Ako už nikdy nič neza­bud­núť

Alexandra Dulaková / 3. januára 2016 / Lifehacking

Zabud­ni­me na alko­hol, to skôr zabú­da­nie je met­lou ľud­stva. Berie nám jedi­neč­né prí­le­ži­tos­ti, dostá­va nás do tráp­nych situ­ácií a v nepo­sled­nom rade aj zásad­ne ničí naše ner­vy. Nie je pred­sa nič demo­ti­vu­jú­cej­šie ako prí­sť o infor­má­cie, kto­ré si krvo­pot­ne tla­čí­me do hla­vy po dobu neko­neč­ných hodín. Našťas­tie je jeden spô­sob, ako pro­ti zabú­da­niu účin­ne bojo­vať.

Tajom­stvo sa pri­tom nena­chá­dza v nie­čom revo­luč­nom – prá­ve naopak. Jedi­nou zásad­nou pod­mien­kou tej­to metó­dy je ocho­ta spo­lu­pra­co­vať a pre­ko­nať leni­vosť, kto­rá je v drvi­vej väč­ši­ne prí­pa­dov zod­po­ved­ná za stra­tu cen­ných fak­tov, mien, tex­tov, či pri­po­mie­nok. Nej­de však o opa­ko­va­nie ako také, ale skôr o správ­ne roz­miest­ne­nie inter­va­lov opa­ko­va­nia.

student-at-library

Nadr­viť sa množ­stvo infor­má­cií za jed­nu noc (a za pomo­ci rôz­nych pod­por­ných látok a kvan­ta stre­su) nie je žiad­nym neví­da­ným zázra­kom – mno­ho z nás tak fun­gu­je pra­vi­del­ne a úspeš­ne vďa­ka tomu pre­chá­dza väč­ši­nu aka­de­mic­kých skú­šok. Po spl­ne­ní takej­to úlo­hy však nastá­va jeden neod­vrat­ný feno­mén, a síce že väč­ši­na (ak nie všet­ky) infor­má­cie sa do krát­kej doby stra­tia. Ak teda chceš len prejsť skúš­ku, od nára­zo­vé­ho uče­nia pod enorm­ným tla­kom ťa odrá­dzať nebu­de­me. Ak si ale chceš infor­má­cie zapa­mä­tať na dlšiu dobu, počas kto­rej z nich budeš môcť ťažiť, máme aj lep­šie metó­dy.

Základ­ným prin­cí­pom pri pocho­pe­ní metó­dy roz­miest­ne­ní časo­vých inter­va­lov opa­ko­va­nia je roz­diel medzi krát­ko­do­bou a dlho­do­bou pamä­ťou. Vďa­ka tej krát­ko­do­bej si zvlád­ne­me zapa­mä­tať uči­vo na osu­do­vú skúš­ku, naučí­me sa pár sloh Mor ho!, či tele­fón­ne čís­lo nie­ko­ho výni­moč­ne atrak­tív­ne­ho v prí­pa­de, že sme k tomu núte­ní. Náš mozog je vo vyhro­te­ných situ­áciach schop­ný vše­li­čo­ho. Len­že rov­na­ko rých­lo, ako infor­má­ciu zís­ka­va, je preň mož­né ju stra­tiť. Naroz­diel od krát­ko­do­bej sa dlho­do­bá pamäť zís­ka­va časom. Pat­ria do nej infor­má­cie ako tvo­je meno, adre­sa, čís­lo, či text obľú­be­nej pies­ne. Aj tie si zís­ka­val postup­ne. Prá­ve vďa­ka dlho­do­bej sna­he, kto­rú si do zapa­mä­ta­nia inves­to­val, sa ti infor­má­cie dlho­do­bo zacho­va­jú. Samoz­rej­me, aj o obsah dlho­do­bej pamä­te sa dá prí­sť, ale chce to buď výni­moč­nú sna­hu, ale­bo poriad­nu ranu do hla­vy.

