Slováci si dnes posunuli hodinky. Neurogenetik upozorňuje na zmeny v tele, ktoré mnohí podceňujú (ROZHOVOR)

V noci zo soboty 24. októbra na nedeľu 25. októbra 2026 sa Slovensko opäť vrátilo k štandardnému, takzvanému zimnému času. O tretej hodine ráno sa hodiny posunuli späť na druhú, vďaka čomu sme si mohli o hodinu dlhšie pospať. Napriek tejto výhode naše telo nemusí na nový režim reagovať úplne najlepšie.

Striedanie letného a zimného času pritom už roky vyvoláva diskusie. Ako sme informovali v predchádzajúcom článku, až 57 % Slovákov uprednostnilo celoročné zachovanie letného času. Ďalších 33 % by si želalo ponechať štandardný, teda zimný čas. Európska únia síce o ukončení sezónneho posúvania hodiniek diskutuje, definitívna dohoda však doteraz nepadla.

Zatiaľ čo politici riešia budúcnosť striedania času, odborníci upozorňujú na jeho vplyv na ľudský organizmus. Aj zdanlivo nevýznamný hodinový posun totiž môže ovplyvniť kvalitu spánku, pozornosť či náladu.

O tom, ako naše telo reaguje na zmenu času, sme sa rozprávali s detskou psychologičkou Máriou Tóthovou Šimčákovou a slovenským neurogenetikom Tomášom Eichlerom. Odborníci vysvetlili, prečo niektorí ľudia zmenu takmer nepocítia, zatiaľ čo iným môže narušiť každodenný režim aj na niekoľko dní.

Hodina navyše nemusí znamenať viac spánku

„Získame hodinu na hodinkách, ale nie každý ju aj prespí. Keď nás vnútorné hodiny bežne zobúdzajú o šiestej, po návrate na štandardný čas sa môžeme zobudiť už o piatej. Kto však potrebuje dospať spánkový dlh a dokáže ráno spať dlhšie, môže túto noc využiť na oddych,“ vysvetľuje Eichler.

Zároveň pripomína, že jedna hodina navyše nedokáže nahradiť dlhodobý nedostatok spánku. Ľudský organizmus totiž funguje podľa vlastných biologických hodín, ktoré sa nemusia okamžite prispôsobiť novému času.

Podobne situáciu vníma aj detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková. Podľa nej je prirodzené, že si naše telo vytvára návyky, ktoré následne ovplyvňujú každodenné fungovanie.

„Každé zmeny, ktoré sa okolo nás dejú, naše telo pozná. Už len to, že keď máte nastavený budík dlhodobo na nejakú hodinu, tak sa zobudíte aj minútu či dve predtým. Sme na niečo naučení a zmena znamená, že nám chvíľu potrvá, kým si na ňu zvykneme,“ vysvetľuje psychologička.

Dôležitú úlohu podľa nej zohráva aj psychické nastavenie človeka. Nie každý totiž prijíma zmeny rovnako: „Psychologický moment je niekedy to prijatie alebo neprijatie. Ak s tým nie som spokojný a jednoznačne bojujem proti tomu, prečo sa to deje a prečo mu niekto niečo zmení, telo si to síce menej uvedomuje, ale hlava je s tým nespokojná. Zmenu tak prijímame náročnejšie a bude nám dlhšie trvať, kým ju spracujeme,“ približuje Tóthová Šimčáková.

Aj jediná hodina dokáže ovplyvniť fungovanie organizmu

Hoci sa hodinový posun nemusí zdať významný, podľa Eichlera môže vyvolať skutočné fyziologické zmeny. Naše biologické hodiny totiž regulujú viacero procesov, ktoré sú dôležité pre každodenné fungovanie.

„Hodinový posun môže mať reálne fyziologické dôsledky, hoci to neznamená, že sa každému zásadne rozhodia hormóny. Naše biologické hodiny ovplyvňujú rytmus melatonínu, telesnej teploty aj trávenia. Keď sa zmení spoločenský čas, tieto procesy sa nemusia okamžite prispôsobiť novému režimu,“ vysvetľuje neurogenetik.

Spánok podľa neho ovplyvňujú dva základné mechanizmy. Prvým je spánkový tlak, ktorý sa postupne zvyšuje počas bdenia. Druhým sú biologické hodiny, ktoré určujú, kedy sa naše telo prirodzene pripravuje na odpočinok. Ak tieto mechanizmy nie sú zosúladené, môžu sa objaviť nepríjemné prejavy.

„Môžeme sa zobudiť príliš skoro, cítiť únavu, mať horšiu pozornosť alebo byť podráždenejší. Jesenný posun býva väčšinou miernejší než jarný, pri ktorom často spíme kratšie. Nedá sa preto automaticky tvrdiť, že všetky zdravotné riziká sú po oboch zmenách rovnaké,“ upozorňuje Eichler.

Dobrou správou však je, že väčšina ľudí sa dokáže novému režimu prispôsobiť v priebehu niekoľkých dní. Pomáha najmä pravidelný spánok, dostatok denného svetla a stabilný denný režim.

Zmena času pripomína malý jet lag

Zaujímavé je aj porovnanie sezónnej zmeny času s cestovaním medzi časovými pásmami. Podľa Eichlera môžu obe situácie dočasne narušiť biologické hodiny, no existuje medzi nimi zásadný rozdiel.

Pri jesennom posune sa nemení prirodzený rozvrh slnečného svetla, ale spoločenský čas, podľa ktorého fungujeme. Ráno tak podľa hodiniek svitá skôr a večer sa skôr stmieva.

