Do Vladivostoku došli z Košíc „nadoraz“. 26-tisíc kilometrov zdolali na starej Fábii

Ambiciózny príbeh dvoch ľudí odlišnej generácie, ktorých spojila vášeň a odhodlanie absolvovať odvážnu a náročnú cestu z metropoly východu až do vzdialeného Vladivostoku. Eugen, hlavný iniciátor tripu, nám v rozhovore porozprával všetky detaily o ich ceste. Život sprevádzajú častokrát náhody, ktoré dokážu dať správny impulz a príbeh #NADORAZ je toho jasným príkladom.

Ako vznikol nápad zbaliť si veci a vybrať sa na takúto odvážnu cestu? Prečo práve Vladivostok?

Už niekoľko rokov som mal cestovateľský sen vydať sa vlakom Transsibírskou magistrálou. Nebola možnosť si vziať tak rozsiahle voľno v práci a aj cena za takýto zájazd sa mi zdala privysoká vzhľadom na obmedzenie, ktoré cesta vlakom prináša. Po zmenách v pracovnej oblasti mi táto myšlienka čoraz častejšie vŕtala v hlave a definitívne rozhodnutie realizovať tú cestu autom prišlo koncom februára minulého roku.

zdroj: Archív NADORAZ

Koľko členná posádka absolvovala túto cestu a čo všetko obsahovala príprava?

Celá táto myšlienka bola od momentu rozhodnutia striedavo myšlienkou a projektom. Nič nebolo isté, snáď len to, že sa ide. Bol som odhodlaný ísť aj sám, ak by sa nenašiel vhodný dobrodruh. Najprv sme viedli dlhé diskusie s kamarátom, bol takmer istým členom roadtripu. Neskôr mi nečakane napísal Dávid, že by bol ochotný pomôcť s video časťou projektu. Zrazu sme boli neplánovane traja. Neskôr sa situácia zmenila tak, že sme v tom ostali iba dvaja, ja a Dávid.

Čo sa týka prípravy, tá bola vzhľadom na dĺžku a náročnosť cesty extrémne krátka. Začala presne 27. februára založením profilu na Instagrame (@NADORAZ) a štartovali sme už o dva mesiace 27. apríla. Na začiatku prípravy bol len nápad a aká-taká pravdepodobnosť realizácie, motivácia bola ale nad limit. Plánom bolo prejsť autom z Košíc do Vladivostoku a takisto sa aj vrátiť. Zároveň to nejako spromovať, pokúsiť sa zaujať myšlienkou potenciálnych sponzorov a ak sa podarí, natočiť cestu a neskôr zhotoviť cestovateľský dokument.

Ako prebiehal výber auta, bolo potrebné vykonať nejaké špeciálne úpravy alebo je to čisto sériová výroba Fabia HTP?

Priznám sa, v období myšlienkových pochodov o realizácii cesty ani nepripadalo do úvahy, aby sa išlo Fabiou. To auto bolo kúpené ako dočasný spôsob prepravy hlavne na chatu, kam moje pôvodné auto prechádzalo s ťažkosťami (nižší podvozok). Dokonca aj moje prvé oslovenie automobilky bolo v duchu: „Poskytnete auto?“ Po ich negatívnej odpovedi som zvážil všetky okolnosti a padlo rozhodnutie: „Pôjde ‚hátepečka’?“

zdroj: Archív NADORAZ

Čoho ste sa pred odchodom najviac obávali a naopak, na čo ste sa najviac tešili?

Ja som mal najväčšie obavy z toho, že to auto nezvládne, hlavne motor a prevodovka. Samozrejme, pochybnosti boli aj ohľadom finančnej stránky, lebo približné kalkulácie a čísla „post factum“ zvyknú byť úplne iné. Celé dva mesiace prípravy som túžil po jednom momente: otočiť kľúčom, zaradiť  jednotku a pohnúť sa.

Zabudli ste si doma niečo, čo vám nakoniec veľmi chýbalo a naopak, mali ste so sebou niečo, čo sa nakoniec ukázalo ako úplná zbytočnosť?

Auto je malé, je to krátka verzia – hatchback a tak bol problém, aby sa zmestili všetky nevyhnutné veci. Len video technika zabrala asi polovicu batožinového priestoru. Množstvo náhradných dielov, osobné veci vrátane teplého oblečenia, veď predsa Rusko. Po návrate sa ukázalo, že náhradné diely boli iba nevyužitou poistkou. A objemné, ťažké pršiplášte, tie sme nevyužili ani raz.

