Chcel som ukázať, že som tiež jednoduchý človek a rúbal som drevo, hovorí Slovák, ktorý robil dobrovoľníka v Keni

Pracoval si ako developer v spoločnosti Samtech. Bola to tvoja prvá pracovná skúsenosť?

Áno. Predĺžil som si štúdium kvôli diplomovej práci, a tak na vysokej škole v Žiline, kde som študoval informatiku, som bol šesť rokov. V štvrtom ročníku sme dostali predmet prax a donútilo ma to hľadať si niečo vlastné. Táto práca nebola na plný úväzok, niečo som sa ale naučil a zarobil som si.

A potom si smeroval do firmy Siemens Healthineers, ktorá vytvára medicínske riešenia. Ako si sa tam dostal?

Môj brat Martin tam pracoval tiež. Sme dvojičky, spolu sme študovali aj na vysokej škole, aj bývali na internáte. Keď sme si hľadali prácu, tak sme si však dali pravidlo, že chceme už robiť každý niečo vlastné a keď si jeden pošle niekam žiadosť, druhý si tam už nepošle. Keď som sa však vrátil z dobrovoľníctva v Keni, bol som v situácii, keď ma neviazala žiadna škola či práca. Chodil som na pohovory a Martin mi dal vedieť, že v jednom tíme hľadajú človeka. Išiel som na pohovor, dopadlo to fajn a odvtedy tam pracujem.

Ste skutočne zaujímavá kombinácia – bratia dvojičky, ktorí študovali to isté a teraz pracujú v tej istej firme. Stretávate sa i teraz často, aj keď ste v rôznych tímoch?

Občas sa v práci stretneme, porozprávame sa, zahráme nejaké kalčeto, ideme spolu na obed, ale nie je to už také,  že by sme boli spolu nonstop. Síce sme v jednej firme, ale každý máme svoje softvérové problémy.

Brali ste sa niekedy ako konkurencia?

Ako konkurencia nie, skôr sme zažívali niečo podobné, ako aj teraz v Superstar, kde boli dvojičky, ktoré spolu spievali. Viem sa do nich úplne vcítiť – keď jeden spieva, druhý iba čaká a pozerá sa, je možno i viac nervózny. Skôr sme vždy mysleli na toho druhého, aby danú situáciu zvládol. Ak sa jednému niečo nepodarilo, i radosť toho druhého bola menšia.

Ste jednovaječné dvojčatá, teda veľmi sa podobáte. Ako sa s tým vyrovnávate?

Teraz je to už iné. Tým, že netrávime toľko času spolu a nie sme už na škole. Tam sa stále stávalo, že niekto hádal, ktorý z nás je ktorý. Často to nemysleli vážne, ale zo srandy. Na vysokej sa jemu zdravili moji spolužiaci, mne zase jeho, ale extra nám to nevadilo. Teraz už máme vlastné životy – on už je ženatý a ja bývam s kamošom na byte.

V Siemens Healthineers sa podieľaš na vývoji softvéru, ktorý pomáha rádiológom pri stanovovaní diagnóz pacientov po vyšetreniach na CT/MR skeneroch. Čo konkrétne robíš?

Je to aplikácia, ktorá sa vyvíja už niekoľko rokov. Sme jeden z mnohých tímov, ktoré sa podieľajú na jej vývoji a pracujeme na jednej časti. Keď som prišiel, mala už niekoľkú verziu a stále sa vyvíja a zlepšuje. Teším sa, že sa vďaka nej a kolegom posúvam a stále sa učím niečo nové. Pozorujem na sebe, že rastiem. Bolo tiež zaujímavé, keď sme mali možnosť ísť z firmy na priame pracovisko v Nitre, kde náš softvér používajú a vidieť doktorov, ako s tým narábajú. Mal som pocit, že to, čo robím, sa používa a je to dobré.

zdroj: Roman Popper

Okrem toho pôsobíš aj vo vzdelávacej platforme Openlab, kde si už jeden rok v ich Apps labe. Ako túto skúsenosť hodnotíš?

Sme dvaja labmastri, pracujem s Peťom Miľovčíkom, ktorý je tiež zo Siemensu. Prvý polrok sme študentov museli zladiť – niektorí neprogramovali vôbec alebo len veľmi málo. Učili sa základy jazyka, pripravovali sme im príklady a úlohy, na ktorých sa učili základné veci. Druhý polrok sme začali s tým, že budú pracovať projektovo. Teraz už pracujú v tímoch na svojich projektoch, z ktorých by nakoniec niečo mohlo byť.

Aké sú to?

Tak napríklad jeden projekt je asistent počasia. Vieš si zistiť, aké počasie je na mieste, kde sa chystáš a navrhne ti, ako sa obliecť. Iní robia kuchársku knihu, kde sú recepty. Ďalší zase pripomienkovač, kam sa píšu poznámky a nastavujú priority. Máme i hry ako piškvorky a tak rôzne. Keď to vidí laik, neznie to veľkolepo. Je to však pohľad zvonka – ten kto nevie, koľko práce je za tým.

Ide o celoročný projekt. Stretávaš sa s tým, že študenti stratia časom motiváciu?

