Peter Ondrúš­ka: Pra­cu­je v oblas­ti robo­ti­ky a ume­lej inte­li­gen­cie

Alexandra Dulaková / 22. septembra 2016 / Business

O Pet­rov živo­to­pis by sa potr­hal neje­den člo­vek. Má za sebou Kar­lo­vu uni­ver­zi­tu, magis­tra na Oxfor­de, stá­že v Sili­con Val­ley, pra­cov­né ponu­ky od Face­bo­oku… On zostá­va ver­ný svo­jej alma mater a v rám­ci výsku­mu pra­cu­je so samo­ria­dia­ci­mi auta­mi, robot­mi budúc­nos­ti a na vývo­ji ume­lej inte­li­gen­cie.

Ahoj Peter. Robo­ti­ka nie je v našej oblas­ti zrov­na „kon­fekč­né“ štú­dium. Ako ťa zlá­ka­la?

Na Mate­ma­tic­ko-Fyzi­kál­nej Fakul­te Kar­lo­vej Uni­ver­zi­te v Pra­he (mat­fyz) som štu­do­val infor­ma­ti­ku, pre­to­že som si mys­lel, že chcem byť prog­ra­má­to­rom a Pra­ha bola pre mňa naj­ďa­lej, kam som sa vte­dy odvá­žil ísť. Až neskôr, keď som strá­vil leto v Sili­con Val­ley a dostal sa na Oxford, som zis­til, že s prog­ra­mo­va­ním sa toho dá robiť ďale­ko viac než len byť prog­ra­má­to­rom. Pre­sed­lal som teda na štú­dium robo­ti­ky.

foto14

Na robo­ti­ke ma naj­viac fas­ci­no­va­lo, že pre mňa pred­sta­vo­va­la všet­ko to, čo som vte­dy neve­del a záro­veň vedieť chcel. Zo štú­dia infor­ma­ti­ky som naprí­klad vedel všet­ky mož­né štruk­tú­ry a algo­rit­my na trie­de­nie dát, avšak neve­del som, ako doká­že počí­tač rozo­znať pred­met na obráz­ku, ale­bo ako sa doká­že sám roz­ho­do­vať. Aj prá­ve také­to oblas­ti rie­ši robo­ti­ka.

Dneš­né robo­ty sú pomer­ne vyspe­lé po har­dwa­ro­vej strán­ke, no chý­ba im “inte­li­gen­cia”, teda soft­wa­re. S odstu­pom času môžem pove­dať, že štú­dium robo­ti­ky napl­ni­lo moje oča­ká­va­nia a cítim, že spo­mí­na­ným prob­lé­mom a aj samot­nej oblas­ti high-tech teraz roz­umiem omno­ho viac, ako pred­tým.

Ak by sa ťa teda nie­kto spý­tal, či má toto štú­dium zvá­žiť, čo by si mu pora­dil?

Mys­lím, že robo­ti­ku čaká svet­lá budúc­nosť. Až done­dáv­na bola väč­ši­na robo­tov zatvo­re­ných v továr­ňach, kde boli naprog­ra­mo­va­né vyko­ná­vať jed­nu a tú istú čin­nosť. Nárast výpoč­to­vej sily a roz­voj ume­lej inte­li­gen­cie v posled­ných rokoch však spô­so­bil, že dnes doká­že­me spra­co­vá­vať veľ­ké množ­stvo dát z rôz­nych sen­zo­rov, čo otvá­ra prí­le­ži­tos­ti pre robo­ty, aby fun­go­va­li samos­tat­ne a robi­li vlast­né roz­hod­nu­tia. To má poten­ciál zásad­ne zme­niť chod našej spo­loč­nos­ti.

Robo­ti­ka je naviac veľ­mi širo­ká oblasť zahŕňu­jú­ca har­dwa­re, soft­wa­re, ume­lú inte­li­gen­ciu, komu­ni­ká­ciu s člo­ve­kom, a podob­ne. Tých, kto­rých fas­ci­nu­je samot­ná robo­ti­ka, odpo­rú­čam začať jed­nou z tých­to oblas­tí.

foto10

Prog­ra­mo­va­nie dnes zau­jí­ma čoraz viac ľudí. Mys­líš, že budú mať všet­ci pries­tor na uplat­ne­nie?

