Jakub Pohle z Ukrajiny: Na mieste, kde ruský šrapnel trafil do hlavy dieťa, som sa rozreval

Jakub Pohle
Archív Jakub Pohle

Autor názoru je externý prispievateľ pre Startitup.sk, admin stránky Málo cynizmu pre toto mesto a aktivista.

Po návšteve miesta dopadu ruských rakiet sme sa odobrali Boltom na ubytko dať si sprchu. Taxikár sa volal Igor a hneď sa s nami dal do reči:

„Takže vy ste reportéri?”

„Áno.“

„Ale tu v Ľvive nenájdete ani senzácie, ani mŕtve telá, to musíte ísť do Buče.“

„Pôjdeme aj tam, ale sme tu v prvom rade, aby sme ukázali, aká je Ukrajina naozaj. Na ohavnosti sú tu iní.“

„Áno? Tak napíšte aj o mne chlapci. Môžete aj meno použiť.“

Taxikár Igor z Ľviva

Vysvitlo, že Igor od začiatku vojny vozí na vlastné náklady utečencov z vojnových oblastí. Vždy, keď mu dôjdu peniaze, zapne na telefóne bolťácku appku a zarobí na ďalšie cesty. Frajer.

„Viete, vraj bratský národ. Aký je Moskaľ brat? Veď nás chcú vyvraždiť stáročia, smejú sa, že sme Chocholi. Najprv Cári, potom Lenin, potom Stalin, teraz Putin. Stále to isté a Ukrajina tu stále je. Na hovno bratia. Ja už Rusku nepoviem inak ako hovno. Veľké Rusko, k**va, ale potom kradnú práčky a psie búdy.“

Zdá sa vám to extrémne? Nie je. Na Ukrajine máte takýchto ľudí fakt na každom kroku. Ľudská spolupatričnosť z nich srší na každom kroku, rovnako ako pravá a nefalšovaná láska k domovine.

Jakub Pohle
zdroj: Archív Jkaub Pohle

Aussie party

Chalanom z Austrálie sme sľúbili, že sa za nimi večer zastavíme v hosteli. Zobrali sme si teda taxík a o nejakej deviatej sme prišli za nimi.

„Well, Elliot je mŕtvy. On vždy najviac trepe, že chce ísť do mesta za ženskými a párty hard, ale ako odbije pol ôsmej, zlomí ho a chrápe. Ale na jeho obranu, boli sme chorí ešte tri dni dozadu. Potili sme sa ako také prasce, dal som si nové tričko a do piatich minút som mal pod pazuchami hotové pneumatiky.“

Andrej s Elliotom pili pivo, ja som pil kvas (nealko) a do toho sme to zajedali sušenými kalamármi. Sušené kalamáre sú jedlo, ktoré musím niekde zohnať aj na Slovensku, lebo je to ako McCounrty v mekáči. Také dobré, že to jednoducho potrebujem vo svojom živote. Keď prekonáte výraznejšiu rybiu chuť na začiatku, zvyknete si a je to ideálny snack k telke alebo k hocičomu.

Tu sa to je hlavne pri pití, Ukrajinci málokedy pijú bez toho, aby zajedali. Kecali sme s Danielom o kadečom, púšťali sme si obľúbené Stand upy, zhodli sme sa v láske k Jimovi Jeffriesovi. Ani sme sa nenazdali a bolo pol dvanástej.

Ukrajina
zdroj: archív Jakub Pohle

Komendantská hodina odbila

To, že po večierke si nezoženieme Bolt nám jednoznačne malo dôjsť automaticky. Akosi sme však predpokladali, že to nejak pôjde, veď ani na Slovensku nebol problém počas zákazu vychádzania zohnať bolta. Nuž, Ukrajina nie je Slovensko. Tu zákazy platia.

Bolta si nezavoláš. Pozrel som sa do mapy. K nášmu hotelu to bolo 75 minút pešo. Hoci som bol zasratý až za ušami a hlavou mi išlo, že nás buď zatknú, alebo zastrelia ako špiónov nejakí premotivovaní príslušníci teritoriálnej obrany, Andrej so mnou tieto obavy nezdieľal.

