Rodičia volajú po ofenzíve proti šikane. Pre ministerstvo to nie je téma

Navrhujú prísne tresty proti šikanovaniu. Rodičia, ktorých deti trpia šikanou, volajú po jasnej definícii takéhoto správania a chcú ho považovať za nový trestný čin. Minister spravodlivosti však má iný názor.

Prípad Romana, ktorý šokoval Slovensko v novembri, je príkladom. Po šikanovaní sa rozhodol skočiť zo strechy školy a zomrel. Teraz jeho otec vedie boj proti šikane v školách.

Po vzore USA a Británie

Rodičia navrhujú, že by školy mali právo dočasne vylúčiť agresorov. Aj počas tejto doby by títo žiaci museli doma pokračovať v učení a plniť školské úlohy. Počas školských hodín by navyše nemali opustiť domov.

Tento typ trestu nie je novinkou. Školy vo Veľkej Británii a v USA už dočasné vylúčenie používajú. Pandémia nám ukázala, že domáce vzdelávanie je možné a učitelia, žiaci i rodičia majú s týmto spôsobom učenia skúsenosti.

Dnešná mládež sa topí v problémoch. Nový prieskum poukazuje na konkrétnu generáciu, ktorá je na tom najhoršie

Na základných školách momentálne ale nie je možné žiaka vylúčiť. Ministerstvo školstva sa k tejto možnej zmene nevyjadrilo a ani minister spravodlivosti nevidí dôvod zakotviť šikanu v zákone.

Tento návrh od rodičov sa netýka len šikany v školách. Mal by sa venovať aj kyberšikane, mobbingu a bossingu, čiže cieľavedomému týraniu na pracovisku.

Mrazivý príbeh šikany

Prípad Romana, ktorý rodičov k tomuto návrhu podnietil, sledovalo takmer celé Slovensko. Roman, iba 15-ročný žiak deviateho ročníka Základnej školy v Parchovanoch (okres Trebišov), skočil počas prestávky zo strechy a zomrel. Za jeho rozhodnutím vziať si život stála dlhodobá šikana.

Ako sme ťa informovali, po tejto katastrofálnej udalosti sa postupne začali na sociálnych sieťach objavovať príbehy obetí šikany, ktoré Romanov osud povzbudil k tomu, aby o tejto, bohužiaľ, ešte stále „tabu“ téme viac nemlčali.

Medzi nimi sme natrafili aj na príbeh slovenského podnikateľa, ktorý o svojich spomienkach na obdobie dospievania prvýkrát prehovoril až po 26 rokoch. Jeho príspevok na sociálnej sieti mal v čase publikovania tohto článku približne 1 500 zdieľaní.

zdroj: Pixabay/Tumisu

Dnes už štyridsiatnik Imrich Kovaľ spomína vo svojom príspevku na obdobie, ktoré ho navždy poznačilo. Po 25 rokoch si stále pamätá detaily.

„Mám to vytetované v hlave i v duši,“ píše. Dnes je úspešným podnikateľom a mentorom, no jeho detstvo na východe nebolo ani trochu ružové.

Zachránila ho „chudoba“

Imrich Kovaľ mal 14 rokov, keď sa dostal na gymnázium v Trebišove. Pochádzal z malej dediny, a tak zvykol sám chodiť na stanicu. Po niekoľkých týždňoch sa mu na autobusovej stanici prihovorili dvaja chlapci, ktorí boli síce len o niečo starší, ale fyzicky podstatne mohutnejší.

Títo chlapci si najskôr pýtali cigarety, ale keď zistili, že nefajčí, obrátili rétoriku. Chceli, aby im aspoň požičal 10 či 20 korún, čo bol vtedy pre Imricha nemalý peniaz. Jeho rodičia pracovali denne 16 hodín na družstve a chudobná situácia jeho rodiny mu neumožňovala zohnať takéto sumy pravidelne. To však od neho títo chlapci vyžadovali.

Postupne začal šetriť každým možným spôsobom, ale ani to nevydržalo dlho.

Špeciálny druh terapie odhalí tvoje traumy z detstva: Najčastejšou „brzdou“ v sebarozvoji je naše ego, tvrdí odborníčka

Jedného dňa sa títo zdierači objavili priamo pred jeho školou a povedali mu, že má veľký problém. „Partia niekoľkých hrozivo vyzerajúcich výrastkov opodiaľ si ma vraj vyhliadla, a majú v pláne zo mňa vymlátiť dušu. Z výrazu tej skupinky tento zámer priam sršal,“ spomína Imrich v príspevku.

Chlapci mu ale „dobráckym potľapkávaním po ramene vysvetlili“, že sú jeho priatelia, a ak im donesie 500 korún, vybavia, aby mu skupinka dala pokoj.

Po pár týždňoch zbierania všetkých úspor, ktoré mal, im dal dohromady približne 2 000 korún. To boli posledné peniaze, ktoré im dal, viac už nemal. A to sa šikanátorom nepáčilo ani náhodou.

Každé poobedie ho čakávali pred školou. Preto Imrich odchádzal zo školy až okolo piatej, aj keď končil o pol jednej. Veľmi sa bál, keď kráčal sám domov. Nie vždy sa mu podarilo bezpečne doraziť. Niekoľkokrát ho chytili a zmlátili, dokopali na zemi a prefackali. Po niekoľkých týždňoch trápenia si chlapci uvedomili, že už viac peňazí nedostanú, a tak naňho postupne zabudli. „Zachránila ma chudoba mojej rodiny,“ opisuje.

Imrich sa rozhodol svoj príbeh po toľkých rokoch vyrozprávať práve pre to, čo sa stalo Romanovi, ktorého šikana zničila natoľko, že to viac neuniesol.