Lucy Orav­cová: If you never try, you will never know!

Ráchel Matušková / 24. august 2015 / Tools a produktivita

Lucy je už nie­koľko rokov maji­teľ­kou jazy­ko­vej školy Lemon Lan­gu­age Cen­ter, ktorá k uče­niu anglič­tiny pri­stu­puje nekon­venčne a nesľu­buje flu­ent english za jeden deň. Namiesto toho štu­den­tom ponúka metódu, ktorú vyvi­nula Lucy, a ktorá spája skú­se­nosti, ktoré počas svo­jej kari­éry lek­torky angliny naz­bie­rala. Lucy ako správna detai­lis­tka píše vlastné výuč­bové knihy a tak ako je prí­sna na seba, je prí­sna aj na svoje lek­torky, aby všet­kým štu­den­tom zaru­čila rov­nakú kva­litu, ako keby ich učila ona sama. V roz­ho­vore pre­zradí veľa o svo­jom pod­ni­kaní a niečo aj o tom aká je v súkromí!

Mladá, sym­pa­tická, ener­gická žena, ktorá sa nebála vydať svo­jou ces­tou. Pod­ni­ka­teľka, pre ktorú je kva­lita dôle­ži­tej­šia ako kvan­tita. Uči­teľka anglič­tiny, pre ktorú je naj­lep­šia odmena pokrok jej žia­kov. Maji­teľka jazy­kovky, ktorá osobne pozná všet­kých štu­den­tov. Wor­ko­ho­lička, ktorá za svoj úspech vďačí sama sebe a práci, ktorú miluje venuje vše­tok čas. Per­fek­ci­onis­tka, kto­rej dobré nestačí, a pre ktorú detaily tvo­ria celok. Drs­ňáčka na motorke na ceste na hard-roc­kový kon­cert v tele modelky. Z lek­torky angliny sa vypra­co­vala až na úspešnú pod­ni­ka­teľku aj napriek nedo­kon­če­nej vyso­kej škole. Aj taká je Lucia Orav­cová!

Anglič­tinu má asi napí­sanú v osude alebo si ju tam napí­sala sama? „Keď som mala 10 rokov, tak sme raz, ako deti, dostali za úlohu nakres­liť svoju budúc­nosť a napí­sať tam, čo si želáme, no a ja som tam, pro­sím pekne, z mne dote­raz nezná­mych dôvo­dov napí­sala, že chcem štu­do­vať anglinu. A tak sa to so mnou tiahne až dote­raz. Inak, nakres­lila som tam vtedy aj jeden dosť ška­redý dom, takže čakám.“

Lucy začala štu­do­vať uči­teľ­stvo anglič­tiny, štú­dium síce nedo­kon­čila, ale kto­vie, či aj to nebol zásah osudu alebo možno jej det­skej kresby. Kto­vie, či by dnes Lucy bola taká spo­kojná a či by robila to, čo ju sku­točne baví a napĺňa, keby dokon­čila štú­dium a dala sa dráhu bež­nej uči­teľky anglič­tiny. Nik nevie, či by sa anglič­tine vôbec veno­vala, keby z rod­ných Košíc neodišla do Bra­ti­slavy.

Do hlav­ného mesta prišla so skrom­ným plá­nom, nájsť si miesto asis­tentky v jazy­ko­vej škole. Namiesto toho odišla z poho­voru s ponu­kou na miesto lek­torky. „Po škole som sa pre­sťa­ho­vala do BA a hľa­dala si job, našla som voľné miesto asis­tentky v jazy­kovke, pove­dala som si na začia­tok môže byť. Poslala som živo­to­pis, prišla na poho­vor a s cha­lanmi, ktorí so mnou ten poho­vor viedli, sme sa tak dobre zake­cali po anglicky, že som odchá­dzala vysmiata s roz­ma­za­nými šmin­kami od plaču a s ponu­kou na prácu lek­torky anglič­tiny. Čiže doslova som sa k uče­niu dostala ako slepé kura k zrnu.“

Ako sama hovorí začiatky uče­nia boli ťažké „Spo­čiatku som učila aj 12 hodín denne — v jazy­kovke, po kaviar­nič­kách, čajov­niach, doma, vo fir­mách u kli­en­tov, po 2 mesia­coch som skoro sko­la­bo­vala, nemala som 2 týždne hlas, ale možno to bol ten moment, keď som si uve­do­mila, že toto je ono. Že toto by mohol byt ten prí­pad, keď sa spoji práca s hobby.“

Čo Ti dala prvá pra­covná skú­se­nosť lek­torky v jazy­kovke?