Ako je to s cenami a dostupnosťou základných surovín? Nakupovali ste priebežne po ceste alebo ste si urobili zásoby?

Keďže sme dopredu vedeli, že naša cesta vedie cez veľké mestá, zásoby potravín zo Slovenska sme vynechali z prípravy. Až po mesto Čita (Zabajkalský kraj) nebol problém s dostupnosťou potrebného tovaru. Tam sme si urobili zásoby na ďalší, najdlhší úsek bez väčšej civilizácie. Do mesta Chabarovsk to bolo vyše 2100 km a cesta nám zabrala 3 dni.

Ak by ste mali porovnať kvalitu cestnej siete, pohonných hmôt či základných potravín s našou krajinou, ako by to dopadlo?

Väčšinou sme jazdili po hlavnej federálnej trase vedúcej z Moskvy do Vladivostoku. Boli aj iné úseky, napríklad cesty Kazachstanu a takisto cesta cez pohorie Altaj. Odhadom, až 80% ciest bolo vo výbornom stave, ten zvyšok boli úseky vo výstavbe či renovácii, pravdupovediac, nečakal som takýto priaznivý pomer. Asi najhoršie cesty boli v meste Ulan-Ude a naopak najlepšie v Krasnojarsku či Moskve. Každé mesto bolo špecifické, čo sa týka ciest i vodičov. Najväčšie prekvapenie pre mňa bolo, keď sme cestou do Vladivostoku išli niekoľkými úsekmi v renovácií a na spätnej ceste sme sa už vozili po novom koberci o dĺžke 15-20 km, to bol pre mňa šok. (úsmev)

Problémy s benzínom neboli ani v Rusku ani v Kazachstane, avšak na niektorých čerpačkách chýbal 95 oktánový benzín, tankovali sme 92-ku. Potraviny bez obmedzenia.

S akými reakciami ste sa na roadtripe stretávali? Nemali ste problémy s policajnými hliadkami? 

Pri prejazde Ukrajinou som mal obavy kvôli tématickému polepu auta, kde boli nápisy ruských miest a na streche sme mali slovenskú vlajku, ktorá je ľahko zameniteľná s tou ruskou. Napokon sa okrem pár nedôverčivých pohľadov miestnych nič zvláštne nestalo. V Rusku naše auto vzbudzovalo pozornosť, či už EÚ značkami alebo polepom. Nikde sme sa nestretli s negatívnou reakciou, pardon, stretli… pri dvoch policajtoch (smiech), ale obe pokuty boli oprávnené a s výraznou zľavou (Kazachstan a Rusko). Spolu nás zastavili 8-krát, z toho 6 zastavení skončilo krátkym pokecom, novým followerom či fotkou (smiech). Počas celej cesty sme stretávali ochotných ľudí, dokonca sme sa vrátili s niekoľkými darčekmi od miestnych obyvateľov.

zdroj: Archív NADORAZ

Mali ste na vozidle aj technické poruchy alebo iné problémy? Ako ste si zabezpečovali servis tisícky kilometrov od domova?

O servisnú stránku sa postarali naši sponzori. Dostali sme množstvo náhradných dielov a servis pred cestou. Ako som spomenul, diely ostali nepoužité, jedine štandardná výmena oleja v Chabarovsku. To bol náš jediný zásah do auta po technickej stránke.

Na podporu financovania vašej cesty ste si zriadili transparentný účet. Boli ľudia ochotní prispievať? Neocitli ste sa vo finančnej kríze?

Myšlienka zriadiť transparentný účet prišla v poslednej fáze prípravy, a to na podnet ľudí. Bol som v situácii, kedy sa už cúvnuť nedalo a ani som nechcel. Na druhej strane boli plány na získanie sponzorov príliš optimistické. Ako „plán B“ sa zriadil transparentný účet.

