Z hráča NHL sa stal policajt. Boris Valábik precestoval kus sveta, no jeho domovom bolo vždy Slovensko

Boris Valábik je bývalý profesionálny hokejový obranca, ktorý momentálne pôsobí v Policajnom zbore Slovenskej republiky. Odmalička tvrdo pracoval na tom, aby to v hokeji dotiahol čo najďalej. Už v roku 2002 si na seba obliekol reprezentačný dres, čo mu pomohlo dostať sa do zámoria. 

Dvojmetrový obranca to dotiahol až do NHL, no šťastie mu neprialo. Kvôli viacerým zraneniam vystriedal niekoľko tímov vo viacerých krajinách. Nakoniec sa usadil v rodnej Nitre, kde žije so svojou tehotnou manželkou.

View this post on Instagram

A post shared by Boris Valábik (@borisvalabik)

Človek má problém vybaliť sa

Boris priznáva, že odchod do zahraničia bol jeho najlepším krokom. „Neštudoval som, bol som orientovaný len na hokej. Snažil som sa zlepšiť v každom možnom smere,“ hovorí. Vďaka svojej hokejovej kariére Boris precestoval veľkú časť Ameriky, nevidel tam však takmer nič.

„Vedel som, že si nemôžem dovoliť chodiť po žúrkach. Prechádzal som sa maximálne okolo hotela,“ spomína. Aj napriek tomu, že ho to stále ťahalo domov na Slovensko, z niektorých miest si dokázal urobiť prechodný domov. Bolo to tak napríklad v prípade Chicaga, či Atlanty. „Ostatné mestá som ako domov nebral, mal som tam len ročné zmluvy. To má hráč problém vybaliť sa,“ konštatuje Boris. 

Výhodou Borisa bolo, že jeho kamarátom bol Čech. Pre Európana je dôležité, aby mal pri sebe niekoho s rovnakou mentalitou. „Veľmi to dokáže pomôcť po psychickej stránke,“ tvrdí. 

View this post on Instagram

A post shared by Boris Valábik (@borisvalabik)

Osud mu neprial

Valábik strávil v Amerike takmer 10 rokov, z toho 3 roky v Kanade. V najvyššej lige NHL odohral 3 sezóny, no väčšinu času bol zranený. „V priebehu troch rokov som bol zranený päťkrát. V tej chvíli som už vedel, že to je môj koniec,“ spomína na nepríjemné časy. 

V roku 2011 dostal v zámorí ešte jednu šancu. S tímom Scranton Penguins podpísal dvojcestnú zmluvu. „V tom momente som cítil obrovskú beznádej, z ktorej som sa dostával asi 4 mesiace. Chcelo to veľkú psychickú silu,“ hovorí. Už v roku 2013 sa tak Valábik vrátil na Slovensko. Šancu mu dal piešťanský tím. Síce s nimi nemal žiadnu zmluvu, niekoľko zápasov odohral. „Dohodli sme sa, že výplatu dostanem na základe odohratých zápasov,“ hovorí. 

Počas hrania v Piešťanoch dostal Boris ponuku zo Švédska. Rozhodnúť sa však musel rýchlo, pretože odletieť mal o týždeň. „S ponukou som súhlasil, no počas toho týždňa som ešte hral za Piešťany,“ tvrdí. Tesne pred odletom sa v Piešťanoch opäť zranil. Švédsko sa teda nekonalo. 

View this post on Instagram

A post shared by Boris Valábik (@borisvalabik)

Kazachstan, veľká zem

Krátko po tom, čo sa Boris dostal zo zranenia, si ho všimol kazachstanský tím, ktorý oňho prejavil záujem. „V priebehu niekoľkých rokov som šiel z NHL do Kazachstanu. Ten pád bol extrémne strmý.“ Pre Borisa to nebol len kultúrny šok, ale aj cestovateľský. Na krajiny ako je Kazachstan nebol zvyknutý.

