Katka Linczenyiová: Rozhodla som sa nefrflať a zmeniť, čo sa zmeniť dalo. Freediving pre mňa otvoril úplne nové možnosti

Veronika Horváthová / 8. augusta 2016 / Rozhovory

S Katkou Linczenyiovou, ktorá reprezentuje Slovensko vo freedivingu, sme sa bavili o tom, čo všetko tento šport do jej života priniesol. Zisťovali sme, ako prekonáva strach pred ponorom, rovnako ako aj to, čo pre ňu odomykajú morské hlbiny. No a samozrejme sme sa pýtali aj na ostatné stránky jej života, Katka totiž nie je len freediver – skrýva sa v nej toho oveľa viac!

Katka, na začiatok nám vysvetli, čo to ty vlastne všetko robíš?

Robím viacero vecí, o ktorých sa môžete dočítať aj na mojej stránke. ☺  Závodím za Slovenskú republiku v nádychovom potápaní – vo freedivingu. Venujem sa atletickej príprave a profesionálnemu športu. Som tiež motivačnou speakerkou, expedičnou líderkou, inštruktorkou freedivingu a coachom stress manažmentu. Aktívne sa angažujem aj v programoch trvalo udržateľného rozvoja. Študujem športovú vedu a venujem sa pozitívnej psychológii a ekopsychológii. Zo všetkého najviac mám najradšej more. ☺

 

Ako si sa dostala k takémuto nezvyčajnému športu?

Keď som mala 9 rokov, vyskúšala som si na ostrove Cyprus prístrojové potápanie. Neuveriteľne ma to nadchlo a už vtedy som vedela, že pri vode určite ostanem. Chcela som sa ale stať prístrojovým potápačom nie freediverom. Postupom času som ale prišla do kontaktu aj s freedivermi. Myslela som si, že sú trošku šialení. Keď som ale prvýkrát vyskúšala freediving a hneď na piaty deň som sa potopila do 45m, tak som svoj názor zmenila. Mne freediving zase život. A to až tak že som s prístrojové potápanie odsunula na druhú koľaj.

Freediving nie je iba šport. Vďaka freedivingu spoznávame samých seba a navraciame sa k prírode. Keď robím freediving, cítim sa ako súčasť prírody a cítim sa neuveriteľne živá.

 

Ako 17-ročnej ti diagnostikovali autoimúnne ochorenie a tvoje vyhliadky neboli ružové. Do akej miery to ovplyvnilo tvoj dnešný pohľad na svet a tvoj život?

Bolo to určite jedno z najťažších období môjho života. Nevidela som žiadne východisko z danej situácie a nikdo mi ho ani neponúkal. Okolo mňa bol v nemocnici iba nie moc láskavý personál, ktorý mi vedel dať akurát tabletky proti bolesti, na ktoré som si potom ešte aj navykla. Môj sen o dobrodružstve a o práci v oceáne sa rozplynul. Ja som sa ale rozhodla nefrflať, ale naopak som sa snažila zmeniť, čo sa zmeniť dalo, napr. prístup. V tomto mi freediving neuveriteľne pomohol. Vo freedivingu je totiž veľmi dôležité nedávať si do hlavy zbytočné mantinely. Musíte mať otvorenú myseľ. Super, že sa to dá aplikovať aj na bežný život, nie? Alex St. Jeanfoto: Alex St. Jean  

Máš množstvo ocenení a snažíš sa o svetový rekord. Čo ti pomáha prekonať strach?

Ak mám strach tak na ponor nejdem – nemyslím si, že je to o prekonávaní strachu. Skôr je to o tom, ako sa pripraviť tak, aby tam strach nebol. Samozrejme, že mám pred ponorom, morom zdravý rešpekt. Ale to nie je strach. Strach do vody nepatrí, veľmi rýchlo sa z neho môže vyvinúť panika a tá môže mať fatálne následky. So strachom mi najviac pomáha tréning vizualizácie. Môžete si predstaviť, že si v hlave premietam celú štruktúru ponoru a psychicky sa tak pripravím na možné scenáre. Vo vode ma potom už nemôžu prekvapiť. Tak isto som si vedomá svojich silných a slabých stránok keď príde na výkon, takže viem, kedy si môžem povedzme dovoliť viac a kedy je lepšie byť konzervatívnejšia.  

