ROZHOVOR: Ondrej Irša kombinuje maľbu s fotografiou. Jeho diela ťa prenesú do úplne iného sveta

  • Vždy vedel, že túži byť fotografom, no aby to dokázal, musel začať od podlahy
  • Ondrej Irša vo svojej tvorbe kombinuje dve umelecké sféry, výsledok ťa fascinuje
  • „Snažím sa zachytiť človeka takého, aký v skutočnosti je,“ hovorí
  • Vždy vedel, že túži byť fotografom, no aby to dokázal, musel začať od podlahy
  • Ondrej Irša vo svojej tvorbe kombinuje dve umelecké sféry, výsledok ťa fascinuje
  • „Snažím sa zachytiť človeka takého, aký v skutočnosti je,“ hovorí

Ondrej Irša, mladý umelecký fotograf, sa svojmu remeslu venuje už niekoľko rokov. Jeho začiatky však neboli ľahké. Keď prišiel do Bratislavy, nikoho „z fachu“ nepoznal.

„Prišiel som sem, pretože som sa doma venovať artovej fotografii nevedel. V začiatkoch som rozoslal stovky mailov, neodpovedal mi takmer nik,“ hovorí Ondrej, ktorý má dnes za sebou dve úspešné výstavy a jedinečný koncept jeho tvorby zaujme tvoju pozornosť, nech by boli fotografie zavesené kdekoľvek.

  • Ako Ondrej pretavil svoj sen na skutočnosť
  • Čo ho najviac baví, a prečo si vybral portrétovú fotografiu
  • Čo zapríčinilo spojenie maľby a fotenia

Pred časom si odišiel z práce, aby si sa mohol venovať len fotografii, čo ťa k tomu viedlo?

Vždy som sa chcel venovať foteniu. Na vysokej škole to gradovalo. Už počas prvej práce v marketingovej agentúre som začal oslovovať rôznych ľudí, hľadal som si spolupráce. Neskôr, keď toho bolo na mňa príliš veľa, musel som sa rozhodnúť, či pokračovať aj naďalej v tom, čo robím, alebo si vyberiem fotenie.

Začal som mať zároveň pocit, že pracovne stagnujem, dosiahol som svoje maximum a je čas pohnúť sa ďalej. Preto som odišiel a začal sa živiť len fotením. Stalo sa to asi 3 roky dozadu.

Vravíš, že si si spolupráce hľadal, ako teda vyzerali tvoje začiatky?

Do Bratislavy som sa presťahoval zo Záhoria práve preto, aby som sa mohol pohnúť aj s fotením. Predsa len, je to väčšie mesto, a ponúka viac možností umelecky sa presadiť.

Chcel som sa orientovať na artové fotenie vo filmovom, divadelnom a produkčnom prostredí, čo na Záhorí možné nebolo. Našiel som si spomínanú prácu, ktorá ma živila, kým to bolo treba, no zároveň mi pomáhala vytvoriť priestor na hľadanie kontaktov a oslovovanie ľudí s možnosťou spolupráce.

V začiatkoch som odoslal stovky mailov. Väčšinou som hľadal na internete oblasti, v ktorých som sa chcel pohybovať. Oslovoval som rôzne divadlá. Vzniklo z toho zopár spoluprác, ale väčšina z nich už mala svojich fotografov. Každopádne, dostal som sa k divadlu a making of zopár klipov. Keď som sa presťahoval, nikoho som tu nepoznal.

Vďaka korone si si napokon našiel zamestnanie, to však tiež súvisí s „obrazom“, čo robíš dnes?

Zamestnanie som si našiel ešte pred príchodom koronakrízy. Čisto fotením som sa živil približne rok a pol. Táto sféra na Slovensku skutočne nie je jednoduchá. Najprv to bol polovičný úväzok. Neskôr aj s príchodom koronakrízy sa to pretransformovalo na full-time.

Moje osobné fotenie a tvorba sa trocha spomalili, no gro pracovnej činnosti je video a fotografia, čiže nemôžem povedať, že by som sa zamestnal a určitým spôsobom skončil s fotením, to určite nie.

Venuješ sa hlavne portrétovej fotografii, prečo práve tento typ?

Mám pocit, že sa prostredníctvom nich viem najlepšie realizovať. Celý proces je v mojej réžii, od nájdenia prostredia, cez modelku, štýl fotenia a postprodukciu. Môžem sa s tým najviac vyhrať a veľmi ma to baví.

Zároveň sa ňou najlepšie vyjadrujem. Snažím sa zachytiť človeka takého, aký v skutočnosti je. Aj preto sú hlavnou zložkou mojej práce vlastné autoportréty, ktoré prenesú momentálny stav, myšlienku a emócie priamo k divákovi.

Čo je pre teba z procesu fotenia najesenciálnejšie, a čo ťa najviac teší?

Teší ma celý proces, ako som spomínal v predošlej odpovedi. Keď však fotím, snažím sa vybudovať príjemnú, až kamarátsku atmosféru s modelkou. Veľmi ma teší, keď si spolu rozumieme a sadneme si, aj fotenie vtedy prebieha inak a tie fotografie sú podstatne lepšie. Nazvem to, že si vybudujeme krátkodobý vzťah.

Ako prebieha proces fotenia v tvojom podaní?

Celý proces začína výberom prostredia. Dávam si záležať na tom, v akom prostredí sa všetko odohráva. Nevyužívam miesta, kde som už fotil, aby sa fotografie na seba nepodobali. Potom si vyberám modelku, ktorú do prostredia zasadím. Často sú to dievčatá, ktoré s modelingom nemali predošlé skúsenosti, no niečím ma oslovili, preto som si ich vybral.  Zároveň korešpondujú aj s prostredím.

