Čo je to kri­tické mys­le­nie?

Tatiana Blazseková / 12. október 2015 / Tools a produktivita

V období moni­to­rov, písom­ných matu­rít, či pri iných tes­to­va­niach, sa kaž­do­ročne zis­ťujú vážne nedos­tatky slo­ven­ských štu­den­tov pri rie­šení úloh, kde je nutné kri­tické uva­žo­va­nie. Štu­denti majú často krát prob­lémy so spá­ja­ním infor­má­cii, deduk­ciou, argu­men­tá­ciou a tvor­bou záve­rov. Ako dieťa vycho­vané slo­ven­ským sys­té­mom, som až do vyso­kej školy nepo­cho­pila, čo je to tá práca s tex­tom, číta­nie s poro­zu­me­ním, či kri­tické mys­le­nie.

Kri­tické mys­le­nie je niečo ako teória, stra­té­gia, metóda, či pro­ces ako ucho­piť pozná­va­nie. Je to kom­plexný feno­mén, ktorý zastre­šuje nie­koľko schop­ností a zruč­ností. Tento druh mys­le­nia pre mňa osobne búra, val­cuje a roz­du­páva ľahos­taj­nosť na prach.

Prečo kri­tické mys­le­nie?

Člo­vek sa pro­stred­níc­tvom kri­tic­kého mys­le­nia naučí zaob­chá­dzať s infor­má­ciami. Je dôle­žité, aby štu­dent vedel hľa­dať, či fil­tro­vať rele­vantné infor­má­cie, budo­vať si argu­menty a mys­lieť na možné slabé i silné stránky. Pri príp­rave na dis­ku­siu musí člo­vek roz­mýš­ľať nad mož­nými pro­tiar­gu­mentmi a pri­pra­viť sa na ne, čím sa naučí vní­mať prob­lém s via­ce­rých per­spek­tív.

Štu­dent sa počas hodiny vyjad­ruje na rôzne témy, pra­cuje s infor­má­ciami, ktoré už má, ďalej na nich sta­via a spája ich do väč­šieho celku. Tým, že člo­vek nepo­jíma infor­má­cie pasívne ale imple­men­tuje ich do svojho jazyka a dia­lógu, naučí sa roz­poz­ná­vať ich pravý význam. Štu­dent sa tak­tiež učí, ako postu­po­vať pri rie­šení rôz­nych prob­lé­mov. Sta­no­vuje si otázku, kto­rou sa bude zaobe­rať, tvorí si hypo­tézy, zbiera infor­má­cie, narába s nimi, skúma prob­lém do hĺbky a napo­kon tvorí závery. Naj­dô­le­ži­tej­šie však je, že názor na vec, je jeho vlastný, má ho sám pred sebou vyar­gu­men­to­vaný a vie, prečo mu verí. 

Naučí sa tak samos­tat­nosti, pri­pra­vuje sa na pred­nášku dob­ro­voľne a so záuj­mom, čo zvy­šuje jeho pocho­pe­nie zod­po­ved­nosti. Buduje si dôveru v seba samého, učí sa počú­vať a rešpek­to­vať iných. Ak člo­vek pri­jíma argu­menty s poko­rou a sku­točne sa nad nimi zamýšľa, môžu mu len roz­ší­riť jeho obzory.

Kri­tické mys­le­nie je teda kre­a­tívny a veľmi dyna­mický pro­ces, ktorý buduje istú kul­túru vyjad­ro­va­nia sa a dis­ku­to­va­nia. Schop­nosť for­mu­lo­vať myš­lienku a otázku, aby mala hlavu a pätu, nie je vôbec jed­no­du­ché. Člo­vek musí dávať pozor, aby zachy­til argu­menty a vedel na ne rea­go­vať.

Eli­mi­nujú sa pred­sudky, strach a neve­do­mosť. Uči­teľ nie je neo­hro­zená auto­rita, je uči­te­ľom v tom naj­čis­tej­šom a najúp­rim­nej­šom slova zmysle. Mladý člo­vek, ktorý je takto pod­ne­co­vaný a pre­mýšľa o rôz­nych témach, má väč­šiu šancu nájsť svoj záu­jem, kto­rému sa chce veno­vať aj naďa­lej. Výber školy by potom nemu­sel byť tápa­ním v tme.

Kri­tické mys­le­nie volá po inter­dis­cip­li­na­rite a integ­rujú sa tu vedo­mosť z rôz­nych odbo­rov. Zapo­jiť mate­ma­tiku, či bio­ló­giu do filo­zo­fic­kej dis­ku­sie? Samoz­rejmé! Člo­vek má aktívne apli­ko­vať zna­losti a nie len ich pasívne pri­jí­mať. Člo­vek tak­tiež vníma rôzne uhly pohľadu, má mož­nosť posta­viť sa do urči­tých situ­ácii a sociál­nych rolí.

Mys­le­nie nie je len o jed­nom výsledku, ale najmä o tej ceste, pro­cese ako sa k nemu dostať. Sok­ra­tes robil to isté. Dis­ku­to­val s ľuďmi, pýtal sa ich otázky, ktoré člo­veka doviedli k tomu, že začal pochy­bo­vať o nie­čom, čo pokla­dal za samoz­rejmé. O tom to všetko je. Pre­čí­tať, čo si pán M mys­lel o Aris­to­te­lovi bez toho, aby ste čítali Aris­to­tela samot­ného, nesme­ruje k pozna­niu.

Uzná­vam, práca v sku­pi­nách môže znieť detin­sky a keď mi pro­fe­sor povie: vytvorte si sku­pinu, ježia sa mi vlasy. Uve­do­mu­jem si však, že je to potrebné. Štýl — nechajme to na naj­väč­šieho šprta, ten to urobí za nás, je samoz­rejme nesprávny. Vymys­lieť však nejaký prob­lém, dis­ku­to­vať o jeho rie­še­niach a byť súčas­ťou sku­piny však člo­veka naučia, ako sa zapá­jať do sociál­nej inte­rak­cie.

Kri­tické mys­le­nie učí člo­veka mys­lieť slo­bodne. Stratí sa ten­den­cia slepo nasle­do­vať nie­koho názory. Z davu nevys­tú­pite, ak si budete oblie­kať niečo iné, počú­vať inú hudbu ako práve letí. Stá­dom sa nesta­nete vtedy, keď začnete slo­bodne mys­lieť a namiesto pokyv­ka­nia hla­vou si polo­žíte otázku a la Šte­fan Hríb: „Takže ako to vlastne je? 

Pridať komentár (0)