Toto prvé zamest­na­nie mi dalo hrozne veľa. Zis­tila som naprí­klad, že naj­lep­šie sa naučíte jazyk, ak ho učíte ďal­ších. Bola som sama sebou donú­tená pri­pra­vo­vať sa na hodiny, takže som si postupne pre­šla anglinu gra­ma­tiku, slova, frázy, všetky tie nuansy a čím ďalej, tým viac ma to bavilo. Metódy, kto­rými sa učí anglina na Slo­ven­sku (lebo len tie poznám:)) sú dobré, ale kaž­dej niečo chýba. Tak som začala učiť po svo­jom. Postupne ma začali oslo­vo­vať ľudia, či učím aj súkromne, môj nekon­venčný štýl výučby a cel­kovo komu­ni­ká­cie sa začal šíriť medzi uče­niach­ti­vými štu­dentmi a postupne sa mi naz­bie­ralo toľko žia­kov, že to bolo treba celé nejako sfor­mo­vať do firmy.

Tak si zalo­žila vlastnú jazy­kovku Lemon? Aké boli začiatky?

Začiatky boli veľmi zlo­žité, hotová nočná mora, väč­šina ľudí s fir­mami mi určite roz­umie. Dovtedy to bolo len o učení, príp­rave na hodiny a time-manaž­mente, naivne som si mys­lela, že zalo­že­ním firmy pri­budnú len sta­rosti s počia­toč­nými papie­ro­vač­kami, ale..uff! To bolo naj­me­nej. Učila som sa ako hodená do mora, všetky počia­točné kroky boli sys­té­mom pokus-omyl. Dlhé mesiace neboli peniaze ani na nor­málne jedlo, pra­covná doba bola od 5 ráno mno­ho­krát do 2 nasle­du­jú­ceho rána. Bolo treba rie­šiť reklamu, pre­zen­to­va­nie firmy aby boli štu­denti. Potom pri­budli sta­rosti s nabe­ra­ním ďal­ších lek­to­rov, ško­le­ním, rie­še­ním webu, učeb­níc, licen­cií atď. Postupne sa to ale dalo do poriadku, začala som sa v tom vyznať a odvtedy je to už o nie­čom úplne inom.

Teraz mám Lemon, školu svo­jich snov, svoj dre­am­job. Prácu pova­žu­jem za svoje hobby a som šťastná a spo­kojná. Nie­ktorí hovo­ria, že nechcú pod­ni­kať, lebo je to ťažké a im sa nechce stále začí­nať odznova, keď niečo nevyjde. Možno len stačí vydr­žať a nepres­tať :).
 

Prečo si sa roz­hodla pre názov Lemon?

Lebo sa píše tak, ako sa číta, čo je veľmi dôle­žité. Lebo sa v slo­ven­čine dobre sklo­ňuje — som v Lemone, cho­dím do Lemonu. A lebo sa dá dobre pra­co­vať na vidi­teľ­nom bran­dingu — u nás je všetko cit­ró­nové ☺ Ale jedna moja žiačka raz gug­lila frázu ´lemon party´, lebo som im niečo také spo­mí­nala, a zis­tila, že je to, ehm, sexparty sta­rých mužov, no čo už. Kto veľa zis­ťuje, veľa sa dozvie.

Takže hovo­ríš, že sa ľuďom páči Tvoj štýl uče­nia. V čom je iný??

