Peter Maliniak: Jedna z najkomplikovanejších častí na lietadle? Záchodová kabínka

Michal Tomek / 19. septembra 2014 / Lifehacking

Za necelé dva roky sa prepracoval z pozície dizajnéra na šéfa oddelenia v rakúskej spoločnosti FACC, ktorá dodáva špičkové komponenty do lietadiel po celom svete. Riadi tím viac ako štyridsiatich ľudí a viac ako tretinu roka strávil na cestách. Počas vysokej školy úspešne postavil a otestoval svoje prvé pretekárske auto. Miluje výzvy, preto by chcel okrem iného skúsiť život na Manhattane. Jeho životným cieľom je byť inšpiráciou pre niekoho druhého. Dizajnér, manažér a stále usmiaty človek, Peter Maliniak.

 

„V utorok mi volali, v nedeľu som letel na polročný projekt v Kanade.“

 

Kde sú začiatky FACC?

Je to rakúska firma, asi pred 25-imi rokmi ju založil pán Fischer. Áno, ten, čo má na svedomí aj lyže. Časť lyžiarskej fabriky sa oddelila a začala sa venovať leteckému priemyslu. Momentálne máme vyše tritisíc zamestnancov po svete a 2,5-tisíc v Rakúsku. Centrálu máme na západe Rakúska pri hraniciach s Nemeckom. Do Nemecka chodím na obedy. (úsmev) Sme jedným z najväčších dodávateľov komponentov do lietadiel na svete. Máme mnoho zákazníkov, medzi najväčších patrí napríklad Bombardier a Embraer. A ja osobne vediem dizajnové oddelenie pre business jets. 

 

Ste dizajnér, a tak by som povedal, že sedíte stále v kancelárii, robíte návrhy a podporujete svoj tím. No vy ste skôr na cestách.

Bývam v Bratislave, ak sa to teda dá nazvať bývaním. Skôr tam prespávam. Keď mi prišiel výpis z hotela, v ktorom na cestách bývam, zistil som, že som v ňom minulý rok strávil 128 nocí. To je všetko mimo Rakúska, tam prespávam v takom malom penzióne.

 

Ako dlho ste vo firme?

Dosť krátko. V novembri to bude tretí rok.

 

Ako vyzerala Vaša cesta počas tých troch rokov?

Keď som začínal, sedel som naozaj na jednom mieste a tam dizajnoval. Zmena prišla celkom nečakane. Najskôr som si prešiel dvoma rozličnými projektmi, po ktorých prišla ponuka, či nechcem byť na ďalšom projekte lead dizajnérom. V utorok mi zavolali a v nedeľu som mal letieť na pol roka do Kanady. Mal som na rozhodnutie asi… no, už počas telefonátu bolo neskoro. (smiech) Jediné, čo som stihol spraviť, bolo zavolať priateľke, či bezo mňa toho pol roka prežije.

 

Ťažké rozhodovanie?

Hneď som vedel, že chcem. Vo všetkom, čo robím, si dávam dlhoročný cieľ, ku ktorému sa chcem dopracovať. A keď už viem, ako biznis funguje, dokážem si určiť aj akési medziciele. Toto bol jeden z nich. Hneď po projekte v Kanade prišla ponuka, či by som nechcel prebrať celé oddelenie. V tomto prípade už tá rozhodovacia fáza trvala trochu dlhšie, lebo boli do nej prizvaní aj moji vedúci. Tak na tejto pozícii fungujem od septembra minulého roku. Mám jedno veľké oddelenie – 42 priamych podriadených a 600 nepriamych.

 

Kanady už máte dosť či vrátili by ste sa tam?

Mám dosť tej zimy, keďže som tam strávil práve toto ročné obdobie. Zároveň mi však zo všetkých ciest bolo najlepšie v Kanade. Tí ľudia sú iní, ich zmýšľanie je iné, sú priebojnejší. V tomto smere ma tiež napríklad fascinuje New York, na Manhattane by som chcel stráviť nejaký čas. Ak tam nie je človek priebojní a nepracuje tvrdo, nemôže tam ani žiť. Podmienky sú drsné, neexistuje napríklad výpovedná lehota. Príde šéf a jednoducho povie „Môžeš sa zbaliť a ísť domov.“ Ako spieval Frank Sinatra – kto to dokáže tam, dokáže to aj všade inde. To sa mi páči. Potom by som si mohol povedať, že ako Slovák som prežil New York. (smiech) Ale aj samotné mesto sa mi páči, samozrejme.

