Slováci vymenili Košice za Gdaňsk: Za 900 eur bývajú 10 minút od mora, štát na dieťa prispieva 200 eur mesačne

Ria s rodinou vymenila Slovensko za poľský Gdańsk a po rokoch v zahraničí tvrdí, že práve tu sa im žije najľahšie. K rozhodnutiu zostať ich nepriviedli iba peniaze. Rozhodli aj bezpečnosť, fungovanie spoločnosti, prístup k deťom či každodenný život. Prečo jej syn po návrate na Slovensko povedal, že chce ísť „domov“ a čo ju na živote Poliakov prekvapilo najviac?

Ria a Marián pritom Poľsko pôvodne nevnímali ako jasnú cieľovú stanicu. Pred Gdańskom si vyskúšali život v niekoľkých ďalších krajinách a keď sa do Poľska presťahovali prvýkrát, mnohí ich známi ani netušili, kde sa Gdańsk nachádza. Pri druhom sťahovaní už však vedeli, do čoho idú. Nevracali sa iba za prácou, ale za životom, ktorý im začal chýbať.

Dnes tam vychovávajú dve deti a Ria na sociálnych sieťach ukazuje realitu života v Poľsku. Všíma si rozdiely medzi slovenskými a poľskými škôlkami, prístup k deťom, ceny potravín, zdravotníctvo či fungovanie štátu. Hovorí aj o tom, čo jej zo Slovenska chýba, ako si v Poľsku zvykali bez rodiny a prečo podľa nej Poliaci pristupujú k deťom úplne inak než Slováci.

• Je poľské zdravotníctvo lepšie?
• Koľko dnes stojí život v Gdańsku?
• Čo ich v Poľsku najviac zaskočilo?
• Čím sa Poliaci líšia od Slovákov?

Začnime úplne od začiatku. Čo vás na Slovensku tak frustrovalo a dusilo, že ste sa rozhodli zariskovať absolútnu neistotu a odísť do cudzej krajiny, konkrétne do Poľska?

Ria: Keď sme rodine a známym hovorili, že sa budeme sťahovať do Gdaňska, väčšina ľudí sa na nás pozerala s otázkou: „Kde to je?“ Ešte nebol Gdaňsk až taký populárny, možno ako je teraz. Ani turisticky. Nevedelo o ňom až tak veľa ľudí pred tými troma rokmi. No a potom, keď sme sa sťahovali druhýkrát, tak už to bolo preto, lebo nám tu ten život proste chýbal. Nebolo to už iba kvôli peniazom, ale kvôli tomu, že sa nám tu žilo ľahšie z viacerých dôvodov.

Asi taký najväčší zlom nastal vtedy, keď sme nosili nášho syna do škôlky na Slovensku. Každé ráno sa pýtal, či nemôžeme ísť radšej na pláž ako do škôlky. A raz sa nás spýtal, kedy konečne pôjdeme domov. Povedala som mu, že veď sme doma. A on na to: „No hej, ale domov do Poľska.“ Už vtedy to tu bral ako domov.

Keď ste do Poľska prišli bez rodiny a kamarátov, kto vám pri sťahovaní ako prvý podal pomocnú ruku?

Ria: Keď sme prišli druhýkrát, to bolo vlastne v októbri, dorazili sme asi o deviatej večer. Už sme mali vybavené bývanie a vedeli sme, do akého bytu ideme, bývali sme v ňom už vtedy, keď sme do Poľska prišli prvýkrát. V podstate sme v jednom osobnom aute presťahovali celý náš život zo Slovenska. Rýchlo sme podpísali s majiteľom zmluvu a išli sme vykladať veci.

A vtedy nám pomohol sused, ktorého sme spoznali len v ten večer. Úplne neznámy človek nám pomáhal vynášať veci do bytu, a to ich fakt nebolo málo. Keď sa ho Majo spýtal, čo za to chce, odpovedal, že nič. Dal nám svoje číslo s tým, že ak by sme niečo potrebovali, máme mu zavolať. Myslím si, že tu je to celkom bežné.

Aj v zime, keď bolo mínus 26 stupňov a ľuďom bežne mrzli autá, nikto nezostal len tak stáť a pozerať sa. Keď niekto videl, že má niekto iný problém vyparkovať, proste išiel okolo, pomohol mu a bez čakania na „ďakujem“ išiel ďalej. Ľudia sú tu k sebe oveľa súdržnejší.