Podob­ne ako na schop­nosť roz­prá­vať cudzou rečou sa na schop­nosť prog­ra­mo­vať poze­rám skôr ako na nástroj na dosia­hnu­tie ďal­ších vecí. Naj­mä pre tech­nic­ky zame­ra­ných ľudí by to však mala byť dnes schop­nosť taká samoz­rej­má ako zna­losť mate­ma­ti­ky ale­bo schop­nosť roz­prá­vať anglic­ky (pri­čom schop­nosť roz­prá­vať anglic­ky by mala byť dnes samoz­rej­má úpl­ne pre všet­kých). O uplat­ne­nie prog­ra­má­to­rov sa vôbec neobá­vam.

Člo­ve­ku ich zna­los­ti doda­jú úpl­ne nové mož­nos­ti seba­re­a­li­zá­cie a je už na kaž­dom, akým spô­so­bom sa ich roz­hod­ne využiť. Okrem toho, na nauče­nie zákla­dov naviac nemu­sí túto tému nikto štu­do­vať na vyso­kej ško­le. Čas­to posta­čí aj kniž­ka ale­bo tuto­rial na inter­ne­te a zopár voľ­ných veče­rov strá­ve­ných samoš­tú­di­om.

Pri svo­jich skú­se­nos­tiach máš mož­nosť porov­nať domá­ci so zahra­nič­ným vzde­lá­va­cím sys­té­mom. Kde vidíš ich rôz­ne sily a, naopak, nedos­tat­ky?

Mat­fyz v Pra­he (a aj ten v Bra­ti­sla­ve) je v sku­toč­nos­ti veľ­mi kva­lit­ná ško­la a v príp­ra­ve štu­den­tov je na sve­to­vej úrov­ni. Je to dané prá­ve tým, že v mate­ma­ti­ke je člo­vek núte­ný pre­mýš­ľať a pocho­piť prin­cíp vecí. Schop­nosť kri­tic­ké­ho mys­le­nia je však obec­ne oblasť, kto­rá nám tu na Slo­ven­sku a v Čechách stá­le chý­ba. Na Oxfor­de naprí­klad štu­den­ti huma­nit­ných a spo­lo­čen­ských vied trá­via veľa času písa­ním ese­jí a roz­ví­ja­ním schop­nos­ti objek­tív­ne zhod­no­tiť tému a zau­jať k nej postoj, čo sa potom pozi­tív­ne odrá­ža na vyspe­los­ti ich názo­rov.

foto12

Ďal­ší veľ­ký roz­diel je tiež v oblas­ti výsku­mu, pre­po­je­nia ško­ly na prie­my­sel a pro­ak­tív­ne­ho prí­stu­pu samot­ných štu­den­tov, v čom sú západ­né uni­ver­zi­ty ďale­ko pop­re­du. Počas štú­dia v Pra­he som naprí­klad vôbec neve­del, že sa dá cez práz­dni­ny cho­diť na stá­že do zahra­ni­čia, pri­čom na Oxfor­de je toto úpl­ne bež­né. Roz­diel teda ani nie je v tom, či sa na vysní­va­nú stáž nako­niec člo­vek dosta­ne, ale skôr v tom, že bež­ný štu­dent zo Slo­ven­ska ale­bo Čes­ka to väč­ši­nou nikdy ani neskú­si.

Ty si už stá­žo­val vo Face­bo­oku, Goog­li, Mic­ro­sof­te, aj v Sil­li­con Val­ley. Čo ti tie­to skú­se­nos­ti dali?

Tie­to stá­že mi doslo­va otvo­ri­li oči a uká­za­li, ako fun­gu­je svet veľ­ké­ho IT prie­mys­lu. Počí­na­júc prí­stu­pom zamest­ná­va­te­ľov, cez hod­no­te­nie prog­ra­má­tor­ských schop­nos­tí a dob­rých nápa­dov, až po to, ako vyze­rá star­tu­po­vý život. Záro­veň mi to uká­za­lo, že prí­le­ži­tos­ti sú nie­ke­dy veľ­mi blíz­ko a jedi­né, čo je tre­ba uro­biť, je ich využiť.

