Ritu­ály zná­mych ľudí, z kto­rých si môžeš brať prí­klad

Alexandra Dulaková / 27. januára 2016 / Business

Pop­ri šia­le­ných život­ných návy­koch a poma­ly samov­ra­žed­nom tem­pe sú aj takí úspeš­ní ľudia, kto­rých har­mo­no­gram ťa nedo­ve­die skrat­kou do hro­bu. Spo­loč­nú majú väč­ši­nou veľ­kú moti­vá­ciu, obrov­skú vytrva­losť a odhod­la­nosť, kto­rú neotu­pí žia­den von­kaj­ší vplyv ani nepra­jú­ci súput­ník. Nechaj sa nimi inšpi­ro­vať.

Netvr­dí­me, že všet­ky ich kro­ky boli ranou do čier­ne­ho, ani že by si ich mal brať ako svo­je mod­ly. Na dru­hej stra­ne, ak by sme chce­li zájsť do extré­mov, je dôle­ži­té podot­knúť, že aj zlí ľudia doká­žu odviesť skve­lú dob­rú prá­cu, prí­sť na pre­lo­mo­vý vedec­ký objav, či vytvo­riť dych­be­rú­ce ume­lec­ké die­lo. Nasle­du­jú­ce osob­nos­ti však do takej­to kate­gó­rie nepat­ria. Ak aj nie­kto ich die­la neskôr zne­užil s neka­lý­mi úmys­la­mi, oni tvo­ri­li (a tvo­ria) s vie­rou, že svet robia lep­ším. Pri­tom bolo úpl­ne jed­no, v akej dobe žili — pra­vid­lá pla­ti­li tie isté.

Step­hen King

Pri­sa­há na ritun­nú prá­cu so želez­nou pra­vi­del­nos­ťou, čo si ako autor 57-mych (väč­ši­nou úspeš­ných) kníh môže dovo­liť. Za písa­cí stôl si sad­ne kaž­dý boží deň, pia­tok svia­tok, či je zima, Via­no­ce, ale­bo tro­pic­ké horú­ča­vy, a nevs­ta­ne od neho, dokým nena­pí­še aspoň dve­ti­síc slov. To mu väč­ši­nou trvá tri až päť hodín. Nuž, sad­núť si na zadok a sústre­de­ne pra­co­vať, je dnes naozaj cen­ná cnosť.

stephen-king-apology.jpg

Ale­xan­der Gra­ham Bell

Vyná­lez­ca tele­fó­nu dob­re vie, o čom je reč, keď sa hovo­rí o osvie­te­ní. Sám ich musel počas živo­ta zažiť nemá­lo, a pre­to trval na tom, že v takých­to výni­moč­ných chví­ľach sa nemá­me nechať vyru­šiť vôbec ničím a jed­no­du­cho využiť kop­nu­tie múzy, ako sa len dá. V podob­ných chví­ľach pre neho nezna­me­na­la nič ani rodi­na, pria­te­lia, či ostat­né povin­nos­ti. Jemu sa to roz­hod­ne opla­ti­lo.

Vin­cent van Gogh

Ucho si odsek­nuť nemu­síš, no tra­du­je sa, že prá­ve bláz­ni tvo­ria naj­lep­šie ume­nie. Van Gogh našiel svo­je posla­nie a vášeň v maľo­va­ní a násled­ne tvr­dil, že len pri tej­to obľú­be­nej akti­vi­te doká­zal zabud­núť na čas a nevní­mať oko­li­tý svet. Dokon­ca, ak nemal nič v dohľa­de, zabu­dol sa aj najesť a nepo­ci­ťo­val žiad­nu úna­vu. Pou­če­nie? Život nabe­rie sku­toč­ný zmy­sel až vte­dy, keď si náj­deš to, čo je ti súde­né robiť ale­bo tvo­riť.

Mark Twain

Pre­čo je v tom­to člán­ku spo­me­nu­tých toľ­ko spi­so­va­te­ľov? Prav­de­po­dob­ne pre­to, lebo prá­ve oni dob­re pozna­li hod­no­tu trpez­li­vos­ti. Neraz muse­li čakať desať­ro­čia, kým ich prá­cu nie­kto oce­nil a medzi­tým obe­hnúť všet­ky vyda­va­teľ­stvá, edi­to­rov, vkla­dať do svo­jej prá­ce celú dušu a nechať si pred tvá­vou aspoň sto krát zabuc­hnúť dve­re. Twain bol, podob­ne ako ostat­ní, otro­kom svo­jich želez­ných návy­kov. Písal celý deň, od rána až do veče­re s rodi­nou, pri­čom sa nene­chal vyru­šiť ani keby pada­li seke­ry. Neobe­do­val, neko­mu­ni­ko­val, nene­chal sa otra­vo­vať, len písal. Tak­to vraj vznik­li jeho naj­zná­mej­šie die­la.