 

Čo Vás na tej práci fascinuje?

Už len samotný letecký priemysel je neskutočne bohatým priemyslom, rokuje sa v ňom o veľkých peniazoch. Nároky sú tak vysoké, že človek musí premýšľať nad posledným detailom. Počul som už o takých zákazníkoch, ktorí prišli do nového lietadla, vytiahli vizitku, prešli ňou každú špáru a pokiaľ by prepadla dnu alebo by sa zasekla, nevzali by lietadlo. Seriózne. Láka ma možnosť vidieť fungovanie a rozmýšľanie firiem a CEO v rozličných regiónoch. Človek tak získa väčší prehľad o svete a jeho fungovaní. Toto je skúsenosť, ktorú chcem získať. Títo ľudia sú mnohokrát v komunikácii normálnejší ako ktorýkoľvek ich podriadený. Všetko robia s prehľadom a s rozumom, bez nejakých šablón či tabuliek. Jedna vtipná príhoda mi utkvela, keď som od istého CEO dostal otázku počas prezentácie – „Čo ak si naše lietadlo kúpi Mr. Bean?“. Vtedy som skončil, nevedel som na to povedať ani slovo. Tým chcem len poukázať na to, že tí ľudia sú naozaj normálni.

 

Dá sa teda povedať, že tá tajomná „aura“ okolo CEO veľkých firiem sa vytvára na nižších úrovniach spoločnosti?

Keď som prišiel prvýkrát do firmy, kde som sa mal stretnúť so CEO, tak som si všimol, ako veľmi sa ho tí ľudia báli. Riešili všetko, dokonca ma boli prosiť, aby som zmenil font v prezentácii, lebo si tým neboli istí. Nakoniec sa objavil samotný CEO a bol úplne v pohode, vôbec ho nezaujímalo, aký font mám. Keby som mu nechal len jeden celý slide prezentácie pustený, tak je spokojný. Zaujímalo ho, čo poviem.

 

Vy, ako manažér a teamleader, máte podobné skúsenosti?

Ja ako vedúci pracovník mám trochu problém v tom, že často hovorím veci na rovinu. Nemám rád pozlátko. A veľa ľudí to potom pochopí tak, že na nich tlačím alebo som nepríjemný. Nie, ja sa len chcem posunúť ďalej. Toto je fakt, a poďme ďalej. Zbytočne stratíme polhodinu obkecávaním.

 

Hovoriť veci na rovinu je ale v korporátnom svete celkom vzácne…
Áno, na jednej strane. Na druhej strane som to musel vyhodnotiť a zmeniť, pretože mnoho ľudí nevedelo pochopiť, ako to myslím. Vznikala potom v tíme zlá nálada a viazla komunikácia. A to je najhoršie, čo sa môže stať. Povedal som aj svojim ľuďom – aj keď to nevedeli pochopiť – hovorte mi kritiku priamo, lebo sa nikam nedostaneme. Na kritike môžem stavať.

 

Ste fanúšikom Billa Gatesa. Inšpirujete sa ním pri vedení ľudí?

Pravidelne sa snažím aplikovať krásnu vec, ktorú povedal Bill Gates – radšej si na komplikovanú vec zoberiem lenivého človeka, lebo ten nájde spôsob, ako to jednoducho spraviť. Vždy mu dám prednosť pred aktívnym človekom. Keby som dostal niečo, čo by sa dalo vymyslieť trochu inovatívne, tak to dám človeku, ktorý takú vec nikdy nevidel. A zakážem mu niečo si o tom hľadať. „Tu sú štyri stránky o tom, ako by to malo fungovať, a ty mi povedz, ako by si to vyrobil.“ Veľakrát prídu ľudia s takými nápadmi, že mi zaberie veľa času, aby som ich pretlačil u ostatných.

