Anto­nios Vla­chou: Pre umelca je na Slo­ven­sku pre­žiť doslova chal­lenge

Veronika Horváthová / 9. august 2016 / Rozhovory

S Anto­ni­osom Vla­chou, slo­ven­ským ume­lec­kým foto­gra­fom a gra­fic­kým dizaj­né­rom, sme sa poroz­prá­vali o tom ako sa žije umel­com, čo ho inšpi­ruje a ako vníma vzde­lá­va­nie kre­a­tív­nych pred­me­tov v slo­ven­ských ško­lách.

Anto­nios, poroz­prá­vaj nám o sebe, čo robíš?

Ahoj… no momen­tálne ti odpo­ve­dám na otázky. A inak si vzne­šene uží­vam život a všetko, čo mi pri­náša. :) Dal by som si pizzu a masáž. Zakla­dám KDH — Klub deka­dent­ných hedo­nis­tov.

Ako si sa dostal k foto­gra­fii a gra­fic­kému dizajnu?

Keď som bol ešte kúso­ček menší, ako som teraz, (lebo nepod­rás­tol som až tak veľmi odvtedy) som zba­dal kama­rá­tove fotky a páčilo sa mi, čo robí. Otvo­rilo mi to bránu za nepoz­na­ným, keďže som neve­del kres­liť od malička… ani výtvarná mi nepo­mohla. Ani pani uči­teľka kri­čiaca že “Prečo má ten lyžiar čer­vené pásy za sebou?!”. Tak som začal fotiť… a keďže som mal hrozný kom­pakt, tak som sa začal hra­bať vo pho­tos­hope a … postupne ma zrazu aj ten design nejak začal baviť :).

IMG_0720

Si napoly grék a napoly slo­vák. Ako to ovplyv­ňuje tvoj pohľad na život a na tvoju prácu?

Neviem, asi len to, že odma­lička mám v sebe zako­re­nené dve kul­túry. A to ti dovo­ľuje poze­rať sa na všetko z dvoch rôz­nych per­spek­tív. Slo­váci a Gréci sú dosť roz­liční. Čo sa práce týka, jediná vec, do kto­rej zasa­huje Grécko, je asi komu­ni­ká­cia na inej úrovni a meno, ktoré si nikto síce presne nepa­mätá, ale hneď vedia že “to je ten grék”.

Veľa mla­dých odchá­dza zo Slo­ven­ska za lep­ším uplat­ne­ním. Pre­mýš­ľal si aj ty o tom? 

Pre­mýš­ľal, ale zatiaľ to neplá­nu­jem :) je to chal­lenge, pre­žiť tu. Nie­kedy ťa proste viac bavia ťažké hry, než tie ľahké, ktoré prej­deš za chvíľku. Okrem toho, zís­kať si nanovo kon­takty v cudzine, je prak­ticky štart od začiatku.

Tvoje foto­gra­fie sú veľmi jedi­nečné. Majú ľudia na Slo­ven­sku záu­jem o ume­nie? 

Ako ktorí. To je tiež taká rela­tívna otázka. Majú radi špor­tové autá? Ľuďom sa ume­nie páči, no nemajú naň väč­ši­nou finan­cie. Potom sú zbe­ra­te­lia, pre kto­rých to je inves­tičná komo­dita. Potom sú takí, čo ho majú radi a aj sú ochotní zaň zapla­tiť… to je už ale naozaj drvivo nízke per­cento.

sleep in information

Z čoho čer­páš inšpi­rá­ciu pri tvo­jej tvorbe?

Zo žien a kaž­do­den­ného života. Keď sa pozrieš okolo seba, všade je všetko. Len si to treba všim­núť. A ženy sú nesku­točne emo­tívne stvo­re­nia. Každá nesie farebný či čier­no­biely prí­beh… nád­hera.

Ako komu­ni­ku­ješ so svo­jimi fanú­šikmi? Máš nejaké triky, aby sa tvoje ume­nie dostalo k čo naj­šir­šiemu pub­liku? 

Ja mám fanú­ši­kov? Nemám žiadne triky :), komu­ni­ku­jem len cez sociálne siete a cez verejné per­for­mance typu výstavy alebo stand up comedy. Ume­nie, ktoré sa dostane k masám je buď veľmi ľúbivé alebo veľmi pro­vo­ka­tívne. Nero­bím asi ani jedno ani druhé… :) mňa len proste baví tvo­riť to, čo cítim a ako to cítim. A keď sa nájde nie­kto, kto si to chce doma zave­siť — je to pre mňa nesku­točná radosť :) Nejde až tak o peniaze, to je len nejaký uka­zo­va­teľ, ako veľmi sa to tomu člo­veku páči. A záro­veň oslo­bo­dzujú pri vytvo­rení toho finálu — 2 met­rová fotka niečo stojí. Keď sa už zabá­vaš nie­koľko hodín za foťá­kom, počí­ta­čom… nech­ceš to dať na oby­čajný papier. A bohu­žiaľ s kva­li­tou ide hore aj cena.