Marián: A nie je to tým, že by sme bývali v nejakej extra štvrti. V Poľsku koluje taký vtip, že keď niekto zapadne, zrazu sa z ničoho nič objavia náhodní ľudia, vytlačia auto a zase zmiznú.

V čom vnímate najväčší rozdiel, pokiaľ ide o bezpečnosť či celkovú situáciu v spoločnosti?

Marián: Až po druhom presťahovaní sme si poriadne uvedomili ten rozdiel v bezpečnosti. Predtým sme žili v Košiciach v centre. Súvisí to trochu aj s aktuálnou politickou situáciou na Slovensku, kde je v podstate povolené kradnúť do 700 eur. Aspoň tak sa to teraz berie. Ria sa napríklad bála vychádzať von, keď bolo deväť alebo desať hodín večer.

Ria: V Košiciach v centre sa bežne okrádajú ľudia. Nie je to tam úplne bezpečné. Pohybovalo sa tam dosť pofidérnych ľudí, a to sme predtým žili aj na sídlisku Furča. V Gdaňsku je podľa mňa bezpečnosť oveľa lepšia. Obchody sú tu otvorené oveľa dlhšie, niektoré potraviny aj do jedenástej večer. A nikdy som sa nebála. 

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Veronika Tóthová || Život v Gdańsku (@riushiinka)

Aké ďalšie rozdiely vnímate v poľskej mentalite v porovnaní s tou slovenskou?

Ria: Určite v tej súdržnosti a nápomocnosti. Samozrejme, je na nás vidieť a počuť, že nie sme Poliaci, ale nikdy sme sa nestretli s tým, že by nás niekto vyčleňoval. Práve naopak. Každý sa nás vždy pýta, či nepotrebujeme s niečím pomôcť, či už náhodní okoloidúci alebo ľudia, ktorí tu žijú dlhšie. Taktiež je tu veľmi čisto. V Gdaňsku sa málokedy stane, že by si videl na zemi odpadky. A keď áno, väčšinou to nevyhodili ľudia, ale čajky to povyberali z košov.

Marián: Ja veľmi vnímam to, že Poliaci vo všeobecnosti vyzerajú, že ťa idú zabiť, alebo že ťa minimálne nemajú radi. Tvária sa tak aj počas najlepšieho dňa svojho života. Ale za tou mrzutou tvárou sa skrýva neskutočná slušnosť. Bežne sa mi stalo, že išla oproti mne skupina obrovských, drsne vyzerajúcich chlapov, a oni sa mi uhli, otvorili dvere a pekne pozdravili. Nikto do teba len tak nevrazí. Poliaci sú známi aj tým, že veria v Boha, no na rozdiel od iných sa tou vierou naozaj aj riadia.

Ako by ste porovnali bežné ceny potravín v Poľsku a na Slovensku? Koľko vás približne stojí mesačná strava pre štvorčlennú rodinu?

Ria: S príchodom leta išli ceny trochu hore. Ale napríklad plnotučné mlieko v akcii stojí v prepočte 35 centov. Bez akcie možno 50. Poliaci veľmi fungujú na akciách, ktoré sa neustále točia. Mesačne na stravu pre štvorčlennú rodinu minieme v bežných obchodoch možno 250 až 300 eur. S tým, že starší syn jedáva v škôlke päťkrát denne.

Môj obľúbený chlieb stojí asi 80 centov, kváskový alebo so semienkami kúpiš do dvoch eur. Bežná kajzerka stojí asi 35 grošov, čo je stále menej ako rožok na Slovensku. Kuracie prsia v zľave stoja okolo štyroch eur za kilo (asi 15 zlotých). Za desať vajíčok dáme približne 10 zlotých (okolo 2,30 eura).

Na Slovensku často kolujú predsudky o nekvalitných poľských potravinách, najmä o mäse. Aká je vaša reálna skúsenosť s ich kvalitou?

Marián: Keď chce niekto zarobiť a je mu jedno, čo predáva, tak, samozrejme, dovezie tú najhoršiu kvalitu. Ale takú nájdeš aj na Slovensku alebo v Česku. My kupujeme napríklad vajíčka z voľného výbehu, ktoré stoja len o pár centov viac. Kurča „bez antibiotík“ vyjde možno o niečo drahšie, okolo 22 zlotých za kilo. Je to o tom, akú značku a kvalitu si v obchode vyberieš.