„Slnko bude svietiť v rovnakom okamihu, len náš spoločenský rozvrh sa voči nemu posunie. Telo pritom môže ešte niekoľko dní očakávať spánok alebo jedlo podľa pôvodného času,“ vysvetľuje odborník.

Pri cestovaní cez časové pásma je situácia odlišná. Človek sa totiž fyzicky presunie do prostredia s iným rozložením svetla a tmy, zatiaľ čo jeho vnútorné hodiny zostávajú určitý čas nastavené na pôvodný režim.

„Keď priletíme z Európy do Ameriky, naše vnútorné hodiny zostávajú spočiatku doma. Jet lag býva výraznejší pri prelete viacerých časových pásiem a jeho intenzita závisí aj od smeru letu. Cesta na východ býva často náročnejšia, pretože musíme svoj biologický rytmus posunúť na skorší čas,“ približuje Eichler.

Práve preto označuje sezónnu zmenu času za akýsi malý jet lag. V oboch prípadoch totiž dochádza k dočasnému nesúladu medzi biologickými hodinami a vonkajším režimom.

Kto znáša zmenu času najhoršie?

Niektorí ľudia si zmenu času ani nevšimnú, zatiaľ čo iní môžu niekoľko dní pociťovať únavu či problémy so spánkom. Podľa odborníkov však nemožno jednoznačne povedať, že najhoršie ju znášajú deti, seniori alebo pracujúci ľudia.

„Nedá sa to paušalizovať. V každej kategórii, či už ide o starších ľudí, deti alebo pracujúcich, nájdeme tých, ktorí sú citlivejší na danú zmenu, a teda im bude trvať dlhšie, kým si zvyknú. Naopak, sú ľudia, ktorí keby si nevšimli, že im telefón automaticky prehodil čas, ani by nevedeli, že nejaká zmena prebehla,“ hovorí Tóthová Šimčáková.

Eichler upozorňuje, že citlivejšie môžu reagovať najmä malé deti, ľudia trpiaci nespavosťou, pracovníci na zmeny a osoby, ktoré už pred posunom času nemali dostatok spánku: „Niektorí seniori majú prerušovanejší spánok alebo sa prirodzene budia skoro, no samotný vyšší vek ešte neznamená, že posun musia znášať najhoršie,“ vysvetľuje.

Významnú úlohu zohráva aj takzvaný chronotyp, teda prirodzená preferencia človeka vstávať a zaspávať v určitom čase. „Ranné vtáčatá sa môžu po jesennom posune prebúdzať priskoro. Nočné sovy a tínedžeri zasa často ťažšie znášajú jarný prechod, keď spoločenský deň začína o hodinu skôr. Časť chronotypu ovplyvňujú gény a počas života sa prirodzene mení,“ dodáva neurogenetik.

Rodičom malých detí odporúča postupne upravovať celý večerný režim, nielen samotný čas ukladania do postele. Pracovníci na zmeny by si zase mali čo najlepšie chrániť spánok medzi jednotlivými službami.

Ako sa dostať späť do režimu

Hoci dnešná zmena času už prebehla, organizmus sa na nový režim môže adaptovať ešte niekoľko dní. Podľa Eichlera je najdôležitejšie dodržiavať pravidelnosť a neukrajovať si zo spánku.

„V nedeľu sa už riaďte novým časom. Dôležité je neukrajovať si zo spánku, cez deň mať dostatok svetla a pohybu a večer nepredlžovať prácu či sledovanie obrazoviek,“ odporúča.

Dôležité však nie je iba to, kedy chodíme spať, ale aj to, kedy vstávame. „Čas vstávania je užitočná kotva, pretože naň nadväzuje denné svetlo, jedlo a ďalšie činnosti. Ak však vstávame pravidelne, ale spíme len päť hodín, biologické hodiny nám spánkový dlh neodpustia,“ upozorňuje odborník.

Pri únave môže podľa neho pomôcť aj krátky popoludňajší spánok. Ideálne by však nemal trvať príliš dlho. „Ak sme cez deň ospalí, krátky šlofík na pätnásť až dvadsať minút môže pomôcť pozornosti, najmä skôr popoludní,“ vysvetľuje.

Naopak, užívanie melatonínu podľa neho väčšina zdravých ľudí pri hodinovom posune nepotrebuje. Väčší význam má práca so svetlom a pravidelným režimom. Ak má človek dlhodobé problémy so spánkom alebo užíva lieky, prípadnú samoliečbu a doplnky by mal konzultovať s lekárom.

Ktorý čas je pre naše zdravie lepší?

Zatiaľ čo väčšina Slovákov uprednostňuje celoročné zachovanie letného času, z pohľadu neurogenetika nemusí ísť o najvhodnejšiu možnosť. Eichler sa prikláňa k celoročnému zachovaniu štandardného, teda zimného času. Podľa neho totiž lepšie zodpovedá fungovaniu našich biologických hodín.

Takéto riešenie by podľa neho znamenalo, že ľudia by nemuseli dvakrát ročne meniť svoj denný režim. Zároveň by sa pri celoročnom štandardnom čase nepresúvalo viac denného svetla do neskorých večerných hodín, ako by to bolo pri trvalom letnom čase.

O tom, či Európa napokon sezónne striedanie času zruší, však stále nie je rozhodnuté. Dovtedy sa budeme musieť pravidelnému posúvaniu hodiniek naďalej prispôsobovať.

Ako však pripomína Eichler, samotná zmena času nie je chorobou. „Je to skôr krátky test toho, ako dobre máme zosúladené vlastné biologické hodiny.“