Máš veľa akti­vít, venu­ješ sa video­t­vorbe, gra­fic­kému dizajnu, pro­dukč­nej čin­nosti, hráš v divadle. Je vôbec možné sa ume­ním uži­viť?

V divadle uz neh­rám, skôr už len tie Stan­dUP comedy. Všetko, čo robím je parádny mix, lebo je to všetko na seba pop­re­pá­jané. Je to stále jedna a tá istá kate­gó­ria ume­nia a dá sa využiť v reklame. Samoz­rejme, že spo­lu­pra­cu­jem s ľuďmi, ktorí sú už tí experti, či už na kameru, na gra­fický design alebo stra­té­giu. Ja som len tá hlava. Čisto moja je asi iba fotka. Samoz­rejme, že občas musíš ísť do gýču, keď si to kli­ent žiada, ale cesta za leve­lom, v kto­rom si sám sebou a vybe­ráš si kli­en­tov, nie je jed­no­du­chá a hlavne netrvá rok, či dva.

11260417_10204484201339843_2986279579173992129_o

V ško­lách sa na pred­mety, ktoré roz­ví­jajú kre­a­ti­vitu nekla­die prí­liš veľký dôraz. Ako to vní­maš ty? Mys­líš si, že väčší pries­tor pre výtvarnú alebo hudobnú výchovu by bol pros­pešný pre deti a mlá­dež?

Samoz­rejme, že áno. Ale nesmie to byť “dôraz”. Uči­te­lia sú demo­ti­vo­vaní platmi a nemajú chuť učiť hrou. Ja som tiež nemu­sel hudobnú či výtvarnú na základ­nej škole, ale keď som nav­šte­vo­val výtvarnú či hudobnú školu, bavilo ma to. Všetko je o tom, ako to podáte a hlavne komu to podáte. Ľudia sú rôzni, každý je iný. Nemô­žete z 30tich nútiť 30 štu­den­tov, aby robili to isté. Nie­kto to v sebe má, nie­koho to vôbec nezau­jíma. Treba im uká­zať, o čo ide hra­vou for­mou, moti­vo­vať ich a potom ich nechať vybrať si. Učím ate­liér expe­ri­men­tál­nej foto­gra­fie na uni­ver­zite v Trnave a kebyže na decká tla­čím viac, zne­chutí sa im to.

Aké sú tvoje sny, ktoré by si chcel dosiah­nuť?

Bude to strašné klišé, ale ja žijem svoj sen. Mám nejaké krát­ko­dobé, nejaké dlho­dobé ciele… krat­ko­dobé sa vzťa­hujú na pra­covné pro­stre­die, dlho­dobé na osobný život. :) Poin­tou oboch je však to, že chcem, aby som sa cítil dobre a aby sa tak cítili aj ľudia okolo mňa, či už sú to kole­go­via, kli­enti alebo pria­te­lia. Nako­niec keď sa všetci máme dobre, máme chuť kola­bo­ro­vať. A kola­bo­rá­ciou dosiah­neme oveľa väčší a lepší výsle­dok. A chcel by som raz vysta­vo­vať v TORCH GAL­LERY v Amster­dame.

Nako­niec, čo by si odpo­ru­čil mla­dým ľuďom, ktorí by sa chceli veno­vať ume­niu pro­fe­si­onálne? 

Hlavne ho robte. Robte, kým máte chuť a silu. Pre­môžte sa občas a nehan­bite sa uka­zo­vať vaše veci kde­koľ­vek. Noste ich so sebou. Keď sa vás nie­kto opýta, čo robíte, tak mu to ukážte. “Word of mouth” je naj­lepší spô­sob, ako sa o Vás nie­kto rele­vantný dozvie. Využí­vajte socialne siete, zdie­ľajte svoju tvorbu, počú­vajte a čítajte reak­cie. Žite s tým a ono to príde, ak sa budete sna­žit. Neexis­tuje cesta medzi, ani kom­pro­misy. Buď tým žijete alebo to nechajte tak :). Nebuďte cham­tiví, darujte sem tam niečo a karma nebude až taká bitch, ale skôr fra­jerka, ktorá Vás bude milo­vať a vy ju tiež.

Zdroj fotky: Archív A. Vla­chou

Pridať komentár (0)