 

Spomínaš, že pred každým ponorom sa musíš upokojiť a sústrediť sa na výkon. Máš nejaké typy ako odbúrať stres?

Verím, že najdôležitejším aspektom, keď príde na zvládanie stresu, je schopnosť určiť, čo nás stresuje. Ja som mala vždy hlavne problém so súťažným stresom. Nezvládala som veľké množstvo ľudí a kamier, ktoré okolo mňa počas súťaže boli. Pred ponorom, či už tesne pred ním, ale aj deň pred ním alebo počas prípravy, si sadnem a meditujem.

Snažím sa precítiť všetko okolo mňa – teplotu, prostredie, zvuky, vodu, hĺbku čo je podo mnou. Ak cítim, že ma niečo stresuje, tak ostanem v tomto pocite uvoľnená a snažím sa ho precítiť – nič v tom momente ale neposudzujem a ničomu neprikladám váhu. Keď zistím, čo vo mne vyvoláva stres, snažím sa pochopiť prečo.

 

Telo je nevyspytateľné a môže reagovať na nedostatok kyslíka rôzne. Ako si zaistená v prípade, že sa toto stane? Stalo sa ti to niekedy?

Nemyslím si, že telo je nevyspytateľné. Práve naopak, telo sa dá veľmi precízne trénovať na rôzne účely a aj tak, aby zvládalo nízke hodnoty kyslíka. Ak máme dobrú prípravu a zlepšujeme svoje maximálne výkony pomaly, tak aj vieme určiť, kde sú naše limity. A neprekračujeme ich. V prípade, že dôjde k situácii, kedy môj mozog už nemá dostatok kyslíka, tak je už na ľuďoch okolo mňa, aby mi pomohli a dostali ma na hladinu. Preto freediving nikdy nerobíme sami, ale vždy s aspoň jedným človekom ktorý na nás dohliada a mi zase na neho. Freediving je veľmi individuálny šport, pretože tam dole v hĺbke ste sami a je len na vás čo urobíte. Na druhej strane je to aj silne tímový šport pretože, aby jeden jediný hlboký ponor bol vôbec možný vyžaduje si to spoluprácu celého tímu.   Tomoka Fukudafoto: Tomoka Fukuda  

Aké je najzaujímavejšie miesto, kde si sa potápala? A o ktorom mieste snívaš, kde by si sa chcela potápať?

Takých miest je viacej, ale jedno z najkrajších sú určite Maledivy. Večer sme sedeli na lodi, z ktorej svietili silné svetlá smerom do vody. To prilákalo na hladinu planktón, ktorým sa živí Manta. Mali sme teda privátnu Mantu celú noc pred našou loďou. Hĺbka bola iba max. 10m  a na dne biely piesok, takže to bolo naozaj potápanie s morským anjelom, ktoré si vtedy dokázali užiť aj šnorchlisti. ☺ A to bolo na tom no krásne. Neboli to profesionálni freediveri. Obyčajní ľudia, ktorí sa naučili pár základov freedivingu a zrazu boli tu, o pol noci vo vode s divokou Mantou. Snívam ešte o veľa destináciách, ale mojim snom je určite Antarktída.

 

Ľudia často vidia iba tú pozitívnu stranu života cestovateľa. Ako však zvládaš odlúčenie od rodiny a zodpovednosť, ktorú tento spôsob života vyžaduje?

Cestovanie je nádherné a ja si neskutočne vážim, že sa stalo mojou prácou. Ale samozrejme má aj svoje nevýhody, ako všetko v živote. Rodinu som poriadne nevidela 4 roky. Ostatným vzťahom to tiež moc neprospieva.

Je ťažké, respektíve nemožné byť vo vzťahu, ak váš partner necestuje ako vy. Je to taký paradox. Na cestách stretnem neuveriteľné kvantum ľudí, či už v osobnej alebo profesionálnej sfére, ale veľmi vzácne sa nájde niekto, koho môžem nazývať blízky kamarát, človek. Ale ja som dosť veľa času rada sama, takže mi tento aspekt cestovania zase až tak neprekáža. Alebo som si už možno zvykla.