Po tomto výbere nasleduje oblečenie, ktoré smerujem do zemitých farieb. Zámerne sa vyhýbam krikľavým pestrým odtieňom a tónom. Následne si s modelkou pred fotením povieme, na aký štýl ideme fotiť, a čo od toho očakávame. Moje fotografie sú melancholické a zasnené. Často v nich využívam zatvorené oči a kombináciu s rôznymi inými materiálmi.

Čo je pre teba dôležitejšie, respektíve čo využívaš viac – postprodukciu alebo prípravu scény?

V postprodukcii sa zväčša hrám len s farbami. Nezaoberám sa veľmi úpravou pleti, pretože mám rád, keď je na fotkách viditeľná prirodzenosť. Nemám rád skrášľovací proces. Ľudí ukazujem takých, akí sú, a fotografie sú vďaka tomu podľa mňa výrazne lepšie. Dlhšie teda pripravujem samotnú scénu, koncept, v ktorom chcem, aby sa výsledok odvíjal, a výber samotnej modelky.

Študoval si tento odbor, alebo ako si sa k nemu dostal?

Vyštudoval som niečo úplne iné. Chodil som na obchodnú akadémiu, neskôr na marketing a obchod. Napriek faktu, že som to neštudoval, nakoniec som sa rozhodol ísť si za tým, čo som vždy chcel. Umelecké smerovanie u mňa bolo vždy. Mal som pocit, že ma to tým smerom ťahá, a tak, napriek tomu, že som sa zameriaval vo svojom minulom štúdiu na niečo úplné iné, umenie zvíťazilo.

Produkovať stále nové diela je náročné, čerpáš inšpiráciu aj od iných autorov?

Neviem o nikom, kto by bol kvázi mojím vzorom. Možno to vyznie zvláštne, no zámerne sa snažím tvorbu iných sledovať len okrajovo. Stalo sa mi, že keď sa mi nejaké dielo zapáčilo, nevedome som implementoval jeho prvky aj do svojej tvorby. Keď sa mi niečo zapáči, mám tendenciu to preniesť a vidieť vo výsledku vlastnej práce. Až potom sa pozastavím nad tým, že ale veď to som už u niekoho videl.

V roku 2018 sa konala tvoja výstava s názvom Nestály, jej fotografie sú skutočne emotívne. Čo si nimi chcel najviac vyjadriť?

Najskôr to bolo o tom, že som sa snažil svoje pocity vyjadriť prostredníctvom maľby. Neskôr som pokročil do autoportrétov. Všetky zo spomínanej výstavy znázorňuje moje vtedajšie pocity. Zraniteľnosť, úzkosť. Snažil som sa nimi dať von všetky tieto emócie, slúžili ako akýsi ventil. Šlo pre mňa o formu konfrontácie s danými pocitmi a určitým spôsobom aj očistu od nich.

V mnohých prípadoch som použil vodu, ktorá znázorňovala práve spomínanú očistu, ale aj hlinu, dym či kvety. Výstavy boli dve, konali sa v Nitre, pretože tam som chodil na vysokú školu, a mal som tam už vybudované nejaké zázemie. Záznam sme z nich nerobili, iba klasické eventové fotenie, no ktokoľvek ich môže nájsť na mojej webovej stránke.

Spomínaš, že prvé snahy o vyjadrenie prebiehali ako maľba, neskôr si prešiel k fotografii. Venuješ sa jej aj naďalej?

Vždy som mal k maľbe blízko. Autoportréty mi nenapadli hneď. Najprv to celé nieslo plátno, vždy, keď som potreboval, našiel som v ňom úľavu. Väčšinou to boli expresívne maľby, ktoré zachytávali mňa v nejakej situácii.

Vzhľadom na daný koncept som si neskôr povedal, že by som mohol skúsiť niečo osobnejšie, nové. Napadli mi už spomínané autoportréty. Tak to celé začalo vznikať. Farby mi však ostali, snažil som sa ich aj pri mojej tvorbe aplikovať na seba, sú podstatnou súčasťou procesu.

Čo je tvojím snom a hnacou energiou v sebaprejave a umení?

Mám dva sny. Veľmi by som sa chcel zdokonaľovať vo fotení a pokračovať vo svojej tvorbe. Mám silnú motiváciu zlepšovať sa. Keď sa pozriem na svoje fotky, vidím progres. Teší ma, že sa začínajú formovať do podoby, akú chcem. To je prvým snom.

Druhý je pomerne jednoduchý, a to mať vlastný priestor, ateliér, kde by som mohol nerušene pokračovať vo svojej tvorbe. Na jeho hľadanie sa chcem sústrediť hneď, ako sa situácia vo svete aj doma trochu upokojí.

Máš rozrobenú/naplánovanú nejakú ďalšiu fotosériu?

Najviac inšpirácie mám v pokračovaní autoportrétov. V tom vidím možnosť vytvorenia ďalšej fotosérie, je to najpravdepodobnejšia možnosť, nakoľko sú pre mňa skutočným vyjadrením sa. Okrem nich nemám žiadne špecifické plány, aj kvôli koronakríze. Je to ťažšie obdobie. Každopádne, chcel by som sa pri portrétoch viac pohrať so svetlom a emóciami.

Zdroj: Ondrej Irsa

Najnovšie