Môj štýl uče­nia, kto­rým ško­lím aj svoje lek­torky, je kom­bi­ná­ciou všet­kého, čo som počas svo­jej kari­éry lek­torky vyskú­šala, našla a fun­go­valo. Spája kon­ver­začnú metódu s roz­ví­ja­ním fan­tá­zie a pou­ží­va­ním správ­nej gra­ma­tiky s obrov­skou slov­nou záso­bou v jed­nom. Mám vlastné know-how, ktoré úžasne fun­guje. Ja som nepo­pí­sa­teľne šťastná vždy, keď vidím, ako žiaci, ktorí pár mesia­cov dozadu neve­deli ani cek­núť, vedú hotové dia­lógy! Naša metóda je aj nenú­tene vtipná, hoci lek­torka má vede­nie lek­cie prí­sne pod pal­com, drží sa témy a osnovy, dia­lógy na hodiny sa točia sme­rom, ktorý udajú štu­denti. Čiže win-win spo­koj­nosť na oboch stra­nách. Mám vlastné učeb­nice, ktoré sú ešte aj počas výučby pris­pô­so­bo­vané kaž­dej sku­pinke či indi­vi­du­ál­nemu kli­en­tovi zvlášť! Učíme nie­len nevy­hnutnú gra­ma­tiku a slovnú zásobu, naše knihy sú plné slan­gov, novo­do­bých výra­zov a fráz, všet­kého, čo je v súčas­nosti pou­ží­vané! Knihy píšem ja a dodá­vam do nich nové veci tak­mer každý mesiac!

Čo je podľa Teba naj­dô­le­ži­tej­šie pri učení anglič­tiny?

Čo sa týka vyučo­va­nia anglič­tiny, dlhé roky sa neviem sama so sebou dohod­núť, či na prvé miesto sta­viam zna­losť anglič­tiny alebo osob­nosť, ľud­ský fak­tor. Ovlá­dať jazyk do detai­lov, roz­umieť mu, mys­lím fakt roz­umieť aj to, čo sa pre­lo­žiť nedá, to je na neza­pla­te­nie. Len vtedy doká­žeš infor­má­cie podať ďalej jed­no­du­cho. Neviem, komu patrí tento citát, ale mám ho rada. “Ak nevieš veci vysvet­liť jed­no­du­cho, nero­zu­mieš im dosta­točne.” Súhla­sím s tým.

A čo je dôle­žité pri učení sa? Exis­tuje podľa Teba niečo také ako talent na jazyky alebo má každý rov­nakú šancu byť exce­lentný, či už v angline alebo inom jazyku?

K samot­nému uče­niu sa anglič­tiny je ťaž­šie sa vyjad­riť. Áno, sú ľudia, ktorí majú na jazyky nada­nie, rýchlo pocho­pia sys­tém tvo­re­nia časov, vet­ných kon­štruk­cii a vedia ho apli­ko­vať pri­ro­dzene potom aj do ťaž­ších častí gra­ma­tiky. Pre nich je uče­nie sa v jazy­kovke veľmi jed­no­du­ché, prog­res je obrov­ský a rýchly, je to moti­vu­júce. Na dru­hej strane, ľudia, kto­rým to ide pomal­šie, lebo majú talent na úplne iné veci, sa musia viac bif­liť. To ale nevadí, bude to trvať dlh­šie, ale pomaly ďalej záj­deš, číže hlavne to nezv­dá­vať. Kľú­čom je pra­vi­delné uče­nie sa. Nemô­žeš z toho vypad­núť, dlhé pauzy sú vždy kon­tra­pro­duk­tívne.

Aké más požia­davky na svo­jich lek­to­rov?

Výrazná osob­nosť, seba­ve­domý ale skromný a empa­tický člo­vek, dyna­mický a veľmi komu­ni­ka­tívny. S bru­tál­nou anglič­ti­nou! Žiadna aro­gan­cia sa neak­cep­tuje. Som náročná, ale ja takých lek­to­rov mám, takže je to okej.

Na poho­vo­roch nedá­vam kla­sické otázky, s uchá­dza­čom len kecám po anglicky o hoci­čom, chcem zis­tiť aký je, či si sad­neme, či je to typ, ktorý k nám zapadne a popri tom, samoz­rejme, počú­vam každý chybný čleň a prí­ponu!