Organizuješ prednášky, pomáhaš iným. Čo by si ty chcela povedať ľuďom, aby začali žiť spokojný a šťastný život?

Šťastie je veľmi subjektívny pocit. Jediné, čo môžem ľuďom dať, je to, čo je vo mne. Nič viac, nič menej. Rozprávam im moje príbehy, predstavím im filozofiu života freedivera alebo aj dobrodruha. Chcem ľudí motivovať k tomu, aby začali premýšľať o tom či sú šťastní, spokojní. Či žijú naozaj život, ktorý ich napĺňa. Ja som si sama dávala tieto otázky a stále si ich dávam. Nedovolím si ostatným ľuďom diktovať, čo majú robiť, aby boli šťastní alebo čo si majú myslieť o slobode. Nedávam nikomu návod. Dávam inšpiráciu. Šťastie je stav mysle – môžeme sa rozhodnúť, či chceme byť šťastní alebo nie, môžeme sa rozhodnúť pre zmeny v živote, ak cítime, že sú potrebné. Ale ľudia sa neradi menia a už vôbec neradi menia spôsob akým premýšľajú alebo sa správajú. Ale zmena je život. Kedyže ja nezmením pre pár rokmi svoj prístup k ochoreniu, nikdy by zo mňa nebol úspešný športovec. Aj teraz musím neustále meniť svoje postoje, ktoré sa vyvíjajú spolu so mnou. Iba tak môžem ísť aj v svojom športe hlbšie a hlbšie. Keď niečo v tréningu nefunguje, musím premýšľať nad tím, prečo a ako to zmeniť.  Jano Karafafoto: Jano Karafa  

Ja som plávala osem rokov a vždy som si počas tréningu a pretekov v hlave spievala. Čo tebe beží hlavou počas tvojho ponoru?

Počas ponoru som v stave, ktorý sa volá FLOW. Je to stav absolútnej koncentrácie, kedy sa úspešne sústredím na jednu činnosť,nemyslím na nič iné. Žijem moment, kedy neexistuje ani včera, ani zajtra, ani dobré, ani zlé. Som tam iba ja, ponor a more. Tam dole, je okolo mňa iba modrá voda. Hore, dole, vpravo, vľavo. Je to jediné miesto na celom svete, kde keď sa pozriete okolo seba, vidíte tú istú vec – modrú. Nikde inde na planéte nemáte možnosť toto zažiť. FLOW neuveriteľne oslobodzuje myseľ – len si predstavte koľkokrát do dňa vám myseľ “ujde“ a začne premýšľať o minulosti alebo o budúcnosti a vy sa nesústredíte na to čo robíte. Toto pri freedivingu nehrozí. Naplno si vychutnávate realitu.

 

O čom momentálne snívaš vo svojom súkromnom a profesionálnom živote?

Určite chcem tráviť viac času so svojou rodinou a so svojimi priateľmi.

V profesionálnom živote sa tieto mesiace venujem hlavne svojmu vlastnému vzdelávaniu v rôznych sférach, vytváram tiež nový program aktivít pre ľudí. Takže teraz snívam o tom, že sa mi to aj úspešne podarí a viac ľudí sa ku mne pripojí na mojich cestách.☺ Taktiež teraz pripravujem tréningový plán a rozpočet na budúci rok, kedy sa vraciam k súťaženiu. Mojim snom, ale zároveň aj cieľom, je určite hĺbka cez 100m. Ale skôr, ako toto číslo, ma viac zaujíma tá cesta, ktorá ma k nemu dovedie. Už teraz viem, že to bude cesta, ktorá mi prinesie veľa zaujímavého. Cesta samotná je cieľom.

 

Prečítaj si o Katke ešte viac na jej stránke: katarinalincz.com

Elod Laszlo (4)

foto: Elöd László

zdroj titulnej fotografie: FB/Katarína Linczényiová freediver

Pridať komentár (0)