 

 

„Mali sme návrh, kopu trubiek a prázdny priestor – museli sme niečo vymyslieť.“

 

Od prvej myšlienky projektu až po finálny produkt lietadla prebehne veľa času?

Tie najväčšie lietadlá sa niekedy vyrábajú x desiatok rokov, tie menšie niekoľko rokov. Keď chce firma na začiatku zobrať projekt, klient musí mať istotu, že je stabilná a projekt bude dokončený. Tá istota fungovania musí byť, v našom priemysle neexistuje povedať „Sorry, nevyšlo“.

 

To mi dosť pripomína priemysel, v ktorom funguje c2i a Patrick Hessel – karbónové diely pre luxusné automobily.

Súhlasím. S Patrickovým bratom Thomasom sa poznáme z pretekov.

 

Jazdíte?

Kedysi som intenzívnejšie jazdil, teraz už druhý rok tak menej. Chodíme len na okruhy sa povoziť, nie je čas.

 

Ako ste s týmto športom začínali?

Prvú motokáru som dostal v deviatich, majstrovstvá som začal jazdiť v trinástich, v šestnástich som sa dal na autá a teraz mám 27. Žiaľ, už nestíham. Ale chceli by sme aspoň jeden pretek tento rok stihnúť.  Budúci si už nastavíme kalendár a pôjdeme. Osobne mi to veľmi chýba. A okrem toho, ide mi to dosť do peňazí, lebo keď nejazdím, nakupujem autá (smiech). Takže to tiež nie je najlepší nápad. S otcom sme vyvíjali aj vlastné auto, až sme sa dostali k tomu, že ho naozaj vyrobíme. Okrem motora a prevodovky, ktoré sme len upravili, sme vyrobili celé auto. Bol som asi druhák na výške. Dlho som to všetko kreslil, navrhoval, prepočítaval. Keďže som vedel, že v tom aute budem sedieť ja, pridal som ďalšie trubky. (úsmev) To bola teda taká prvá skúsenosť, kedy som musel vymyslieť niečo, čo sa potom aj vyrobilo. Mali sme nejaký návrh, kopu trubiek a prázdny priestor. Museli sme dať hlavy dohromady a vedieť, kde začneme, a kde vlastne skončíme.

 

Koľko vám to trvalo?

Pracovali sme na tom rok. Samozrejme, s tým, že nešlo o prioritnú prácu, skôr voľnočasovú aktivitu – po večeroch, po víkendoch.

 

Aspoň ste ho otestovali?

Ale áno, na pár pretekoch sme ho testovali. Ale treba tam ešte doladiť nejaké veci. Bolo to vlastne prvé oficiálne auto, ktoré jazdilo v kategórii silueta.

 

Aký bol prvý pocit po nasadnutí?

Bál som sa. Nie ani tak o mňa, ale či to vydrží pohromade, či sa kolesá v zákrute nerozbehnú každé iným smerom. Nerozbehli sa, prežili sme všetko. Cieľ je nerozbiť auto kvôli jednej jazde.

 

Robíte aj niečo iné vo voľnom čase? Či len montujete autá?

Nemám toho času veľa, preto rád oddychujem a trávim čas s priateľkou, keďže sa nevidíme tak často. Okrem toho autá aj rád opravujem, nielen na nich jazdím. Tiež ma baví burzové obchodovanie, snažím sa s tým stále viac pracovať. Nedá sa tomu síce venovať naplno, to by som musel stráviť hodiny študovaním trhu a prípravou plánu, ale keď mám chvíľu alebo som doma, rád sledujem správy a obchodujem. Pozerám tiež veľa dokumentov o nebezpečných väzniciach a svetových gangoch. Človek by neveril, akí sú šéfovia tých gangov veľkí CEOs. Môžu byť zavretí v oddelenom sektore väznice, majú hodinu vychádzok osamote, s nikým sa nestretávajú, a napriek tomu dokážu riadiť miliardový kartel. A to sú zavretí na doživotie. V listovej komunikácii dokážu vytvoriť kód tak, aby ho pochopil len ten, komu je určený, a stále ho musia meniť. Veci pre mňa nepochopiteľné.

 

Knihy? Napríklad životopis Steva Jobsa.