Vlast­nosti, ktoré z bež­ného, prie­mer­ného uči­teľa robia fakt dob­rého, si nevy­cib­ríš, to musí byt v tebe. V praxi sa stre­tá­vam s tým, že väč­šine kli­en­tov naj­viac dlho­dobo sedia baby (moje lek­torky, takto ich volám:)), ktoré hneď na prvý pohľad vyvo­lá­vajú pocit, že “s tou sa bude dobre kecať, s ňou bude hodina zábavná” a samotná anglič­tina je u nich až na dru­hom mieste. U mňa je váha týchto dvoch fak­to­rov tak narov­nako — takéto lek­torky si aj do Lemonu vybe­rám.

Koľko más teraz lek­to­rov v Lemone?

Momen­tálne 8 a zišlo by sa ich ešte pár…

To zna­mená, že záu­jem o lek­cie Lemonu je veľký?

Je! Hurá!! Nevieš si pred­sta­viť, ako veľmi ma teší každý nový žiak. S kaž­dým sa poznám osobne, viem, kto ma akú anglič­tinu, všetci si auto­ma­ticky tykáme, u nás je taká fami­liárna atmo­sféra, pri­daj si k tomu našu ori­gi­nálnu metódu a je to! Pri tej neuve­ri­teľ­nej kon­ku­ren­cii jazy­ko­vých škôl v Bra­ti­slave (kon­ku­ren­cii len čo sa počtu týka!;) je asi ťažko hod­no­tiť, či máme veľa štu­den­tov alebo málo, vážim si ale kaž­dého nového a záu­jem o kurzy u nás stúpa. Čo mi robí obrov­skú radosť je, že väč­šina štu­den­tov k nám príde na základe klad­ných refe­ren­cií a zostáva, lebo sú spo­kojní. Čo je viac? 

Spo­mí­nala si vlastné učeb­nice. Prečo si sa roz­hodla pre tvorbu vlast­ných mate­riá­lov?

Ja som sa ešte v škole učila z kla­sic­kých učeb­níc — Hea­dway a Face­2face. Tie učeb­nice sú fajn, ale sú to knihy napí­sané kla­sic­kým spô­so­bom — člá­nok k téme, komix s bub­lin­kami tex­tov, 10 dopl­ňo­va­cích cvi­čení, hotovo. Naučila som sa veľa, ale trvalo mi to veľmi, veľmi dlho. A bolo to nudné. Pri­veľa nega­tív­nych fak­to­rov spolu. Neskôr, keď som začala učiť v jazy­kov­kách, učili sme pomo­cou rôz­nych, vtedy popu­lár­nych, kon­ver­zač­ných metód, ktoré ale fun­gujú len do urči­tej miery. Podľa mňa nie sú dotia­hnuté do konca. Moja metóda kĺbi všetko dokopy a fakt simu­luje reálne dia­lógy na naj­rôz­nej­šie témy. Nedalo sa cho­diť na hodiny s 10 pre­fo­te­nými papiermi a roz­dá­vať to žia­kom, to by vyze­ralo! Tak píšem učeb­nice ja. 

Čo by si odká­zala začí­na­jú­cim pod­ni­ka­te­ľom?

Určite, nech si spra­via na jeden papier to-do list, čiže zoznam veci, ktoré potre­bujú spra­viť, bod po bode a nech si to odškr­tá­vajú. Bude v tom poria­dok, a určite to aj moti­vuje, keď vidíš úlohy, ktoré sú už hotové. Milión malých papie­ri­kov u mňa nefun­go­valo, resp. zby­točné pre­dĺžilo dobu roz­behu firmy. Mojou naj­cen­nej­šou skú­se­nos­ťou asi bolo zis­te­nie, že čo si nespra­víš sám, to nemáš! Ale možno je to aj mojou pova­hou, že som taká detai­lis­tka. Ale fakt — pop­ro­síš nie­koho o službu, lebo sa ti už dlho ponú­kal, no a potom ho budeš urgo­vať každý týž­deň, veci ti stoja, celé neprí­jemné. Rad­šej si to sprav sám. Áno, poznám heslo mana­žé­rov — ´dele­guj, dele­guj´. Dele­guj, až keď si už roz­be­hnutý! 

A ľuďom, ktorí majú nápad, ale neve­dia sa roz­hý­bať?

