Juliana odišla z Handlovej do Ugandy, ktorá jej od základov zmenila pohľad na život

Juliana Holosová pochádza z Handlovej, odkiaľ odišla študovať na Univerzitu Komenského v Bratislave odbor liečebná pedagogika. Po ukončení bakalárskeho štúdia začala pracovať v občianskom združení Svetielko nádeje. Jej vysnenou cestovateľskou destináciou bola Afrika. Za sny však treba bojovať, niečo aj obetovať, a tak svoj voľný čas obetovala kurzu angličtiny, výjazdom na prípravu do Bratislavy, očkovaniam a prípravám na cestu do Ugandy.

Práve tu pôsobila ako dobrovoľníčka v Centre Gift of Love v malej dedinke Unna, v dištrikte Adjumani na severe Ugandy, neďaleko hraníc s Južným Sudánom. My sme sa s Julianou prorozprávali o tom, ako sa do tejto nehostinnej krajiny dostala ale aj o tom, čo si odtiaľto odniesla.

Čo ťa na Ugande najviac lákalo?

Ísť do Afriky na misie bol môj sen od mala, no nemala presne vyhradenú krajinu, kam by som chcela ísť. Keď táto túžba vo mne opäť prepukla a aktívnejšie som sa zaoberala touto myšlienkou, na Facebooku som našla reklamu, že jedna slovenská charita hľadá dobrovoľníkov na svoje projekty do Afriky.

Keď som si začala o nich zisťovať informácie, ihneď sa mi zapáčil projekt v Ugande. Jednak preto, že toto centrum sa stará o choré deti, s ktorými som pracovala aj na Slovensku a taktiež preto, že práve v Ugande som mala svoju „dcéru“, ktorú podporujem cez Adopciu na diaľku. Lákalo ma vidieť a spoznať ako deti v inom kúte sveta, v inej kultúre a s iným vnímaním sveta prežívajú, zvládajú svoju diagnózu a akceptujú liečbu. Chcela som dať to, čo som ja dostala zadarmo, iným – svoj čas, silu, vedomosti či lásku.

Splnila Uganda tvoje očakávania? V čom ťa prekvapila?

Uganda moje očakávania nielen naplnila, ale bolo to omnoho krajšie ako som si vedela predstaviť. Keďže to bola moja prvá cesta do Afriky, nevedela som čo ma presne čaká, ako to tam celé funguje a čo mám od toho očakávať. No moje predstavy neboli ani zďaleka také, ako bola skutočnosť. Uganda ma dokázala prekvapovať takmer každý deň. V pozitívnom smere, ale niekedy aj v tom negatívnom.

Začiatky boli ťažké najmä v pochopení ich vnímania času – nečasu, v ich pracovnom tempe, v ich nedodržiavaní termínov, v ich ponímaní nášho „bohatého“ sveta. No šokovali ma najmä ich predstavy o našom živote, ktorý si predstavujú ako celkom bezproblémový, jednoduchý a plný bohatstva. No na druhej strane ma nadchli a stále neprestávali prekvapovať v tom, ako si dokázali užiť prítomnú chvíľu, ako sa vedeli tešiť z každej maličkosti, ako sa dokázali vysporiadať s rôznymi ťažkými situáciami, s chorobou či smrťou.

Žasla som vždy pri pohľade nad tým, čo všetko si dokážu vyrobiť z ničoho, ako veľmi si vážia, že ste ochotný venovať im čas a neberiete ich ako menejcenných.

Čomu si sa tu venovala?

Pracovala som v Centre Gift of Love na severe Ugandy, v blízkosti hraníc s južným Sudánom. Je to centrum, ktoré bolo domovom pre 54 HIV pozitívnych detí. Mojou úlohou v centre bolo vzdelávanie škôlkarov, program pre deti vo voľnom čase, večerné vzdelávanie najstarších detí a trávenie voľného času so všetkými deťmi, aby mali niekoho, komu sa môžu posťažovať, s kým môžu riešiť ich problémy a s kým sa môžu blázniť a počas voľných dní pracovať na poli.

Ďalšia časť mojej práce je v rámci projektu Adopcia na diaľku. Chodila som monitorovať deti, ktoré sú už zaradené v adopcii. Na začiatku semestra sme im rozdávali pomôcky – každý dostane zošity podľa počtu predmetov,  jedno pero a ceruzku. Deti sú z tohto tak neskutočne šťastné a tvária sa, akoby sme im venovali veľký majetok. Následne sme vyberali do adopcie nové deti. Taktiež náplň práce zahŕňala aj logistiku centra a teda prácu v kancelárii.

Čo obnášal tvoj bežný deň v krajine?

Ráno sme mali možnosť ísť na omšu, potom sa deň začínal raňajkami. Každý deň takými istými pozostávajúcimi z čapaty a čaju. Následne som pracovala v kancelárii alebo chodila na výjazdy do terénu. Poobede sa malé deti vrátili zo školy a išli si oddýchnuť, za ten čas som si pre ne chystala cvičenia a aktivity na precvičenie učiva zo školy. Potom som sa venovala škôlkarom a prvákom a druhákom.