Ria: Ja si nemyslím, že aj tie najlacnejšie potraviny v bežných poľských reťazcoch by boli nekvalitné. My kupujeme aj tie lacnejšie varianty a nevidím v tom až taký rozdiel. Nikdy sa nám nestalo, že by sme kúpili pokazené mäso alebo s ním mali akýkoľvek problém.

Ria, ty si na Instagrame začala aktívne ukazovať váš nový život v Poľsku. Nebolo pre teba na začiatku ťažké ísť takto s kožou na trh? Ako vôbec vznikol tento nápad?

Ria: Začalo sa to vo februári, počas dňa, ktorý sa volá „Tlustý čtvrtek“. Vtedy sa konzumuje strašne veľa šišiek, a kto ich zje najviac, ten bude mať šťastnejší rok. Povedala som si, že to natočím na Instagram, lebo by to mohlo byť zaujímavé. A potom to išlo nejak postupne. Nemala som z toho stres ani žiadne veľké očakávania. Robím to skôr ako takú psychohygienu popri materstve. Ale má to zmysel, lebo aj vďaka tomu sa občas niekto ozve Majovi a zarezervuje si ho ako sprievodcu.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Veronika Tóthová || Život v Gdańsku (@riushiinka)

Ako riešiš na sociálnych sieťach ochranu súkromia svojich detí?

Ria: Musím povedať, že to je pre mňa dosť veľká otázka a veľa nad tým premýšľam – čo zverejniť a čo už nie. Snažím sa ich tam nedávať príliš často. Nehovorím, že na profile nenájdeš tváre mojich detí, určite niekde áno. Snažím sa ale nedávať príliš veľa fotiek ich tvárí. Som viac priklonená k tomu, že ich nechcem veľmi publikovať ani zverejňovať informácie o tom, kde chodia do škôlky a podobne.

Aj keď dám niečo na Instagram, napríklad fotku z pláže alebo video, pridám to až neskôr. Nemyslím si, že by za nimi teraz niekto len tak prišiel, ale chcem to mať nastavené tak, aby to pre nich nebolo nejakým spôsobom nebezpečné v budúcnosti. A zatiaľ si nemyslím, že mám na profile až tak veľa ľudí.

Všeobecne si však myslím, že v Poľsku je to dosť veľká téma. Napríklad aj v škôlkach majú bežne rôzne aktivity. Raz mal niekto prísť do škôlky a mal s deťmi niečo tvoriť. Potom nám prišla správa, že sa aktivita ruší, pretože tí ľudia začali deti fotiť. Pre škôlku to bolo neakceptovateľné, takže aktivitu jednoducho ukončili.

Aké rozdiely vnímaš vo výchove detí medzi Poľskom a Slovenskom?

Ria: Začnem tým, že tu na ihriskách a všade vonku vidím strašne veľa oteckov. Pre mňa to bol až šok, keď som si začala uvedomovať, koľko otcov chodí von so svojimi deťmi. Nemám pocit, že by to v takom množstve bolo na Slovensku. Ďalšia vec – na Slovensku sa mi veľakrát stávalo, že som videla na ihrisku rodiča, ktorý ťukal do telefónu, zatiaľ čo dieťa sa hralo. Tu sa to stáva extrémne málokedy. Rodičia sa s deťmi fakt hrajú, idú do tej hry a je im jedno, ako sa pri tom v úvodzovkách strápnia. 

Taktiež neviem, či som tu niekedy videla rodiča kričať na dieťa. Nehovorím, že nekričia, určite niektorí áno, ale na verejnosti to veľmi nevidím. Keď moje dieťa plače na ihrisku, mám pocit, že som tu nezažila, že by niekto veľmi vyplakával vonku. A keď sa to stane mne, mám pocit, že sa na mňa každý pozerá, čo sa deje.

