„Bol som druhá voľba, dostal som profesné facky.“ Ján Koleník o kariére a nálepke najatraktívnejšieho herca (ROZHOVOR)

Ján Koleník patrí viac ako dve desaťročia medzi výrazné tváre slovenského herectva. Diváci ho poznajú z televízie, divadla, filmov aj tanečnej šou, médiá mu zase roky pripisujú nálepky jedného z najatraktívnejších slovenských hercov či „miláčika národa“. On sám však úspech vníma oveľa triezvejšie.

V rozhovore pre Startitup otvorene hovorí o tom, čo s človekom urobí dlhoročná pozornosť aj ako pristupuje ku kritike. Dotkli sme sa aj hereckých honorárov, ponúk, ktoré by neprijal, či ceny, ktorú je ochotný zaplatiť za kariérny úspech. A prezradil aj to, kde dnes hľadá pokoj mimo kamier.

Nový film ho postavil pred otázku druhej šance

S hercom sme sa rozprávali pri príležitosti nového romantického tanečného filmu Tango pre 3, ktorý príde do kín 1. októbra 2026. Pri tejto príležitosti sa s Jánom Koleníkom chystá aj roadshow. Film vznikol podľa námetu románu Vášnivé tango Joanny Fabickej a rozpráva o druhých šanciach, odvahe začať znova a túžbe po úspechu.

Koleník v ňom stvárňuje charizmatického tanečníka Kristiána, ktorého s Júliou v podaní Kristýny Bokovej spojí populárna tanečná šou. Kým Júlia chce po životnom páde dokázať, že sa nevzdáva, Kristián túži po návrate na vrchol. Jeho potreba úspechu, obdivu a potlesku zároveň otvorila témy, ktoré ďaleko presahujú filmový scenár.

 

• Čo spája Jána Koleníka a postavu Kristiána vo filme Tango pre 3? 
• Dokázali by peniaze presvedčiť Jána Koleníka, aby prijal postavu, o ktorej vie, že mu vôbec nesedí?
• Odmietol už niekedy hereckú ponuku jednoducho preto, že mu za ňu ponúkli príliš nízky honorár?
• Čo robí Ján Koleník vtedy, keď nechce byť hercom ani známou tvárou a potrebuje úplne vypnúť?
• Ako sa po viac ako 20 rokoch herectva zmenilo to, čo považuje za skutočný úspech?

Kristián potrebuje úspech, obdiv a potlesk. Keď ste si čítali scenár, našli ste v ňom vlastnosť, pri ktorej ste spoznali aj samého seba?

Každú postavu, ktorú mám hrať, samozrejme konfrontujem najprv sám so sebou. Sú tam morálne zásady a názory, v ktorých sa stretávame, ale potom si začínam uvedomovať aj rozdiely, voči ktorým som kritický.

To, že Kristián trpí nezrelosťou, lipne na prchavých istotách vo svojom živote a bojí sa straty statusu, je niečo, v čom som ja ďalej. Úspech a potlesk sú príjemné veci, ale viem, že netrvajú večne. A čím skôr si to človek, najmä v našej profesii, uvedomí, tým lepšie je pripravený na chvíle, keď neprichádzajú. Možno ako mladší a menej skúsený som si však prechádzal podobnými pocitmi ako Kristián.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa CONTINENTAL FILM (@continental_film_sk)

Vaša postava sa snaží dostať späť na vrchol a zachrániť si kariéru. Vy ste dnes v pozícii, keď patríte medzi najznámejších slovenských hercov. Máte napriek tomu strach, že jedného dňa telefón jednoducho prestane zvoniť?

Strach nemám. To, čo zvonka vyzerá ako úspech alebo vrchol, nemusí pre mňa osobne znamenať to isté. Som opatrný v tom, čo nazvem úspechom. Stále mám ambície, stále sú veci, ktoré som ešte nerobil, a projekty, ku ktorým by som sa chcel dostať. Pre mňa je dôležité byť herecky naplnený, ale zároveň túžiť po niečom, čo som v mojej práci ešte nezažil a čo ma môže posunúť ďalej.

Kristiánovmu strachu rozumiem, ale dnes ho prežívam inak ako on. Uvedomujem si nestálu a rizikovú pozíciu svojho povolania. To, že mám ponuky teraz, neznamená, že ich budem mať aj v budúcnosti. Herec sa vyvíja, mení sa aj dopyt po ňom a s vekom môžu prichádzať úplne iné príležitosti. Možno žiadne alebo, naopak, ešte lepšie.

Kristián je ochotný pre úspech urobiť takmer čokoľvek. Kde máte vy hranicu, za ktorou už pracovný úspech nestojí za cenu, ktorú zaň človek zaplatí?

Pre mňa je úspech, keď si divák, ktorý našu prácu vníma, niečo vnútorné odnesie. Myšlienku, metaforu, podnet, emóciu. Úspech nevnímam ako pochvalu či ocenenie, aj to je veľmi subjektívne. Kristián vníma úspech a obdiv ako svoju jedinú hodnotu. Pre nič iné nežije.

Herecký úspech pre mňa osobne už nestojí za cenu obetovania psychického a fyzického zdravia. Práca je dôležitá súčasť môjho života, ale nie jeho jediná os.

Koľko stojí jeden váš nakrúcací deň?

Je to individuálne. Závisí to od filmového alebo seriálového projektu, od veľkosti produkcie. Sme však zamestnávateľmi viazaní mlčanlivosťou, takže nie je korektné to zverejňovať.

Odmietli ste už rolu preto, že vám za ňu ponúkli jednoducho málo peňazí?

Nie. Na rolu sa najskôr pozerám cez to, čo mi ponúkne z hereckého hľadiska. Čo mi do života daný projekt prinesie – čo nové sa naučím, či ma zneistí a či vystúpim z komfortu. Takých ponúk bolo celkom dosť.

