Čume­nie do mobi­lov – ska­za spo­loč­nos­ti ale­bo obrov­ská prí­le­ži­tosť?

Alexandra Dulaková / 20. februára 2016 / Tech a inovácie

Všet­ky revo­luč­né ino­vá­cie so sebou pri­ná­ša­jú obrov­ské výho­dy aj alar­mu­jú­ce zápo­ry. Inak tomu nie je ani pri mobil­nej digi­ta­li­zá­cii náš­ho živo­ta, kto­rá nám ho zásad­ne zjed­no­du­šu­je, no vraj mu aj ško­dí. Vôbec to však nie je také kata­stro­fál­ne, ako si mys­lí tvo­ja bab­ka.

Počú­va­me to zo všet­kých strán. „Nečum toľ­ko do toho mobi­lu “, „dneš­ná mlá­dež má pred nosom furt len mobi­ly a tab­le­ty“, „poka­zia sa ti oči“, „ospros­tieš“, „nevieš nor­mál­ne žiť“, „prí­šer­ná mla­dá gene­rá­cia“, a podob­ne. Nie­ke­dy si len vzdych­neš, poskyt­neš neja­kú povin­nú odpo­veď, pre­vrá­tiš oča­mi, či sa dokon­ca zamys­líš nad tým, do akej mie­ry majú tie­to dob­re mie­ne­né rady blíz­ko k rea­li­te. Nič dob­ré a revo­luč­né však nepri­chá­dza bez hŕs­tky ved­ľaj­ších účin­kov a odu­šev­ne­ných nepraj­ní­kov – a inak tomu nie je ani s tech­nic­ký­mi vymo­že­nos­ťa­mi, kto­rým dnes vďa­čí­me za zjed­no­du­še­ný a zdi­gi­ta­li­zo­va­ný život. Nestá­le čume­nie do mobi­lu nie je samo o sebe z via­ce­rých dôvo­dov zdra­vé, no ani zďa­le­ka to s ním nie je také prí­šer­né, ako si mys­lí tvo­ja babič­ka.

phoneaddiction_2249742b

foto: telegraph.co.uk

Tre­ba začať pozna­me­na­ním, že snáď neexis­tu­je gene­rá­cia, kto­rá by tej mlad­šej a prá­ve sa tvo­ria­cej gene­rač­nej sku­pi­ne nezaz­lie­va­la údaj­né sme­ro­va­nie do záni­ku, k úpad­ku, kata­stro­fe, roz­pa­du dob­re etab­lo­va­ných štruk­túr spo­loč­nos­ti, svä­tých hod­nôt, či sprz­ne­ní toho „sku­toč­ne dob­ré­ho“ a nahra­de­ní samý­mi „ska­ze­ný­mi“ prv­ka­mi. Viem to naprí­klad pre­to, lebo som vrám­ci štú­dia stih­la absol­vo­vať jeden semes­ter kul­tu­ro­ló­gie. Na pre­lo­me devät­nás­te­ho a dvad­sia­te­ho sa eli­ta roz­hor­čo­va­la nad tým, že kul­tú­ru zra­zu defi­nu­jú aj niž­šie kas­ty a oča­ká­va­la úpa­dok spo­loč­nos­ti.

Neskôr za škod­li­vé a škan­da­lóz­ne pova­žo­va­li prí­stup chu­dob­nej­ších ľudí na verej­né plá­že, prvé pre­mie­ta­né fil­my v kinách, v 50. rokoch bola zase mlá­dež kri­ti­zo­va­ná za to, že sa stre­tá­va­la v kul­to­vých milk baroch (ach, čo by naše mami dali za to, aby sme vo voľ­nom čase pili mlie­ko), v 60. za divo­ké tan­co­va­nie na rock’n’roll, v 70. za libe­rál­nu hip­pies filo­zo­fiu, v 80. za walk­ma­ny, neskôr disc­ma­ny – jed­no­du­cho za všet­ko, čo bolo nové a iné.

Do tej­to kate­gó­rie spa­dá hud­ba, fil­my, oble­če­nie, filo­zo­fic­ké hnu­tia, pre­ja­vy názo­rov, aj tech­no­ló­gie. Star­šia gene­rá­cia má vždy poru­ke pre­pra­co­va­né argu­men­ty, kto­ré majú odô­vod­niť, akým spô­so­bom naj­nov­ší trend zni­čí svet a všet­ku „sku­toč­nú“ kul­tú­ru. Dnes sú to jed­no­du­cho mobi­ly, tab­le­ty, počí­ta­če, iPo­dy, hra­cie kon­zo­ly, a tak ďalej. Pri­tom si neuve­do­mu­jú, že sa sprá­va­jú pres­ne tak isto, ako ich rodi­čia. „Ale teraz je to iné!“ Nuž, to tvr­di­li všet­ci.

