Zora Puškáčová a Roman Hojer: Autorské právo na Slovensku nikto nerieši

Čo je vlastne duševné vlastníctvo a ako vzniká?

Zora: Je to nehmotný majetok, ktorý vzniká tvorivou prácou ľudskej mysle. Akonáhle niekto vytvorí nejaké dielo, môže ho predať, kúpiť, darovať a nakladať s ním rovnako, ako keby to bol hmotný majetok. Má dve kategórie, jedna sa týka takzvaného priemyselného vlastníctva, sem spadajú napr. patenty na vynálezy či technologické riešenia a ďalej ochranné známky, napríklad ochrana vzhľadu výrobku prostredníctvom zapísaného dizajnu. Pre ochranu priemyselného vlastníctva je typické, že sa musí registrovať na príslušnom úrade. Druhú skupinu tvoria autorské diela, teda kreatíva. Je to naozaj široký záber, patria tam napríklad diela výtvarného umenia (maľby, grafiky, sochy, keramika…), literárne diela (básne, poviedky…), architektonické diela, úžitkové umenie, divadlo, choreografie, a iné.

Je potrebné na dosiahnutie duševného vlastníctva dielo nejako špeciálne registrovať?

Zora: Pri autorských dielach vôbec nie, ich ochrana vzniká okamihom preukázateľného vytvorenia. To sa v súčasnosti najčastejšie preukazuje zverejnením na sociálnych sieťach. Pokiaľ teda dôjde ku krádeži takéhoto diela, autor sa môže automaticky začať domáhať svojich práv bez toho, aby na to potreboval nejaký patent alebo registráciu.

zdroj: Archív: Zora Puškáčová

Je možné nejakým spôsobom autorské právo nadobudnúť?

Roman: Nie, to možné nie je, ale dá sa napríklad odkúpiť licencia, a tým pádom dostáva druhá osoba nárok na ich používanie.

Ako to vyzerá na Slovensku? Riešia súdy problémy týkajúce sa autorských práv? 

Roman: U nás je dnes už veľa úspešných a dobrých autorov, ktorí vyrábajú vlastné produkty. Nanešťastie, je aj veľa takých, čo by sa kreatívnou prácou živiť chceli, no nevedia to. Potom sa stáva, že začnú brať nápady a vykrádať iných úspešných autorov. Súdy na Slovensku tomu zatiaľ neprikladajú veľký význam, podľa mňa je to aj nedostatkom odborníkov, ktorí by sa takouto témou mali zaoberať.

Ako najčastejšie reagujú na takéto obvinenia ľudia, akí sa plagiátorstva dopúšťajú?

Roman: Mnohí tvrdia, že vyrobili zanedbateľný počet produktov. Napríklad, človek, ktorý okopíroval nejaký vzor na tričko, sa obhajuje tým, že ich predal iba štyri a zarobil na tom len 32 eur, čo je malá čiastka a nikomu sa to neoplatí riešiť. Najčastejšie, ale takíto ľudia klamú, určite nepredali štyri kusy a nezarobili na tom 32 eur. Potom sú bežné také výhovorky, ako že to ten človek neurobil úmyselne a ku skopírovaniu vzoru došlo náhodou.

zdroj: Archív: Zora Puškáčová

Aké práva má autor, ktorého niekto vykradne?

Roman: Podľa zákona sa môže domáhať určenia svojho autorstva, zákazu ohrozenia svojho práva, ako aj zákazu opakovaného používania diela neoprávnenou osobou a podobne. Ak sa preukáže, že sa niekto skutočne dopustil krádeže autorskej práce, musí okamžite zničiť všetky vyrobené kusy a aj zariadenie, na akom tieto kusy vznikli. Autor tiež môže žiadať náhradu nemajetkovej ujmy

Zora: Ja napríklad vyrábam tričká a viem, že zostava strojov na DTG potlač tričiek stojí viac ako 33-tisíc eur. Ak by súd rozhodol, že nejaký kopírovač takýto podobný stroj musí zničiť, privedie ho to k strate vyše 33-tisíc eur a ešte k tomu príde aj o všetky vytvorené produkty. Pre veľa ľudí je takéto niečo likvidačné. Žiaľ, mnohí autori súdnou cestou spory o autorské práva neriešia, aj keď sú jednoznačne v práve.

