22-ročná Natália vedie dva podniky a vychováva dvojičky: „Keď vybudujem firmu s miliónovým obratom, budem na seba hrdá“

„Mám 22 rokov, energiu a všetko stíham, lebo sa držím motta: šťastná mama rovná sa šťastné deti. V prvom rade musím byť v pohode ja. A keď raz vybudujem firmu s miliónovým obratom, vtedy si poviem, že som na seba fakt hrdá.“ 

Mať 22 rokov, viesť dva úspešné podniky v gastronómii a k tomu vychovávať dvojičky. Znie to ako scenár z motivačnej knihy, no pre Natáliu je to realita. Kým rovesníci často len hľadajú svoje smerovanie, ona už od svojich 19 rokov šéfuje mexickému bistru v Nitre a Trnave. V rozhovore pre Startitup hovorí aj o tom, ako zvláda skĺbiť materstvo s podnikaním. 

• Ako 22-ročná mamina dvojičiek úspešne zvláda šéfovať dvom mexickým bistram v Nitre a Trnave
• Prečo pre ňu verejné čísla obratov na FinState nič neznamenajú a prečo nie sú odrazom reálneho úspechu
• Ako prežila ťažké mesiace medzi septembrom a novembrom, keď musela siahnuť na vlastné úspory
• Čo obnáša jej životné motto „šťastná mama rovná sa šťastné deti“ a prečo dáva seba vždy na prvé miesto
• Aké má ambiciózne plány do budúcna vrátane otvorenia novej pekárne a expanzie podniku

Predstavujem si, že viesť podnikanie popri takejto životnej situácii muselo byť extrémne náročné. Môžeš priblížiť, aké podniky aktuálne vedieš a čomu sa venujú?

Vzhľadom na to, že mám dve malé deti, snažím sa tento podnik viesť aj na diaľku. S tým mi pomáhajú zamestnanci, na ktorých sa musím spoliehať, keďže času mám čoraz menej. Vediem dva podniky, mexické bistro v Nitre od svojich 19 rokov a druhé mexické bistro v Trnave. Venujeme sa gastronómii, mexickým jedlám, príprave, obsluhe, proste všetko komplexne.

Sme bistro, nie sme reštaurácia, tým pádom sú na nás trochu iné nároky. Bistro je skôr niečo ako streetfood alebo foodtruck, nemáme obsluhu ani čašníkov. U nás to funguje tak, že celú objednávku od prijatia cez prípravu až po výdaj robí jeden človek. Je to preňho praktickejšie. Síce má viac roboty, ale všetko si pamätá, na nikoho sa nemusí spoliehať a robí sa oveľa menej chýb v objednávkach. Za mňa je to takto určite lepšie.

Ako by si opísala vývoj tvojich podnikov v čase? Boli obdobia rastu, stagnácie alebo aj momenty, keď si musela niečo zásadne obmedziť kvôli rodine?

Moje začiatky boli také, že som prebrala podnik, ktorý už fungoval. V Nitre vtedy fungoval štyri roky, takže som išla do zabehnutého podniku. Brigádovala som tam od svojich 16 rokov tri roky a presne som vedela, ako to funguje – aké sú tržby, koľko chodí ľudí, koľko ľudí nakupuje online a koľko chodí na prevádzku. Mala som tri roky na to odpozorovať, čo sa mi nepáči na vedení bývalých majiteľov.

To bola moja alfa a omega. Zmeniť a napraviť ich chyby. Obmedzila som zbytočné výdavky, napríklad za sklad, ktorý nebol vôbec potrebný a stálo to stovky eur mesačne. Tým mi ostali peniaze navyše. Zo začiatku to bolo úžasné, tržby sa rozbehli. Boli sme mesiac a pol zatvorení kvôli papierom a ľudia sa už tešili, lebo sme boli jediné mexické bistro v Nitre. Mala som na to 100 % svojho času, bola som tam dennodenne ja aj moja mama. Bol to rodinný podnik, striedali sme sa len my dve a všetko bolo na sto percent. To boli najlepšie časy podniku.

Vždy sa to na seba zarobilo a v mínuse sme nikdy neboli, až do tohto septembra až novembra. To bolo naozaj katastrofálne. Bolo to až tak hrozné, že som musela siahnuť do vlastných úspor, aby som tie tri mesiace potiahla. Bolo to náročné, lebo živím rodinu. Nastavenie štátu, vyššie dane, odvody, drahé potraviny, ľuďom sa ťažšie žije a nie každý si môže dovoliť ísť do reštaurácie a nechať tam 40 až 50 eur za večeru. Ja sama to cítim a tiež chodíme menej do reštaurácií. Ale verím, že po lete, keď skončia dovolenky a extrémne teplá, sa to opäť rozbehne a vrátime sa do starých koľají.

CYn8-HEWYAA_o4K

Koľko ľudí dnes pracuje pod tvojimi firmami a ako náročné je udržať chod tímu, keď ty sama prechádzaš náročným obdobím?

Aktuálne mám 5 zamestnancov, 4 dievčatá a jedného muža. Ja som vlastne taký „štvrťkový“ zamestnanec, keďže som na materskej a som len občasná výpomoc. Udržať chod tímu je o tom, aby tie baby mali v hlave nastavené, že chcú pracovať a záleží im na tom. To sa naučiť nedá, to je prirodzený charakter.

