Štyri deti, 2 práce a strata 5 175 eur: Expert upozorňuje na rodinný prípad, ktorý odhaľuje slabiny slovenského daňového systému

Na prvý pohľad robí všetko správne. Pán Jaroslav má štyri deti a aby uživil rodinu, pracuje v dvoch zamestnaniach. Namiesto vyššieho príjmu ho však po ročnom zúčtovaní čakal účet od štátu vo výške 5 175 eur. Nie pre chybu či porušenie zákona, ale v súlade s pravidlami vyplývajúcimi z platnej legislatívy. 

Príbeh z praxe

Prípad, ktorý zverejnil daňový expert a bývalý minister práce a sociálnych vecí Jozef Mihál, je učebnicovým príkladom toho, ako môže daňová legislatíva fungovať v zjavnom rozpore s jej deklarovaným zámerom podporovať rodiny.

Pán Jaroslav má s manželkou štyri maloleté deti. Manželka je na rodičovskej dovolenke s najmladším. Aby rodinu uživil, pracuje v dvoch zamestnaniach: v hlavnom zarobí 2 200 eur v hrubom mesačne, vo vedľajšom cez víkendy ďalších 1 500 eur. Počas roka si v hlavnom zamestnaní uplatňoval daňový bonus na deti – 400 eur mesačne, na čo má pri štyroch deťoch do 15 rokov zákonný nárok.

V marci 2026 mu mzdová účtovníčka oznámila výsledok ročného zúčtovania: nedoplatok na dani 375 eur a povinnosť vrátiť daňový bonus v plnej výške 4 800 eur. Celková pohľadávka štátu voči pracujúcemu otcovi štyroch detí predstavuje 5 175 eur.

„Toto je skutočný príbeh. Pán Jaroslav mi pred týždňom napísal e-mail, či sa s tým dá niečo robiť. Nie, nedá, také sú platné pravidlá, taká je podpora rodiny na Slovensku v praxi,“ napísal Mihál.

Prečo sa to stalo

Slovenský daňový zákon obsahuje dva mechanizmy, ktoré v kombinácii spôsobujú podobné situácie.

Prvým je krátenie nezdaniteľnej časti základu dane na daňovníka. Každý pracujúci si môže znížiť základ dane o určitú sumu – v roku 2025 išlo o takmer 5 754 eur ročne. Táto suma sa však kráti, ak základ dane (hrubý príjem mínus odvody) presiahne hranicu 25 426 eur ročne.

Pán Jaroslav zarába spolu 3 700 eur v hrubom mesačne, čo v ročnom základe dane túto hranicu výrazne prekračuje. Výsledok: namiesto plnej nezdaniteľnej časti si môže odpočítať iba jej zlomok, pričom počas roka mu zamestnávateľ v hlavnom zamestnaní zrážal dane s predpokladom plnej nezdaniteľnej časti.

Druhým mechanizmom je krátenie daňového bonusu, ktorý je od roku 2025 limitovaný percentom zo základu dane. Pán Jaroslav oň prišiel preto, že po sčítaní oboch príjmov sa dostal do pásma, keď sa mu kráti nezdaniteľná časť aj samotný nárok na bonus na deti.

Zákon pritom hovorí o celkovom základe dane daňovníka – teda súčte príjmov z oboch zamestnaní. Vedľajší príjem, ktorý pán Jaroslav dostával v hrubom bez aplikácie daňových úľav, zdvihol jeho ročný základ nad úroveň, pri ktorej mu bonus na deti zanikol.

Kľúčový je tu systémový háčik: počas roka zamestnávateľ v hlavnom zamestnaní nevie o príjmoch z vedľajšieho pracovného pomeru a vypláca bonus v plnej výške. Skutočné daňové posúdenie prebehne až pri ročnom zúčtovaní, keď sa sčítajú príjmy z oboch zdrojov.

Kde je dieťa, tam nie je zákon

Mihál situáciu zasadil do kontextu, ktorý ukazuje absurditu výsledku. Po zahrnutí prídavkov na deti a rodičovského príspevku manželky vychádza prepočítaný čistý príjem na člena tejto päťčlennej domácnosti (vrátane novorodenca) na necelých 600 eur mesačne.

