Nevedeli, čo ich čaká, mysleli si, že padá sneh. Obete Trinity testu prišli o život bez varovania

Dedina Ruidoso, júl 1945. Rieka sa leskla pod poludňajším slnkom, voda šumela a smiech trinásťročných dievčat sa niesol ponad brehy. Boli na tanečnom tábore, ich hlavy plné letných snov, bezstarostné, bosé, s mokrými vlasmi prilepenými k lícam. Netušili, že práve zažívajú posledné bezstarostné leto svojich životov. 

Obzor zrazu zaplavilo oslepujúce svetlo – ostré, prenikavé, akoby sa slnko odtrhlo z neba a spadlo priamo pred nich. Nebo sa v jedinom údere srdca premenilo na zvláštnu, žiarivú krajinu. „Blesk. Oblak. Svetlá, z ktorých boleli oči,“ spomínala Barbara Kent v rozhovore s The Washington Post. A potom prišli vločky – pomalé, tiché, ľahké. Natiahli k nim ruky, smiali sa a mysleli si, že padá sneh. Nevedeli, že tancujú v prachu, ktorý sa im o pár mesiacov stane osudným.

Trinity prišla bez varovania

Len niekoľko desiatok míľ od Ruidosa, v púšti Jornada del Muerto, sa v tom okamihu písali dejiny. Projekt s krycím názvom Trinity bol prvým jadrovým testom na svete – súčasť tajného Manhattan Projektu. Presne o 5:29 ráno 16. júla 1945 vedci odpálili plutóniovú bombu s názvom Gadget, ktorej sila dosahovala ekvivalent približne dvadsať kiloton TNT. Výbuch vyvolal jasné svetlo viditeľné až na 450 kilometrov a tlaková vlna rozbila okná vo vzdialenosti 200 kilometrov – čiastočne aj v El Pase.

Hoci v okolí žilo až pol milióna ľudí v okruhu 200 míľ, nikto nebol varovaný. Žiadne oficiálne upozornenie, žiadne bezpečnostné pokyny. Namiesto toho úradníci vydali falošnú správu: šlo len o výbuch munície v diaľke.

Explózia vytvorila hríbovitý oblak, ktorý sa následne rozpustil do troch prúdov a odvial rádioaktívny prach na celé územie – na desiatky okresov, a dokonca až do stredozápadných Spojených štátov, Kanady a Mexika. Najvyššie hladiny radiácie merané v niektorých komunitách boli desaťtisíckrát vyššie než dnešné bezpečné limity.

Zatiaľ čo vedci chránili seba a monitorovali dopad pomocou technických prostriedkov, civilisti zostali neinformovaní a bez akejkoľvek ochrany – dokonca aj tí, ktorí žili len dvanásť míľ od epicentra, nedostali žiadne upozornenie.

 

 

 

 

 

 

View this post on Instagram

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A post shared by Writers Crow (@writers.crow)

Prečo práve v Jornada del Muerto

Jornada del Muerto – „Cesta mŕtveho muža“. Púštne údolie, kde aj vietor znie osamelo, sa na začiatku 40. rokov stalo podľa Newyorker centrom najväčšieho vojenského tajomstva. Vláda a vedci z Manhattan Projectu hľadali miesto, kde by mohli otestovať zbraň, akú svet nikdy nevidel. Potrebovali obrovské, odľahlé územie bez veľkej premávky, s minimálnym počtom obyvateľov – aspoň na papieri.

V skutočnosti tu žili stovky farmárskych rodín a pôvodných obyvateľov, ktorí o ničom netušili. Lokalita v Novom Mexiku vyhrala aj preto, že bola len pár hodín jazdy od laboratórií v Los Alamos, kde vedci bombu zostavovali. Izolácia púšte mala zaručiť bezpečnosť a utajenie, no stala sa pascou pre všetkých, ktorí žili „downwind“ – v smere vetra od miesta výbuchu.

Stotiny sekundy, ktoré zmenili svet: 80 rokov od dňa, kedy ľudstvo stratilo nevinnosť. Hirošima zostáva mementom

Trinity si s chorobami nespájali 

Keď sa hríbovitý oblak rozplynul a púšť znovu pohltila ticho, neviditeľná hrozba už putovala vzduchom. Jemný, sivobiely prach klesal na strechy, polia aj studne. Všade tam, kde ešte ráno život plynul bezstarostne, sa teraz usádzali mikroskopické čiastočky radiácie. Ľudia ich vítali s úsmevom – deti ich chytili do dlaní, gazdinky striasali z bielizne, dobytok ich požieral spolu s trávou.

