Dajana Rodriguez: Ako sa robí kabelkový biznis po slovensky

Simona Hanzelová / 26. mája 2017 / Rozhovory

zdroj: archív Dajany Rodriguez

Čo ti ako prvé na­padne, keď sa po­vie znač­ková ko­žená ka­belka? Prav­de­po­dobne sa ti vy­baví nie­ktorá zo zná­mych za­hra­nič­ných zna­čiek. Má­lo­kto však vie, že na Slo­ven­sku máme mladú, rýchlo na­pre­du­júcu značku ori­gi­nál­nych ka­be­liek so sve­to­vým po­ten­ciá­lom, ktorá si po­stupne zís­kava aj za­hra­ničnú kli­en­telu. Za všet­kým stojí iba dvad­saťš­ty­ri­ročná Da­jana Rod­ri­guez, ktorá sa v ča­soch veľ­ko­vý­roby a lac­ných „fej­kov“ cho­pila svo­jej prí­le­ži­tosti a s po­mo­cou ce­lej ro­diny za­čala šiť kva­litné a je­di­nečné kúsky, ktoré si čo­skoro zís­kali srd­cia aj tých naj­ná­roč­nej­ších zá­kaz­ní­čok. Dnes má táto ši­kovná ro­dáčka z Par­ti­zán­skeho ku­bán­skeho pô­vodu roz­be­hnutý úspešný e-shop s de­siat­kami ori­gi­nál­nych mo­de­lov, ktoré ča­kajú na svoje nové ma­ji­teľky.

Tvoja ro­dina sa v de­väť­de­sia­tych ro­koch ve­no­vala vý­robe ko­že­ných búnd. Kedy si pr­vý­krát pri­čuchla k to­muto re­meslu? Ne­cí­tila si zod­po­ved­nosť, keď si sa po ro­koch roz­hodla po­kra­čo­vať v tejto ro­din­nej tra­dí­cií vý­ro­bou ko­že­ných ka­be­liek?

Od­ma­lička som po­znala našu dielňu a ako malá som sa s týmto sve­tom stre­tá­vala. Po­maly som spoz­ná­vala prácu s ko­žou, a po­stupne som sa ku tomu do­stá­vala bliž­šie a bliž­šie. Re­álny kon­takt mňa ako člo­veka, čo chce niečo vy­tvo­riť, pri­šiel vtedy, keď som si chcela ušiť šaty na ples, a preto som sa roz­hodla, že sa mu­sím na­učiť šiť na stroji. Bolo to asi keď som mala 17 ro­kov. Po­tom sa to už roz­behlo. Okú­sila som stroje na prácu s ko­žou, na­učila som sa ušiť koz­me­tickú taš­tičku, ďa­lej na­sle­do­vala úplne jed­no­du­chá ka­belka pre mňa, pre moju mamu, ne­skôr sa oz­vali známi a už to išlo. Za­mest­nali sme po­stu­pom času ši­kovné šičky a každá z nás ro­bila vo firme to, čo sme ve­deli naj­lep­šie. Ne­jakú veľkú zod­po­ved­nosť voči ro­din­nej tra­dí­cii som ne­cí­tila. Na dielni sa už v pod­state v tej dobe už nič ne­vy­rá­balo, ta­tino sa ve­no­val už iným ve­ciam, a my s ma­mi­nou sme to po­ňali skôr ako takú vý­zvu a prí­le­ži­tosť. Ja som štu­do­vala na vy­so­kej škole, čiže ro­di­čia nič veľké odo mňa ne­ča­kali. Skôr boli radi, že niečo ro­bím. Ja som od seba oča­ká­vala asi naj­viac zo všet­kých.

blogova-fotka-7

zdroj fo­to­gra­fií: ar­chív Da­jany Rod­ri­guez

Svoj ka­bel­kový biz­nis si od­štar­to­vala na SAShE.sk, kde si sa ne­dávno do­konca stala na­jús­peš­nej­šou spo­me­dzi viac ako de­sať­ti­síc pre­daj­cov. Ako spo­mí­naš na svoje za­čiatky?