stud-lib

Všet­ko, čo sa časom sta­ne súča­ťou tvo­jej dlho­do­bej pamä­te, raz začí­na­lo ako súčasť tej krát­ko­do­bej. Pre­čo? Lebo si si ju pra­vi­del­ne opa­ko­val, pra­co­val s ňou, mys­lel na ňu a posú­val ju ďalej iným. Nikdy cel­kom neopus­ti­la tvoj mozog ale­bo pod­ve­do­mie a vra­ca­la sa doň v pra­vi­del­ných inter­va­loch rov­no­mer­ne umiest­ne­ných na dlh­šej časo­vej osi. Z toho logic­ky vyplý­va, že s čím­koľ­vek, čo si z neja­ké­ho dôvo­du chceš zapa­mä­tať „navž­dy“, musíš nakla­dať rov­na­ko.

Ako táto metó­da vyze­rá v pra­xi? Mier­ne to závi­sí od toho, čo kon­krét­ne si chceš zapa­mä­tať, ale začni­me s tým naj­zá­klad­nej­ším – naprí­klad mená iných ľudí. Nie si ani zďa­le­ka jedi­ný, ak meno dru­hé­ho člo­ve­ka zabud­neš ešte v sekun­du pred­sta­ve­nia. Nie­ke­dy je však vyslo­ve­ne nevy­hnut­né mená neza­bú­dať. Pre­to si meno dru­hej oso­by hneď po pred­sta­ve­ní v hla­ve pár krát zopa­kuj, pri­čom sa na nich neza­bú­daj poze­rať (tým­to spô­so­bom si meno s tvá­rou spo­jíš rov­na­ko, ako naprí­klad slo­vo „mlie­ko“ pri pred­sta­ve papie­ro­vej kra­bi­ce z obcho­du, aj keď pri­ro­dze­ne medzi nimi spo­ji­tosť nie je). Tým­to opa­ko­va­ním zás­kaš pri­bliž­ne päť minút času, počas kto­ré­ho si meno budeš pamä­tať.

student-athlete-studying

Ide­ál­ne je, ak člo­ve­ka v kon­ver­zá­cii oslo­víš jeho menom a pri lúče­ní to uro­bíš zno­va. Tak si ho zapa­mä­táš mož­no na deň. Ak na dané­ho člo­ve­ka natra­fíš na dru­hý deň, meno si zapa­mä­táš daj­me tomu na týž­deň – a tak ďalej. Nie­ke­dy si budeš musieť spo­mien­ku na toh­to člo­ve­ka v hla­ve vyvo­lať nároč­ky a meno si jed­no­du­cho zopa­ko­vať – pre­to tá vopred spo­mí­na­ná sna­ha, kto­rú je pri tej­to metó­de potreb­né vyna­lo­žiť. S odstu­pom času ti ale ani nena­pad­ne s tvá­rou kon­krét­ne­ho člo­ve­ka aso­ci­ovať iné meno než to, kto­ré si si svoj­po­moc­ne vypá­lil do pamä­te a budú rov­na­ko neod­lú­či­teľ­né ako slo­vo „mega­bi­te“ s nie­čím, čo si dokon­ca ani nikdy nevi­del.

Čo sa týka memo­ro­va­nia dlh­ších tex­tov, teórií, pop­rí­pa­de citá­tov, na začiat­ku je tre­ba ich pre­čí­tať mno­ho krát, rôz­nym tem­pom, pred­čí­tať si ich nahlas, prejsť kaž­dé slo­vo a uis­tiť samé­ho seba, že kaž­dej čas­ti roz­umieš, že neos­ta­la ani jed­na nepo­cho­pe­ná meta­fo­ra, nepre­lo­že­né slo­vo, pop­rí­pa­de ani jeden nejas­ný vzo­rec. Keď si vec tak­to detail­ne rozo­be­rieš, zopa­kuj si ju sám pre seba vlast­ný­mi slo­va­mi (pár krát) a to isté skús uro­biť na ďal­ší deň. Nepo­náh­ľaj sa, nevyt­vá­raj si skrat­ky – jed­no­du­cho sa tvár, že danú vec vysvet­ľu­ješ lai­ko­vi. Po pár dňoch budeš môcť inter­va­ly pre­dĺžiť na týžd­ne a postup­ne ich budeš brať ako holý fakt. Vždy je tiež fajn, ak s infor­má­cia­mi nará­baš aj mimo zau­ží­va­ných vzor­cov – naprí­klad číta­ním článkov/kníh o danej tema­ti­ke, deba­to­va­ním, či vau­ží­va­ním teórie v pra­xi.

