Slovensko hryzie ruku, ktorá ho kŕmi. Vieme vôbec, čo chceme od EÚ? (KOMENTÁR)

Z médií často počúvame, alebo to priamo zaznieva z tlačových konferencií Roberta Fica a Smeru, že ak chceme zotrvať v európskom priestore, do ktorého patríme, teda v Európskej únii, niečo sa musí zmeniť.

Robert Fico hovorí jednu vec doma, no potom vidíme, ako slovenská vláda hlasuje a koná v Bruseli. Jeho pozícia voči únii navyše v poslednom období nepôsobí až tak vyhrotene, najmä odkedy Viktor Orbán nie je maďarským premiérom. Napriek tomu stále počúvame, že Európska únia nie je tým, čo sme od nej čakali. A tak si kladiem otázku: Vieme, čo od Európskej únie dostávame. Ale vieme aj to, čo dostáva Európska únia od nás?

Hryzieme ruku, ktorá nás kŕmi

Pýtam sa to samej seba aj v súvislosti s diskusiou, ktorú pripravili Europolicy, Heinrich-Böll-Stiftung a euBrief.sk. O Slovensku a jeho vzťahu k Európskej únii diskutovali Oľga Gyárfášová, Ján Mazák a Marián Filčík. Všetci traja sa na problém pozerali z trochu iného uhla, no z ich vystúpení bolo cítiť jednu spoločnú vec. Ak chceme od Európskej únie niečo dostávať, nemôžeme zároveň neustále útočiť na jej základné pravidlá a tváriť sa, že sa nás netýkajú.

Veď trochu obrazne povedané – hryzieme ruku, ktorá nás kŕmi. Štvrtá Ficova vláda by pritom podľa mňa nemala iba kritizovať Európsku úniu. Kritika je v poriadku, Európska únia nie je dokonalá a, samozrejme, existujú veci, ktoré sa dajú robiť lepšie. Únia má navyše vlastné mechanizmy, ako riešiť spory s členskými štátmi.

Ale ak sa pozrieme okolo seba, vidíme, čo všetko z európskeho členstva máme. Nemocnice, cesty, železnice, mosty či projekty, ktoré by bez európskych peňazí vznikali podstatne ťažšie. A áno, môžeme hovoriť o tom, ako s týmito peniazmi Slovensko nakladá. Môžeme sa pozerať na haciendy, bazény či prístupové cesty a pýtať sa, kam peniaze skutočne idú.

To však stále nemení základnú vec. Slovensko je súčasťou Európskej únie a profitujeme z priestoru, ktorý nám poskytuje. Ján Mazák to v diskusii pomenoval veľmi jednoducho: „Veľa sa dá kritizovať, veľa sa dá chváliť, ale my máme lepší priestor na život.“ A možno práve na toto v politickej debate zabúdame.

Čo vlastne chceme, keď hovoríme iba o tom, čo nechceme?

Čoraz častejšie mám pocit, že slovenská politika vie veľmi dobre povedať, čo nechce. Nechce diktát Bruselu. Nechce liberálnu Európu. Nechce zasahovanie do našej suverenity. Nechce, aby nám niekto hovoril, ako máme vyzerať. Ale čo teda chceme? Chceme meniť Európsku úniu? Dobre. Tak povedzme konkrétne, ako. Chceme presadzovať slovenské záujmy? Samozrejme. Ale potom by sme mali zároveň povedať, aké tie záujmy vlastne sú a čo pre ne robíme.

Namiesto toho sa často dostávame k jednoduchému „my verzus oni“. Na tento spôsob komunikácie upozornila aj Oľga Gyárfášová. Podľa jej analýzy komunikácie Roberta Fica a Andreja Babiša sa Európska únia v politických naratívoch často vykresľuje ako vonkajšia hrozba pre slovenskú suverenitu, pokrytecký či nespravodlivý aktér alebo ako niekto, kto môže za ekonomické problémy.

Podľa Gyárfášovej sa pritom euroskepticizmus a populizmus veľmi dobre dopĺňajú práve v komunikácii postavenej na princípe „my a oni“. Toto je presne ten problém. Keď sa z Európskej únie stane politický nepriateľ, veľmi rýchlo prestávame hovoriť o tom, čo od nej vlastne potrebujeme.

