Študenti sa prišli zastať médií. Okoloidúci zdvíhali prostredníky, Kaliňák sa arogantne oháňal „právom“

Autor komentáru sa protestu zúčastnil ako študent UK.

Učebne katedry žurnalistiky Univerzity Komenského v pondelok (20. 11. 2023) ostali prázdne. Dôvodom bol protest pred Úradom vlády SR, ktorý zorganizovali samotní študenti. Heslami na transparentoch, ako „média neslúžia vám, ale verejnosti“ alebo „útok na médiá je útok na demokraciu“, vyjadrovali svoj nesúhlas s nedávnymi krokmi vlády.

Vládni predstavitelia, predovšetkým členovia strany Smer-SD, totiž zakázali vstup vybraným médiám na pôdu Úradu vlády, keďže sú, podľa slov premiéra Roberta Fica, nepriateľské. Podľa najaktuálnejších informácií sa novinári portálu Aktuality.sk, Denníka N, denníka SME a Markízy do priestorov už dostanú, no funkcionári sa s nimi stále odmietajú rozprávať.

Protest sa začal hneď zrána. Študenti boli v hojnom počte nastúpení pred Vládou už o 8:00 ráno, pričom plánovali pokračovať vo svojej demonštrácii až do poobedňajších hodín. Na reakciu jednej z koaličných strán nemuseli dlho čakať. Približne hodinu po začiatku protestu k žurnalistom prikráčala dvojica poslancov Smeru, Erik Kaliňák a Juraj Gedra.

Vraj nereagovali, keď mali

Zámerom študentov nebolo s politikmi diskutovať, keďže svoje stanovisko už vopred zaujali v otvorenom liste predsedovi NR SR Petrovi Pellegrinimu. Plán nediskutovať však prehodnocovať nemuseli, pretože to, s čím prišiel mladší z Kaliňákovcov, diskusiou vôbec nebolo.

Hoci sa dvojica spočiatku demonštrantov spýtala, čo ich trápi, pomyselnú štafetu v konverzácii prevzal práve Erik Kaliňák a situáciu prirovnal k vypínaniu dezinformačných webov, ktoré sa udialo krátko po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu.

Stroho povedané, neochotu poslancov Smeru odpovedať na otázky renomovaných slovenských médií posadil na rovnakú úroveň ako blokovanie webov, ktoré preukázateľne šírili nepravdivé informácie a ktoré mohli byť dokonca, v danej mimoriadnej situácii, potenciálnou hrozbou pre štátnu bezpečnosť. Nehovoriac o tom, že niektoré z nich šírili kremeľskú propagandu, za ktorú dokonca poberali aj finančné odmeny.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Erik Kaliňák (@kalinakerik)

Na snahu študentov argumentovať Erik Kaliňák reagoval iba smiechom, ktorý v danej situácii skutočne zaváňal aroganciou. „Kde ste boli posledného 3 a pol roka?“ začal na protestujúcich zvyšovať hlas poslanec Gerda.

Na otázku, akým právom si dovoľujú poslanci selektovať médiá, Erik Kaliňák len odvetil: „Po prvé, my to právo máme.“ Akreditáciu novinárov má totiž na starosti Úrad vlády. Nevôľu odpovedať na otázky vybraných médií však touto odpoveďou nevysvetlil.

Študenti nakoniec straníkov poprosili, aby im umožnili pokračovať v tichom proteste a odmietli s nimi ďalej viesť rozhovor. K trpkej atmosfére protestu len dopomohli občasné gestá okoloidúcich, ktorí demonštrantov častovali vztýčenými prostredníkmi.

V ponižujúcom tóne reagoval na demonštráciu aj podpredseda parlamentu Ľuboš Blaha, ktorý na sociálnej sieti Telegram napísal: „Študenti Katedry žurnalistiky v počte asi trinásť kusov držia kartóniky pred Úradom vlády a tvária sa, že bojujú za slobodu médií.“ Podobne ako jeho stranícki kolegovia, študentov skritizoval za to, že nereagovali na útoky „na opozičné weby“.

Jasné dôvody aj podpora

V iných prípadoch však bolo jasné, že daný názor mladí žurnalisti nezastávajú sami. „Veľmi správne. Nedajte sa, vydržte,“ poprial študentom okoloidúci motorista.

„Musíte si to vybojovať vy, mladí. My starí už nevládzeme,“ reagoval na písané heslá pán v seniorskom veku. Morálku skupiny zvyšovali aj gestá milšieho charakteru, ako napríklad palce hore či potlesk od pristavujúcich sa ľudí.

Študentov neskôr prišli konfrontovať aj profesionálni novinári, pre ktorých už prezradili aj čosi viac o svojich názoroch na danú situáciu. „Veľa ľudí to nepovažuje za takú dôležitú tému. Myslia si, že je to vecou len tých konkrétnych médií, ktoré boli atakované. Je to však vecou nás všetkých,“ vyjadrila sa jedna z protestujúcich študentiek. „Prišli sme, aby nás vládni predstavitelia videli,“ dodala ďalšia.