man-studying-at-the-library

Ak chceš vedieť kon­krét­ne čís­la, inter­va­ly opa­ko­va­nia by ti mali v hla­ve postup­ne zostať na: 5 sekúnd, 25 sekúnd, 2 minú­ty, 10 minút, 1 hodi­nu, 5 hodín, 1 deň, 5 dní, 25 dní, 4 mesia­ce, 2 roky. To je však len teória, kto­rá nemu­sí pla­tiť vo všet­kých prí­pa­doch a môže sa pohy­bo­vať pod­ľa rôz­nych pomô­cok, kto­ré si v hla­ve vytvo­ríš, od kom­plex­nos­ti spo­mien­ky, kto­rú si chceš zacho­vať, či od sna­hy, kto­rú do celé­ho pro­ce­su inves­tu­ješ. Je to beh na dlhé tra­te, ale ak si odhod­la­ný nie­čo si zapa­mä­tať na celý život, nič iné ani nemô­žeš oča­ká­vať. Vše­obec­ne totiž v zále­ži­tos­ti zapa­mä­tá­va­nia pla­tí, že čím viac sna­hy naň vyna­lo­žíš, tým dlh­šie to bude fun­go­vať. A ako už bolo vysvet­le­né, ten­to vzťah našťas­tie neras­tie line­ár­ne, ale expo­nen­ciál­ne. Tak­že stá­le zís­ka­vaš viac než dávaš. 

Dokon­ca na to exis­tu­je aj apli­ká­cia. Volá sa Anki (https://www.ankiapp.com), je zadar­mo a môžeš si s ňou den­no-den­ne opa­ko­vať mená (spo­je­né s fot­ka­mi ľudí), bás­nič­ky, citá­ty, tex­ty, a mno­hé iné. Veno­vať by si jej mal pri­bliž­ne 10 minút den­ne (pod­ľa toho, čo kon­krét­ne si chceš zapa­mä­tať). Nemal by si však ani zabú­dať na to, že to s množ­stvom infor­má­cií netre­ba pre­há­ňať a že sa nedá zapa­mä­tať naraz všet­ko. Začni teda postup­ne, vytvá­raj si pomôc­ky (fot­ky, vlast­nos­ti a infor­má­cie spá­jaj s mena­mi ľudí, tex­ty si skús obzvlášt­niť vizu­ali­zá­ci­ou, rôz­ny­mi asi­ociá­cia­mi ale­bo tónom reči, a pod.) Neza­bú­daj hlav­ne na to, že na zapa­mä­ta­nie musíš veciam v prvom rade roz­umieť a musíš ich vedieť zre­du­ko­vať na úpl­ne jed­no­du­ché a pria­mo­čia­re fak­ty. Pri memo­ri­zá­cií su kľud­ne kres­li tabuľ­ky, „flow charts“, ale­bo pred­sta­vuj text ako prí­beh, spá­jaj infor­má­cie s už exis­tu­jú­ci­mi spo­mien­ka­mi, vymýš­ľaj kon­krét­ne prí­kla­dy, skú­šas via­ce­ré zdro­je a spo­lie­haj sa aj na emó­cie, kto­ré v tebe infor­má­cie vyvo­lá­va­jú. V pod­sta­te urob všet­ko pre­to, aby text nebol len suchým tex­tom, aby meno neos­ta­lo len menom a aby slo­vá nema­li plno­hod­not­ný význam – aby sa infor­má­cie a prá­ce s nim sta­li hrou, od kto­rej sa nebu­deš chcieť odpú­tať a kto­rá ti pre­to časom pôj­de ako­si „sama“. Ty však budeš vedieť, že za tým je len tvo­ja sna­ha. 

maleStudents-2

Zdroj: Medium

Pridať komentár (0)