Nikdy sa k čítaniu neviem dostať. Keď už čítam, musí ma to naozaj baviť. A to sú väčšinou práve knihy o ľuďoch ako Jobs alebo takých, ktorí niečo dokázali, alebo niečo prežili. Teraz čítam napríklad o Richardovi Hammondovi z Top Gear. I keď viac sa mi páči časť, ktorú napísala jeho žena. Ona hovorí veci dosť priamo, zatiaľ čo on ich skôr metaforicky opisuje. Takže tú knihu som začal od polovice (úsmev).

 

 

„Som vďačný za to, že sme všetko na škole robili starým štýlom – ručne.“

 

Kde sú Vaše začiatky ako dizajnéra?

Odkedy si pamätám, moja cesta zo školy viedla rovno do otcovho autoservisu, kde som utieral náradie. Keď som dostal motokáru, každý deň som prišiel do servisu, vytiahol motokáru, pripravil veci na kôpku, a ak mal otec čas, išli sme sa previezť na také malé letisko neďaleko. Ak nie, všetko som zbalil a na druhý deň to isté. Niekedy to trvalo aj dva týždne. Počas toho, ako som čakal, snažil som sa vždy niečo vymyslieť. Potom som sa začal zaujímať o motošport a začali sme si navrhovať vlastné autá. Tam niekde začali tie prvé vynálezy, len tak z hlavy.

 

S dizajnom ste mali skúsenosť aj na škole?

Na priemyslovke to boli základy – tu je kocka, nakreslite ju. Robili sme všetko starým štýlom – ručne. Za to som veľmi vďačný. Dnes už dizajnéri nevedia, čo je to nakresliť rukou výkres, a potom ho tušom dať na pauzák. Nič, čo som robil na škole, však nebolo tvorivé. To prišlo až neskôr. Na vysokej škole sme sa učili pracovať s nejakým programom, no to, čo sme tam robili, nebolo aplikovateľné. Až keď človek prejde priamo do priemyslu, pochopí, že môže zabudnúť, čo sa naučil. Realita je úplne iná.

 

Prečo ste nezostali pri dizajne áut?

Úprimne povedané, chcel som. No lákalo ma skúsiť niečo iné. Mal som istú skúsenosť aj s veľkými automobilkami, i keď nie priamo v dizajne. Neprivoňal som veľmi terajšiemu automobilovému priemyslu, teraz sa všetko robí veľmi unifikovane, štýlom retrofit. Verím tomu, že ak si kúpim Golf najnovšej generácie a rozoberiem ho, tak 50% dielov nájdem v Golfe tretej generácie. Nehovorím, že sú zlé. Veď ak niečo funguje, prečo by to človek mal meniť. Ale mne tam chýba ten vývoj. V leteckom priemysle ma fascinuje, že každý projekt musí byť iný. Nový projekt musí byť vždy o značnú triedu vyššie než predošlý. Predsa, ak má človek zaplatiť 50 miliónov eur za jedno lietadlo, tak musí byť naozaj o dosť lepšie než to, čo má.

 

Zo školy ste teda prešli rovno do FACC?

Ešte medzičasom som pracoval ako vývojár v jednej slovenskej firme, ktorá vyrába bezpečnostné dvere. Aj to mi určite niečo dalo. Keď však prišla ponuka z Rakúska, tak som neváhal, aj kvôli platovým podmienkam, samozrejme. Predsa len rakúske a slovenské platy vyzerajú rôzne. Raz mi volali z personálnej agentúry, že majú pre mňa ponuku. Povedal som im „Neviem, či prebijete tú, ktorú som už dostal“. Oni na to, že majú pre mňa neskutočnú ponuku. Keď som povedal, že som dostal ponuku z Rakúska, dostal som odpoveď, že sa mi ozvú, keď budú mať niečo lepšie. (smiech)

 

Čo bol Váš najzaujímavejší projekt?

Každý je iný a v tom je tá krása. Teraz sa mi to už trochu ťažšie hodnotí, keďže ich zastrešujem viac. No tie predošlé, na ktorých som robil, boli jedinečné. V jednom bolo potrebné navrhnúť záchodovú kabínku. Bežný človek si povie, že hovadina. No ide o jednu z najkomplikovanejších častí v celom lietadle. V tých malých priestoroch je skrytých neskutočne veľa vecí.