Suverenita ako odpoveď na všetko

Jedným z najčastejšie používaných slov v slovenskej politike je suverenita. Suverénny štát, slovenské záujmy, diktát Bruselu a národná identita. Lenže čo to vlastne znamená? Ján Mazák sa pri tejto téme pýta veľmi podobne. Podľa neho totiž nie je pravda, že by nám Európska únia jednoducho brala národnú identitu. „Nikto vám neberie národnú identitu. Ale nemôžete povedať, že všetko je národná identita.“

Zároveň pripomenul, že ochrana národnej identity je súčasťou európskych zmlúv. Tu sa dostávam aj k ústavnej novele. Slovensko sa rozhodlo do ústavy vložiť ustanovenia, ktoré majú zdôrazňovať národnú identitu a slovenskú suverenitu. Politici pritom opakovane používajú argument, že slovenská ústava musí mať prednosť pred tým, čo prichádza z Bruselu.

Ján Mazák, ktorý bol pri procese vstupu Slovenska do Európskej únie, to vidí úplne opačne. „Ak by sme mali taký článok 7 v ústave, ako máme dnes, tak nielenže by nás nepozvali, ale keby nás aj náhodou pozvali na nejaké predvstupové rokovania, tak by zabuchli dvere pred nami.“

To je pomerne silné tvrdenie, avšak mali by sme sa o ňom baviť vecne, nie iba cez politické heslá. Mazák zároveň označil súčasný vývoj za skôr skeptický. Vidí pritom dva scenáre – v optimistickom by sa podľa neho Slovensko spamätalo a problematické ustanovenie odstránilo a v menej optimistickom neurobíme nič a Európska komisia nás bude žalovať.

Európska únia ako strašiak

Prečo sa teda politikom tak oplatí konflikt s Bruselom? Prečo je jednoduchšie hovoriť o tom, čo nám Európska únia berie, ako o tom, čo nám prináša? Gyárfášová upozornila, že verejná mienka na Slovensku pritom stále nie je nastavená tak, že by väčšina ľudí chcela z Únie odísť. V diskusii uviedla, že vyše 80 percent Slovákov vníma členstvo v EÚ ako benefit.

Zároveň však upozornila, že verejná mienka sa môže meniť. „Verejná mienka je niečo veľmi premenlivé. Môže sa takýmto systematickým naratívom a spochybňovaním, a vôbec všetkými tými rétorickými figúrami, ktoré sa teraz vo vzťahu k EÚ používajú, naštrbiť.“

To podľa mňa netreba podceňovať, lebo veľa ľudí nemusí priamo hlasovať za vystúpenie z Európskej únie. Stačí, ak si postupne prestanú myslieť, že členstvo je pre Slovensko dobré.

Gyárfášová upozornila práve na tento paradox. „Takáto rétorika nás nakoniec môže z tej Európskej únie vytlačiť aj v prípade, že nie my sami o tom rozhodneme.“

Právny štát sa nezačína v Bruseli

Pri všetkých týchto debatách pritom zabúdame na jednu podstatnú vec. Právny štát sa nezačína v Bruseli. Marián Filčík upozornil, že ide o fungovanie našich vlastných inštitúcií. O deľbu moci, nezávislosť súdnictva, rovnosť pred zákonom, ochranu práv, právnu istotu a predvídateľnosť rozhodnutí verejnej moci. „Či je to právna istota, je to predvídateľnosť vývoja zákonov, je to predvídateľnosť obsahov právnych noriem.“

Podľa mňa je to dôležité najmä preto, že často čakáme, kedy nám Európska komisia „klepne po prstoch“. Filčík však upozornil, že namiesto neustáleho spoliehania sa na vonkajšiu kontrolu by sme mali mať doma stabilné a profesionálne inštitúcie.

„Keby nám záležalo na tých stabilných, profesionálne meritórne obsadzovaných inštitúciách tu u nás, tak by sme sa nemuseli stále utiekať na tých externých policajtov, ale mohli by sme ich mať tu.“ A presne o tom by podľa mňa mala byť debata o právnom štáte. Nie iba o tom, čo nám vytýka Brusel, ale o tom, či máme doma systém, ktorému môžeme veriť.