Poliaci majú strašne radi deti. Vždy sa prihovoria, ale nikdy mi nedávajú žiadne rady. Hocičo robím, v živote som nepočula, že by za mnou niekto prišiel a povedal: „Toto nemôžete robiť s dieťaťom.“

Keď napríklad niekomu vbehnú na bicykli pod nohy, ja sa vždy strašne ospravedlňujem. Ich reakcia je: „To nevadí, to je dieťa.“ Mám pocit, že sú tu k deťom menej mrzutí.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Veronika Tóthová || Život v Gdańsku (@riushiinka)

Čo sa týka škôlky, je veľký rozdiel v tom, že napríklad deti nespia v škôlke, iba úplne najmenšie deti v najnižšej triede. Väčšinou chodia vonku. Jedia tu päťkrát denne – majú raňajky, desiatu a zvlášť rozdelený obed. Najprv majú polievku a potom druhé jedlo. Zastávajú názor, že dieťa nezje všetko naraz, takže o dvanástej si dá jedno a o druhej druhé. A nakoniec olovrant.

Sú tu dosť rozšírené aj nocovania v škôlke. Nielen v škôlkach, ale už aj v niektorých hoteloch, hoci to ešte nie je úplne bežné. Určite je však prespávanie bežnejšie ako u nás – v piatok večer dieťa donesieš a vyzdvihneš si ho v sobotu ráno. Páči sa mi, že v niektorých škôlkach deťom nosia zvieratká. Napríklad u nás v škôlke majú dogoterapiu. Každý mesiac tam príde psík a deti sa oňho môžu starať alebo ho napríklad venčiť.

Bavíme sa pritom o štátnych aj súkromných škôlkach. Ja tu nevidím až taký veľký rozdiel medzi štátnou a súkromnou škôlkou. Súkromnú si zaplatíš a možno tam máš nejaké veci navyše, ale nie je to až taký diametrálny rozdiel ako napríklad na Slovensku.

Čo bolo pre vaše deti najťažšie na presťahovaní do inej krajiny? Bol to jazyk alebo skôr niečo iné?

Ria: Myslím, že najťažší bol začiatok, keď sme sem prišli druhýkrát. Prvýkrát sme mali len staršieho syna a on to tak nevnímal. Bol ešte veľmi maličký a my sme preňho boli v podstate celý jeho svet.

Keď sme však prišli druhýkrát, už bol väčší a veľmi sa tešil, že príde naspäť domov. Zo začiatku však bola náročná socializácia. Zrazu nevedel, ako nadviazať kontakt s deťmi. Hlavne zo začiatku na nich rozprával po anglicky, zatiaľ čo oni sa s ním chceli rozprávať po poľsky.

Mladší to tak nevnímal. Časom však prišlo aj uvedomenie, že už nemôže byť tak často s babkou. On má veľmi dobrý vzťah so starými rodičmi, takže mu chýbali.

To bolo asi najťažšie.

Ako ste na tom boli s poľštinou? Bolo pre vás náročné naučiť sa jazyk?

Ria: Starší syn sa poľštinu rýchlo naučil v škôlke. Prišiel tam a po mesiaci či dvoch už fakt plynulo rozprával. Ja ešte po poľsky nerozprávam tak dobre. Viem komunikovať s rodičmi v škôlke a zvládam základné veci, ale hlbší rozhovor by som ešte v poľštine nevedela. Keď ma napríklad malý nechce počúvať, po poľsky mi povie: „Nerozumiem, ja nerozprávam po slovensky. Musíš na mňa hovoriť po poľsky, ja už rozprávam iba po poľsky.“ Naučila som sa také najzákladnejšie veci, ktoré potrebuješ. Keď už ten jazyk stále počuješ, či už ide o veci v obchode alebo bežný život, tým, že ho stále počúvaš, sa na teba jednoducho nalepí.

Marián: Ja som sa naučil veľmi veľa z Duolinga. Veľmi mi pomohlo, že som sa naučil abecedu a ako sa vyslovujú jednotlivé písmená. Veď oni majú A s chvostíkom, E s chvostíkom a podobne. Majú Z s dĺžňom, Z s bodkou. Potom som veľa čítal. Veľmi mi pomohol aj Instagram, keď som si čítal veci v poľštine. A hlavne som sa musel naučiť, ako Poliaci používajú niektoré slová a čísla. 

Je poľština prekážkou pre človeka, ktorý by sa chcel do Poľska presťahovať?

Ria: Podľa mňa to nie je až taká prekážka. Jedna vec je, že sa na teba jazyk veľmi rýchlo nachytá, a druhá, že keď sem ideš napríklad pracovať, je tu strašne veľa pozícií aj so slovenčinou alebo češtinou. Nepotrebuješ teda vedieť poľsky. Stačí napríklad angličtina a slovenčina.