„V porovnaní s Amerikou tam na mňa čakal iný svet. Na zápasy sme chodili rozpadnutými autobusmi, v niektorých šatniach boli škorpióny a jedli sa tam kone a psy,“ spomína na tie najhoršie zážitky. V krajine Boris vystriedal tri tímy – z prvého ihneď odišiel kvôli konfliktom, druhý tím skrachoval a usadil sa len v jednom. Ostal tam do konca sezóny.

Borisa prekvapilo ubytovanie. „Našiel som si väčšiu garsónku, tá mi stačila. Bola celkom okej,“ opisuje svoje bývanie. Všetky paneláky v jeho okolí však boli v príšernom stave. Niektoré balkóny boli zamrežované, mnoho okien bolo vyplnených kartónom. 

Podľa Borisa neboli v okolí panelákov žiadne chodníky a ani tráva. Bolo tam len blato, po ktorom sa chodilo. „Bolo mi ľúto detí, ktoré sa tam narodili. Pre nich to bolo síce normálne, no pre mňa to normálne nebolo,“ hovorí. 

Boris tvrdí, že najdôležitejšie bolo zachovať si mentálne zdravie. V krajine ako Kazachstan to však jednoduché nebolo. „Vydržal som tam jednu sezónu a úplne mi stačilo,“ spomína. Po tejto sezóne strávil Boris ešte nejaký čas v Anglicku a Rakúsku. Následne svoju hráčsku kariéru ukončil. 

Bitky sú v hokeji dôležité

V roku 2019 napísal Valábik spolu s Mariánom Szücsom knihu Volali ma bitkár. V knihe sa dočítaš o jeho začiatkoch, ženách, peniazoch, policajnej škole a o jeho bitkách – životných a hokejových. Práve hokejové bitky považuje Valábik za veľmi dôležité.

„Technickí hráči sa bitkárov zľaknú. Začnú viac odhadzovať puky, nerobia správne rozhodnutia. Strach, rešpekt a obava z napadnutia sú úplne normálne. Ak sa tvári, že to s ním nič nerobí, klame,“ vysvetľuje. Sám Boris má za sebou niekoľko pästných súbojov. Najznámejším je asi súboj s ďalším obrom zámorskej ligy Zdenom Chárom. Bitka sa odohrala v roku 2008.

View this post on Instagram

A post shared by Boris Valábik (@borisvalabik)

Plány sa rýchlo zmenili

Hlavným cieľom Borisa bolo nájsť si prácu, ktorá mu poskytne istotu. Keďže sa chcel vyhnúť kanceláriám, rozmýšľal nad pridaním sa ku kukláčom. Jedného dňa mu však zazvonil mobil. Volal mu Pavol Gašpar, známy slovenský hokejový komentátor. „Opýtal sa ma, či si to nejdem vyskúšať. Vtedy sa celá situácia začala meniť,“ hovorí Boris. 

Kukláč sa teda z Borisa nikdy nestal. Momentálne pôsobí v športovom centre polície, kde sa stará o športovcov. Administratívnej práci sa nevyhol. Dvojmetrový policajt má svojich fanúšikov, s úsmevom spomína na jednu situáciu z Nitry. „Mali sme vziať jedného zlodeja na obvodné oddelenie. Veľmi rýchlo ma spoznal a opýtal sa ma, či sa nehanbím, že som sa pridal k polícii.“

Podľa Borisa sú slovenskí policajti ľudskí a majú k ľuďom naozaj dobrý prístup. V Amerike k tebe príde so zbraňou v ruke. „Bol som zvyknutý na niečo úplne iné,“ hovorí. Ľudia si slovenskú políciu škatuľkujú do jednej kopy. „Nerozlišujú, či ide o dopravákov, železničnú políciu alebo NAKU. Vypočujú si to potom tí policajti, ktorí prichádzajú do kontaktu s ľuďmi,“ uzatvára.