Prečo je to tak?

Roman: Väčšinu určite odradia súdne poplatky, bežný malý podnikateľ alebo živnostník na tvorivej práci mesačne nezarobí ani toľko, aby ich mohol všetky pokryť. My sme teraz so Zorou riešili jeden spor, súd v Košiciach nám poplatky vyčíslil na vyše 900 eur a v Banskej Bystrici na 1700 eur. Na Slovensku riešia autorské práva iba tri súdy, a to súd v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici, tie si účtujú poplatky podľa seba. Pre mnohých autorov sú potom ich práva nevymožiteľné, ja mám až pocit, že je to v rozpore s ústavou, keďže im takto štát odopiera ochranu.

Zora: Keď sa pozrieme na to, ako sú nastavené autorské zákony na Slovensku, tie autora chránia a sú dobre spravené. Vychádzajú z európskej legislatívy aj medzinárodných dohovorov. Problém je, že je to nepreskúmané územie. Doteraz to jednoducho nikto neriešil, nie je tu dostatočná súdna prax. Až my dvaja sme začali s intenzívnym riešením tohto problému, hlavne teda v oblasti grafického dizajnu. Ľudia boli u nás dlho zvyknutí na to, že s tým nič nerobili. Predpokladám, že to bolo čiastočne z neznalosti svojich práv, čiastočne zo strachu a obáv, čo to všetko obnáša a potom aj z pohodlnosti.

Ako to pre porovnanie funguje v zahraničí, kde je systém efektívnejší?

Roman: USA napríklad vo veľkom operuje s odškodnením formou nemajetkovej ujmy. Teraz nedávno bola aféra medzi Katy Perry a raperom  Marcusom Grayom. Speváčka ukradla jeho hudbu a použila ju vo svojej skladbe Dark Horse. Za nemajetkovú ujmu mu musela zaplatiť 2,78 milióna dolárov, ja osobne som čakal, že to bude ešte viac, keďže pieseň hrali skoro všetky rádia a na Youtube má už viac ako 2,6 miliard zhliadnutí.

zdroj: Screenshot Youtube

So Zorou sme riešili aj kauzu Kačka. ktorá prebehla medzi agentúrou Core4 a litovským grafikom. Viac sa dočítaš tu: Nové logo potravín Kačka od známej reklamky sa nápadne podobá na prácu grafika z Litvy

Stretli ste sa s tým, alebo počuli ste o tom, že sa niekto súdil o autorské práva na Slovensku a nakoniec vyhral? Ak áno, k akému jeho odškodneniu došlo?

Zora: V oblasti, akej sa venujeme my, nie. V Čechách je to jednoduchšie, tam sú v tomto veľmi pred nami a úplne inak to vnímajú.

S akými typmi porušovania autorských práv sa najčastejšie stretávate?

Roman: My riešime hlavne dizajn a máme pocit, že práve ten je najčastejší. Robia to aj veľké firmy aj malí tvorcovia. Väčšinou je to tak, že veľké firmy sa spoliehajú na ilúziu anonymity menších autorov, teda nikto ich nepozná, ľudia nevedia, čo vlastne robia a počítajú s tým, že si nikto nevšimne, ak si od nich nejakú ich prácu „požičajú.“ Tí malí autori sa zase spoliehajú na to, že si nikto na nejakom dedinskom trhu nevšimne, ak sa bude ich vzor podobať na niečo, čo už existuje a vytvoril to niekto iný.

