Jozef „Juzek“ Psotka bol prvý Slovák, ktorý zdolal Everest, no aj prvý, ktorý tam zahynul. Jeho smrť nie je dodnes objasnená

Zdolal končiare Álp, Hindukúšu aj Himalájí. Bol odvážny, pokorný a patril medzi tých, ktorí dokážu horám obetovať svoju dušu a srdce. Jozef Psotka ako prvý Slovák spolu so Zoltánom Demjánom zdolal matku hôr – Mount Everest (8 848  m n. m.). Spoločnosť im robil šerpa Ang Rita.

Košičan sa narodil presne 12. februára 1934. Dnes by slávil svoje 87. narodeniny. Juzek, ako ho všetci prezývali, nemá svoj vlastný hrob. Jeho meno je vytesané len na žulovom pomníku na Verejnom cintoríne v Košiciach.

Slovenskí horolezci  vyliezli na najvyšší vrch našej Zeme poľskou cestou 15. októbra 1984 o 15:15 hod. Päťdesiatročný Juzek spolu s dvadsaťdeväťročným Zoltánom vystúpili na strechu sveta úplne bez kyslíka, len šesť rokov po tom, ako sa po podarilo Reinholdovi Messnerovi s Petrom Habelerom. 

zdroj: TASR - Zoltán Demján

Nekončená radosť trvala menej ako desať minút

Oddelenie pre výskum vysokých pohorí a expedičnú činnosť Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV sa roky snažila podniknúť výpravu na miesto, ktoré je zo zeme najbližšie k hviezdam. Cestu organizovali Ivan Fiala, Michal Orolín a František Kele. Nakoniec sa im to podarilo a získali povolenie vstúpiť do Nepálu. Spolu s horolezcami odcestovali 19. júla 1984.

„Útok“ na vrchol trval približne 8 hodín a 30 minút. Keď oznámili táboru, kde všetci netrpezlivo čakali, či zdolajú Mount Everest, zavládla nekonečná radosť. „Smiali sme sa a plakali, boli sme vzrušení a šťastní,“ spomína Zolo Demján v rozhovore s horolezcom a publicistom Ivanom Bajom.

Na vrchole sa objali spoločne aj so šerpom a krásu si užívali len necelých 10 minút. Len toľko im hora dopriala užiť si pohľad z najvyššieho bodu Zeme. Pri zostupe začal vyčíňať orkán, ktorý im spôsoboval rýchle omrznutie rúk aj nôh.

Mount Everest je ešte aj dodnes posiaty telami mŕtvych horolezcov. 12 príbehov o nešťastných úmrtiach na najvyššej hore sveta

Prenocoval vo výške 8 000 metrov

Zoltán Demján si pre Hospodárske noviny zaspomínal, že Juzek zostupoval pomalšie. „Zrejme aj preto ma požiadal, aby som šiel napred a prešľapal cestu k stanom v Južnom sedle. Dolu sme aj vzhľadom na mizerné počasie zostupovali jednoduchšou, klasickou cestou a práve v Južnom sedle sme chceli prenocovať,“ spomína Zoltán Demján.

Juzek podľa viacerých svedectiev začal cítiť neprekonateľnú únavu. Údajne sa rozhodol aj on prenocovať, ale sám vo výške 8 000 metrov. Dole už nezostúpil. Podľa oficiálnej informácie zomrel po páde z tisícmetrovej výšky. Pravdepodobne  sa pri zostupe zrútil do Západného kotla.

Juzekova sestra Eva Máteová pri rozhovore o smrti  brata s novinárom Mikulášom Jesenským, bola a aj dodnes je zo smrti brata pobúrená. „Som presvedčená, že Juzek nemusel zomrieť.“ Spomína, že bol v dobrej kondícii a možno aj najlepšej z celej výpravy.

Sama sa  rozhodla na vlastné náklady absolvovať cestu do Nepálu, aby si osobne preverila, prečo jej brat už nie je medzi živými. Chcela zistiť pravdu. Do roku 1989 sa smrťou jej brata zaoberala aj Generálna prokuratúra bývalej Československej socialistickej republiky.

zdroj: TASR - Oliver Ondráš

Zostal už navždy na streche sveta

Jozef Psotka sa domov už nikdy nevrátil. Jeho pozostatky ostali tam, kde by si možno aj on sám prial – na Evereste, v trhline ľadovca. Jozef „Juzek“ Psotka zomrel 16. októbra 1984.