Inými slovami, rodina pána Jaroslava žije s nižším príjmom na hlavu (600 eur), než je priemerný dôchodok (729 eur), no kvôli súčtu dvoch príjmov v ročnom zúčtovaní mu štát namiesto pomoci vyrubil nedoplatok vo výške niekoľkých tisíc eur. 

Demotivovaní a na odchode: Takmer polovica slovenských podnikateľov by už do biznisu nikdy nešla

Hoci táto rodina drie v dvoch prácach, štát ju cez daňové vzorce vyhodnotil ako „bohatú“. Po započítaní víkendového zárobku sa pán Jaroslav dostal do príjmového pásma, v ktorom podľa zákona stráca nárok na daňovú podporu rodiny, čím mu vznikol obrovský dlh.

Systémový problém

Situácia pána Jaroslava nie je výnimočná. Podobný efekt postihuje každého, kto má dve zamestnania a počas roka si uplatňuje daňový bonus alebo nezdaniteľné časti v hlavnom zamestnaní – bez vedomia, že vedľajší príjem zmení celkovú daňovú pozíciu.

Daňový bonus na deti bol zavedený s cieľom podporiť rodiny s deťmi. Mechanizmus jeho krátenia pri vyšších príjmoch je zdôvodniteľný – nie je logické, aby ho dostávali aj rodiny s nadštandardnými zárobkami.

Problémom však je nastavenie hraníc, ktoré nezohľadňuje veľkosť rodiny ani reálne disponibilné príjmy na člena domácnosti. Rodina so štyrmi deťmi, kde pracuje len jeden z manželov v dvoch zamestnaniach, je postavená na rovnakú úroveň s bezdetnou domácnosťou s rovnakým hrubým príjmom.

Kedy sa začína krátiť daňový bonus na dieťa a kedy sa úplne stratí. Pre rok 2025 platia nové limity (PREHĽAD)

Konsolidačný balíček pre rok 2026 tieto mechanizmy nezmenil. Naopak, zvýšenie daňovo-odvodového zaťaženia práce – ktoré kritizuje aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť ako hlavnú slabinu aktuálnej konsolidačnej stratégie – reálne znižuje čistý príjem rodín v produktívnom veku.

Podľa samotnej RRZ sa disponibilné príjmy rodín znížia v dôsledku konsolidačných opatrení priemerne o 2,1 %, pričom najviac zasiahnuté sú rodiny s pracovným príjmom.

Systém trestá aktivitu: Viac práce neznamená viac peňazí

Odborník na dane opakovane upozorňuje na nelogickosť systému, ktorý môže pracujúcich penalizovať za vyššiu aktivitu. Opisuje situácie, keď nastavenie odvodov vedie k absurdným výsledkom:

„Je to šialené, pretože… zarobíte možno 200 eur mesačne v hrubom a ešte aj z toho budete musieť odvádzať daň.“

V extrémnych prípadoch podľa neho dochádza až k situácii, keď človek „odvedie viac, ako zarobí“. Tento princíp sa síce týka najmä živnostníkov, no jeho logika je podobná ako pri prípade pána Jaroslava – dodatočný príjem môže v konečnom dôsledku zhoršiť celkovú finančnú bilanciu domácnosti.

„Budeme ešte chudobnejší“

Dôsledky takto nastaveného systému podľa Mihála presahujú jednotlivcov a dotýkajú sa celej spoločnosti. „Budeme po tomto všetkom ešte chudobnejší ako sme,“ varuje. Zároveň upozorňuje, že rastúce daňové a odvodové zaťaženie dusí ekonomickú aktivitu:

„Ekonomika by mala rásť prirodzene, nie byť brzdená novými daňami a vyššími odvodmi.“ Keďže štát podľa neho zároveň dostatočne nešetrí na vlastných výdavkoch, tlak sa prenáša najmä na pracujúcich ľudí.

Najviac to potom podľa neho pocítia rodiny v produktívnom veku, teda tie, ktoré by mal systém podporovať v prvom rade.

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy