Bibia­na Hal­lo­vá: Začí­na­la pri reprá­koch, dnes jej ruka­mi pre­chá­dza­jú vzác­ne šper­ky, kto­ré zdo­bia celeb­ri­ty

Simona Budinská / 17. mája 2017 / Business

zdroj: Ondrej Bobek

Bibia­na Hal­lo­vá je síce už babič­kou, ale tak troš­ku inou. Oča­rí vás nie­len svo­jim vzhľa­dom, ale aj zau­jí­ma­vým a inšpi­ru­jú­cim biz­nis prí­be­hom. Pred viac ako 10 rok­mi roz­hod­la dra­ma­tic­ky zme­niť povo­la­nie a spl­niť si sen o veciach, kto­ré budú ženám robiť radosť. Odvte­dy je šperk súčas­ťou živo­ta celej jej rodi­ny a jej prá­ca zdo­bí mno­hých dip­lo­ma­tov, či celeb­ri­ty.

Vaša ces­ta k šper­kom nebo­la pria­mo­čia­ra. Máte vyštu­do­va­nú elek­tro­nic­kú prie­my­slov­ku, veno­va­li ste sa ozvu­čo­va­cej tech­ni­ke. Čo stá­lo za tým­to roz­hod­nu­tím?

Áno, 13. júna bude­me mať výro­čie 12 rokov. Napriek tomu, že som skon­či­la elek­tro­tech­nic­kú prie­my­slov­ku a mala som obchod s ozvu­čo­va­cou tech­ni­kou, teda vyba­ve­nie pre muzi­kan­tov, repro­duk­to­ry, mixáž­ne pul­ty, mik­ro­fó­ny. Veno­va­li sme sa mu 11 rokov, keď mi man­žel pove­dal, že sa v mes­te obja­vil zau­jí­ma­vý pries­tor a či by sme nie­čo nevy­mys­le­li. Spý­tal sa ma, čo by sa mi tu páči­lo a mne vte­dy napad­li šper­ky. Vždy som ich mala rada, tak som zača­la roz­mýš­ľať, že by sme moh­li turis­tom uká­zať, akých máme šikov­ných a zruč­ných umel­cov-šper­ká­rov. Ja sama som si dáva­la vyrá­bať šper­ky u Dana Bru­nov­ské­ho, kto­rý mal v ate­li­é­ri veľ­mi šikov­né umel­ky­ne. To bolo asi pred 25 rok­mi.

Neskôr ste šper­ky zača­li dokon­ca sama vyrá­bať…

Tým, že som sa stá­le šper­kom veno­va­la a ich krá­sa ma nad­chý­na­la, nako­niec som si pove­da­la, že by ma veľ­mi bavi­lo ich aj vyrá­bať. Zača­la som najprv cho­diť k Dane Tóth na šper­kár­ske kur­zy, no cíti­la som, že chcem ešte viac pre­nik­núť do toh­to sve­ta. Tak som si neskôr, ako mami­na dvoch detí, spra­vi­la aj odbor­nú stred­nú ško­lu zlatník/klenotník a už som len tvo­ri­la. Dnes si teda vyrá­bam šper­ky už sama. Cho­die­va­me aj na odbor­né výsta­vy, naj­viac do Milá­na, kde vysta­vu­jú rodin­né fir­my a šper­ká­ri, od kto­rých sem tiež beriem nie­koľ­ko kús­kov na také spes­tre­nie, aby sme tu mali aj kúsok sve­ta. Pred­sa sto ľudí, sto chu­tí, tak aby si mali z čoho vybe­rať. Okrem toho pre mňa robí aj jed­na kama­rát­ka Dani­ca Čer­nic­ká, kto­rá pred­tým pra­co­va­la u Dana Bru­nov­ské­ho.

foto: Ondrej Bobek

Čo sa potom sta­lo s vaším biz­ni­som s ozvu­če­ním? Nebo­lo ťaž­ké tak­to výraz­ne zme­niť biz­nis ako­by zo dňa na deň?

Býva­la som v Bra­ti­sla­ve, na Prie­voz­skej, kde som mala aj svoj pre­daj­ný pries­tor. Pomá­hal mi tam otec, kto­rý bol mojou pra­vou rukou. Potom som sa pre­sťa­ho­va­la, obja­vil sa pries­tor dneš­né­ho môj­ho obcho­dí­ku STY­LO. Šper­ky ma úpl­ne nadch­li. Keď je člo­vek mla­dý, nemá ešte veľ­mi pres­nú pred­sta­vu o tom, čo chce robiť. Keď som mala 15, býva­li sme v Šali a môj otec bol elek­tro­tech­nic­ký inži­nier. Ja som ani veľ­mi nech­ce­la štu­do­vať elek­tro­tech­nic­kú prie­my­slov­ku, ale tak neja­ko som sa k nej dosta­la. Odiš­la som do Bra­ti­sla­vy a už som sa z nej nevrá­ti­la.

Zatiaľ čo v sta­rom obcho­de, AV pro­fi, mi pomá­hal otec, tu je moja pra­vá ruka mama a môj man­žel. Oni mi vo všet­kom pomá­ha­jú, sú moja záchra­na. Ja tu stá­le nemô­žem byť a sú obdo­bia, keď tvo­rím a musím byť v diel­ni. Samoz­rej­me, mám rada aj čas strá­ve­ný v obcho­de – vidieť kli­en­tov a komu­ni­ko­vať s nimi, môžem im uká­zať svo­ju tvor­bu osob­ne a mož­no aj troš­ku inak.

Tak­že ste vlast­ne sta­vi­li na rodin­ný biz­nis a vyze­rá to tak, že vám to aj cel­kom vychá­dza.