Dostať sa na moju prvú stáž vo Face­bo­oku ma naprí­klad násled­ne moti­vo­va­lo skú­siť sa pri­hlá­siť aj na moje magis­ter­ské štú­dium na Oxfor­de. Naviac, na kon­ci stá­že som dostal ponu­ku sa tam vrá­tiť natrva­lo, čo mi však vte­dy, prá­ve naopak, doda­lo sebais­to­tu a dopo­moh­lo roz­hod­núť sa rad­šej strá­viť ďal­šie roky roz­ví­ja­ním sa pri PhD štú­diu. V tom čase bol Face­bo­ok ešte pomer­ne malý a bolo to roz­hod­nu­tie, kto­ré ma napo­kon stá­lo asi pol mili­ó­na dolá­rov v poten­ci­onál­nom zárob­ku, ale mys­lím si, že to stá­lo za to :-)

foto1

Zakot­vil si teda pri štú­diu PhD, čoho súčas­ťou je samoz­rej­me aj výskum. Čomu sa venu­je tvoj výskum­ný tím?

V našom tíme máme asi 40 ved­cov a štu­den­tov a venu­je­me sa mobil­nej robo­ti­ke, teda auto­nóm­nym robo­tom, kto­ré majú mož­nosť sa sami pohy­bo­vať v pro­stre­dí a robiť vlast­né roz­hod­nu­tia. Sna­ží­me sa poro­zu­mieť základ­ným prob­lé­mom a vyrie­šiť to, aby robot vedel, kde sa nachá­dza, poro­zu­mel, čo je oko­lo neho a čo má robiť. Je to veľ­mi fas­ci­nu­jú­ca a znač­ne nepre­bá­da­ná oblasť s veľa prí­le­ži­tos­ťa­mi pre obja­vy, kto­ré môžu význam­ne ovplyv­niť našu budúc­nosť.

Ja kon­krét­ne sa venu­jem pou­ži­tiu moder­ných metód ume­lej inte­li­gen­cie, aký­mi sú naprí­klad neuró­no­vé sie­te, v robo­ti­ke. V pra­xi taký výskum vyze­rá asi tak, že vymýš­ľa­me nové metó­dy na rie­še­nie toho ale­bo iné­ho prob­lé­mu, tes­tu­je­me ich efek­ti­vi­tu na robo­toch v teré­ne a násled­ne pre­zen­tu­je­me výsled­ky na vedec­kých kon­fe­ren­ciách vo sve­te. Moje štú­dium je teda pomer­ne pes­tré a zahŕňa prá­cu zo “soft­wa­re, har­dwa­re a peop­le­wa­re” :-)

foto18

Pra­cu­ješ aj na auto­nóm­nych autách. Pre väč­ši­nu je to síce čis­té sci-fi, no vidíš ich sve­to­vú budúc­nosť v reál­nych kon­tú­rach?

Auto­nóm­ne vozid­lá sú už dnes rea­li­tou a bude­me ich vídať stá­le čas­tej­šie. Auto­mo­bi­ly Tes­la majú naprí­klad fun­kciu auto­ma­tic­ké­ho šofé­ro­va­nia na diaľ­ni­ci vyža­du­jú­cu iba občas­né zása­hy zo stra­ny vodi­ča. Toto je síce obme­dze­ná, avšak veľ­mi dôle­ži­tá fun­kci­ona­li­ta hlav­ne v USA, kde člo­vek strá­vi veľa času v záp­che na diaľ­ni­ci. Záro­veň je to aj jed­na z naj­jed­no­duch­ších. Auto­nóm­ne jaz­de­nie v mes­te so všet­ký­mi rôz­nych situ­ácia­mi, kto­ré môžu nastať, je ďale­ko nároč­nej­šie.

foto7

Prob­lém sa momen­tál­ne skrý­va naj­mä v tom, že auto­mo­bil môže síce bez prob­lé­mov zvlá­dať 99% prí­pa­dov, avšak to zvyš­né 1% môže stá­le viesť k závaž­nej neho­de. Sú to zväč­ša nepred­ví­da­teľ­né situ­ácie so zní­že­nou vidi­teľ­nos­ťou ale­bo chý­ba­jú­cim cest­ným zna­če­ním. Jed­na z výziev je teda schop­nosť auto­mo­bi­lu vedieť rozo­znať, či taká netra­dič­ná situ­ácia prá­ve nasta­la a potom naprí­klad rad­šej pre­ne­chať vede­nie vozid­la člo­ve­ku.

U nás v Oxfor­de k tomu pri­stu­pu­je­me tak, že náš auto­mo­bil má ulo­že­nú veľ­mi detail­nú mapu — vie teda, ako tra­sa vyze­rá a odmiet­ne zapnúť auto­pi­lo­ta ak si nie je sys­tém istý, že svet naoko­lo vyze­rá pres­ne tak, ako ho má ulo­že­ný v pamä­ti.