Zásta­vám názor — sprav jeden krok, ktorý ti už nedo­volí isť späť a máš to! Ako sko­čiť bun­gee. Pokiaľ svoju robotu milu­ješ, zvlád­neš to. Pokiaľ svoju robotu nemi­lu­ješ, nerob ten krok! 

Lucy a čo Ty a iné jazyky ako anglič­tina? Doho­vo­ríš sa aj inak ako anglicky?

Učím sa talian­sky a chys­tám sa opäť na nemčinu. Ja, ako lek­torka anglič­tiny, si nedo­vo­lím pove­dať že ovlá­dam iný jazyk ako anglič­tinu! Pri všet­kých tých náro­koch, ktoré mám, by som si sama pro­ti­re­čila. A slo­ven­činu mam výbornú! :)

Vo svo­jom prí­behu nespo­mí­naš zahra­ni­čie. Naučila si sa jazyk len na Slo­ven­sku alebo si bola aj na neja­kých zahra­nič­ných kur­zoch? To je teraz veľmi popu­lárne, cho­diť na kurzy do zahra­ni­čia…

Možno to znie zvláštne, ale ja som nikdy v anglicky hovo­ria­cej kra­jine nebola! Mám pre­ces­to­vané kra­jiny, kde sa asi zásadne anglicky neho­vorí, ako nas­chvál! Anglicky som sa naučila tu, na Slo­ven­sku. A som rada, lebo tým môžem uká­zať žia­kom, že sa to dá aj takto.

Ale na kurzy v Bri­tá­nii, Malte či Miami mám len veľmi dobre refe­ren­cie a samoz­rejme, že je to úžasná skú­se­nosť. Aj iný štýl výučby, iné pro­stre­die, super! Ale od 3 týž­dňo­vého kurzu zázraky neča­kaj. 

Čomu sa venu­ješ keď sa práve neve­nu­ješ práci? Máš čas aj na oddych či dovo­lenku?

Mám rada hard-rock, motorky a more. Milu­jem sar­kaz­mus a inte­li­gentný humor!

Mám čas na dovo­lenky, je to spo­je­nie nevy­hnut­ného oddy­chu s mož­nos­ťou nabrať ener­giu a múzu neopí­sa­teľ­ným spô­so­bom. Pre­chá­dzať sa pri mori, plá­vať, čítať si pod­ve­čer, zabe­hať si ráno — tam, kde nie sú ľudia, to je …nena­chá­dzam slovo TOP! Na motorke k moru nejaz­dím, môj chop­per je zavretý v garáži, chú­ďatko. Mám šťas­tie, že môj fra­jer je potá­pač, takže pozná všetky krásne mor­ské des­ti­ná­cie na relax.

A milu­jem šport, ja sama len fit­ku­jem, ale lep­šie ako nič :). Hard­roc­kové kon­certy si tiež nene­chám ujsť. A rada čítam…teda, no, kedysi som rada čítala. Teraz už tak aku­rát mam čas na vlastne učeb­nice! Ale to je tiež fajn číta­nie.

Keďže sme star­tu­pový por­tál nemô­žeme obísť ani túto tému. Poznáš slo­ven­ské star­tupy? alebo cel­kovo čo si mys­líš o tejto téme?

Jasné. Pria­teľka môjho brata sa s nad­še­ním vo svo­jej práci venuje práve tejto téme, čiže pra­vi­delne sle­du­jem slo­ven­ské počiny, ktoré postuje a veľmi sa z toho teším. Pači sa mi, že je tu toľko ambi­ci­óz­nych, šikov­ných a hlavne odváž­nych mla­dých ľudí. Teraz, keď už všetci fun­gujú na rôz­nych sociál­nych sie­ťach, je aj rie­še­nie proma jed­no­duch­šie. Toto je tá správna doba.

Na face­bo­oko­vej stránke Lemonu v posled­nej dobre pri­dá­vaš Tvoje osobné posty, komu­ni­ku­ješ s ľuďmi otvo­rene a často­krát aj o súkromí. Aká cesta viedla k tejto forme komu­ni­ká­cie, k tomuto self promo?