Bol to na­ozaj za­čia­tok tak­mer od nuly. Keď sme za­čí­nali, ne­mali sme pe­niaze ani na plyn, šili sme pri teple sta­rej piecky, do kto­rej sme si no­sili drevo. Ne­bol za nami ni­kto známy, ni­kto nám nič ex­tra ne­dal. Ja mám aj te­raz živo pred očami seba a tie po­city, ktoré som cí­tila. Ako som si ho­vo­rila, aké úžasné by to bolo, keby sme pre­dali jednu ka­belku týž­denne, po­tom denne, po­tom sa tie ciele a túžby zvy­šo­vali a po­stu­po­vali, až som prišla tam, kde som dnes. Viem, ako tú­žobne som sa po­ze­rala na pop­redné priečky pre­daj­cov, a ako som si ho­vo­rila, aké úžasné to musí byť, byť prvý či druhý. Všetko sa zdalo byť také ne­re­álne ako sen. Ne­tu­šila som, ako sa tam do­stať, ale ve­dela som, že to chcem. Nič sa ne­stalo zo dňa na deň. Učila som sa všetko za po­chodu, veľa som čí­tala, hľa­dala na in­ter­nete, sú za tým všet­kým ti­síce ho­dín. Ten pre­daj ka­be­liek, to nie je len o vý­robe. Vy­ro­biť ka­belku a pre­dať ju, to je cieľ, ale je za tým omnoho, omnoho viac. Od ad­mi­nis­trá­cie, pre­zen­tá­cie, až po mar­ke­ting. Ja na svoje za­čiatky ni­kdy ne­za­bud­nem.

Ako by si opí­sala svoje ka­belky? Čím sú vý­ni­močné?

Podľa mňa hlavne tým, že je vidno, že na nich pra­co­vali najmä ľu­dia, a nie iba stroje. Majú svoju dušu. Často mi zá­kaz­níčky ho­vo­ria, že je vidno, že to ne­vyšlo z pá­so­vej vý­roby, že tie ka­belky na tom pleci pô­so­bia na­ozaj viac ori­gi­nál­nej­šie než os­tatné ka­belky, bežne kú­pené v ob­cho­doch. Ja si mys­lím, že je to spô­so­bené hlavne ma­te­riá­lom, pre­ve­de­ním, di­zaj­nom, a aj vý­šiv­kami. Po­u­ží­vame na­ozaj kva­litnú kožu, nie sú to žiadne umelo spra­co­vané ma­te­riály, ktoré sa majú tvá­riť, že sú koža. Špe­ciál­nou ka­te­gó­riou sú ka­belky s vý­šiv­kami, ktoré si sama na­vrhu­jem a prog­ra­mu­jem. Je to niečo od­lišné, ne­tra­dičné, čo naše ka­belky od­li­šuje od kon­ku­ren­cie. Keďže si ich sama na­vrhu­jem, je to niečo, čo je len v mo­jej hlave a ne­sie to môj vlastný štýl. Ro­bíme často aj li­mi­to­vané kusy, ka­belky vy­tvo­ríme v jed­nom, dvoch či troch ku­soch a dosť. Moja značka je viac o osob­nom prí­stupe. Nech­cem byť len značka, ale chcem, aby sme vždy zo­stali re­ál­nymi ľuďmi. Vo veľ­kej miere zo­hľad­ňu­jeme ná­zory zá­kaz­ní­kov a ich po­žia­davky, často sa spolu do­hod­neme na zmene farby ka­belky, či na drob­ných úp­ra­vách. Všetko ro­bím tak, aby som bola spo­kojná ja ako di­zaj­nér značky, a aj zá­kaz­ník ako ma­ji­teľ da­ného kúsku.

najnovsie-1

zdroj fo­to­gra­fií: ar­chív Da­jany Rod­ri­guez

Kde čer­páš in­špi­rá­ciu pri tvorbe ka­be­liek?