funny-newspaper-young-old-phones1

foto: thumbpress.com

Je samoz­rej­me prav­dou, že moder­ná tech­no­ló­gia si na nás vybe­rá svo­ju daň. Je v našom živo­te síce skve­lým pomoc­ní­kom a posky­tu­je nám infor­má­cie všet­ké­ho dru­hu, kto­ré náš život robia jed­no­duch­ším, no na dru­hej stra­ne nás zamest­ná­va až prí­liš čas­to – v prá­ci, vo voľ­nom čase, doma, na pre­chádz­ke, so zná­my­mi. Pre mno­hých je dnes život „off­li­ne“ tak­mer — ak nie úpl­ne — nepred­sta­vi­teľ­ným. Nie­kto­rým viac zále­ží na laj­koch ako na tom, čo pre­ží­va­jú v nevir­tu­ál­nom sve­te, čo je samo o sebe dosť smut­né a záro­veň otrav­né. Snáď niko­ho nor­mál­ne­ho neba­via kon­ver­zá­cie o tom, koľ­ko laj­kov nie­kto dostal na neja­kej fot­ke a rov­na­ko niko­ho neba­ví trá­viť čas v spo­loč­nos­ti ľudí, z kto­rých kaž­dý „čumí“ na disp­lej.

Pred­tým než sa roz­hor­čí­te — kam by sa mali títo ľudia v met­re rad­šej poze­rať? Na dve­re? Rekla­my na ste­nách? Držia­ky na ruky? Ruč­nú brz­du?

mobilezombies

foto: CDN3

Pri nará­ba­ní s mobil­mi sme na verej­nos­ti menej pozor­ní. Viac­krát sa mi sta­lo, že som pre podob­ný dôvod na uli­ci do nie­čo­ho ale­bo nie­ko­ho tak­mer vra­zi­la, čo je však ešte stá­le ten lep­ší prí­pad. Moh­lo nie­čo vra­ziť aj do mňa – naprí­klad auto s podob­ne nepo­zor­ným vodi­čom. A cha­rak­te­ris­tic­ky zohnu­tá hla­va nad mobi­lom nepred­sta­vu­je rizi­ko len pre našu bez­peč­nosť, ale aj pre zdra­vie. Naša hla­va totiž nie­čo váži a keď ju ohne­me dopre­du, aby sme lep­šie vide­li na disp­lej, jej záťaž na chrb­ti­cu sa vie zvý­šiť až šesť­ná­sob­ne.

Aj pre­to sa orto­pé­di s nees­te­tic­ký­mi hrb­mi na krč­nej chrb­ti­ci stre­tá­va­jú čoraz viac aj u mla­dých ľudí. Videl si už sta­ré­ho člo­ve­ka, kto­rý má natoľ­ko ohnu­tú chrb­ti­cu, že sa pri chô­dzi musí prak­tic­ky poze­rať na zem? Nuž, ak tak nech­ceš skon­čiť — ešte skôr než v sta­ro­be — mal by si pri poze­ra­ní do mobi­lu nie­čo zme­niť, pop­rí­pa­de sa aspoň vo voľ­nom čase veno­vať cvi­kom a akti­vi­tám, kto­ré drža­nie tela naopak vylep­šu­jú. Nie je ich málo – posi­lo­va­nie sva­lov chrb­ti­ce a ramien, šport, tanec, kva­lit­nej­šia sto­lič­ka, či cie­le­ne vzpria­me­né sede­nie. To posled­né vraj pomá­ha naj­viac a je záro­veň aj naj­jed­no­duch­šie. Pri pozor­nos­ti na uli­ci zabe­rú snáď len vlast­né zlé skú­se­nos­ti. Dokým nás tak­mer nezra­zí elek­trič­ka, na disp­lej sa bude­me aj naďa­lej tvrdo­hla­vo poze­rať – vša­de.

the-photos-definitely-make-you-stop-and-think-about-how-much-time-we-spend-staring-at-screens.jpg

foto: tech insi­der

Žia­re­niu mobi­lov pod­lie­ha aj náš zrak. Pri čas­tom pou­ží­va­ní nám LED obra­zov­ky, kto­ré sú vo väč­ši­ne zaria­de­ní, doká­žu poško­diť reti­no­vú vrstvu oka cit­li­vú na svet­lo a tým pádom zhor­šiť náš zrak, pris­pieť k sle­po­te, či k obja­ve­niu čier­nych bodiek na našom zra­ko­vom poli. V tom­to prí­pa­de je rie­še­nie tiež jed­no­du­ché – špe­ciál­ne fólie na disp­lej ale­bo ne-diop­tric­ké oku­lia­re blo­ku­jú­ce žia­re­nie.

