Voj­na v kan­ce­lá­rii: Keď sa bije o otvo­re­né okná a zapnu­tú klí­mu

Alexandra Dulaková / 1. mája 2016 / Lifehacking

Ten­to feno­mén môže­me síce hrdo zara­diť medzi takz­va­né „first world prob­lems“, no aj tak doká­že poriad­ne vyto­čiť. Boje o to, či bude okno otvo­re­né, ale­bo zatvo­re­né a či bude klí­ma vypec­ko­va­na na úro­veň kry­o­ko­mo­ry ale­bo sa jej nikto ani nedot­kne, pozná­me snáď kaž­dý. Často­krát bez roz­um­né­ho výcho­dis­ka.

A spre­vá­dza nás to nie­ke­dy už od škol­ských čias. Už na gym­ná­ziu som sa so spo­te­ný­mi cha­lan­mi háda­la o tom, či otvo­riť ale­bo neot­vo­riť okná. Im bolo tep­lo, mne zásad­ne vždy zima. Ja som rada sedá­va­la pri okne a oni sa počas pre­stáv­ky z bitia a nahá­na­nia spo­ti­li ako kone. A tak vzni­ka­li hád­ky a súbo­je na štýl:

  • Pre­čo musíš sedieť pri okne? 
  • Pre­čo sa musíš nas­chvál spo­tiť ako „čuně“?

V tom­to bode už väč­ši­nou zasiah­la uči­teľ­ka a svo­jím ver­dik­tom utí­ši­la búr­li­vé potýč­ky nezmie­ri­teľ­ných ado­les­cen­tov. Vo väč­ši­ne prí­pa­dov však žia­den roz­hod­ca neprí­de a nevy­ne­sie nezau­ja­tý roz­su­dok v sku­pi­ne svoj­práv­nych dospe­lá­kov – samoz­rej­me v pros­pech vyš­šie­ho dob­ra. Pri­tom čas­to nevy­stu­pu­jú o nič vyspe­lej­šie ako my, keď sme mali tri­násť.

Aj keď sme dospe­lí, o tom­to sa doká­že­me pohá­dať priam do krvi. Pokiaľ mám ja osob­ne nie­čo pro­ti kli­ma­ti­zá­cii (čo sa nestá­va čas­to), je to len v prí­pa­de, ak je nasta­ve­ná na 16 stup­ňov, prá­ve som voš­la dnu, von­ku bolo 40 stup­ňov a nemám žia­den sve­ter (pocho­pi­teľ­ne). Nemám záu­jem expres­ne ocho­rieť. A zrej­me nie som jedi­ná. Potom, čo som si ten­to feno­mén vygo­og­li­la, obja­vi­la som desiat­ky odka­zov na fóra a člán­ky, v kto­rých sa ľudia sťa­žo­va­li buď na nezne­si­teľ­né tep­lo, kto­ré nikto okrem nich nemie­ni rie­šiť, ale­bo na arktic­kú zimu a nezá­u­jem vypnúť klí­mu. Neza­mest­ná­va to pri­tom len inter­net, ale aj moje oko­lie.

heat-office-etiquette

foto: Independent.co.uk

Keď som sa na podob­né hád­ky pýta­la ostat­ných, vede­li si dob­re spo­me­núť na potýč­ky v ich vlast­ných kolek­tí­voch. U nás v Star­ti­tup sedí­me v pomer­ne otvo­re­nom pries­to­re a máme nie­len mož­nosť si otvo­riť okno, ale aj výjsť na tera­su, kde sa vie­me schla­diť, koľ­ko nám poča­sie ráči dovo­liť. Klí­ma v lete fun­go­va­la nepretr­ži­te a to dosť zne­si­teľ­ným spô­so­bom. Kolek­tív­ne sme ju chce­li skôr zapí­nať ako vypí­nať, no holt, bola som v tom čase v offi­ce jedi­ná žena.

Žen­ské a muž­ské telá totiž opti­mál­ne fun­gu­jú na mier­ne roz­diel­ných tep­lo­tách. Je to pre­to, lebo žen­ské telo pro­du­ku­je menej tep­la — vše­obec­ne majú totiž ženy menej svals­tva a viac tuko­vej hmo­ty ako muži. A sva­ly pro­du­ku­jú viac tep­la ako tuk. K žiad­ne­mu krvi­pre­lie­va­niu ale medzi nami nedoš­lo a aj pre­to tu ešte sedím a píšem ten­to člá­nok.

IMG_5349

foto: nen­nie knits

Mož­no sa ti toto celé zdá ako nezmy­sel­ná hád­ka roz­maz­na­ných dospe­lác­kych detí, no pred­sa len ide o jeden z naj­čas­tej­ších kon­flik­tov v kan­ce­lá­riach. Väč­ši­nou je jed­na stra­na spo­koj­ná a tá dru­há trpí. Hád­ka — aká­koľ­vek hád­ka—ohro­zu­je nie­len pra­cov­né výko­ny, ale aj morál­ku a nala­de­nie kole­gov jed­né­ho voči dru­hé­mu. Žiad­na fir­ma nepot­re­bu­je pol­ku zamest­nan­cov na PN-ke a zvyš­nú pol­ku do krvi pohá­da­nú, pop­rí­pa­de spo­te­ných zamest­nan­cov, z kto­rých je ostat­ným zle.