Všade. Ne­mám žiadny ri­tuál alebo ne­jakú ove­renú stud­nicu ná­pa­dov. In­špi­ruje ma všetko okolo mňa. Sle­du­jem, čo ľu­dia no­sia, a po­čú­vam, čo práve po­tre­bujú. Po­kiaľ ide o fa­reb­nosť či di­zajn, veľa čer­pám z vý­tvar­ného ume­nia, ktoré štu­du­jem. Ve­ľa­krát sa mi niečo aj sníva, a ráno už viem, čo bu­dem vy­ší­vať. Nie­kedy ani sama ne­viem, kde som na to prišla, ako to vzniklo, ale jed­no­du­cho to mám tam vnútri. Mo­men­tálne mám v hlave už asi 3-4 ďal­šie ko­lek­cie, ktoré si viem pred­sta­viť. Všetko to je vo mne a ja to po­tre­bu­jem dať von do sveta. Tvorba je pre mňa ozaj­st­ným se­ba­vy­jad­re­ním. Je to niečo, čo ma na­pĺňa, a čo po­tre­bu­jem k ži­votu.

blogova-fotka-3

zdroj fo­to­gra­fií: ar­chív Da­jany Rod­ri­guez

Čo všetko ob­náša vý­roba jed­ného kúsku? Koľko ľudí ok­rem teba sa na ich vý­robe po­dieľa?

Pri nie­kto­rých ka­bel­kách trvá vý­roba 3 ho­diny, pri iných aj 10 ho­dín. Sa­mot­nej vý­robe pred­chá­dza ná­pad, ktorý treba pre­miet­nuť na skicu. Po­tom sa robí strih ka­belky, na­kreslí sa tvar, rá­tajú sa roz­mery jed­not­li­vých die­lov, me­rajú sa zipsy, zva­žuje sa celý pro­ces ši­tia. Z vý­kresu sa po­tom vy­strihnú jed­not­livé časti a podľa nich sa po­tom z kože vy­re­zá­vajú dielce. Na­sle­duje ši­tie pod­šívky, re­mien­kov a ce­lého tela ka­belky, pri­pí­najú sa ko­va­nia, le­pia sa diely, dá­vajú sa vý­stuhy a po­dobne. Vý­sled­kom je skú­šobný pro­to­typ, na kto­rom po­tom vi­díme prí­padné ne­dos­tatky mo­delu. Keď treba, ušije sa ďal­šia ka­belka, až kým nie je ho­tová taká, s kto­rou bu­deme sto­per­cen­tne spo­kojní. V prí­pade vý­šivky na ka­belke trvá celý vý­robný pro­ces dl­h­šie, pre­tože tá sa šije na špe­ciál­nom stroji, nie­kedy 4 až 5 ho­dín, a na­vyše je nutné ju naj­skôr na po­čí­tači na­prog­ra­mo­vať. Sa­moz­rejme, k tomu si do­mys­lite ne­vy­hnutný ná­kup kva­lit­nej kože, ko­va­nia, pod­ší­vok, le­pi­diel a všet­kého po­treb­ného. Je­den by ne­ve­ril, aké zlo­žité je za­bez­pe­čiť všetko na jednu ka­belku. Sama som si to ne­ve­dela pred­sta­viť, až kým som ne­za­čala pra­co­vať v tomto od­vetví. Čo sa týka ľudí, je to rôzne, zá­leží od ob­jed­návky, ale prie­merne jedna ka­belka prejde ru­kami šty­roch až pia­tich ľudí, než opustí našu firmu.

V tvo­jej po­nuke mô­žeme nájsť aj zo­pár kús­kov pre pá­nov, kon­krétne opasky a pe­ňa­ženky. Ne­plá­nu­ješ svoju pán­sku ko­lek­ciu roz­ši­ro­vať?

Plá­nu­jem, a to čo naj­skôr. Do­pyt po pán­skych taš­kách a do­pl­n­koch máme deň čo deň. Mo­men­tálne sú ale naše vý­robné ka­pa­city tak na­pl­nené, že nie je možné tvo­riť nové mo­dely a vy­mýš­ľať strihy. Po no­vom roku sa do tohto ur­čite pus­tíme.  Našu vý­robu chceme ur­čite roz­ši­ro­vať, takže ve­rím, že bude čas aj na pán­sku ko­lek­ciu. Ja sama mám množ­stvo ná­pa­dov, ktoré už len po­tre­bu­jem zre­a­li­zo­vať. Mys­lím, že páni si u nás ča­som nájdu rov­nako pes­trú ko­lek­ciu, ako aj dnes dámy. Všetko je len otáz­kou času, ale pevne ve­rím, že do bu­dú­cich Via­noc sa nám to po­darí.

najnovsie-3

zdroj fo­to­gra­fií: ar­chív Da­jany Rod­ri­guez

Keďže sa ve­nu­ješ vý­robe ka­be­liek, mô­žeš o sebe po­ve­dať, že si ka­bel­ková ma­niačka? Koľko ka­be­liek vlast­níš?