Juj, no to je tiež zau­jí­mavé. Ide o to, že dlho som neve­dela nájsť správny štýl komu­ni­ká­cie na FB, pri­čom fanú­ši­kov tam máme požeh­nane. Bolo mi to vždy ľúto, lebo naživo doká­žem komu­ni­ko­vať s hoci­kým, som pris­pô­so­bivá, komu­ni­ká­cia, aj tá pro­fe­si­onálna komu­ni­ká­cia je vždy o sym­pa­tiách. No na tom FB to bolo také ťaž­šie, nájsť spô­sob pre­zen­to­va­nia firmy, ktorý by oslo­vil všetky kate­gó­rie fanú­ši­kov — tíne­dže­rov, star­ších, štu­den­tov, zamest­na­ných, neza­mest­na­ných. Na začia­tok som skú­šala posto­vať vtipné anglické obrázky asi 30 krát denne.

Dnes uzná­vam, že to bolo zlé, žiadna úspeš­nosť. Potom som začala písať nejaké zau­jí­mavé slo­víčka s pre­kladmi, to už malo akú takú úspeš­nosť, ale stále sla­bota. FB je na Slo­ven­sku v súčas­nosti hrozne popu­lárny a ja ho potre­bu­jem na pre­zen­to­va­nie firmy, kur­zov, je to pre mňa nevy­hnutný komu­ni­kačný nástroj, takže som skú­šala ďalej. Samos­tatné posty s lin­kom na web alebo kon­krétnu pod­stránku nemali žiadnu úspeš­nosť. A tak som raz skú­sila hádzať fotky z nášho života — sel­fies s akoby úryv­kami z den­níka. No a ono to fun­guje! Takže na tom fičím aktu­álne. Nie je to o žiad­nom honení ega, pozor na to! Ľudia potre­bujú vidieť, že komu­ni­kujú s nie­kým kon­krét­nym, môžu sa ma opý­tať, čo ich zau­jíma ohľa­dom mojej školy a kur­zov, neh­rám žiadnu formu, moje posty sú dlhé a píšem ich tak, ako to cítim. Som to fakt JA. Som rada, že to fun­guje.

Ako by si cha­rak­te­ri­zo­vala sama seba?

Som veľmi úprimný člo­vek, ale viem, kde sú hra­nice, som taktná a chá­pavá. Dyna­mická a hlučná, pri­ro­dzene veselá, moti­vačný opti­mis­tický typ. Empa­tická a rada počú­vam. V súkromí viac počú­vam, ako hovo­rím. V práci je to iné:).

Keby si mala mož­nosť vrá­tiť sa do minu­losti a niečo zmeniť..zmenila by si? uro­bila by si niečo inak?

Asi nie. Asi to tak všetko malo byť. Mám super robotu, fra­jera, rodinu, pria­te­ľov, čo viac mi treba? 

Pre­žiť v kon­ku­ren­cii jazy­ko­vých škôl, špe­ciálne v Bra­ti­slave, je náročná úloha. Lemon Lan­gu­age Cen­ter to nie len že doká­zal, ba čo viac, Lemon stále ras­tie a zís­kava samé pozi­tívne refe­ren­cie. Lucy, maji­teľka, tvrdí, že za tým stojí jej špe­ciálna vyučo­va­cia metóda, ku kto­rej pat­ria aj ňou písané knihy. Podľa mňa, za úspe­chom školy v pod­stat­nej miere stojí Luci­ina osob­nosť a nesko­nalá ener­gia akou vedie školu a svoje lek­torky, a ktorú roz­dáva všet­kým naokolo.

Luciin prí­beh je inšpi­ra­tívny ako ona sama. Za úspe­chom, ktorý si momen­tálne s Lemo­nom užíva, stojí jej tvrdá práca, cti­žia­dos­ti­vosť a neus­tála snaha o doko­na­losť. Ako tvrdí Lucy, „If you never try, you will never know.“ To by malo byť hes­lom aj star­tu­pov, či iných začí­na­jú­cich firiem.

Ďaku­jem za roz­ho­vor a držím palce Lemonu aj Lucy!

Pridať komentár (0)