Za celú dobu sa suma na účte vyšplhala na úroveň okolo 2 200 eur. Zhruba dve tretiny podporovateľov boli cudzí ľudia, čo ma veľmi prekvapilo a opätovne vyjadrujem veľkú vďaku všetkým. Osobitne ďakujem Milanovi Juniorovi Zimnýkovalovi za jeho nielen finančnú podporu. Vďaka taktiež patrí Oliverovi Oswaldovi, Valérovi Ferkovi, Tomášovi Buranovskému a Ferovi Sedlákovi za ich podporu projektu inou formou. Finančná kríza predsa len prišla, pri návrate v meste Jaroslavl, kde sme navštívili všetky pietne miesta leteckej tragédie Lokomotivu Jaroslavľ s naším Paľom Demitrom. Nastal moment, kedy ostali všetky karty takmer prázdne (smiech).

zdroj: Archív NADORAZ

Koľko vás celá cesta nakoniec stála a čo bolo najdrahšou položkou v rozpočte?

Celý tento roadtrip bol fakt drahý. Za tie peniaze by sa dalo kúpiť úplne nové auto ekonomickej triedy. Presnú sumu zverejníme v chystanom dokumente. Najdrahšou položkou bolo asi ubytovanie. Keďže sme mali pomerne drahú video techniku, nápad nocovania v stane bol zamietnutý a ubytovanie počas 48 dní trvajúcej cesty bolo podstatnou položkou, aj keď sme volili lacnejšie možnosti. Samozrejme, aj benzínu sme spálili dosť,  o váhe takmer dvojnásobku auta, avšak ceny v Rusku či Kazachstane sú viac než prijateľné. Tankovanie nás vyšlo na takmer 1 300 eur.

Čo najzaujímavejšie ste počas vašej cesty zažili a na čo už nikdy nezabudnete?

Jednou z najzaujímavejších vecí celého tripu bolo rozhodnutie cestovať s človekom, ktorého nepoznám. Pred štartom sme sa stretli asi 5-krát. Zároveň vekový rozdiel, Dávid bol čerstvo plnoletý a ja som začal štvrtú desiatku (smiech). Takže to bol aj sociálny experiment, ktorý dopadol nad očakávania. Všetky otázky počas cesty sme riešili diskusiou a argumentovali si to navzájom, z čoho napokon stále vyšlo spoločné rozhodnutie. Osobne som očakával množstvo bizarných situácií po ceste v Rusku, veď to poznáme z rôznych video zostrihov na internete, ale nezažili sme ani nízko letiacu stíhačku či medvede pri ceste, ba dokonca ani uvoľnené koleso z kamióna sa nikde na obzore nemihlo. Samozrejme, zážitkov máme veľa, to sa tu ale nezmestí. Do smrti však nezabudnem, aké to je takmer 2 mesiace sedieť za volantom Fabie (smiech). 

Aké zaujímavé štatistiky sa vám podarilo počas cesty pozbierať? 

Tak náš roadtrip v číslach vyzerá takto: 26 000 km, 48 dní, 540km/priemer/deň, 9 časových pásiem, 1 800 litrov PHM, vyše 17 mil. otočení kolesom, Škoda Fabia HTP, 3 valce, 40kw, rokmi podceňovaná motorizácia dokázala niečo veľké, nielenže to zvládla, ale bez akýchkoľvek problémov.

zdroj: Archív NADORAZ

Vrátili ste sa zdraví a živí, čo si zaslúži obdiv. Zopakovali by ste si to opäť?

Áno! Avšak výber trasy a miest by bol iný a potrebovali by sme aj vhodnejšie auto do terénu. A zabudol som, áno, zdraví a živí, takže aj nabalené kvantum liekov od rodičov boli nakoniec nepotrebné (smiech).

Plánujete niečo podobné absolvovať aj v budúcnosti? Ak áno, prezradíte, kam to bude?

Cestovanie je návykové, potvrdzujem. Cestovanie je zaujímavé, ale aj finančne viac či menej náročné a istotne náročné časovo. Áno, plán ďalšej cesty už mám, je to juhovýchodný smer, ale zatiaľ je to v myšlienkovej rovine. Keď sa dostaneme k príprave, rád sa podelím o špecifiká ďalšieho projektu (smiech).

zdroj: Archív NADORAZ

Na záver by som sa chcel poďakovať našim sponzorom za dôveru a podporu v tomto projekte. Vďaka patrí firmám: ASKOF, MORIS SLOVAKIA, PNEULINE.SK, MOJEFARO.SK, MARTINO SK. Taktiež pozývam všetkých vašich čitateľov na náš instagramový účet @nadoraz, kde je celý archív priebehu cesty a zároveň sa tam bude odohrávať pokračovanie ďalšieho projektu, a to už čoskoro.