Prá­veže nie som. Mys­lím, že žiadny vý­robca nie je ma­niak na to, čo vy­rába. Ani obuv­ník nemá doma sto pá­rov to­pá­nok. Väč­ši­nou to býva práve na­opak. To, čo ro­bíme, toho máme málo, lebo na nás ten čas už ne­zos­tane. A to je asi aj ten môj prí­pad. Ve­ľa­krát vy­ro­bím ka­belku, ktorú by som si chcela ne­chať, ale po­tom si po­viem, že by to bola asi škoda, keby som si ju ne­chala sama pre seba, a že ju mu­sím dať do sveta, nech si nájde tú pravú ma­ji­teľku. Ja mám za tých päť ro­kov doma len šesť ka­be­liek. Na bežné no­se­nie, na ces­to­va­nie, a je me­dzi nimi aj jedna ple­sová. Vy­sta­čím si s nimi, i keď pár kús­kov na­vyše by asi na­ozaj ne­uš­ko­dilo.

Ka­belky šité v ma­lých ná­kla­doch sú v dneš­nej dobe hro­mad­nej vý­roby po­merne vzác­nosť. Ako to vy­zerá v tomto biz­nise na Slo­ven­sku? Majú u nás tvoje ka­belky ne­jakú kon­ku­ren­ciu?

Na Slo­ven­sku je via­cero vý­rob­cov, ktorí sa ve­nujú ka­bel­kám – či už men­ších alebo väč­ších. Teda ja po­znám skôr len tých ma­lých, ne­viem o žiad­nej veľ­ko­vý­robe. Via­cerí šijú z ko­ženky a tex­tilu, tam si nie sme kon­ku­ren­ciou. Čo sa kože týka, sú tu aj ta­kíto, po­známe sa a vieme o sebe. Ale nie je nás veľa. Ne­zá­vi­díme, práve na­opak, pra­jeme si. Po­ve­dala by som, že si na­vzá­jom nie sme až ta­kou kon­ku­ren­ciou, pre­tože každý z nás robí veci tro­cha inak a z iného druhu kože. Ale vo vše­obec­nosti si mys­lím, že kon­ku­ren­cia byť musí, a ja ako ob­chod­ník či di­zaj­nér ju be­riem ako vý­zvu. Do­ká­zali sme sa pre­sa­diť, ja svo­jej značke ve­rím, a bu­dem jej ve­riť aj na­ďa­lej. Dnes už pre­dá­vame cez vlastný e-shop da­ja­na­rod­ri­guez.com, z kto­rého sa úp­rimne te­ším, a je to ten naj­lepší vý­sle­dok na­šej dl­ho­roč­nej práce.

blogova-fotka-5

zdroj fo­to­gra­fií: ar­chív Da­jany Rod­ri­guez

Pý­šiš sa tým, že tvoje ka­belky ku­pujú zá­kaz­níčky z ce­lého sveta. Kam naj­ďa­lej pu­to­vali, a čím sú tvoje ka­belky podľa teba at­rak­tívne pre za­hra­ni­čie?

