Čo sa stane, keď sa rozhodneš precestovať svet s 1000 dolármi vo vrecku

Alexandra Dulaková / 25. októbra 2015 / Lifehacking

Presne toľko si so sebou vzal Mike Quain na cestu okolo sveta. Odmalička ako dieťa mladej generácie veril, že jeho cieľom a ambíciam sa nekladú žiadne medze. Keď ho monotónnosť života s mizerným platom začala ubíjať, zbalil si svoje švestky, dokúpil mandolínu, zobral úspory a pustil sa do sveta tým najnezvyčajnejším spôsobom.

 

Odvtedy toho stihol zažiť naozaj veľa. Naučil sa hrať na country „bluegrass“ gitare v Apalašských horách, stanoval v pralese, prepašoval sa v nákladnom vagóne vlaku a po ceste stretol hipisákov, vagabundov, ako aj deti na úteku. A práve títo ľudia bývali vraj tí najšťastnejší. Čo sa ešte za ten čas naučil? To ti už povie sám…

 

 

že strácame príliš veľa času rozhodovaním sa o veciach, ktoré vôbec nie sú dôležité. Ja sa pri tomto bezcieľnom putovaní rozhodujem akurát medzi tým, či pôjdem doľava, alebo doprava. A úplne najlepšie vo chvíľach neistoty je, keď sadnem na bicykel a proste pedálujem.

 

…že je úplne jedno, aký životný štýl alebo filozofiu sa rozhodneme vyznávať – podstatné sú len zážitky, ktoré si vytvoríme. A tie sa odohrávajú práve teraz.

 

 

…že čím viac vecí mám, tým viac ma obmedzujú. Takto ma nič neťahá ku dnu, ani sa mi nepletie pod nohy. My meriame váhu nášho majetku v kilách, nie v tonách. A to napríklad tak, že ak sa zbavíme dvadsiatich kíl, autu sa pôjde ľahšie.

 

 

…že celý mestský spôsob života zo mňa vysáva život. Všade od vás chcú len peniate. Za kino desať dolárov, za príjemnú večeru dvadsať, za kávu tri… Všetko je tam len o peniazoch. Takže mi naozaj padlo vhod len tak si zaplávať v divokej rieke, namiesto toho aby som si kúpil vstup na kúpalisko. Na tomto vandrovaní a prírode sa mi páči práve to, že ma nič nestojí

 

 

…že cestovanie mi zachránilo život. Už odmalička som mal predstavu, že v živote musím hlavne mať dobrú prácu a zarábať peniaze. Chápete, ázijská výchova… Vždy som chcel aj cestovať, ale nikdy som si nepredstavoval, že to bude vyzerať takto. Raz som sa dopočul o ľuďoch, ktorí za jazdy naskakujú do vlakov, začal som si o tom čítať, a tak ma to fascinovalo, že som sa jedného dňa zbalil a odišiel. Nechal som toho za sebou veľa a istým spôsobom ma to zachránilo. 

 

 

…že niekedy sa proste inak nedá. Strašne som sa chcel dostať do Kolumbie z Panamy bez akéhokoľvek lístka, ale to proste nejde. Áno, je tam priesmyk, ale medzi týmito územiami vládne drogová vojna, konkrétne na juhu. Presne tam som začal a musel som najskôr natrafiť na pár mŕtvol, aby mi došlo, že tadiaľto cesta nevedie. Tak som to otočil. Bolo to príšerné, ale aj trochu krásne.

 

 

…že niekedy má tento spôsob života príliš vysokú cenu. Niekedy za ňu platíme vlastnými životmi. Raz som sa v nákladnom vlakovom vagóne – v takom čo má v podlahe tri diery – opýtal spoločníka, či by mi nepodal papier na cigaretu. Nahol sa poň a do jednej z dier spadol. Bol preč – len tak. Alebo keď sme sa viezli na vrchu vagóna s asi dvadsiatimi deťmi, spievali si a hrali. Do rána štyri z detí z vagóna spadli a boli preč – len tak. Na ich pamiatku som si dal nad líco vytetovať štyri bodky.

 

 

…že ľudia sú si väčšinou veľmi podobní. Áno, sú asi tri druhy prízvukov a pár typov ľudí, ale väčšina z nich je naozaj veľmi milá.

 

 

…že treba rozdať toľko, koľko sa len dá. My žijeme spôsobom, z ktorého máme veľmi málo zárobku a zisku, ale väčšinu z neho aj tak rozdáme. Treba to venovať tomu, kto to zjavne potrebuje. Spolu s milým správaním.

 

 

…že aj pri stopovaní treba mať taktiku, aby nás ľudia chceli zviesť. Treba si nájsť dobré miesto, kde budú mať autá priestor zastaviť. Vždy je fajn usmievať sa, vyzerať veselo, držať ten palec vysoko a hrdo. Pozerať sa ľuďom do očí. Vyrobiť si pekné tabuľky, napríklad si ich vyfarbiť. Veď ked ľudia uvidia usmievavých ľudí s farebnými nápismi, pomyslia si: „Títo ľudia majú farbičky, nie drogy, dali si predsa tú snahu vytvoriť niečo veselé a pekné.“ Mňa a moju priateľku už veľa krát vzali práve takí ľudia, ktorí predtým ešte žiadnemu stopárovi nezastavili. 

 

 

…že treba robiť to, čo ťa teší a čo ťa napĺňa.

 

Zdroj: The Plaid Zebra
Pridať komentár (0)