Smrť horolezca istý čas preveroval Daniel Liška, ktorý sa venuje poznaniu Himalájí. Domnieva sa, že organizácia výstupu a zostupu nebolo na sto percent koordinovaná. Spomína na to, ako sa pred odchodom do Himaláj rozlúčili a objali. „Boli sme v horolezeckom klube K3. Nasadol na bicykel, ešte nám zamával,“ povedal pri rozhovore.

Aj dnes si mnohí myslia, že zostupovať  mali všetci spoločne a nenechať Jozefa Psotku samého. Polemizovať o tom, čo sa stalo pred 37. rokmi je dnes zbytočné.

zdroj: AP/Gurinder Osan

Everest nebol jediný

Nesmieme zabudnúť, že Juzek ako päťdesiatročný bol v tej dobe najstarším človekom, ktorý dosiahol vrchol Mount Everestu, a to bez kyslíkového prístroja. Miloval naše Tatry a začal ich dobýjať už v začiatkoch svojho stredoškolského štúdia. V roku 1965 zdolával výšky počas výpravy na Hindukúš o dva roky nato vyliezol na jeden z najkrajších vrcholov Álp – Matterhorn, a to Bonattiho cestou. Rok 1981 bol nezabudnuteľný tým, že vystúpil na tretí najvyšší vrch sveta – Kančendžongu.

Zóna smrti

Cesta na vrchol Everestu dnes vedie cez zamrznuté telá. Dláždia ju stovky horolezcov, ktorých si najvyššia hora vzala, podobne ako Jozefa Psotku. Od štvrtého tábora na Evereste leží viac ako 250 tiel, čím sa strecha sveta stala najvyššie položeným pohrebiskom.

Najčastejšou príčinou úmrtia je zlyhanie niektorých orgánov v tzv. zóne smrti. Je to miesto, ktoré sa začína od výšky 7 925 metrov.  Na túto zónu sa telo nedokáže aklimatizovať, aj preto si horolezci často so sebou berú kyslík a snažia vrchol zdolať čo najskôr.

Ak ho nemajú a dýchajú ústami dlhší čas, môže sa stať, že im zhorí celé podnebie v ústach, nehovoriac o tom, že jazyk je celý popraskaný a v okolí očí sa tvoria výrazné opuchy.

Na jeden krok sa človek musí nadýchnuť aj päťkrát. S aklimatizáciou je potrebné začať už od výšky 3000 metrov. Človek si musí dávať povinné prestávky  (niekoľko dní a dokonca aj týždňov) v základných táboroch. Inak by sa mohol zadusiť.

Ak predsa len zomrie počas výstupu alebo zostupu, horolezec tam s najväčšou pravdepodobnosťou už ostane. Zniesť jeho telo je náročné a v zóne smrti takmer nemožné, nehovoriac o cene, ktorá sa vie vyšplhať na desaťtisíce eur. Len naplánovanie cesty  jedného horolezca stojí takmer 50 000 eur.

Zástupy do neba

Jeden z najznámejších ľudí pochovaných na Evereste je Tsewanga Paljor z Indie. Známy je aj tým, že mu po smrti dali prezývku zelená teniska. Dlhé roky jeho telo a zelené topánky slúžili ako záchytný bod cesty smerujúcej k vrcholu. V roku 2014 bol v rámci veľkej expedície znesený do nižšej oblasti.

Aj keď existujú na svete technicky náročnejšie výstupy ako na Everest (napríklad K2), ľudia po ňom stále túžia. To, že je najvyšší je jeden z dôvodov, prečo sa smerom k vrcholu tvoria dlhé zástupy ľudí. 

Do roku 1953 vrchol dosiahlo len 4000 ľudí, dnes sú to tisícky za jeden rok. Fotka dlhého radu horolezcov, ktorí čakajú, aby dosiahli svoj vytúžený cieľ,  22. mája 2019 obletela celý svet.  Je na nej takmer 200 horolezcov, ktorí čakajú na to, aby boli najbližšie ku hviezdam.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Nirmal Purja MBE – Nimsdai (@nimsdai)