Chce to síce prvot­nú inves­tí­ciu, no tá sa vraj náram­ne opla­tí. Keď totiž vez­me­me do úva­hy, že prie­mer­ný člo­vek dnes pred obra­zov­ka­mi trá­vi viac ako osem hodín den­ne, je jas­né, pre­čo tomu tak je. Okrem zra­ku boli mobi­ly spo­je­né aj so zni­žu­jú­cou sa plod­nos­ťou u mužov – pres­nej­šie tých, kto­rí ich pra­vi­del­ne nosia do vrec­kách noha­víc, ako aj s poško­de­nia­mi moz­gu. Podob­né tvr­de­nia síce potre­bu­jú ešte ove­ľa viac výsku­mu a doka­zo­va­nia, no už dnes je jas­né, že nech si na mobi­le počas dňa ako­koľ­vek dlho, v spán­ku by si ho pri hla­ve mať nemal. Nie je to až taká obe­ta, tak pre­čo ju neskú­siť prak­ti­zo­vať.

this-is-what-happens-when-you-check-your-smartphone-before-you-go-to-sleep

foto: Busi­ness Insi­der

Pri podob­nej paľ­be nega­tív­nych dôsled­kov mobi­lov by sa až zda­lo, že ich ako­si nesch­va­ľu­je­me. To samoz­rej­me nie je prav­da. Väč­ši­na z nás sa pra­vi­del­ne dopúš­ťa spo­mí­na­ných chýb a pre­to je ten­to člá­nok ape­lom na všet­kých z nás. Nikdy sa ale nebu­de­me sna­žiť spo­chyb­niť obrov­ské pokro­ky, kto­ré majú mobi­ly na sve­do­mí. Mene­žu­jú náš deň, nahra­di­li (mini­mál­ne sčas­ti) fun­kciu budí­ka, kalen­dá­ra, sto­piek, kom­pa­su, kal­ku­lač­ky, počí­ta­ča, tla­če­ných médií, foťá­ku – a moh­la by som pokra­čo­vať done­ko­neč­na.

Fak­tom rov­na­ko ostá­va, že pod paľ­bou kri­ti­ky star­šej gene­rá­cie sa nena­chá­dza­me náho­dou. Sme pred­sa prvá gene­rá­cia, kto­rá má tie­to vymo­že­nos­ti k dis­po­zí­cií. Keby boli obja­vy spo­je­né s tele­fón­mi a smartp­hon­mi posu­nu­té a jed­nu gene­rá­ciu doza­du, naši rodičia/starkí by robi­li to isté, čo my. Rov­na­ko nad­še­ne by obja­vo­va­li digi­ta­li­zo­va­ný svet, sociál­ne média a zába­vu aj prak­tic­kosť, kto­rú nám mobi­ly pri­ná­ša­jú. Tak­to sú len ďal­šou gene­rá­ci­ou, kto­rá frf­le na pokrok a nové tren­dy v spo­loč­nos­ti. My by sme na dru­hej stra­ne už boli tou múd­rej­šou gene­rá­ci­ou, kto­rá by stih­la vychy­tať muchy elek­tro­ni­ky našich pred­kov a postu­po­va­la by šetr­nej­šie, zdrav­šie a roz­um­nej­šie. Bohu­žiaľ, toto bude­me musieť pre­ne­chať až gene­rá­cii našich detí.

Budú však mobi­ly koneč­ne tou civi­li­zač­nou smr­ťou, kto­rú star­šie gene­rá­cie pred­po­ve­da­jú od nepa­mä­ti? Pochy­bu­jem. Pri­ná­ša­jú okrem výhod aj nevý­ho­dy? Jed­no­znač­ne. Odpo­veď? Umier­ne­nosť. Opat­re­nia pro­ti škod­li­vos­ti mobi­lov naozaj nie sú veľ­mi nároč­né. No napriek škod­li­vos­ti sa musím spý­tať – meni­li by sme?

Chce­li by sme rad­šej než obrov­skú moc mobi­li­zá­cie a občian­ske­ho akti­viz­mu poze­rať na čier­no­bie­lu tele­ví­ziu, či týž­den­né ozna­my plné pro­pa­gan­dy v kine? Prá­ve sociál­ne média vedia byť našou veľ­kou zbra­ňou, pre­to­že dáva­jú kaž­dé­mu s inter­ne­to­vým pri­po­je­ním hlas, kto­rý sa nedá len tak uml­čať. (Iste, nie­ke­dy hla­sy hovo­ria hlú­pe veci, ale tomu sa zabrá­niť nedá.) Ľudia o veciach roz­prá­va­jú, robia z lokál­nych sve­to­vé uda­los­ti, a zod­po­ved­né auto­ri­ty ich nemô­žu len tak ľah­ko pre­hlia­dať.