Nie sme od Európy odstrihnutí

Napriek všetkému si nemyslím, že Slovensko stojí pred okamžitým odchodom z Európskej únie. Ani si nemyslím, že si to väčšina ľudí želá. Práve preto je však nebezpečné myslieť si, že sa nič nemôže stať. Že Európsku úniu síce môžeme roky kritizovať, spochybňovať jej pravidlá a hovoriť o tom, ako nás Brusel obmedzuje, ale nakoniec aj tak zostaneme tam, kde sme.

Ján Mazák v diskusii pripomenul, že Európska únia má napriek všetkej kritike obrovskú vnútornú silu. „Európska únia je úžasne mocná. Ona má schopnosť sa samoobnovovať. V podstate disponuje obrovskou silou, vnútornou, obrovskými prostriedkami.“ Zároveň poukázal na zvláštny paradox dnešnej debaty. Kým na Slovensku počúvame, že sa Únia rozpadá a je zhnitá, ďalšie štáty sa podľa neho o členstvo stále uchádzajú. „Ja vám vymenujem desať štátov, ktoré sa chcú stať členskými štátmi Európskej únie.“

To neznamená, že máme Európsku úniu nekriticky obdivovať. Znamená to iba, že by sme mali vedieť rozlíšiť kritiku od politiky, ktorá z nej robí strašiaka.

Mladí odchádzajú, my zostávame

Potom je tu ešte jedna vec, ktorá ma na celej tejto debate trápi asi najviac. A síce, že mladí ľudia odchádzajú zo Slovenska. Nie všetci, samozrejme. A určite nie iba preto, že Slovensko je členom Európskej únie alebo nie je. Odchádzajú za školou, prácou, peniazmi, skúsenosťami, ale aj za tým, čo považujú za lepšie fungujúci štát.

A zároveň tu zostávajú ľudia, ktorí chcú Slovensko meniť doma. Práve preto mi príde zvláštne, keď sa celý politický priestor točí okolo otázky, kto koho viac nenávidí v Bruseli. Možno by sme mali viac riešiť, prečo sa nám doma nedarí vytvoriť prostredie, v ktorom chcú ľudia zostať.

Veď aj pán Mazák hovoril o tom, že právny štát a predvídateľnosť nie sú nejaké európske frázy. Sú základom fungujúcej ekonomiky a prosperity. A ak to vieme, potom by možno bolo dobré prestať sa tváriť, že problémom je vždy niekto vonku.

Zmena myslenia, nie ďalšia politická kríza

Aj preto už nechcem ďalšiu debatu o tom, či má padnúť vláda, či budú predčasné voľby alebo kto z koalície na koho zaútočil. Samozrejme, politika je dôležitá. Ale toto je podľa mňa väčšia otázka.

Ako chceme, aby Slovensko vyzeralo o desať, dvadsať rokov? Chceme byť súčasťou Európy, ale zároveň neustále hovoriť, že Európa je problém? Chceme využívať výhody členstva, ale pravidlá dodržiavať iba vtedy, keď sa nám hodia? Chceme byť suverénni, ale zároveň očakávať, že nás bude niekto zvonka chrániť pred vlastnými rozhodnutiami? A napokon, chceme kritizovať Európsku úniu, alebo ju chceme skutočne meniť?

Pretože kritizovať sa dá všetko. Aj Brusel. Aj slovenská vláda. Aj opozícia. Aj samotný systém. Ale ak chceme, aby sa niečo zmenilo, musíme vedieť povedať aj to, čo chceme namiesto toho. A možno práve v tom je dnes náš najväčší problém. Príliš veľa hovoríme o tom, čo nechceme. O Bruseli, ktorý nechceme. O hodnotách, ktoré nechceme. O Západe, ktorý nechceme. O diktáte, ktorý nechceme.

A pritom zabúdame hovoriť o tom, aké Slovensko vlastne chceme. Ak raz príde moment, keď sa budeme musieť rozhodovať, či chceme zostať súčasťou európskeho priestoru, nemali by o tom rozhodovať iba politici. Ani Robert Fico, ani minister zahraničných vecí, ani opozícia.

Rozhodovať budú ľudia. A preto si myslím, že zmena sa nezačína predčasnými voľbami, začína sa zmenou myslenia. Nie u politikov, ale u nás. Možno pri úplne obyčajnom stole v krčme, a nie na ruskom námestí, kde sa opäť raz bude hovoriť o tom, že Rusko je krásne, Rusko je dobré a Brusel nám všetko berie. Pretože opäť raz je to len v našich rukách.