Pokiaľ ku kon­flik­tu doj­de, naj­lep­šie je sa aspoň na chví­ľu vlo­žiť do kože tej dru­hej stra­ny. (Ja viem, nevy­naš­la som Ame­ri­ku, no súcit doká­že hory pre­ná­šať.) Nie je prí­jem­né topiť sa vo vlast­nej šťa­ve, neve­dieť v stuc­hnu­tom pries­to­re dýchať a nesú­stre­diť sa tak na prá­cu. A radosť zo živo­ta nám nepri­ne­sie ani drko­ta­nie zuba­mi ale­bo suchý vzduch, kto­rý dráž­di sliz­ni­ce, spô­so­bu­je nád­chu a pre­c­hlad­nu­tie. Nepriaz­ni­vá situ­ácia v oboch prí­pa­doch zhor­šu­je pra­cov­ný výkon do takej mie­ry, že sa zamest­nan­ci nemu­sia vôbec vedieť sústre­diť. Naj­mä ak ide o tím, kto­rý musí za kaž­dých okol­nos­tí prí­sť vyob­lie­ka­ný v oble­ku a kos­tý­moch – aj keby mali hneď padať seke­ry. Či sa moz­gy „kva­sia“, ale­bo mrz­nú, na pro­duk­ti­vi­te to nepri­dá.

o-COLD-facebook

foto: huf­fing­ton post

Ďal­ším roz­um­ným kro­kom by bolo pod­mien­ky v offi­ce čo naj­viac (do zne­si­teľ­nej mie­ry) pris­pô­so­biť von­kaj­šie­mu poča­siu. Pro­spie­va to nie­len výdav­kom za ener­gie, ale aj našej imu­ni­te, kto­rá na pre­cho­dy z extrém­ne­ho tep­la do extrém­nej zimy nie je sta­va­ná. Ak máte vôbec to šťas­tie, že sa u vás v prá­ci nachá­dza klí­ma, bolo by hlú­pe ju v horú­ča­vách vôbec nevy­užiť, no len do takej mie­ry, aby člo­vek po výcho­de z prá­ce nedos­tal z „tep­lej fac­ky“ infar­kt a neho­di­lo ho o roz­pá­le­ný chod­ník.

Ak je na dru­hej stra­ne von­ku zima, je sku­toč­ne lep­šie si rad­šej natiah­nuť sve­ter (kto­rý si do prá­ce môže­me doniesť a nechať ho tam do rezer­vy), ako kúre­nie vypec­ko­vať do sau­no­vých výšin. (Samoz­rej­me, v istom bode kúriť začať tre­ba.) Opäť tým šet­rí­me nie­len ener­gie, ale aj telo. Pri­pra­vu­je­me ho na pod­mien­ky, kto­ré ho budú čakať von­ku a kto­rým sa nevyh­ne. Zatiaľ čo výraz­né tep­lot­né zme­ny sú pre orga­niz­mus zlé, sys­te­ma­tic­ké „otu­žo­va­nie“ mu doká­že len pros­pieť.

A nako­niec občas ani nezaš­ko­dí zamys­lieť sa nad tým, pre­čo je dru­hej stra­ne tak neprí­jem­ne. Mož­no je člo­vek uzi­me­ný pre­to, lebo je veľ­mi chu­dý a nemá pro­ti zime žiad­nu tuko­vú izo­lá­ciu, ale­bo je ane­mic­ký a nemá kvô­li tomu pre­kr­ve­né kon­ča­ti­ny. (true sto­ry) Rov­na­ko môže byť tes­ne po cho­ro­be, ale­bo tes­ne pred ňou. V takom prí­pa­de mu netre­ba ešte pri­dá­vať a stav naďa­lej zhor­šo­vať. Na dru­hej stra­ne, ak je člo­ve­ku neus­tá­le tep­lo, môže mať nad­vá­hu, (u žien) byť v pre­cho­de, či mať hor­mo­nál­ne poru­chy (naprí­klad so štít­nou žľa­vou). Všet­ky tie­to fak­to­ry doká­žu spô­so­biť nad­mer­né pote­nie, či náh­le náva­ly tep­la. A keď ide o zdra­vie, mali by sme jeden dru­hé­ho bez­pod­mie­neč­ne rešpek­to­vať, pre­to­že v tej­to veci si sku­toč­ne väč­ši­nou nepo­mô­že­me – aspoň nie v danej chví­li.

tl-horizontal_main_2x

foto: jac­kth­re­ads

V prí­pa­de, že sa úspeš­ne pokú­si­me dru­hú stra­nu a jej požia­dav­ky pocho­piť, vie­me veci rie­šiť síce kom­pro­mis­mi, no zato efek­tív­ne pre obe stra­ny. Nie­kto­ré ven­ti­lač­né fil­tre sa dajú naprí­klad pre­le­piť tak, aby chlad­ný vzduch nefú­kal na urči­tých ľudí, no záro­veň ochla­dzo­val tých, kto­rým je tep­lo. Pop­rí­pa­de je mož­né klí­mu nechať pus­te­nú (ale­bo okná otvo­re­né), kým sú ľudia na obe­de. Sede­nie môže­me pris­pô­so­biť tomu, ako ľudia zná­ša­jú tep­lo­ty (zimo­mra­ví ďalej od klí­my, roz­ho­rú­če­ní naopak bliž­šie) a do prá­ce naprí­klad zapo­jiť lokál­ne ohrie­va­če či malé ven­ti­lá­to­ry, kto­ré poslú­žia jed­né­mu člo­ve­ku.

Čo je však naj­dô­le­ži­tej­šie, je vzá­jom­né pocho­pe­nie, nor­mál­ny prí­stup a chuť sa ostat­ným pris­pô­so­biť. Koniec kon­cov, závi­sí od toho pro­duk­ti­vi­ta celé­ho tímu a ako tím musí­me vedieť spo­lu­pra­co­vať. Našu ocho­tu neskôr odzr­kad­lia aj naše výsled­ky.

Zdroj titul­nej fot­ky: leber­tech

Pridať komentár (0)