky som sa výkon­nost­ne veno­val thai­bo­xu, raz do roka si odbeh­nem neja­ký mara­tón a stá­le špor­tu­jem prie­mer­ne 5-krát do týžd­ňa. Pri špor­te si viem vyvet­rať hla­vu a poup­ra­to­vať myš­lien­ky. Vte­dy pri­chá­dzam na naj­lep­šie rie­še­nia prob­lé­mov, s kto­rý­mi si inak neviem rady. Člo­vek by sa totiž mal roz­ví­jať kom­plex­ne!

Foto: archív Micha­la Ukrop­ca

Pridať komentár (0)