Ka­belky po­sie­lame hlavne do Ame­riky a Európy, ale po­sie­lali sme už aj do Číny, Aus­trá­lie, či na Nový Zé­land. Boli už na­ozaj vše­li­jaké des­ti­ná­cie, nie­kedy som ich mu­sela hľa­dať aj na mape. At­rak­ti­vita spo­číva asi v tej je­di­neč­nosti a v ce­lej fi­lo­zo­fii značky. Vo svete je veľký trend ku­po­vať od ma­lých vý­rob­cov, ku­po­vať hand­made, ku­po­vať niečo, čo má svoju ori­gi­na­litu a dušu. Zá­kaz­níci vy­hľa­dá­vajú je­di­neč­nosť a te­šia sa z li­mi­to­va­ných kús­kov. Ľu­dia nám píšu, že už nechcú ku­po­vať od veľ­kých nad­ná­rod­ných spo­loč­ností, a že chcú dať tie pe­niaze tam, kde ve­dia, kam idú, kto to ro­bil a čo za to do­stanú. Po­ze­rajú hlavne na di­zajn, pre­ve­de­nie, kva­litu. Máme cel­kovo vý­borné ohlasy zo za­hra­ni­čia, za čo som moc vďačná. Viem to na zá­klade správ a hod­no­tení, ktoré nám zá­kaz­níci za­sie­lajú. Je to vý­borná spätná odozva a je pre všet­kých ve­rejne prí­stupná k na­hliad­nu­tiu.

predajna-dr-2

zdroj fo­to­gra­fií: ar­chív Da­jany Rod­ri­guez

Ka­belky si za­čala vy­rá­bať len pred pia­timi rokmi a svoju značku si do tejto po­doby vy­bu­do­vala v re­la­tívne krát­kom čase. Ako sa ti tak rýchlo po­da­rilo zís­kať toľ­kých zá­kaz­ní­kov a do­stať do po­ve­do­mia ľudí?

Je veľmi veľa fak­to­rov, ktoré to ovplyv­nili. Hlavnú zá­sluhu na tom všet­kom majú ur­čite moji ro­di­čia, brat, pria­teľ, ako aj ďalší ľu­dia, ktorí mi po­má­hajú. Nič z tohto by však ale ne­bolo, keby som ne­bola tak am­bi­ci­ózna a tvrdo­hlavá. Mys­lím si, že v dneš­nej dobe je dô­le­žité mať svoje ciele a ísť si za tým tak, ako si idem aj ja. Veľa ľudí si jed­no­du­cho po­vie, že to nie je možné, a ho­tovo. Ja som si po­ve­dala, že možne je všetko a na­sta­vila som sa na to. Všetko ďal­šie prišlo po­stupne, jed­no­du­cho sme si tých ľudí zís­kali. Ne­sna­žím sa ro­biť veci tak ako iné firmy, jed­no­du­cho ro­bím to, o čom som sama pre­sved­čená, a zjavne to aj fun­guje. Aj do bu­dúcna si chcem po­ne­chať túto slo­bodu, nech bu­deme ako­koľ­vek veľkí, chcem, aby to vždy bola taká Da­jana Rod­ri­guez, aká v sku­toč­nosti aj je.

dsc_0145

zdroj fo­to­gra­fií: ar­chív Da­jany Rod­ri­guez

Kde vi­díš svoju značku o ďal­ších päť ro­kov?

Toto je ťažká otázka. Jedna vec je to, čo chcem a čo cí­tim, ale re­a­lita môže byť iná. Ve­rím ale, že bude taká, akú si ju vy­sní­vam, res­pek­tíve za­ria­dim. Tým, že ja som na­ozaj veľký sní­lek a nič pre mňa nie je ne­možné, tak asi vi­dím svoju značku na­ozaj ďa­leko. Mu­sím to tak vi­dieť, inak by som ne­mohla ro­biť to, čo ro­bím. Ako by som inak mohla na­pre­do­vať, keby si ne­sta­no­vím väčší cieľ? Aj pred pia­timi rokmi sa moje sny zdali smiešne, či ne­spl­ni­teľné, a veľa ľudí sa mi smialo a ne­ve­rili mi. Dnes mám vo svo­jich dvad­sia­tich šty­roch ro­koch vlastnú značku a fun­gu­júcu firmu. Chcela by som v pr­vom rade asi ot­vo­riť ka­menné pre­dajne, a tak­tiež chcem roz­ší­riť vý­robu. To sú také moje najb­liž­šie plány do bu­dúc­nosti. Mám však aj iné plány a sny, ktoré by som si však rada ne­chala pre seba, aby som ich ne­zak­ríkla. Čo sa stane, to ukáže len čas. Možno príde aj niečo cel­kom nové, to člo­vek ni­kdy ne­vie.

 

 

Pridať komentár (0)