 

Nemáte pocit, že okolo dizajnu je dosť rušno v poslednom čase? Nie je priveľa dizajnérov?

Neviem povedať, či to je tak. Najmä kvôli tomu, že ja sa pohybujem najmä v leteckom priemysle. Väčšinou tí ľudia, ktorí sa bavia o dizajne, dizajn predtým nerobili. Jedine na škole. Až potom pochopia, že biznis je o niečom inom. Nás na škole učili 3D program, ja hovorím – naučte nás excel, aby som vedel vypisovať všetko potrebné (smiech). Samozrejme, ide o to, či hovoríme o konštrukčnom, interiérovom alebo čisto grafickom dizajne. Dnes už dizajnér musí byť komplexným človekom, ktorý vie dodať klientovi všetko, nielen nákres.

 

Ak by ste mali charakterizovať dizajn jednou vetou, čo poviete?

Ťažká otázka.

 

Tak dvoma.

Povedal by som, že dizajn, aspoň ten, ktorý ja robím, je reálna kreativita. Tak to nazývam ja – byť kreatívny do reálneho smeru. Veľa dizajnérov pracuje so slúchadlami na ušiach. Nie len preto, aby ich niekto neotravoval, ale aby sa dostali z tohto reálneho sveta, a tak dali do návrhu to svoje. Dizajn je umenie ako každé iné. Spevák dá do piesne svoj život, to, čo zažil, herec to isté. Dizajnér tiež. Ak mám blbú náladu, všetko je škaredé, hranaté, hnusné. (smiech)

 

 

„Mojim cieľom je druhých inšpirovať, aby si niekto raz povedal ´Chcem byť ako on.“

 

Po 2,5 roku ste sa stali šéfom celého oddelenia. Je to splnenie Vášho cieľa alebo chcete ísť ďalej?

Vo firme som momentálne zaznamenal najrýchlejší nárast s tým, že som prvý, ktorý nie je Rakúšan a nevie ani ich jazyky. Keď som nastúpil do firmy, stanovil som si koncový cieľ a medziciele. Chcem ísť najvyššie.

 

Konečný cieľ je aký?

Prezident spoločnosti. Nemám iný cieľ, nechcem ani mať. Keby som si dal nižší cieľ, nemá to zmysel. To som sa naučil z pretekania – vedel som, že ideme na preteky, vedel som, že nemám techniku ako ostatní, že nemám toľko odjazdené, ako ostatní, ale na každý pretek som šiel s tým, že budeme prví.  Spravili sme všetko, čo bolo v našich silách, aj keď sme prví neboli.

 

Koľko medzičlánkov ešte máte, kým sa tak stane?

Štyri.

 

Za aký čas?

Nemám časovú os. Ale to sú desaťročia. Všetko je však stále otvorené. Každá moja aktivita ma niekam posúva.

 

A Vaše osobné ciele?

Môj osobný cieľ, ak ho oddelím od kariérneho, je dokázať to, aby som niekoho inšpiroval, aby si niekto povedal „Chcem byť ako on.“ Je jedno, v čom to bude. Tiež som si dal za cieľ nebyť zamestnancom, ktorý bude robiť osem hodín denne, päť dní v týždni, dostane výplatu a bude sa z toho tešiť. Preto, keď mi škola nedávala to, čo som očakával, skončil som. Chýbali mi dve skúšky do štátnic, nezúčastnil som sa ich.

 

Nechýba Vám ten titul?