Následne som mala hodinu voľného času, kedy som zvyčajne chodila behať a vracala sa na večeru, po ktorej som znovu doučovala staršie deti a pomáhala s úlohami. Náplň dňa sa menila počas voľných dní a prázdnin, kedy som s deťmi trávila viac času a venovali sme sa voľnočasovým aktivitám, športovým hrám, vychádzkam do okolia, práci na poli, alebo v areáli centra. Deň sa končil zvyčajne o desiatej, kedy deti odchádzali do izieb. 

Pri akej situácii si naozaj vystúpila zo svojej komfortnej zóny?

V krajine ako Uganda sa človek naučí zanechať veľa zo svojho naučeného komfortu. V izbe som si nažívala s rôznymi druhmi živočíchov, od pavúkov, mravcov, modliviek až po jašterice. Naučila som sa tešiť zo studenej sprchy, jazdiť na motorke v kúdoloch červeného prachu a tak sa dočasne zmeniť pred všetkými riaditeľmi, učiteľmi a žiakmi v škole na červeného belocha.

Dokázala som zjesť jedlá, ktoré by som na Slovensku v živote neochutnala – kobylky, termity, kozacie držky. Na niektoré situácie človek nie je pripravený a nevie, že pri vyberaní nových detí do adopcie stretne matku s leprou, že na ceste uvidí chlapca, ktorého prešiel autobus. Niektoré veci nevieme ovplyvniť, dokážeme sa len nastaviť, ako ich zoberieme a spracujeme.

Čo sa v tvojom zmýšľaní po návšteve tejto krajiny zmenilo?

Nadobudla som väčší nadhľad nad vecami. Nepripúšťam si mnohé zbytočné veci v takej miere ako predtým. Dokážem vnímať viac vecí, ktoré sú okolo mňa a predtým som ich brala ako samozrejmosť, no teraz som za ne nesmierne vďačná. Snažím sa prežívať prítomnosť a sústrediť sa na to, čo práve robím a robiť to naplno. Vidím okolo seba ľudí, ktorí majú mnoho vecí , no napriek tomu nie sú šťastní a tak sa snažím držať si stále určitý odstup od tohto nášho ,,európskeho“ štýlu života a ponechať si v sebe tú slobodu, radosť, pokoj a úprimnosť, ktorú som zažila v Ugande.

Čo ťa na slovenskej náture najviac hnevá?

Závisť, nespokojnosť, zahľadenosť len na seba samého. Po návrate som si nevedela zvyknúť na to, že sa nemám usmievať na ľudí, ktorých stretávam, že prihovoriť sa niekomu, s kým stojím v rade nie je u nás považované za ,,normálne.“ Že stále riešime len to, čo ešte nemáme a čo potrebujeme, no nevieme sa tešiť a byť vďační za to čo máme.

Či už za rodinu, ktorá je pre veľa detí v Ugande len snom, za bývanie, ktoré nepozostáva len z malej tukuly z hliny, slamenej strechy a bambusovej podložky.mAko aj za priateľov, s ktorými sa môžeme stretnúť, komunikovať s nimi každý deň prostredníctvom technológii a neputovať pešo aj pol dňa do ďalšieho mesta, aby sme sa stretli.

Stále sa neviem zmieriť s tým, keď vidím ako sa hráme na hrdinov, ktorí si môžu dovoliť nakupovať veľa vecí a po pár použitiach ich vyhodiť. Ako dokážeme plytvať potravinami a považujeme to za štandard a za vyššiu životnú úroveň.

Čomu si sa venovala po návrate? 

Po návrate som sa vrátila späť do občianskeho združenia, pod ktorým pracujem na pozícii liečebného pedagóga na detskej onkológii a hematológii v Banskej Bystrici ako aj v detskom mobilnom hospici. Práca s chorými deťmi v Afrike dodala aj mojej terajšej práci iný rozmer a vnímam ich chorobu a smrť z trošku iného uhla. Videla som, ako sú deti ťažko choré opustené a ponechané samé na seba, a tak som nesmierne vďačná za všetky prostriedky, ktorými môžeme našim chorým deťom pomáhať a zmierňovať ich utrpenie fyzické či psychické.

Aké sú tvoje plány do budúcna?

Plánujem pokračovať vo svojej práci tu na Slovensku. Táto práca ma baví, vidím v nej zmysel a aj ona dáva z veľkej časti zmysel môjmu životu. Aj keď som bolesť z odchodu z Afriky ešte stále úplne neprekonala. Neviem ani či to niekedy bude možné, cítim, že moje miesto je momentálne tu. Plánujem sa zlepšovať a vzdelávať v oblasti, v ktorej práve pracujem. Afrika ma však naučila neplánovať veci, ale brať ich ako prichádzajú. Verím, že v Afrike som nebola naposledy.