A čo ume­lá inte­li­gen­cia? Na jej námet vzni­ká veľa sci-fi fil­mov, no o sku­toč­nos­ti má väč­ši­na len hmlis­té pred­sta­vy. Ty už s ňou skú­se­nos­ti máš. Máme sa čoho obá­vať? :)

Ume­lá inte­li­gen­cia teraz sku­toč­ne zaží­va boom a v blíz­kej dobe bude­me pre­vde­po­dob­ne vída­vať stá­le viac jej nových pro­to­ty­pov ale aj prak­tic­kých apli­ká­cií, hlav­ne od veľ­kých spo­loč­nos­tí ako Goog­le ale­bo Face­bo­ok, kto­ré majú na jej výskum kapa­ci­tu. Všet­ko sa pri­tom zača­lo len nedáv­no, v roku 2012, keď sa zis­ti­lo, že kom­bi­ná­cia pou­ži­tia veľ­kých neuró­no­vých sie­tí tré­no­va­ných na veľ­kom množ­stve dát fun­gu­je výraz­ne lep­šie, ako tie naj­lep­šie dovte­dy vyvi­nu­té metó­dy stro­jo­vé­ho uče­nia. Odvte­dy pokrok v tej­to oblas­ti postu­pu­je rých­lym tem­pom aj vďa­ka voľ­né­mu zdie­la­niu výsled­kov medzi rôz­ny­mi vedec­ký­mi komu­ni­ta­mi.

foto4

Na pani­ku však zatiaľ nie je dôvod. Na sku­toč­ne schop­nú ume­lú inte­li­gen­ciu totiž tre­ba vyrie­šiť ešte veľa záhad. Počí­ta­če síce dnes doká­žu pre­ko­nať člo­ve­ka v rôz­nych jas­ne defi­no­va­ných úlo­hách, ako naprí­klad v hra­ní šachu ale­bo go, avšak nedo­ká­žu sa sami naučiť ako náš kom­pli­ko­va­ný svet fun­gu­je a zatiaľ ani nikto nemá dob­rú pred­sta­vu, ako by sa to dalo dosiah­nuť. Schop­nosť vytvo­riť si men­tál­ny obraz sve­ta a vedieť tak plá­no­vať a pred­po­kla­dať výsled­ky rôz­nych akcií je pri­tom kľú­čo­vý aspekt sku­toč­nej inte­li­gen­cie. Avšak na otáz­ku, čo sa sta­ne, ak sa to poda­rí raz všet­ko vyrie­šiť, nikto s isto­tou nevie odpo­ve­dať.

Svo­ju uni­ver­zi­tu repre­zen­tu­ješ aj v spo­lo­čen­ských tan­coch, čo je asi úpl­ný pro­ti­pól tvo­jich štu­dij­ných a výskum­ných akti­vít. Ako si sa k tan­cu dostal?

O spo­lo­čen­skom tan­ci som spo­čiat­ku vôbec nič neve­del a začal som s ním až na Oxfor­de, pre­to­že som chcel vyskú­šať nie­čo úpl­ne nové. Po čase som však zis­til, že exis­tu­jú isté para­le­ly medzi sve­tom tan­ca a sve­tom IT. Málo ľudí naprí­klad vie že “správ­ny tanec” je veľ­mi tech­nic­ký — exis­tu­jú obsiah­le kni­hy s pres­ný­mi detail­mi o tom ako korekt­ne robiť kaž­dú figú­ru. Neskôr som však pri­šiel na to, že táto tech­ni­ka je len zlo­ži­tým popi­som inak veľ­mi jed­no­du­chej a pri­ro­dze­nej dyna­mi­ky ľud­ské­ho pohy­bu.

Po zvlád­nu­tí tých­to základ­ných prin­cí­pov začne všet­ko dávať zmy­sel a spo­lo­čen­ský tanec je potom veľ­mi prí­jem­ný a rela­xač­ný. Je to podob­né ako naprí­klad v mate­ma­ti­ke, keď základ­né axi­ó­my dajú vznik­núť ele­gant­né­mu výsled­ku.

foto3

Iste máš vrám­ci štú­dia cel­kom nabi­tý roz­vrh, ale keď sa prá­ve neve­nu­ješ aka­de­mic­ké­mu živo­tu, ani tan­cu, čo vypĺňa tvoj voľ­ný čas?