0218_mark-twain

Vic­tor Hugo

Sve­to­zná­my autor kul­to­vých diel ako naprí­klad Bedá­ri, či Zvo­nár u Mat­ky Božej, sa počas živo­ta naučil, že inšpi­rá­cia nepoz­ná ten správ­ny čas. Pri­chá­dza cel­kom náhod­ne a môže sa to stať hocik­de. Pre­to si so sebou vždy nosil zápis­ník. Nemu­síš ani písať lite­rár­ne skvos­ty, aby si dostal skve­lý nápad. Rov­na­ko si nemu­síš nosiť zápis­ník – v dneš­nej dob­re smartp­ho­nov je to pre väč­ši­nu zby­toč­né. No jed­no je dôle­ži­té: dob­ré nápa­dy si tre­ba poriad­ne zapí­sať, lebo inak nám neskôr môžu natrva­lo unik­núť. A potom si už môžeš len tries­kať hla­vu o ste­nu.

Lou­is Arm­s­trong

Muzi­kant, kto­rý zásad­ne ovplyv­nil hudob­nú scé­nu a dote­raz inšpi­ru­je jaz­zo­vých vir­tu­ó­zov, v sebe nosil hudob­né posla­nie. To musel podať sve­tu, aj keby z neho malo vykr­vá­cať, tvr­dil. Pre­to svoj život obe­to­val hud­be, strá­vil ho na ces­tách, vo vla­koch, lie­tad­lách, na tur­né, bez pre­stáv­ky, cez pop­ras­ka­né ústa, dro­gy, či zdra­vot­né prob­lé­my. Vyjad­riť hud­bu bolo prvo­ra­dé a nero­bil to pre­to, lebo si potre­bo­val nie­čo doká­zať – ale pre­to, lebo to tak cítil.

louis-armstrong

Jane Aus­ten

Autor­ka lite­rár­nej kla­si­ky sa na roz­diel od svo­jich naj­zná­mej­ších pro­ta­go­nis­tiek nikdy nevy­da­la a muse­la pre­to bývať s rodi­na­mi svo­jich prí­buz­ných. Aby ju nevní­ma­li ako záťaž, kaž­dé ráno všet­kým chys­ta­la raňaj­ky a neskôr sa utiah­la do svoj­ho sve­ta, v kto­rom sa sna­ži­la neru­še­ne tvo­riť – až do veče­ra, kto­ré býva­li zásad­ne spo­lo­čen­ské. Neru­še­ná tvor­ba jej však nevyš­la vždy. Vo chví­ľach, kedy sa socia­li­zá­cií nemoh­la vyhnúť, si vraj nápa­dy písa­la po vrec­kov­kách, aby ich neza­bud­la. Jed­no­du­cho, s pod­mien­ka­mi dňa sa muse­la vyspo­ria­dať a napriek ich neprí­ve­ti­vos­ti si nájsť spô­sob tvor­by, kto­rá bola jej jedi­nou život­nou nápl­ňou. 

Mozart

Život umel­ca v jeho dob­re nebol jed­no­du­chý. Na tvor­bu potre­bo­val pod­po­ru boha­tých pat­ró­nov, no kým ich nemal, musel sa poriad­ne obra­cať, aby si na seba a svo­je potre­by zaro­bil sám. Celé dni obie­hal poten­ciál­nych „zákaz­ní­kov“, vyučo­val obrov­ské množ­stvo kla­vír­nych hodín a keď nesko­ro v noci pri­šiel domov, začal sa veno­vať skla­da­niu novej hud­by. Veľa toho nena­spal, no jed­no sa naučil – deň a čas sa nepris­pô­so­bia tebe, to ty si ho musíš nájsť.

hipster-mozart-prints

Ben­ja­min Frank­lin

Vyná­lez­ca a húžev­na­tý „elek­tri­kár“ si istú dobu sám pre seba a svo­je oko­lie spí­sal roz­vrh, pod­ľa kto­ré­ho by mal fun­go­vať deň, tak, aby bol napl­ne­ný pra­cov­ne aj morál­ne. Ako však postup­ne zis­ťo­val, tie­to pra­vid­lá nepoz­na­li sku­toč­né život­né uda­losti, ako ani nepra­vi­del­né úde­ry kre­a­ti­vi­ty. Keď sa raz dora­zi­li, musel sa im pod­vo­liť. Želez­ná pra­vi­del­nosť teda nemu­sí byť vždy ide­ál­na, pre­to­že nie­kto­ré veci sa naplá­no­vať neda­jú, no zato sa im tre­ba pod­dať.