Spo­meň­me si naprí­klad na význam­nú úlo­hu, kto­rú zohral taký Twit­ter pri uda­los­tiach Arab­skej jari. Gene­rá­cii ich rodi­čov by sa to bez mobi­lu, prí­stu­pu k inter­ne­tu a pozor­nos­ti celé­ho sve­ta nepo­da­ri­lo. A vez­mi­me si, ako nároč­nej­ší by bol bez mobi­lov a sociál­nych sie­tí prí­stup k infor­má­ciam o našej vlá­de, poli­ti­koch a kau­zách. O polo­vi­ci vecí by sme ani nemu­se­li vedieť, pre­to­že by sa dali utut­lať. S inter­ne­tom to však ide ťaž­šie. Dokon­ca aj väč­ši­na poli­ti­kov pocho­pi­la, že bez dob­rej kam­pa­ne na sociál­nych sie­ťach prav­de­po­dob­ne prí­de o celú jed­nu veko­vú sku­pi­nu voli­čov.

Egypt-Women-Protest-Arab-Spring

foto: Muf­tah

Pro­stred­níc­tvom mobi­lov a inter­ne­tu majú tak­tiež zra­ni­teľ­ní ľudia prí­stup ku komu­ni­tám, kto­ré ich pri­jí­ma­jú a pod­po­ru­jú. Ide naj­mä o LGB­TI komu­ni­tu, kto­rej čle­no­via sú vďa­ka čas­té­mu odsú­de­niu oko­lia ove­ľa náchyl­nej­ší dep­re­sii, či samov­raž­de. Prá­ve na sociál­nych médiach, kto­ré sa stá­va­jú čoraz dostup­nej­ší­mi cez mobi­ly, nachá­dza­jú opo­ru a spriaz­ne­né duše. Slo­ven­sko je v tom­to ohľa­de stá­le veľ­mi kon­zer­va­tív­ne a aj pre­to nie­kto­rým ľuďom doká­žu podob­né vymo­že­nos­ti zachrá­niť život. Pomo­cou mobi­lu k nim môžu mať prí­stup naozaj tak­mer kde­koľ­vek. A nie sú to len čle­no­via LGB­TI komu­ni­ty, ale aj ľudia s podob­ný­mi koníč­ka­mi, čerstvé mat­ky, odu­šev­ne­ní fanú­ši­ko­via, či akti­vis­ti. Bez mobi­lov by bol ich prí­stup ku komu­ni­te nároč­nej­ší.

Potom sú tu tie malič­kos­ti. Vďa­ka mobi­lu pres­ne viem, kto­rým auto­bu­som mám ísť a kedy mi ide. Naj­mä vďa­ka mobil­ným apli­ká­ciam viem, aké bude zaj­tra poča­sie doma aj na dru­hej stra­ne zeme­gu­le. Viem si zapi­so­vať poznám­ky, hľa­dať veci na mape, na inter­ne­te, nemu­sím cho­diť do ban­ky, ces­tov­nej kan­ce­lá­rie, viem si viesť pre­hľad­nú doku­men­tá­ciu o zdra­vot­nom sta­ve, byť vždy infor­mo­va­ná o dia­ní vo sve­te, rozp­tý­liť sa hra­mi aj vide­a­mi na You­Tu­be, zachy­tá­vať veci na fot­kách a vide­ách a deliť sa o ne s tými, s kto­rý­mi chcem. Na dru­hej stra­ne si však viem pove­dať, kedy mi sta­čí a mobil jed­no­du­cho odlo­žiť, ale­bo ho pou­ží­vať len na nevy­hnut­né. Nie­ke­dy posta­čí aj kúra poby­tom na mies­te, kde nie je inter­net. Tik sia­ha­nia po mobi­lu tam síce je, ale nie je to s ním také zlé. Podob­nú “kúru” by si do živo­ta mohol zaviesť kaž­dý — naprí­klad počas jed­né­ho dňa, poobe­dia, ale­bo času dňa.

Ak sa však mám roz­hod­núť medzi tým, či budem rad­šej pri ces­te MHD čumieť na záp­chu z okna, ale­bo sprá­vy v mobi­le, vybe­rám si rad­šej mobil. Pokiaľ budem ces­to­vať maleb­nou kra­ji­nou a mať skve­lý výhľad, mobil odlo­žím. Ale­bo z neho budem aspoň počú­vať hud­bu.

s02-ep13-nocall3-1000x500

foto: swan quotes

Zdro­je: NY Times, Dai­ly Mail, zdroj titul­nej foto­gra­fie: Evol­ver

Pridať komentár (0)