Zora:Ľudia tiež veľa kopírujú šperky, hand-made veci, ale i obrazy a rôzne diela úžitkového umenia. Zachytili sme aj prípad krádeže choreografie.

zdroj: Archív: Zora Puškáčová

Porušujú autorské práva skôr kreatívci nováčikovia, ktorí nevedia, čo vlastne robia, alebo sa s tým stretávate aj u skúsených podnikateľov?

Roman: Veľké firmy a skúsení ľudia si na to dávajú viac pozor, nechcú si robiť takúto zlú reklamu a vedia si to lepšie ustrážiť, ale stáva sa to.

Zora: Ja si napríklad spomínam na nedávny prípad, o ktorom informovala teraz na jar na svojich sociálnych sieťach jedna známa česká blogerka. Nemenovaný reťazec hypermarketov bez jej vedomia skopíroval jej starší autorský dizajn srdca s nápisom „Máma“ a potlačil ním svoje tričká ku Dňu matiek 2019. Blogerka to okamžite riešila právnou cestou a aj vyriešila vo svoj prospech v priebehu niekoľkých týždňov. To je zatiaľ pre nás na Slovensku utópia, ale verím, že aj to raz bude.

Prečo niečo takéto urobí skúsený človek? Čo ho k tomu môže viesť?

Roman: Myslím si, že do veľkej miery je to skrátka lenivosť. Aj zamestnanci veľkej firmy sú iba ľudia a tvoriť sa im častokrát nechce, alebo to skrátka nevedia. Priemerný čas, aký človek strávi v jednej firme, je dnes dva roky. Veľa kreatívcov niečo skopíruje a čaká, že kým sa to prevalí, oni budú z firmy už dávno preč a problém bude potom za nich hasiť ich bývalý zamestnávateľ.

Umelecké diela sa na seba často podobajú, ako sa dá rozpoznať, kedy ide iba o náhodu a kedy sa dielo vykradlo?

Roman: Ľudia, ktorí vedome vytvárajú plagiáty, majú väčšinou už pofidérne vyzerajúcu webovú stránku. Seriózni podnikatelia uvádzajú svoje kontaktné údaje, adresu, telefón, nemajú, čo skrývať. Tí, ktorí prevádzkujú takýto biznis majú väčšinou nejasne označené stránky a kontá na sociálnych sieťach. Neuvádzajú na seba žiaden reálny kontakt, je problém dohľadať ich meno a zistiť, kto za značkou vlastne stojí. Ja som sa nedávno stretol s jedným plagiátorom predávajúcim svoje produkty online pod falošným facebookovým profilom. On si pravdepodobne myslel, že má všetko dobre poistené, no nám sa podarilo nájsť ho a zistiť si jeho pravé meno.

Zora: Zvykne im tiež chýbať nejaké oficiálne obchodné meno či registrácia. Potom sa naskytuje aj otázka, či je to ich podnikanie vôbec legálne.

zdroj: Archív: Zora Puškáčová

Oplatí sa vôbec ľuďom takéto vykrádanie?

Roman: Niektorí si na tom postavia celý biznis a nehanbia si z neho ani vytvoriť si svoje vlastné portfólio. Či sa im to však oplatí, to neviem. Pamätám si na jedného výrobcu hrnčekov, ktorý robil takmer identitckú robotu so Zorou. Jeden hrnček predával za 6 eur a Zora za 8. Možno nemal také časové náklady ako Zora, lebo iba skopíroval jej nápad, no aj tak musel zohnať a kúpiť hrnček, potlačiť, zabaliť, manipulovať ním, predať ho. Ak by sa mu podarilo predať 100 až 200 kusov takéhoto produktu, tak na nich môže zarobiť 100 až 200 eur, no nemyslím si, že by sa mu toľko podarilo predať. Samotný hrnček niečo stojí a keď si zoberieme do úvahy aj materiál a prácu, aké na to minul, v končenom dôsledku na jednom zarobil tak euro-dve.