Slovenský podnikateľ prehovoril o tom, ako ho šikanovali. Mlčal o tom 25 rokov

Neubehol ani týždeň od obrovskej tragédie, ktorá šokovala celé Slovensko. Roman, iba 15-ročný žiak deviateho ročníka Základnej školy v Parchovanoch (okres Trebišov), skočil počas prestávky zo strechy a zomrel. Za jeho rozhodnutím vziať si život stála dlhodobá šikana.

Po tejto katastrofálnej udalosti sa postupne začali na sociálnych sieťach objavovať príbehy obetí šikany, ktoré Romanov osud povzbudil k tomu, aby o tejto, bohužiaľ, ešte stále „tabu“ téme viac nemlčali. Medzi nimi sme natrafili aj na príbeh slovenského podnikateľa, ktorý o svojich spomienkach na obdobie dospievania prvýkrát prehovoril až po 26 rokoch. Jeho príspevok na sociálnej sieti mal v čase publikovania tohto článku približne 1 500 zdieľaní,

Dnes už 40-tnik Imrich Kovaľ spomína vo svojom príspevku na obdobie, ktoré ho navždy poznačilo. Po 25 rokoch si stále pamätá detaily. „Mám to vytetované v hlave i v duši,“ píše. Dnes je úspešným podnikateľom a mentorom, no jeho detstvo na východe nebolo ani trochu ružové.

Šikana ako z filmu

Imrich Kovaľ mal 14 rokov, keď sa dostal na gymnázium v Trebišove. Pochádzal z malej dediny, a tak zvykol sám chodiť na stanicu. Po niekoľkých týždňoch sa mu na autobusovej stanici prihovorili dvaja chlapci, ktorí boli síce len o niečo starší, ale fyzicky podstatne mohutnejší.

Títo chlapci si najskôr pýtali cigarety, ale keď zistili, že nefajčí, obrátili rétoriku. Chceli, aby im aspoň na ne požičal 10 – 20 korún, čo bol vtedy pre Imricha nemalý peniaz. Jeho rodičia pracovali denne 16 hodín na družstve, a chudobná situácia jeho rodiny mu neumožňovala zohnať takéto sumy pravidelne. To však od neho títo chlapci vyžadovali.

Postupne začal šetriť každým možným spôsobom, ale ani to nevydržalo dlho.

Kriminálny psychológ pre Startitup prezradil, ako odhaliť manipulátora. Vysvetlil, ktoré črty ľudí predurčujú ku kriminalite

Počkali si ho pred školou

Jedného dňa sa títo zdierači objavili priamo pred jeho školou a povedali mu, že má veľký problém. „Partia niekoľkých hrozivo vyzerajúcich výrastkov opodiaľ si ma vraj vyhliadla, a majú v pláne zo mňa vymlátiť dušu. Z výrazu tej skupinky tento zámer priam sršal,“ spomína Imrich v príspevku.

Chlapci mu ale „dobráckym potľapkávaním po ramene vysvetlili,“ že sú jeho priatelia, a ak im donesie 500 korún, vybavia, aby mu skupinka dala pokoj.

Po pár týždňoch zbierania všetkých úspor, ktoré mal, im dal dohromady približne 2 000 korún. To boli posledné peniaze, ktoré im dal, viac už nemal. A to sa šikanátorom nepáčilo ani náhodou.

Každé poobedie ho čakávali pred školou. Preto Imrich odchádzal zo školy až okolo piatej, aj keď končil o pol jednej. Veľmi sa bál, keď kráčal sám domov. Nie vždy sa mu podarilo bezpečne doraziť. Niekoľkokrát ho chytili a zmlátili, dokopali na zemi a prefackali. Po niekoľkých týždňoch trápenia si chlapci uvedomili, že už viac peňazí nedostanú, a tak naňho postupne zabudli. „zachránila ma chudoba mojej rodiny,“ opisuje.

Záver so silným odkazom

Imrich sa rozhodol svoj príbeh po toľkých rokoch vyrozprávať práve pre to, čo sa stalo Romanovi, ktorého šikana zničila natoľko, že to viac neuniesol. Romanovi spolužiaci ho dokonca povzbudzovali, aby skočil zo strechy školy.

„Všetci sú teraz zhrození. Všetci sa čudujú. V kraji tvrdých chlapov, tvrdých pästí a tvrdej pálenky sa takéto niečo predsa nedeje. My vychodňare vytrimeme šicko ta ne?! Ta ne,“ píše podnikateľ.

Imrich je najvďačnejší hlavne svojim sestrám, ktoré pri ňom stáli vždy, hoci netušili, čo sa mu deje. Rodičia podľa neho tiež nemali tušenie, čím si prechádza. Pre šikanu sa postupne takmer prestal vracať do rodného mesta. Vyrastal totiž v dobe a vo svete, kde „chlapci neplačú. Pojem šikana neexistuje, to sa len ‚deti hrajú‘. Psychológovia sú pre magorov a mentálne narušených.“

Imrich postupne vyrástol a zosilnel a podľa vlastných slov sa stal na šikanu príliš veľkým. Cvičením sa s traumou postupne vyrovnával. Až dodnes však o svojom trápení v mladosti nepovedal živej duši.

Ľudia v komentároch vysoko oceňujú záver Imrichovho príbehu práve pre to, že v ňom hovorí čistú pravdu bez príkras, žiadne „prekonal som to, dostal som sa z toho“, žiadny „happyend“. Imrich verí, že mlčanie a ignorovanie problému nie je riešením, a že je čas, aby sa niečo zmenilo.