O akých pracovných ponukách sa bavíme? V akých sektoroch?

Marián: Najčastejšie, nazvime to, IT. Ale v podstate je to od zákazníckej podpory cez sales až po napríklad to, čo som mal ja. Získal som druhú pozíciu ako seniorskú pozíciu v nastavovaní procesov. Bol som doslova senior process manager. So slovenčinou alebo češtinou je tam veľa možností, ja som pracoval najmä so slovenčinou.

Ria: Vieš, ako sa na Slovensku hovorí, že musíš mať prax predtým, než ideš na nejakú pozíciu, ideálne desať rokov, a zároveň byť čo najmladší? Tak tu to tak úplne nie je. Na veľa pozícií nepotrebuješ predchádzajúce skúsenosti. Nehovorím, že na žiadnu, ale na veľa z nich nie. Stačí ti jazyk a prvé dva týždne či prvý mesiac máš školenie, kde ťa všetko naučia. Čiže toto je podľa mňa dosť veľká výhoda oproti Slovensku.

Marián: Takisto v tej prvej práci som mal kolegu, ktorý po vyše 30 rokoch zmenil povolanie a začínal kariéru nanovo po päťdesiatke. Vzali ho bez praxe už po päťdesiatke, čo samo osebe veľa vypovedá. Tu v Poľsku je napríklad špeciálny úrad práce pre ľudí po 55-ke, aby mali stále možnosť sa začleniť do práce.

Funguje podľa vás v Poľsku niečo lepšie ako na Slovensku?

Ria: Digitalizácia funguje lepšie ako na Slovensku. Konkrétne v Gdaňsku, nechcem to porovnávať úplne celkovo s Poľskom. Aj doprava. Stačí, že ti minútu mešká električka a už to vidíš. Podľa mňa celkovo majú Poliaci aj sociálny systém nastavený oveľa priaznivejšie pre rodiny s deťmi alebo pre mladých ľudí. Či už ide o podnikanie – teraz zaviedli, že keď máš dve a viac detí, neplatíš dane do nejakej určitej sumy, ktorú zarobíš. Potom platíš daň už iba z rozdielu, keď zarobíš nad túto sumu. To je podľa mňa fajn.

Alebo keď máš malé dieťa a chceš ho dať do jaslí, štát ti v podstate preplatí jasle. Keď sa ti o dieťa stará starý rodič, ten starý rodič dostáva od štátu peniaze za to, že sa o dieťa stará. Ďalej prídavky. Na Slovensku dostaneš približne 69 eur prídavok na dieťa, tu dostaneš asi 200.

Ste v podstate sami v cudzej krajine. Mali ste počas toho obdobia aj partnerskú krízu?

Ria: Samozrejme, že mali. Ale asi to bolo iba čisto v tom, že sme sa potrebovali dostať do nového životného kolobehu. Zo začiatku bol veľký zlom v tom, že sme mali na Slovensku okolo seba rodinu, ktorá nám hocikedy pomohla. Či už bolo treba s deťmi alebo proste s čímkoľvek.

A zrazu, keď sme tu boli sami, už sa nemáš na koho spoliehať. Aj keď ti ochorie dieťa, stále si to musíme vyriešiť iba my dvaja. Išlo len o to, aby sme si nastavili fungovanie a vyjasnili si medzi sebou: „Dobre, toto je tvoja úloha, toto je moja úloha.“ Asi to bolo na celom tom presune najťažšie. Obaja sa však zhodneme na tom, že nám to oveľa viac dalo ako vzalo.

Marián: Naučili sme sa súdržnejšie spolu fungovať ako rodina. Myslím si, že nielen po partnerskej, ale aj kamarátskej stránke. Jediný človek, na ktorého sa môžeš vykričať, je ten partner, ale jediný človek, na ktorého sa môžeš spoliehať, je zase ten partner.

S akými najväčšími stereotypmi o Poľsku od Slovákov sa na sociálnych sieťach stretávate?