Karl Marx

Člo­vek, kto­ré­ho posols­tvo na sve­te roz­pú­ta­lo neje­den nešťast­ný sociál­ny expe­ri­ment, svoj život strá­vil úsi­lím a bojom. Zo svo­jej plá­no­va­nej tri­ló­gie napí­sal len jed­nu kni­hu, no zasvä­til tomu celý život, pre­to­že veril, že ňou zme­ní svet. Obe­to­val svo­je úspo­ry, trpel pra­vi­del­ný­mi peče­ňo­vý­mi záchvat­mi, zápal­mi oka, aj vred­mi. Napriek tomu kaž­dý deň od devia­tej ráno do sied­mej večer pre­se­del pri prá­ci v Brit­skom múzeu vo vie­re, že tvo­rí nie­čo väč­šie, než je on sám.

Char­les Dar­win

Muž, kto­rý šoko­val súdo­bú kon­zer­va­tív­nu vik­to­rián­sku men­ta­li­tu, dob­re vedel, aký veľ­ký risk svo­jou revo­luč­nou teóri­ou evo­lú­cie pod­stu­pu­je. Hro­zi­la mu verej­ná potu­pa, dis­kre­di­tá­cia, vylú­če­nie zo spo­loč­nos­ti. Pre­to o svo­jom výsku­me hovo­ril len extrém­ne úzke­mu kru­hu ľudí a vytrva­lo na ňom pra­co­val po dobu 17 rokov. Za ten čas sa veno­val aj men­ším pro­jek­tom, aby sa uži­vil a aby všet­ko pôso­bi­lo pri­ro­dze­ne. Poti­chu a pre­mys­le­ne potom do spo­loč­nos­ti vypus­til vedu, kto­rá ešte dote­raz otria­sa základ­mi ľud­ské­ho vní­ma­nia našej pod­sta­ty a vývo­ja živo­ta.

maxresdefault5

Agat­ha Chris­tie

Aj napriek tomu že vyda­la desiat­ky sve­to­vých best­sel­le­rov, sa Chris­tie odmiet­la chvá­liť a ani sa nepo­va­žo­va­la za úspeš­nú autor­ku. Opí­sa­la samu seba ako „vyda­tú ženu“ – a nič viac. Jej pria­te­lia netu­ši­li kedy píše, až sa im nech­ce­lo veriť, že tá talen­to­va­ná spi­so­va­teľ­ka je sku­toč­ne ich pria­teľ­ka Agat­ha. Ona si chce­la ustrá­žiť svo­ju oby­čaj­nosť, a pre­to sa písa­niu veno­va­la len vte­dy, keď bola sama a neru­še­ná. Zato tie­to chví­le využí­va­la sku­toč­ne napl­no. Pro­fe­si­onál­nu a súkrom­nú sfé­ru vede­la odde­liť doko­na­le.

Agatha Christie, surrounded by some of her 80-plus crime novels.

Maya Ange­lou

Ame­ric­ká poet­ka a spi­so­va­teľ­ka, jed­na z naj­vá­že­nej­ších svo­jej gene­rá­cie, si pre ume­nie vytvo­ri­la vlast­ný svet, v kto­rom ju nikto nevy­ru­šo­val a nevy­hľa­dá­val. Takis­to ju nikto nevi­del písať, pre­to­že to nero­bie­va­la doma a namies­to toho sa rad­šej utiah­la do jed­no­du­chej hote­lo­vej izby v oko­lí a trá­vi­la tam dobu od sied­mej rána do dru­hej poobe­de. Boli to izby spar­ťan­ských pod­mie­nok, ako sama tvr­di­la, kde si bra­la len slov­ník, Bib­liu, kar­ty, či fľaš­ku sher­ry. Po opus­te­ní tých­to pries­to­rov zane­cha­la svet písa­nia za sebou a vra­ca­la sa doň až dru­hý deň.

Picas­so

Nie kaž­dý sme ran­ným vtá­ča­ťom. Picas­so pra­co­val od dru­hej poobe­de aspoň do zotme­nia, kedy sa nevoľ­ky pri­po­jil k veče­ri spo­lu s hos­ťa­mi ale­bo pria­teľ­mi. Počas podob­ných podu­ja­tí však býval mĺk­vy, čo mno­hí pri­pi­so­va­li jeho zvlášt­nej pova­he. V sku­toč­nos­ti to však bolo len tým, že sa nech­cel pre­stať kon­cen­tro­vať na svo­je die­lo v stra­chu, že by ho nemu­sel vedieť dokon­čiť. Keď mal od hos­tí pokoj, bežal nas­päť do diel­ne a bez zná­mok úna­vy hodi­ny pre­stál pred plát­nom, tvo­riac his­tó­riu. Iný­mi slo­va­mi, bol tak­tiež slu­hom svo­jej múzy a kre­a­ti­vi­ty. 

A odme­no za krvo­pot­nú tvor­bu mu moh­la byť aj prí­tom­nosť takých­to dám. (Bri­git­te Bar­dot)

brigitte-bardot-visits-pablo-picasso-at-his-studio-near-cannes-in-19561

Zdroj: Medium

Pridať komentár (0)