Je toho pomer­ne veľa, naprí­klad čas­to ces­tu­jem a väč­ši­nou som tri mesia­ce do roka nie­kde na stá­ži. Okrem toho sa sna­žím zlep­šo­vať svo­je entrep­re­ne­urial a busi­ness skills. Nedáv­no sme naprí­klad s kama­rá­tom pre­šli prog­ra­mom v ame­ric­kom inku­bá­to­re Y-Com­bi­na­tor a neskôr sme boli aj vo finá­le StartupAwards.sk.

Ďal­šia oblasť, kto­rú pova­žu­jem za veľ­mi dôle­ži­tú, je veno­vať sa stre­doš­ko­lá­kom doma na Slo­ven­sku. Sna­žím sa istým spô­so­bom vrá­tiť to, čo som sám v tom­to obdo­bí môj­ho živo­ta dostal, keď­že ma to obdo­bie zásad­ne ovplyv­ni­lo. V lete naprí­klad so sku­pi­nou Slo­vá­kov štu­du­jú­cich v zahra­ni­čí pomá­ha­me orga­ni­zo­vať aka­dé­miu Dis­co­ver, vrám­ci kto­rej majú stre­doš­ko­lá­ci mož­nosť si počas jed­né­ho týžd­ňa vyskú­šať, ako vyze­rá štú­dium ich vysní­va­nej oblas­ti na vyso­kej ško­le.

Tak­tiež sča­su na čas robím pred­náš­ky a men­to­ru­jem štu­den­tov cez prog­ram Talen­tGu­ide. Štu­den­tom sa sna­žím neja­ko pomôcť dosiah­nuť svo­je život­né cie­le, aby sme tu raz mali stá­le viac a viac šikov­ných mla­dých ľudí.

foto17

Väč­ši­na z nich nepo­chyb­ne túži po neja­kej — čo naj­väč­šej — for­me úspe­chu. Aký je pod­ľa teba v dneš­nom sve­te recept na úspech?

To veľ­mi zále­ží od toho, ako si člo­vek úspech pred­sta­vu­je. Mno­ho ľudí naprí­klad vidí úspech v schop­nos­ti zaro­biť veľa peňa­zí. Menej z nich si ale uve­do­mu­je, že skĺbiť taký­to typ úspe­chu s tým v osob­nom živo­te je čas­to veľ­mi obtiaž­ne. Ja za úspech v prvom rade pova­žu­jem, ak člo­vek náj­de mož­nosť sa rea­li­zo­vať v oblas­ti, kto­rá ho baví a vytvá­ra pri tom zmys­lu­pl­nú hod­no­tu.

To potom tiež dodá­va moti­vá­ciu pra­co­vať viac a lep­šie ako ostat­ní, čo je mno­ho­krát pod­mien­ka pre komerč­ný úspech. Mno­ho mla­dých ľudí však čas­to nemá pred­sta­vu o tom, čo by ich bavi­lo a pre­to by som im v prvom rade odpo­rú­čal nebáť sa expe­ri­men­to­vať a skú­šať rôz­ne veci, aby sami seba lep­šie spoz­na­li.

foto5

Vieš si teda pred­sta­viť návrat na Slo­ven­sko? Čo by návra­tu muse­lo pred­chá­dzať?

Vše­obec­ne by som sa rád veno­val ino­vá­ciam v oblas­ti high-tech. Ino­vo­vať sa však dá dvo­ma rôz­ny­mi spô­sob­mi: cez výskum ale­bo cez star­tu­py. Je ťaž­ké pove­dať, kto­rá mož­nosť u mňa vyhrá, kaž­dá má svo­je výho­dy aj nevý­ho­dy, mož­no sa to bude meniť ale­bo kom­bi­no­vať. Na robe­nie kva­lit­né­ho výsku­mu je však nut­né urči­té záze­mie, kto­ré na Slo­ven­sku, žial, chý­ba. Na dru­hej stra­ne, dob­rá prí­le­ži­tosť v prí­pa­de star­tu­pov môže prí­sť odkiaľ­koľ­vek — naprí­klad aj zo Slo­ven­ska. Ak by sa taká prí­le­ži­tosť vyskyt­la, urči­te by som to zvá­žil.

Či sa tak už sta­ne, ale­bo nie, pra­je­me ti v budúc­nos­ti veľa úspe­chov a napre­do­va­nia :)

Zdroj foto­gra­fií: startitup.sk, archív Pet­ra Ondrúš­ka

Pridať komentár (0)