Nemyslím si, že si povedia, že je to príliš ťažké. Najväčší problém je, že sa im niekedy nechce. S tým mávam problém i ja. Tiež si radšej niekedy pustím hru, než aby som sa učil. Nedá sa však všetko spraviť hneď. Najväčší problém je to prekonanie prvotného pohodlia. Je to ako behať maratón, najťažšie metre sú od gauča k dverám. Teda nabrať to odhodlanie a prekonať svoju lenivosť.

zdroj: Roman Popper

Kedy si povieš, že aplikácia je dobrá z technického hľadiska?

Keď bude fungovať to, čo má. Dá sa na to pozrieť rôzne. Ako používateľovi mi ide o to dostať, čo potrebujem. Kliknem a mám, funguje to a som spokojný. Z technického pohľadu zas chcem, aby to bolo optimálne, teda najkrajšie napísaný kód, aby aplikácia nemíňala veľa pamäte či celé to bolo pokryté testami. Vidím rozdiel, keď je to odfláknuté, aj keď na tom pracujú priebežne.

Ako by si poradil mne, keby som mala rozbehnutý biznis či projekt a chcela by som si najať niekoho, aby mi vyvinul aplikáciu? Stretávam sa s tým, že ľudia sú na sťahovanie aplikácií už imúnni.

To je zaujímavý postreh. Veľa ľudí si povie, že aplikácií je množstvo, ale napriek tomu sa stále niečo vyvíja. Nie všetky však ľuďom vyhovujú a každý má špecifické požiadavky. Rovnako sa nedá použiť jeden softvér pre všetky firmy. Tak je to aj s ľuďmi. Jedni používajú tú, druhí inú alebo im nevyhovuje žiadna. Chápem to a sám nemám v mobile veľa aplikácií.

Takže hovoríš skôr ten názor za, že sa novej aplikácie na trhu netreba báť?

Nie som odborník na marketing, a tak neviem, ako to funguje. Vždy je aplikácia, ktorá je niečím špeciálnejšia. Je to zaujímavé, vždy niečo vystrelí. Ľudia radi skúšajú.

zdroj: Roman Popper

Ty sa okrem IT dlho venuješ aj dobrovoľníctvu v organizácii eRko (Hnutie kresťanských spoločenstiev detí). Čo ťa k tomu priviedlo?

Začalo to veľmi dávno, keď som mal asi desať rokov s Dobrou novinou. To je projekt eRka, známy najmä vďaka pravidelnej akcii, keď koledníci chodia cez Vianoce koledovať. To boli moje začiatky. Bol som malý koledník, tiež som miništroval. Keď som mal asi 15 rokov, vo farnosti nás zavolali k organizácii eRko táborov. Najprv šiel do toho iba môj brat, o rok som sa pridal aj ja.

Pravidelne sme to robili každý rok. Pred maturitou mi pán farár navrhol, aby som bol šéf miništrantov a venoval sa mladým chalanom u nás vo farnosti. Učili sme sa niečo z liturgie, o Bohu, mali spoločné aktivity ako išli na chatu či iné výlety. V rámci eRka sme pripravovali aj iné akcie a aktivity pre deti. Hlavným miništrantom som bol asi päť rokov, od mojich 18 do 23. Neskôr som išiel do Kene.

Ako dobrovoľník musíš byť aj vyškolený. Aké vlastnosti sú dôležité pri výbere, aby si mohol pracovať s deťmi?

Robiť s deťmi je veľká zodpovednosť. Vplývaš na nich, ovplyvňuješ ich život. Človek však musí hlavne začať. Ide o prekonanie samého seba. Rozhodnem sa obetovať to svoje pohodlie, navyše bez nároku na odmenu, pre niekoho a pre niečo, čo sa mi zdá dobré. Veď je to dobrovoľníctvo, inak by sa to asi volalo zlovoľníctvo (smiech).

Treba byť vytrvalý a obetavý, ale dá sa to adaptovať na všetko. Najväčší nepriateľ som ja sám. Ďalšie dôležité vlastnosti sú zodpovednosť a spoľahlivosť. Treba tiež rozmýšľať kolektívne. Mňa vždy lákalo skôr robiť s mládežou ako s deťmi.

Ako dobrovoľníctvo pomohlo tebe?

Keď som bol mladší, bol som dosť introvertný. Ani teraz netvrdím, že som úplný extrovert. Dobrovoľníctvo ma otvorilo, aby som mohol byť ešte  „väčším dobrovoľníkom“. Začalo ma otvárať pre viac dobra. Mal som niekedy problém rozprávať sa s ľuďmi. Keď sa porovnám v priebehu 10 rokov, cítim dosť rozdiel.

Spomenul si Keňu, kde si bol v roku 2018. Dostať sa tam bola tvoja iniciatíva?

Bol to niekoľkoročný proces. Vedel som, že Dobrá novina tam okrem peňazí posiela aj dobrovoľníkov. Rozmýšľal som nad tým dlhšie, prichádzalo to každý rok intenzívnejšie, až som sa to rozhodol vyskúšať. Najprv som sa hlásil do Etiópie. Síce ma vybrali, ale viacero vecí sa pritrafilo, naťahovalo sa to a nakoniec som nešiel. Neskôr som sa prihlásil do Kene a tam som vedel, že je to projekt presne pre mňa.