Ria: Napríklad, že aké tu je zdravotníctvo. Máme aj súkromnú zdravotnú starostlivosť, ale už sme boli aj v štátnych zariadeniach, napríklad v nemocnici. Myslím si, že tu majú modernejšie nemocnice. Nepadá ti tu omietka na hlavu, v tom je to určite lepšie. Ale zároveň máš dlhé čakacie doby. Keď sme vybavovali nášmu synovi operáciu, povedali nám, že budeme čakať tri roky. A pritom tam mal napísané, že to potrebuje súrne. Takže je to náročné.

Ale zase musím pochváliť jednu vec. Keď sa chceš objednať na nejaký zákrok, máš normálne stránku Národného fondu zdravia, kde si zadáš, o aký zákrok ide a v akej časti Poľska ho potrebuješ. Vyhodí ti všetky nemocnice a pri každej vidíš najbližší dostupný termín. To je podľa mňa super. Pokiaľ ide o úraz, samozrejme, spravia ho hneď. Čiže mimo toho je to veľmi podobné ako na Slovensku.

Rozdiel vidím ešte v tom, že keď si chorý na Slovensku, ideš k doktorovi a proste si tam počkáš v rade. Tu, keď si chorý a bavíme sa o štátnom sektore, sa objednáš k doktorovi na presný čas.

E-časenky, ktoré aj u nás fungujú v niektorých ambulanciách, sú tu akoby zaužívané všade, aj na vážnejšie vyšetrenia.

Ako je to s bývaním v porovnaní so Slovenskom?

Ria: Určite je tu dostupnejšie bývanie ako na Slovensku, ale hlavne v zmysle kúpy, keď si porovnáme veľké mestá s veľkými mestami. To, čo dáš v Bratislave za byt, tak tu si kúpiš dva alebo tri.

Marián: Čo sa týka nájmov, my platíme za trojizbák s internetom a energiami, so všetkým, do 900 eur. Máme to desať minút pešo od mora.

Ria: Jeden známy nám vravel, že oni v tejto časti, kde bývame aj my, kúpili byt s výhľadom na more za približne 250-tisíc eur v prepočte. A pokiaľ nemáš výhľad na more, tak máš záhradku. Tie byty na treťom či štvrtom poschodí, ktoré nemajú výhľad na more ani záhradku, sú samozrejme asi o 50-tisíc eur lacnejšie.

Čiže aj to bývanie sa tu ešte stále celkom oplatí. Napríklad na hypotéke máš síce vyšší úrok, ale zase oveľa nižšiu splátku.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Veronika Tóthová || Život v Gdańsku (@riushiinka)

Čo by ste odporučili Slovákom, ktorí uvažujú nad presťahovaním do Poľska?

Ria: Aby sa rozhodli podľa toho, čo očakávajú od svojho života celkovo. Nech sa na to pozrú z pohľadu svojho životného štýlu a aby si dobre zvolili mesto, v ktorom budú. Gdaňsk je krásny, je tu more a všetko nám vyhovuje, ale niekomu nemusí, pretože tu nie sú hory. Zima je skutočne zima, bežne máme aj mínus 26 stupňov. Treba zvážiť aj to, aký majú rytmus alebo tempo života. Ja si myslím, že tu nájdeš aj nočný život, aj prírodu. Niekto však chce vyslovene ruch veľkého mesta. Niekomu vyhovuje Krakov, niekomu Varšava, niekomu Gdaňsk. 

Marián: Ja by som asi povedal: Nečakaj, že sa Poliaci prispôsobia. Ak tu chceš žiť, očakáva sa, že sa prispôsobíš ty kultúre Poľska. Poliak ťa strašne rád prijme medzi seba, ale musíš aj ty urobiť niečo pre to. Aspoň sa snažiť rozprávať po poľsky. Nemusíš to vedieť dokonalo, nikto sa na to nebude pozerať, ale aby videli aspoň tú snahu, že máš záujem a že proste chceš.

Čo vám zo Slovenska okrem rodiny najviac chýba?

Ria: Mne chýba Margotka. A Fatra napríklad. Tiež sa tu nedajú kúpiť rožky, čo veľa Slovákov a Čechov proste miluje. Ale najviac určite chýba rodina. Taký ten pocit, že niekedy ti padne vhod vedieť, že sa môžeš v nejakej situácii obrátiť aj na niekoho iného ako na svojho partnera. Že nemusíte všetko zvládnuť iba vy dvaja a vieš, že stále je tu niekto.

Čítaj viac z kategórie: Rozhovory