A opačne – prijali ste niekedy rolu, o ktorej ste vedeli, že nie je dobrá, pretože honorár bol príliš dobrý na odmietnutie?

Každú rolu, ktorú prijmem, sa snažím premeniť na príležitosť a urobiť ju najlepšie, ako viem. Sú roly, ktoré ma vnútorne neprovokujú až tak veľmi, a ak mám alternatívu, vyberiem si inú. Ak by som sa mal niekde trápiť, že to nefunguje ľudsky ani profesne, nesnažím sa o ten projekt. Dávam na vnútorný pocit.

Keď vás ľudia roky označujú za jedného z najatraktívnejších slovenských hercov a „miláčika národa“, čo to po rokoch urobí s egom človeka? Dá sa tomu úplne nepodľahnúť?

Keď mám zlý deň a cítim sa pod psa, samozrejme, že mi táto interpretácia zlepší náladu. (smiech) Aj to, keď sa ľudia na ulici prihovoria a spomenú, že ich naša práca potešila. Ale to, čo sa prezentuje ako všeobecne platné, nemusí byť objektívna pravda.

Keď som v spoločnosti svojej rodiny, nikto ma neoslovuje: „No čo, ty najatraktívnejší? Čo si dáš na obed?“ A keď sa to náhodou stane, tak len s veľkou dávkou humoru a irónie. Takže ego je pošteklené, ale realita vás veľmi rýchlo vráti na zem.

Čo vás dnes zasiahne viac – keď niekto skritizuje váš herecký výkon alebo keď útočí na vás ako človeka?

Obklopujem sa ľuďmi, ktorí to so mnou myslia dobre. Sú mojím najúprimnejším zrkadlom a kritikmi. Ak si uletím, vrátia ma na zem. A ak si neverím, podporia ma. Som im za to vďačný.

Zároveň rozlišujem medzi kritikou a útokom. Kritika môže byť pre človeka užitočná, ak vedie ku konštruktívnemu dialógu. Útok už podľa mňa nemá ambíciu viesť dialóg, ale skôr zasiahnuť človeka. Dnešná doba a množstvo platforiem dávajú priestor obom. Táto profesia ma naučila byť odolným. Je na mne, akú váhu tomu pripíšem a či sa tým nechám ovplyvniť.

Po Let’s Dance ste povedali, že potrebujete na pár dní „byť absolútne sám“. Čo teda robí Ján Koleník vo voľnom čase, keď nie je pred kamerami?

Moja práca spočíva aj v tom, že sa na mňa pri jej vykonávaní stále niekto pozerá alebo ma počúva. Preto si cením chvíle, keď nemusím byť respondentom ani interpretom.

Za najlepšie využitý čas považujem chvíle, keď sa hrabem v zemi, venujem pozornosť prírode, cestovaniu, alebo na seba nechám pôsobiť estetiku a iné umenie. Potrebujem byť aj inšpirovaný, nielen produktívny.

Ste človek, ktorého ľudia poznajú z televízie, divadla, filmu aj tanečnej šou. Stalo sa niekedy, že ste si uvedomili, že pracujete príliš veľa a už za úspech platíte vlastným súkromím alebo energiou?

Zásah do súkromia s touto prácou úzko súvisí. Klamal by som si, keby som ho nevnímal ako súčasť povolania, ktoré som si dobrovoľne vybral. Od začiatku som za toto rozhodnutie zodpovedný sám a som s tým absolútne zmierený.

Čo sa týka energie, pred pár rokmi sa mi podarilo nájsť rovnováhu. Už nejdem na úkor seba a svojej rodiny. Pre mňa je najpodstatnejšie tráviť s blízkymi čo najviac času a venovať im pozornosť, aby ma neskôr nemrzelo, že som sa prepracoval k starobe a hnal sa iba za dočasnými úspechmi a nič som nezažil.

Máte za sebou viac než dve desaťročia profesionálneho herectva. Cítite dnes v tomto povolaní vek ako výhodu, alebo už aj ako niečo, čo začína meniť ponuky, ktoré dostávate?

Určite svoj vek beriem ako výhodu. Na túto profesiu sa dnes pozerám pragmatickejšie, hoci nadšenie a naivita dieťaťa sú stále veľmi potrebné, aby sa človek neprestal tešiť.

Skúsenosť mi priniesla väčší nadhľad. Už nemusím každú ponuku vnímať ako životnú príležitosť a každé odmietnutie ako životnú prehru. Z osobnostného hľadiska sa v tomto veku cítim veľmi primerane. Aj preto ma Kristián vo filme bavil. On zmenu, ktorú prináša vek, vníma ako ohrozenie, kým ja ju dnes vnímam ako posun.

Tango pre 3 je film o druhej šanci a začínaní odznova. Keby ste dnes mohli dostať jednu druhú šancu vo vlastnej kariére a urobiť niečo inak, ku ktorému rozhodnutiu by ste sa vrátili?

Čím som starší, tým som vďačnejší aj za svoje zlé rozhodnutia. Dnes ich už za zlé nepovažujem. Skomplikovali mi situáciu, ale práve tým ma formovali.

Som dokonca vďačný aj za to, že som sa ku všetkému musel dopracovať dlhšou cestou. Zažil som odmietnutia, bol som aj druhá voľba, dostal som profesné facky, ale vždy mi to dalo ďalší čas na spamätanie sa a priestor pre seba.

Neľutujem ani jeden svoj krok. Mal som dosť času na rozhodnutia aj na snívanie. Najhoršie je, keď všetko – úspechy aj pády – príde naraz a vy to nestíhate spracovať. Som vďačný za svoju trajektóriu presne takú, aká bola.