Aké je to pod­ni­kať a byť hen­di­ke­po­vaný

Felix Müller-Irion / Michal Sorkovský / 17. jún 2015 / Tools a produktivita

Som hen­di­ke­po­vaný, no a čo? Kaž­dému z nás sa môže denne stať niečo, čo ovplyvní naše životy až do ich úpl­ného konca. Naprí­klad dnes môže aj vás tre­bárs zra­ziť auto, keď budete pre­chá­dzať cez cestu nie­kde v meste.

Nie je to ľahké, keď vám už vo veku 22 rokov diag­nos­ti­kujú dege­ne­ra­tívne ocho­re­nie. Veď predsa člo­vek v takomto veku by si mal uží­vať život, skú­šať omamné látky všet­kých dru­hov a baviť sa nepres­tajne. No môže sa stať, že sa váš svet zrazu celý roz­padne, pad­nete do hlbo­kej diery a ste nútení svoj život radi­kálne meniť. Budete musieť rie­šiť prob­lémy, o kto­rých ste si nemys­leli, že na vás v blíz­kej dobe čakajú. Mne veľmi pomohla moja mama v čase, keď som mal dep­re­sie a roz­mýš­ľal som nad samov­raž­dou. Naozaj som dlhý čas roz­mýš­ľal nad ukon­če­ním svojho života.

Diag­nos­ti­ko­va­nie môjho ocho­re­nia pre mňa zna­me­nalo koniec štú­dia a celý môj život strá­cal zmy­sel. A to až dovtedy, kým do môjho života vstú­pil Ara­mis a pro­jekt Lava­boom email. Práve Ara­mis a moja mama sú dôvodmi, prečo ešte stále doká­žem exis­to­vať.

Hoci dege­ne­ra­tívny pro­ces stále postu­po­val, začal som si znovu uží­vať život. Nad­via­zal som nové a oži­vil staré pria­teľ­stvá. Nech­cel som totiž dožiť svoj život tak, ako môj otec. To po ňom som zde­dil spi­no­ce­re­be­lárnu ata­xiu, formu ata­xie, pre ktorú neexis­tuje liečba. Môj otec umrel v lete 2013, potom ako 6 rokov bojo­val s koneč­nou for­mou cho­roby. Nemal ešte ani 60 rokov.

Rok 2013 bol rokom, kedy to všetko začalo. Nebol to len rok, kedy zomrel môj otec, ale aj rok, kedy sa začalo rozo­be­rať súkro­mie na inter­nete po Sno­wde­no­vých odha­le­niach. Vtedy som si uve­do­mil, čo tu chýba a roz­ho­dol sa zalo­žiť star­tup. Ide o star­tup, kto­rého cie­ľom je spra­viť z inter­netu bez­peč­nej­šie miesto s prá­vom na súkro­mie, miesto, kde nie je všetko nahrá­vané a archi­vo­vané. Našťas­tie som našiel ľudí, ktorí, tak ako ja verili, že je potrebné dosiah­nuť cieľ tohto star­tupu. Samoz­rejme ale bolo jasné, že sa nám to nepo­darí dosiah­nuť len tak.

Tak som teda spra­vil to, čo robia všetci foun­deri v podob­ných situ­áciách. Začal som hľa­dať spô­soby ako zís­kať kapi­tál. Čoskoro som ale zis­til, že inves­tori sa boja inves­to­vať do môjho pro­jektu. A hoci by „nor­málny“ foun­deri dostali na tento pro­jekt stá­ti­síce dolá­rov od inves­to­rov, ja som s mojim dege­ne­ra­tív­nym ocho­re­ním zna­me­nal pri­veľký risk, keďže som nikomu nemo­hol zaru­čiť, že aj zaj­tra budem fit, tak ako dnes.

Nemo­hol som si nevšim­núť zmenu, ktorá sa v prie­behu komu­ni­ká­cie udiala v prí­stupe inves­to­rov, s kto­rým som sa bavil o svo­jom pro­jekte. Spo­čiatku sa všetci o pro­jekt zau­jí­mali a nápad sa im páčil. Všetko sa ale skon­čilo na tom, že som hen­di­ke­po­vaný. Je to zvláštne, lebo, áno, žijeme v spo­loč­nosti, ktorá by mala byť otvo­rená, v dobe, ktorá by mali byť odlišná a áno integ­rá­cia hen­di­ke­po­va­ných ľudí je chvá­lená a oce­ňo­vaná. Ale fakt, že mi nepres­tajne nie­kto pri­po­mí­nal to, za ako málo sto­jím a že by som mal pre­mýš­ľať o tom, čo bude s mojou spo­loč­nos­ťou, keď už na tom budem naozaj zle, len preto že som ku*va hen­di­ke­po­vaný, je naozaj choré! 

Možno som mal roz­ho­vory s inves­tormi začať s objas­ne­ním, že moja cho­roba neovp­lyvní moje kog­ni­tívne fun­kcie. To zna­mená, že budem stále mať tú istú inte­li­gen­ciu, zmy­sel pre humor a budem rov­nako hrdý, aj keď už nebu­dem schopný cho­diť bez pomoci dru­hých a ply­nule roz­prá­vať. Nie je to fér, že ma ľudia neberú vážne, len preto že nespĺňam fyzické štan­dardy. Nie je to fér, že sa na mňa ľudia poze­rajú inak, len preto, že mám občas vtipnú chô­dzu a mám prob­lémy ply­nule hovo­riť.

Dnes viem, že budo­va­nie spo­loč­nosti nie je o fun­de­rovi, alebo osobe vo vedení. Je to celé o zhro­maž­dení tímu ľudí a to je to čo som uro­bil. Zhro­maž­dil som tím, ktorý je schopný a odhod­laný spra­viť z môjho nápadu rea­litu a z inter­netu bez­peč­nej­šie miesto. A už to nie je len môj, ale náš pro­jekt. A to je tá naj­väč­šia výzva pre foun­dera, nájsť ľudí, ktorí budú vášmu nápadu rov­nako oddaní ako vy a budú schopí pris­pieť k jeho rea­li­zá­cií tak isto ako vy. 

Som pod­ni­ka­teľ s hen­di­ke­pom, ale verím, že vždy budú exis­to­vať ľudia, ktorí budú pod­po­ro­vať naozaj dobré nápady, bez ohľadu na všetko ostatné. Ak ste takým člo­ve­kom, môžete pod­po­riť môj pro­jekt na Indie­gogo a pomôcť tak mne a môjmu tímu uro­biť z inter­netu bez­peč­nej­šie miesto. 

zdroj: medium.com

Pridať komentár (0)