Na Slovensku je titul neskutočne nadhodnocovaný. Pomaly ho potrebujem už na to, aby som predával hranolky. Zdá sa mi, že ľudia na Slovensku neštudujú pre to, aby sa mali lepšie v budúcnosti, ale preto, aby sa mali lepšie v čase štúdia a nemuseli pracovať. Štýlom „nebyť prvý, ale zúčastniť sa.“ Tam niekde leží aj problém motivácie učiteľov, keď vidia takých ľudí. V Rakúsku je to trochu iné napríklad už v tom, že za štúdium sa platí a nie je lacné. Ľudia si ho teda vážia a robia školu preto, že chcú. Zároveň tam firmy štúdium podporujú. Ak si dokáže niekto nájsť školu, vďaka ktorej bude prínosom pre našu firmu, určite ho podporíme – finančne aj časovo. Je pre nás dôležité, aby sa ten človek rozvíjal. Aj vďaka tomu bola napríklad naša firma vyhodnotená ako druhý najlepší zamestnávateľ Horného Rakúska v skupine nad 250 zamestnancov. Ponúkame obrovskú škálu školení a možností rozvoja človeka. Na Slovensku stále nevidím, že by tento štýl fungoval. Možno vo firmách, ktoré sú prepojené na zahraničie.

 

V pondelok Vám vychádza prvý e-book. O čom bude?

E-book je súčasťou môjho nového projektu z oblasti motivácie a osobného rozvoja. Každé tri týždne vyjde ďalší diel. Tento prvý bude o tom, čo je úspech, a o meraní úspechu jednotlivca. Vždy je to niečo iné a každý tú mieru má, len niekedy o tom ani nevie. Tiež sa zamyslím nad tým, prečo je dôležité milovať, čo robíte, a robiť, čo milujete. Posledná kapitola je len sčasti rozpísaná, o nej budem viac hovoriť v ďalších dieloch – obeta. Obetovať to čo sme, pre to, čím chceme byť. E-book je celý v angličtine a titul je zároveň aj mojím motto: “You want it, you work hard, you will succeed, period!“ Ten názov hovorí sám za seba.

 

Neuvažovali ste nad podnikaním na Slovensku?

Uvažoval a určite budem. Stále ešte potrebujem také svoje vnútorné nakopnutie. Akoby som hľadal určité nastavenie, nechcem sa totiž do ničoho púšťať popri práci, keďže by som na to určite nemal čas. Len by mi to zvyšovalo frustráciu.

 

Ako vnímate podnikateľské prostredie na Slovensku?

Mnohí hovoria, že na Slovensku sa nedá podnikať. Dá sa podnikať všade. Aj keď to nie je ideálne. Ale to nie je nikde. Tu sa ľudia sťažujú, v Rakúsku sa tak isto budú sťažovať. Ak by sa ľudia nesťažovali, niečo by nefungovalo. Ak mi niekto povie, že sa u nás nedá, ukážem mu všetky firmy nad 500 zamestnancov a spýtam sa ho, ako to dokázali oni. Tiež začínali z ničoho.

Na Slovensku je napríklad väčšia sloboda v podnikaní ako v Rakúsku. Tam síce na jednej strane štát podporuje dobré projekty, dobrých podnikateľov, na strane druhej akoby mali v sebe isté pozostatky socializmu.

 

To chce vysvetlenie.

Veľmi tam funguje taký direktívny štýl – toto sa bude robiť vtedy, takto a takto. Máte dom a za vami dokáže prísť niekto z úradu a povedať vám, aby ste dom namaľovali a pokosili pred ním. Keď idete autom, vidíte, ako krásne tie domy vyzerajú, však? Skúste sa pozrieť do dvora. Tam pochopíte. Bol som na mnohých farmách, krásne boli zvonka, zvnútra presne, ako keby som prišiel do akejkoľvek dediny na Slovensku. Zároveň vám ale dokážu pomôcť, ak naozaj nemáte financie.

 

Spomínali ste Steva Jobsa. Inšpiruje Vás v živote?

Nielen on. Viacerí úspešní ľudia ma inšpirujú. Nech sú úspešní v čomkoľvek – aj herci napríklad. Robert Downey Jr. má neskutočne dobré niektoré hlášky. Na tablete mám pozadie s jeho citátom „Do epic shit!“. Hovorí to tak rebelantsky, aj ja som trochu taký. Vidíte ma tu takto vyobliekaného, no ak ma stretnete večer, uvidíte roztrhané rifle, conversy a šiltovku. Keď si človek zoberie to, čo povedal, tak má pravdu – vždy treba robiť niečo epické, nie niečo, čo robí každý iný. Niečo iné, čo má cenu.

 

Rozhovor pripravil Mišo Tomek

Pridať komentár (0)