Milu­jem rodi­nu a biz­nis s rodi­nou. Keď máte v obcho­de cudzích ľudí, nikdy to nie je ono, lebo to necí­tia tak ako my, keď s tým žije­me 24 hodín den­ne. Je to náš dru­hý domov, venu­je­me tomu veľ­mi veľa času, už sme s tým takí vži­tí, šper­ky k nám už jed­no­du­cho pat­ria. Celá rodi­na sa vždy teší, naj­mä diev­ča­tá, keď odo mňa na svia­tok dosta­nú nie­čo pek­né. Pred­sa je to taký osob­ný dar­ček, keď to vyro­bím špe­ciál­ne len pre ňu, aj sa to potom inak nosí. Je to pre ne cel­kom jedi­neč­né. Šperk pat­rí k žene a doká­že úpl­ne zme­niť out­fit.

foto: Ondrej Bobek

Máte deti a dokon­ca aj vnú­čat­ko. Pomá­ha­jú vám v obcho­dí­ku a pri tvor­be?

Áno, mám dve deti, aj keď obe sú už „veľ­ké“. Syn má 30 rokov, má aj syn­če­ka, tak­že som už som dokon­ca aj „babi Bibi“. Moja dcé­ra má 20 rokov, skon­či­la kon­zer­va­tó­rium a venu­je sa naj­mä hud­be a tan­cu. Ona mi pomá­ha naj­mä tak, že nosí moje šper­ky a robí mi skve­lú rekla­mu. Moje deti sú pre mňa naj­väč­ší dar. Veľ­mi si navzá­jom pomá­ha­me a máme medzi sebou úžas­né puto.

Šper­ky vás zlá­ka­li až pomer­ne nesko­ro v živo­te. Je to tak, že do nie­kto­rých z naj­lep­ších nápa­dov musí člo­vek nie­ke­dy dozrieť a náj­du si vás v tom správ­nom čase?

Áno, ja si to mys­lím. Keď nemá­te nasme­ro­va­nie od rodi­čov, asi to musí­te nájsť sami a tak to má byť. Keby sme neob­ja­vi­li ten­to pries­tor na obchod so šper­ka­mi, kto­vie či by mi to nie­ke­dy v živo­te napad­lo. Všet­ko závi­sí od okol­nos­tí. Ale osud je asi taký, že čo sa má stať sa sta­ne. A vek pri­tom vôbec neroz­ho­du­je. Ja sa z toho teším, lebo som moh­la spo­jiť svo­ju záľu­bu s povo­la­ním, je to úžas­né. Aj keď tomu venu­jem vše­tok voľ­ný čas.

foto: Ondrej Bobek

Baví vás to ešte stá­le po toľ­kých rokoch? 

Áno. Stá­le môžem tvo­riť nie­čo nové. Držím sa zása­dy, že kaž­dý šperk vytvo­rím len raz, kaž­dý z nich je teda jedi­neč­ný. Spo­lu­pra­cu­jem aj s Lýdi­ou Eck­hardt a veľ­mi sa z toho teším, lebo sa z nás sta­li aj pria­teľ­ky. Lyd­ka ma dobí­ja ener­gi­ou a obdi­vu­jem jej pres­ný odhad a prí­stup k prá­ci. Tvo­rím šper­ky k jej mode­lom na mód­ne pre­hliad­ky, čo je nesmier­ne inšpi­ru­jú­ce v mojej tvor­be. Vždy ma správ­ne nave­die na to, čo bude tren­dy a čo sa bude pre­dá­vať. A keď robím šper­ky k jej mode­lom, je to veľ­mi osob­né. Spoz­na­la som sa aj s jej kli­ent­ka­mi, viem odhad­núť, čo sa im asi páči.

Robi­la som už veľa šper­kov aj našim hereč­kám — Mil­ke Váša­ry­o­vej, Olin­ke Bele­šo­vej, Zden­ke Stu­den­ko­vej a aj mode­rá­tor­ským iko­nám, ako naprí­klad Soň­ke Mül­le­ro­vej. Občas prí­de aj dopyt z dip­lo­ma­tic­kých kru­hov – napo­sle­dy som robi­la 50 broš­ní pre dámy z kon­fe­ren­cie pred­se­dov par­la­men­tov kra­jín EÚ.

Z akých mate­riá­lov naj­rad­šej tvo­rí­te a aký typ šper­ku je váš obľú­be­ný?

Naj­rad­šej a naj­viac robím asi náhr­del­ní­ky. Čas­to kom­bi­nu­jem rôz­ne mate­riá­ly, naprí­klad strieb­ro, pozlá­te­né strieb­ro, per­ly a kame­ne. To je môj základ­ný mate­riál. Šká­la kame­ňov a perál je dnes nesmier­ne širo­ká. Per­ly sú však moja vášeň. Nema­jú už len ten kla­sic­ký tvar, sú rôz­ne dru­hy a tva­ry, kto­ré sa ume­lo pes­tu­jú v las­tú­rach. Guľa­té per­ly sú už dnes prí­liš seri­óz­ne a tro­chu nud­né. Robím aj veľa väč­ších náhr­del­ní­kov, kde je zakom­po­no­va­né strieb­ro, kde sa tro­cha pohrám s mate­riá­lom. Nie je to len navlie­ka­nie kamien­kov. Je úpl­ne super, keď nie­kto prí­de oble­če­ný v nezvy­čaj­nej far­be a máme tu pres­ne k nemu náhr­del­ník, to je úpl­ne doko­na­lé. Nie­ke­dy z nie­čo­ho jed­no­du­ché­ho vznik­ne nie­čo úpl­ne výni­moč­né.

foto: Ondrej Bobek

Pridať komentár (0)