KOMENTÁR: „Kto kričí, má pravdu“: Pohľad do duše slovenských klamárov, populistov a autoritárov

Autorka je politologička Bratislava Policy Institute.

Žiť v posledných mesiacoch na Slovensku, v prípade, že máte dobrú pamäť, je skutočne vyživujúce. Život pod súčasnou vládou „odborníkov“ a opozíciou „demokratov“ znamená, že čokoľvek, čo vám povedia dnes, zajtra už neplatí. Čokoľvek sme si zapamätali, nič sa tak nestalo. No tieň pandémie, ktorý obnažil naše práve tváre, v súčasnosti zakrýva širší obraz. 

Žijeme v novej dobe post-pravdy, kedy sa relativizuje aj to, čo bolo stále a nemenné, začíname popierať pravdy, ktoré tu prežívali dlhé historické obdobia, dosiahnuté na základe racionality, vedy a kompromisu. A klamstvá vrcholových politikov sú len časťou tohto problému.

Väčším problémom je rozmazávanie pravdy na „kecy“ ako im hovorí americký filozof Harry Frankfurt. Vychádza z faktu, že ak niekto klame, musí poznať pravdu a ako referenčný systém sledovať fakty okolo seba. Pravda si v konečnom dôsledku zachová svoju platnosť.

Ale ak je niekto tzv. „bullshitter“, pravda mu je ľahostajná, jednoducho nahrádza svoju slobodu slova nad pravdu a fakty. Má záujem len na tom, aby sa jeho tvrdenia udržali v politickom a spoločenskom diskurze. Manipuluje so všetkými, aby to vyhovovalo jeho veci. Fakty zakrýva za referenčné body, a tým podkopáva politickú kultúru spoločnosti, ktorá je závislá na rozdieloch medzi pravdou a lžou. 

A v spoločnosti, ktorá je hlboko anomická, zakladá si na symboloch a rozprávkach o čierno-bielom svete, svete dobra a zla sa nesmierne darí jednotlivcom, ktorí sú schopní zavádzať alternatívne fakty, diskreditovať kritikov a popierať skutočnosť. Znamená to, že sme ochotní tolerovať klamstvá politikov? Výskum vedený Oliverom Hahlom z Carngie Mellon Univerzity sa snažil pochopiť dôvody toho, prečo a za akých okolností ľudia prijímajú politikov, ktorí klamú. Najväčšia miera tolerancie je vtedy, ak sa ľudia cítia byť zbavení svojich vlastných práv a vylúčení z politického systému. Majú tak tendenciu prijímať lži od politika, ktorý tvrdí, že je na ich strane, na strane ľudu proti zriadeniu a elite. A očividné ignorovanie faktov a poznatkov len podčiarkuje ich autentickosť v očiach ich priaznivcov. 

Byť chytený pri klamstve v súčasnom svete už nezaručuje negatívne dôsledky.

COVID nie je predsa prvou epidémiou na tomto svete, ktorá bola schopná vyvolať klamstvá, klebety a polopravdy. Celé stáročia demagógovia využívali rany a stereotypy jednotlivcov a spoločností na šírenie klamstiev, udržanie sa pri moci alebo zarábanie peňazí. Čo sa však dnes zdá byť iné je skutočnosť, že narastá skepsa voči samotnej myšlienke, že pravda existuje. Pretože byť chytený pri klamstve v súčasnom svete už nezaručuje negatívne dôsledky a fráza „veriť znamená vidieť“ sa stala akceptovateľným spôsobom života. A tí ktorí sú pri moci, alebo sa ju snažia udržať, opakujú klamstvá tak často, že, ako Hannah Arendt konštatuje, verejnosť už nie je schopná zistiť, čo je pravda a čo je lož. 

COVID však o čosi viac zmenil pohľad na vlastníkov nových fám a kecov, doteraz to boli politické elity, ktoré „prikazovali verejnosti veriť protirečivým vyhláseniam“ ako o nich písal aj George Orwell vo svojom románe. Súčasné korene obdobia post-pravdy pochádzajú nielen od politikov, snažiacich sa udržať pri moci klamaním verejnosti, ale začínajú sa formovať zdola nahor. Fámy sa tak stávajú pravdami a prostredie, v ktorom sa zdieľajú, podporuje pocit, že jednotlivci nemusia dávať väčšiu dôveru informáciám založeným na najlepších dostupných vedeckých dôkazoch, ale preferuje sa to, čo sa „zdá“ byť užitočné alebo zdá sa byť správne. 

Posledný online prieskum zadaný Bratislava Policy Institute potvrdzuje, že aj v rámci sociálnych sietí Slováci a Slovenky nevedomky stierajú hranice medzi pravdami, polopravdami a klamstvom, respektíve prestávajú ho vnímať lebo majú mylnú predstavu o tom, že je to súčasťou tohto sveta.

Až 40,5% z nich sa vyjadrilo, že klamstvám, nepravdám v online prostredí nevenujú pozornosť a 11,4% vyjadrilo presvedčenie, že ich toleruje, pretože je to prirodzené pre online prostredie. Hlavným problémom takéhoto postoja je skutočnosť, že potom sme schopní si zracionalizovať už všetko a tým postupne pokrivovať naše presvedčenia pod váhou rôznych kecov a neprávd. Zo psychologického hľadiska je tento proces prirodzený a nevyhnutný a môže sa nám stať, že skĺzneme do vôd tých, ktorými sme doteraz opovrhovali. 

A môžeme ísť dokonca aj ďalej. A tvrdiť, že neexistuje žiadna „pravda“ a preto nie je potrebné ju ani hľadať, a ani testovať tvrdenia proti nej. Stačí, že jednotlivec alebo spoločnosť to tak bude „cítiť (cícic)“. Pretože pravda bude prchavá, pretože to, čo platilo dnes, nemusí zajtra. A tvrdenia nebudú založené na akumulácii vedeckých poznatkov, alebo dôveryhodnosti a odbornosti rečníka, ale na osobnostných predispozíciách a intuícii rečníka. Alebo to „slovenské“: „kto kričí, má pravdu“. A obrazy posledných dní sa budú opakovať s pravidelnosťou a kecy ovládnu realitu.  

Kecom a nepravdám sa bude aj naďalej dariť na Slovensku, pretože neprichádzajú len zhora nadol v podobe klamstiev, zavádzania zo strany politických lídrov, lebo niektorí nemôžu inak (ich malosť a viera v ich neomylnosť im to nedovolia) alebo naopak, sú nútení klamať, aby sa udržali pri moci a na slobode.

Ale prichádzajú už aj zdola nahor. Chýba nám tak sila, ktorá by udržala spoločnosť v medziach základných práv, etických a morálnych hodnôt a v zdravej nedôverčivosti. Navrátiť dôveru v systém a spoločnosť nebude ľahké, neexistuje žiadny rýchly a jednoduchý recept. Je zrejmé, že v spoločnosti sa bude musieť otvoriť diskusia o nerovnostiach, ktorá bola identifikovaná ako jedna z premenných, ohrozujúcich vieru v systému v očiach mnohých. A fakt, že ľudia začnú považovať politický systém za legitímny a spravodlivý, a odmietnu politikov a ich klamstvá a „kecy bezohľadnosti“. 

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.