Triedna sa ma opýtala, či fetujem, pokúsila som sa o samovraždu a bola na psychiatrii, opisuje mladá Slovenka

Marcela Izakovičová na sociálnych sieťach vystupuje pod prezývkou Porušená holka. Trpí duševným ochorením a má za sebou niekoľko hospitalizácií na psychiatrii. Práve na základe svojej skúsenosti sa pokúša šíriť povedomie o spomínanej problematike a odbúrava stigmu súvisiacu s duševným zdravím.

S prosbou o pomoc sa na ňu denne obracajú desiatky ľudí. Marcela neustále opakuje, že jej cieľom je snaha dokázať, že nikto s duševným ochorením v tom nie je sám.

Pomáha ti o chorobe hovoriť nahlas?

Rozprávaním sa stávam slobodnejšia. V minulosti som si myslela, že držať všetku tú bolesť v sebe je bezpečnejšie. Áno, musím súhlasiť aj stým, ale bezpečnejšie je to len pred určitými ľuďmi.

Ľudia totiž nevedia, ako pomôcť, alebo nemajú dostatok empatie. Tým, že sa im zveríme, len sami sebe podkopávame nohy a strácame akúkoľvek dôveru a nádej. Vôbec sa nehovorí o tom, ako pomôcť druhému alebo ako pomôcť sebe. A to je ten problém.

Vyhľadať odbornú pomoc vnímame ako slabosť alebo hanbu. Ak však človek nemá nikoho, komu by sa mohol zveriť, vždy sú tu odborníci, psychológovia, psychiatri, linky dôvery a na Facebooku je veľa skupín, kde si radia ľudia s duševnými problémami.

Všetci máme problémy, ale naším najväčším a spoločným problémom je to, že o nich nevieme hovoriť. Nevieme, ako poprosiť o pomoc, máme strach, že nás bude okolie vnímať inak, bojíme sa odsúdenia. V dnešnej dobe, v ktorej vládne depresia a úzkosti, je to zvláštne. 

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa P o r u s e n a H o l k a | Maca 🥀 (@porusenaholka)

Vravíš, že sa bojíme odsúdenia. Ty si sa s ním stretla?

Odkedy som začala písať verejne, nie. Skôr šlo o spochybňovanie môjho stavu. Že som len rozmaznaná. Počúvala som, že mi nemá byť z čoho zle, veď mám všetko a oni museli chodiť do školy peši 15 kilometrov s 3 kg taškou a nemali ani desiatu.

Spomínam si na situácie, keď som sa niekomu otvorila s tým, čo ma trápi. On sa začal oháňať tým, že má väčšie a horšie problémy, no zvláda to. Rodičia ma nikdy nezhadzovali, aj keď tomu dlho nerozumeli. Z rodiny tomu asi nikto, okrem mojej sestry, nerozumel.

To, že o tom píšem bez zábran, im pomáha viac mi porozumieť. Viem aj o tom, že čítanie mojich príspevkov ich bolí, ale mám sa tváriť, že mi je dobre, keď to nie je pravda?

Koľko ľudí denne sa ti ozve s tým, že majú podobné problémy?

Denne mi píše priemerne 10 ľudí. Väčšinou o svojich problémoch, ale pýtajú sa aj na mňa, či sa nepotrebujem vykecať. Chodia mi tiež ďakovné správy.

Mám aj hejterov, ale tých neriešim, pretože mi píšu len z fejkových účtov.

Tento článok je dostupný členom Startitup PREMIUM

---

Dočítať zadarmo

Prihlásiť sa Ponuka predplatného

V článku sa po odomknutí dozvieš

• Prečo Marcela o svojom ochorení hovorí na sociálnych sieťach?
• S akými problémami sa musela vysporiadať počas dospievania a ako ju (ne)podporovalo okolie
• Aká bola prvá návšteva na psychiatrii a v nemocnici po pokuse o samovraždu?
• Čo jej nakoniec pomohlo zvládať svojich démonov najviac
• Či podľa nej platí, že ľudia sa o svojich problémoch boja hovoriť a liečbu odmietajú
• Ako by sme mali pristupovať k ľuďom s psychickými ochoreniami

Po odomknutí tiež získaš

• Články bez reklám
• Neobmedzený prístup k viac ako 75 000 článkom