Nepomôže vám sedieť pri kamerách, nadávať, ani občasné kontroly. Za mňa je to o tom, aby bol majiteľ so zamestnancami za dobre a bol tam prirodzený rešpekt. Aby rešpektovali, že ty si šéf, a keď niečo povieš, tak to platí, ale zároveň vedeli, že to nehovorím z nudy, ale preto, že to má zmysel. Nepotrebujem sa na nikom voziť.

Samozrejme, v minulosti boli prešľapy, keď som sa v zamestnancoch sklamala, ale bola to pre mňa životná lekcia. Dnes som múdrejšia. Nechcem od nich 100 % dokonalosť, ale aby ten základ každá spĺňala. V Nitre sa tomu venujem viac, lebo je tam väčší potenciál, vyššie tržby a bývam kúsok odtiaľ. Tam mám jednu brigádničku a môjho priateľa, takže je tam prakticky len jeden cudzí človek. V Trnave mám tri dievčatá, ktorým často stačí pomôcť len na diaľku, ale vždy keď môžem a treba, tak bez problémov prídem.

Keď sa pozrieme na verejne dostupné údaje (napríklad FinStat), dá sa vidieť určitý finančný vývoj firiem. Sleduješ tieto čísla aktívne a čo pre teba znamenajú v realite podnikania?

Čísla na FinState sú informácie o obrate, ale podľa mňa to nemá nič spoločné s tým, ako to reálne funguje. My máme obrat vyše štvrť milióna eur (okolo 268 000 eur). Vyzerá to síce super, ale keď máte takýto obrat, môžete mať pokojne 250 000 eur náklady. Obrat je jedna vec a zisk druhá. Verejné čísla nie sú dobrý odraz toho, či sa podniku darí alebo nedarí.

Navyše na FinState máme vlastne len dva roky podnikania, pričom z minulého roka tam bolo započítaných len 5 mesiacov, takže sa veľmi nedá hovoriť o reálnom porovnateľnom raste. Ja som rada, že podnik funguje. Teraz potrebujem len nejak udržať prevádzky ešte ďalšie dva roky, kým deti pôjdu do škôlky, aby som sa potom mohla naplno vrátiť k práci a rozvíjať to ďalej.

zdroj: Tres Tacos/Natália Fuknová

Čo pre teba znamenajú čísla ako obrat alebo zisk? Sú to skôr tvrdé ukazovatele úspechu, alebo ich vnímaš v kontexte toho, čo sa deje v tvojom živote?

Pre mňa je obrat absolútne nerelevantný. Je to pekné na papieri, vyzerá lepšie mať na FinState 280-tisíc ako 40-tisíc, ale nie je to odraz úspešnosti podnikania. Čísla sú síce fakty, ale v prvom rade ide o zisk, nie o obrat. Obrat viete mať aj desaťnásobný, keď sa snažíte, ale dôležité je, čo vám ostane po zaplatení nákladov. Takže obrat pre mňa nehrá rolu a nie je to pre mňa ukazovateľ tvrdého úspechu.

Musela si niekedy kvôli osobnej situácii podnikanie úplne spomaliť, prepnúť alebo delegovať? Ako to prebiehalo v praxi?

Jediný moment, keď som musela spomaliť, bolo moje tehotenstvo. Aj keď som sa snažila pracovať, nedalo sa mi tak ako predtým, lebo som mala veľa zdravotných problémov. Chod Trnavy to neovplyvnilo, ale Nitru určite áno. Majiteľ totiž prináša do prevádzky úplne inú energiu, iné vnímanie práce, správanie k ľuďom a náladu. Mňa tá práca naozaj baví, som v nej rada a na prevádzke je to na mne vidieť.

V praxi to vyzeralo tak, že sme museli nájsť ďalšieho zamestnanca, ktorý ma zastupoval. Samozrejme, vznikali aj konflikty medzi zamestnancami, takže som sa snažila čo najskôr vrátiť. Tým, že môj priateľ pracuje u nás, vieme sa pri deťoch striedať. Snažím sa na prevádzku chodiť často, aby ľudia cítili, že je tam stále tá ruka, ktorá na to dohliada. Predchádzajúca majiteľka sa na to po narodení dieťaťa vykašľala a podnik tým veľmi utrpel, až ho musela predať. Ja nechcem, aby sa mi stalo to isté, preto sa stále snažím dohliadať a byť prítomná.

V momente, keď sa najťažšia fáza skončila a deti boli už v relatívnom bezpečí, čo sa pre teba zmenilo najviac? Bolo ťažšie sa znovu vrátiť do práce, alebo skôr zostať v pokoji?

Ja som mala od začiatku nastavenie, že sa dievčatám nič nestane, len sú malé. Tým, že boli tri mesiace v nemocnici, mala som kopec času dať sa dokopy. Nejaké tri týždne po pôrode som sa už snažila ísť do práce. Pre mňa to bolo vyslobodenie oproti tomu, aby som sedela doma a na niečo čakala.

Keď mi to zdravotný stav dovolil, hneď som išla robiť. Začínala som pomalšie, ale pre mňa bola práca úplná psychohygiena. Keby som bola schopná, išla by som do práce hneď po pôrode. Mám hrozne rada ľudí, práca mi denne chýbala a bola pre mňa radosť tam ísť. Zostať v pokoji je pre mňa utrpenie, som aktívny človek.

Čítaj viac z kategórie: Biznis a startupy