Po niekoľkých pomalých hodinách protestovania prišla od vlády ďalšia reakcia, tentokrát v podobe ministra obrany Roberta Kaliňáka. Ten suverénne pristúpil k skupine študentov a niekoľko sekúnd čítal heslá na transparentoch.

K protestujúcim sa, oproti jeho kolegom, správal už o čosi prívetivejšie a zdalo sa, že je ochotný si ich vypočuť. Odpovedí na základné otázky sa však napriek tomu nedočkali. Skupina demonštrantov mala dokonca príležitosť sledovať súčasnú rétoriku Smeru v akcii.

zdroj: Startitup/Šimon Kéry

Pri stretnutí totiž boli prítomní aj reportéri viacerých médií, pričom nechýbala ani Markíza. „Viete dobre, že som povedal, že s Markízou komunikovať nebudem,“ zahriakol reportéra daného média pri pokuse o otázku. „Nemám potrebu s nimi komunikovať,“ objasnil študentom stroho.

Rozhodnutie vládnych predstaviteľov nekomunikovať s vybranými redakciami minister obraňoval tým, že jednoducho praktizujú osobnú slobodu. Vraj tým nikoho neobmedzujú, pretože právo na informácie redakciám nikto vyslovene neberie. „Kritizovať ma stále môžete,“ uviedol Kaliňák.

Ako sa veci majú?

A teraz si včerajšok trochu okomentujme. V jednej veci sa s pánmi politikmi zhodneme. Každý má právo na názor. Existujú však určité záležitosti, ktoré sú, takpovediac, „psou povinnosťou“ verejných funkcionárov. Jednou z nich je práve aj informovať verejnosť prostredníctvom novinárov. Celý proces má pritom zaručiť to, že informácia, ktorá sa dostane k finálnemu divákovi alebo čitateľovi, je skutočne pravdivá.

V politike je však úplne bežnou praxou podávať informácie takým spôsobom, aby čo najlepšie poslúžili politickým cieľom ich autora alebo aby čo najmenej pošpinili jeho dobré meno. Práve tu vstupujú do hry novinári, ktorí sa na akúkoľvek informáciu pozrú kriticky a v prípade potreby ponúknu doplňujúce informácie. Tie majú za úlohu verejnosti poskytnúť čo najobjektívnejší pohľad na vec a zaistiť, že divák si vytvorí názor na základe skutočných faktov.

Práve tu vzniká priestor na tú politikmi nenávidenú kritiku. Neleží, samozrejme, v žalúdku len Smeru. Do médií si rád kopol aj predošlý premiér a neskôr minister Igor Matovič. Niektoré mediálne výstupy sa dokonca nepozdávali ani lídrom liberálneho politického spektra.

Aby sme žili v takej krajine, v ktorej sa aspoň nevedú vojny medzi novinármi a vládnucimi stranami, musia obidve strany pochopiť niekoľko vecí. Prvou je, že médiá nikdy nebudú na 100 % objektívne.

Niektoré z nich sa na tých pri moci pozrú viac kriticky, iné budú zase voči ich rozhodnutiam benevolentné. Niektoré budú každý ich krok dôkladne preverovať a hľadať v nich chyby, iné ich budú schvaľovať.

Pravá objektivita sa totiž dosiahnuť nedá, novinári sú ľudia, nie stroje. To, čo sa však dosiahnuť dá a čo je základným modus operandi každej kvalitnej redakcie, je nestrannosť. Ide o poskytnutie priestoru na vyjadrenie sa každej zainteresovanej strane, bez ohľadu na to, aké sú osobné pocity autora daného mediálneho výstupu.

Po druhé, existuje obrovský rozdiel medzi publicistikou a spravodajstvom. Spravodajstvo pracuje s faktami, do publicistiky vstupujú aj názory a emócie. Každá kvalitná redakcia dané kategórie zreteľne vymedzí a jedno nebude zasahovať do toho druhého.

zdroj: Startitup/Šimon Kéry

To, že existujú redakcie, ktoré uverejňujú väčšie množstvá publicistických žánrov, ako sú napríklad komentáre, v ktorých vládu kritizujú, už nemá čo pánov politikov zaujímať. Vo verejnom priestore je podstatné spravodajstvo.

A do tretice, každá redakcia z času na čas urobí chybu. Napíše článok, ktorý je zbytočne citovo zafarbený. Otvorí tú istú tému príliš veľakrát. Dopustí sa fabulácie alebo zlej interpretácie informácií. Redakcie tvoria obyčajní ľudia, ktorí jednoducho občas pochybia.

Je v poriadku kritizovať médiá, ak sa týchto novinárskych hriechov dopustia. Nie je však v poriadku pristúpiť k takým radikálnym opatreniam, k akým v súčasnosti pristupuje Smer či SNS. Nie je v poriadku favorizovať tých, ktorí sú politikom viac po chuti. Ide totiž o útok na slobodu médií.

My sa v opisovaných problematikách vzdelávame, vážení politici. A dané náležitosti sme už pochopili. Snáď je teraz rad na vás.

Komentár je subjektívny názor autora článku, ktorý sa nemusí stotožňovať s názormi celej redakcie.