Pracoval si s chalanmi v rehabilitačnom centre pri Nairobi, kde sa snažia zbaviť svojej závislosti na rôznych omamných látkach. V čom spočívala tvoja činnosť?

Bol som tam 5 mesiacov, čo je doba, po ktorú tam je približne i jedna skupina. Všimol som si, že niekedy sa netreba veľmi snažiť, ale skôr s nimi prežívať čas. V centre sme všetci bývali spolu. Cez deň mali školu, na niektorých hodinách sme sa zúčastnili aj my dobrovoľníci, ja som ich učil na počítači. Každý deň tiež kopali na záhrade, hrali sme futbal, obyčajné veci.

Ako si sa pri nich cítil ako Európan?

Biely človek v tých končinách je ako keď sa na Slovensku zjaví černoch – keď nie ste zvyknutí, radi sa pozriete. To ich premýšľanie o nás bielych je často také, že sme za vodou, nič nám nechýba a vieme pomôcť aj im. Ja som sa im preto i jednoduchou vecou snažil ukázať, že som tiež človek ako oni a viem napríklad rúbať drevo.

To bola veľmi zaujímavá skúsenosť. Keď ma niekto uvidel, tak po mne zvedavo pozeral, bolo to komické. Veľa sme sa rozprávali, keď sme spolu šúpali cibuľu či robili chapati na večeru. Dôležitý je kontakt s komunitou. Je to v niečom podobné ako v Openlabe – dôležitejšie je učiť sa kvality osobnosti. Na jednej strane bolo super, že sme ich učili i praktické veci, oveľa dôležitejšie však je, že dostanú motiváciu opäť v živote fungovať.

zdroj: Roman Popper

Nebál si sa?

Zo začiatku som sa bál. Pred odchodom sme však mali prípravu, kde sme sa veľa vecí dozvedeli, čo bolo super. Stal sa mi však druhý extrém. Upozorňovali nás, nech si dávame pozor na peniaze, lebo nás určite okradnú. Ja som však bol z týchto rád až príliš vystrašený a až veľmi som si dával pozor, kam schovám peniaze, aby mi niečo ostalo, keď ma skutočne okradnú. Stalo sa mi však, že som niečo kupoval a pár šilingov mi zostalo trčať zo zadného vrecka nohavíc.

Išli sme ďalej po meste a zrazu ma mladý chalan z davu poklepal po pleci s tým, že mi trčia. Vtedy som si uvedomil, že som to s predsudkami prehnal. Po štyroch mesiacoch v Keni som sa už cítil v pohode a išiel som aj sám na výlet a spal v campe pri jazere. Vedel som už aj pár výrazov po swahilsky a poznal miestne zvyklosti. Niektorí domáci si myslia, že biely človek ich dokáže spasiť. Bol som však už na to zvyknutý.

Až typická otázka na Afriku, maláriu si nedostal?

Nie, okolo Nairobi nie je.

Pracoval si teda s chlapcami, ktorí sa liečili od závislosti od drog. Ako sú v Keni rozšírené?

Keňa je veľmi rozdielna, medzi chudobnejšou vrstvou sú drogy veľmi časté. Bol som so sociálnymi pracovníkmi aj priamo na miestach, kde berú chalanov. Našli sme ich len tak niekde spiacich pod vplyvom drog. V centre mesta to však nebolo všade viditeľné, a trochu nás aj chránili, aby sme do všetkého nevideli. Raz sme však boli v časti, kde žijú muži, ktorých volajú živé mŕtvoly.

Majú tak 30-40 rokov a len tak sa tackajú. A oproti nim žijú „normálni“ ľudia akoby nič. Hovoril som si, ako je to možné. Porovnával som to však so Slovenskom a nie je to až taký rozdiel. Tiež tu stretneš bezdomovcov, ktorí len tak prežívajú. Teda nie, že by sme to tu nemali, len tam je to viditeľnejšie. Ľudia sú však stále prekvapení, keď im poviem, že v Keni sú mrakodrapy a že som tam jedol burger, pričom patrí k najrozvinutejším ekonomikám v centrálnej a východnej Afrike.

Aké drogy chlapci najčastejšie užívali?

Benzín, lepidlo, tráva, žiadne „prominentné“.

Čo by si iným poradil, aby sa stali dobrovoľníkmi, ako by si motivoval?

Je dobré byť dobrovoľníkom i na Slovensku. Dobrovoľníctvo je samo o sebe len dobré. Ísť do zahraničia je super skúsenosť, keď zmeníš celé prostredie, zažiješ inú kultúru. Všetko nové, čo prichádza do tvojho života, ťa posúva ďalej. Vieš tak reagovať aj na iné situácie, ktoré sa vyskytnú. Ak na jednom mieste pomáhaš dlho, časom to môže začať stagnovať. Takže rozhodne odporúčam i zahraničnú skúsenosť.