Koniec koncov, v tejto dvojici som ja ten, čo sa bojí aj delobuchov. Kým ja som za každým smetiakom videl potenciálny checkpoint s namierenými samopalmi do tváre, Andrej to videl inak. „Vidíš, ako je tu krásne v noci, keď tu nie sú ľudia?“

„Asi vedia, prečo nie sú na ulici.“

„Dívaj, ako krásne svieti mesiac na ten chodník v parku.“

„Parkom nejdeme. Zbláznil si sa?“

„Počúvaj tie vtáky.“

„Kámo, to sú vrany, to nikdy nebolo dobré znamenie.“

„Milujem sa prechádzať po mestách v noci, ticho, len obdivuješ architektúru.“

„Práve teraz na nás pokojne môže niekto mieriť.“

Boli sme už len sedemsto metrov od hotela, keď pri nás zabrzdilo policajné auto.

„Páni, komandantská hodina, čože sa prechádzate len tak po ulici?“

„My sme žurnalisti zo Slovenska. Sme v práci neustále.“

Policajt zbežne hodil očkom na naše ukrajinské press pasy, kývol hlavou a zaželal nám pekný večer.

„Sláva Ukrajini.“

„Heroyam Sláva!“

Na ubytko sme prišli hodne po polnoci. Teta z recepcie bola napriek našej nedochvíľnosti veľmi milá, len nás poprosila, aby sme nabudúce prišli v normálnom čase a nerušili ju v spánku.

Koniec koncov, komendantská hodina je komendantská hodina.

Jakub Pohle
zdroj: Archív Jakub Pohle

Autoservis

Povedali sme si, že dnes zoberieme našu rozrachotenú Fábiu a vyberieme sa na miesto druhého dopadu. Chalanov z Austrálie sme vyzdvihli pred ich hostelom. Elliot vyzeral, že sa vyspal do ružova. Ďalším naším cieľom bol autoservis, ktorý si to odniesol tak dva týždne dozadu.

„Okej, chlapci. Všetci držte hubu. Ja budem s nimi rozprávať po ukrajinsky. Nechcem počuť žiadnu angličtinu, ani slovenčinu. Trocha podozrenia a nepustia nás dnu. Od incidentu s BBC je lepšie s angličtinou neprovokovať.“

Andrej na bráne presvedčil chlapíka, aby nám zavolal vedúceho. Vedúci prišiel na bicykli, pivné brucho sa mu do rytmu pohupovalo. Bez problémov nás pustil po tom, čo ho Andrej spracoval ukrajinčinou. Je jednoznačne úplne iné vidieť následky ruského sveta na obrázkoch a vidieť ich v realite.

Zničené domy, zničený múr, do tla vyhorené autá a zvyšky budovy malej kancelárie, z ktorej zostala len podlaha a na nej naskladané kúsky ruskej rakety. Držal som sa, až kým som nezbadal kvety a kahance. Pri zásahu boli v malej budove kancelárie štyria ľudia.

Nikto neprežil, ako by aj mohol? Raketa dopadla od kancelárie asi pol metra. Ako som uvidel tie kahance a kvety, nedal som to. Prevládol vo mne hnev, beznádej a smútok a rozreval som sa ako malé decko.

Mimochodom, aby to nebolo málo, šrapnel z rakety trafil do hlavy malé dieťa, ktoré skončilo s ťažkými poraneniami v nemocnici. Jeho ďalší osud nám nie je známy. Ešte dobrú polhodinu som sa dával dokopy a sfajčil asi pol krabičky cigariet.

Archív Jakuba Pohleho
zdroj: Archív Jakuba Pohleho

Ľudský odpad

Od toho momentu je každý, kto obhajuje ruskú agresiu, pre mňa definitívne ľudský odpad. Proputinovské nálady už nedokážem akceptovať fakt u nikoho. Niečo zo mňa v tom kráteri zomrelo tiež. Najviac ma štvalo, keď slovenskí dezoláti spochybňovali našu videoreportáž, lebo si mysleli, že novonatiahnuté pletivo nie je novonatiahnuté, ale vydržalo dopad rakety. 

Hoci na videu hovorím, že rakety dopadli tak dva týždne dozadu. Neviem, ako veľmi musí byť človek tupý, aby mu nešlo do hlavy, že za dva týždne sa dá nové pletivo natiahnuť x-krát. Školstvo na Slovensku očividne dlhodobo zlyháva. Na druhú stranu, s jednou mozgovou bunkou sa myslí ťažko. To je daň za lacný a dostupný internet v krajine, ako je Slovensko.

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie

Aktuálne čítajú

Trendové videá