Nikto nevedel, že práve dýcha a pije látku, ktorá sa mu usadí v kostiach, pľúcach či štítnej žľaze. V nasledujúcich rokoch sa v komunitách po vetre začal opakovať rovnaký príbeh: nezvyčajne veľa prípadov rakoviny, leukémie u detí, potraty a deti, ktoré sa rodili so zdravotnými postihnutiami.

Odborníci dnes potvrdzujú, že obyvatelia boli vystavení dávkam žiarenia neporovnateľne vyšším než súčasné bezpečnostné limity. No vtedy sa o tom nehovorilo. Bolesť sa neukázala v okamihu výbuchu – prišla pomaly, nenápadne, a zostala na desaťročia.

zdroj: Pixabay/WikiImages

Čakajú na spravodlivosť

Preživší zasiahnutých oblastí – nazývaní Downwinders – sa desaťročia snažia dokázať, že ich choroby a straty sú priamym dôsledkom Trinity testu. V roku tisíc deväťsto deväťdesiat bol podľa sourcenm.com prijatý zákon RECA (Radiation Exposure Compensation Act), ktorý priznával finančné odškodnenie ľuďom z niektorých častí Nevady, Utahu a Arizony. Nové Mexiko v ňom však nefigurovalo. Obyvatelia Jornada del Muerto tak ostali bez uznania a bez centa náhrady.

Mnohí zomreli skôr, než sa ich prípady dostali pred politikov. Tí, ktorí prežili, stále vypĺňajú formuláre, podpisujú petície a chodia vypovedať do Kongresu. Pre nich to nie je len o peniazoch – je to o priznaní pravdy, že ich životy boli obetované v mene tajného projektu, o ktorom sa nikdy nemali dozvedieť.

Trinity nebola jediná

Trinity otvorila dvere ére, v ktorej sa jadrové zbrane testovali ďaleko od frontových línií, no znepokojivo blízko domov obyčajných ľudí. V odľahlej austrálskej oblasti Maralinga sa v päťdesiatych rokoch odohralo niekoľko britských jadrových skúšok. Aj tam domorodé komunity neboli vopred varované a stovky z nich sa ocitli v epicentre rádioaktívneho spádu.

Oblečené len v tradičných odevoch, často bosé a bez prístupu k čistej vode, žili dni aj týždne v kontaminovanom prostredí, netušiac, že si ich telá pomaly nesú smrteľnú záťaž.

V Kazachstane sa medzi rokmi 1949 a 1989 uskutočnilo 456 testov na polygóne Semipalatinsk. Niektoré z nich mali silu mnohonásobne presahujúcu Trinity a zasiahnuté oblasti sa stali epicentrom dlhodobých zdravotných tragédií – od rakoviny až po genetické poškodenia novorodencov. Milióny ľudí tam žili desaťročia v prostredí, kde bola pôda, voda aj vzduch preplnené rádioaktívnymi časticami.

Podľa American Scientist, ani samotné USA nezostali ušetrené. Na Nevada Test Site, len pár stoviek kilometrov od Las Vegas, spadali rádioaktívne vločky na mestá v Utahu a Nevade. Ľudia verili, že je to obyčajný prach či popol z diaľky, no ich telá už vtedy absorbovali dávky žiarenia, ktoré im v nasledujúcich desaťročiach priniesli choroby a predčasnú smrť.

A potom bol Bikini Atoll v Tichomorí – rajský ostrovný kruh, ktorý sa stal neobývateľným po sérii výbuchov. V roku 1954 tam test Castle Bravo prekonal očakávania vedcov dvojnásobne a jeho rádioaktívny spád otrávil nielen miestnych obyvateľov, ale aj posádku japonskej rybárskej lode Lucky Dragon 5, ktorá sa plavila desiatky kilometrov od epicentra.

História ukazuje, že Trinity nebola tragickou výnimkou, ale začiatkom vzorca, v ktorom cena za „pokrok“ padala na plecia tých, ktorí o ňom nerozhodovali.

Čítaj viac z kategórie: Zaujímavosti