KOMENTÁR Milana Kulkovského: Urgentný príjem sa plní seniormi, ktorých si príbuzní len nechcú vziať domov

pandemia, koronavirus, nemocnica
TASR/AP

Autor je primár interného oddelenia NSP v Považskej Bystrici.

Do ambulancie centrálneho príjmu sa o tretej ráno zlostne dobýja príbuzný pacientky s chronickými ťažkosťami, ktorú práve už ako x-tú v poradí vyšetrujem mysliac na záver 24 hodinovej služby. Ešte predtým, než ako lekár rozhodnem o ďalšom diagnostickom a liečebnom postupe a posúdim, či je potrebná hospitalizácia (nebola), sa chce onen pán predstaviť, či skôr odprezentovať. Hlasno, útočne a bez čo i len chabého pokusu o prejav úcty, tento pán prezentujúci svoje materiálne bohatstvo gýčom zaveseným na krku a duševnú chudobu svojím prejavom, spustí obligátne: „Som jej syn, bude prijatá, urobíte jej všetky vyšetrenia! Poznám …, tiež …, alebo …. a môžem im zavolať.”

Vždy, keď mi niekto „číta” z denníčka svojich známostí s cieľom vyvolať vo mne strach a rešpekt, si spomeniem na moje postpubertálne časy a príhodu spred klasického kulturáku, kde sa zhromažďovali testosterónom nabití, alkoholom nabudení a po cigarete túžiaci borci, z ktorých mnohým ešte trčalo seno z dennej brigády za uchom. K neohlásenému MMA zápasu nebolo nikde tak blízko než práve na takýchto miestach. Bitku vyprovokoval zvyčajne ten z partie, ktorý najviac trpel nedostatkom rastového hormónu a svoj trpasličí vzrast mu pomohli kompenzovať jeho bezkrkí a rozumom abstinujúci kamaráti.

Chyby sa však stávali. Na začiatku jednej z nich bol práve jeden „trpasličí ratlík”, ktorý sa rečami pustil do chlapa, ktorého postava pripomínala medveďa. Zhodou okolností som ho poznal a tiež som ho považoval za môjho potenciálneho ochrancu. Fyzika nepustí a gravitácia dovolí. V sekunde onen štekajúci škriatok visel za golier polotrička z Jablonky vo vzduchu trepajúc nožičkami. Lapajúc po dychu, hlasom pripomínajúcim mutujúceho piataka začal menovať všetkých, ktorých pozná, dúfajúc v to, že ho od preplesku zachránia jeho „známosti”. Vetu, ktorá predchádzala facke, o ktorej intenzite sa hovorí, že po nej stena dáva druhú, si zapamätám navždy. „A ja poznám Jožka Mrkvičku, a čo?” Vráťme sa ale od spomienok k dnešku…

Lekári a sestry centrálnych príjmov sú čoraz častejšie a intenzívnejšie atakovaní nielen pacientmi, ktorí sú pod vplyvom alkoholu alebo omamných látok, ale aj občanmi, ktorí nezvládajú starostlivosť o svojich chronicky chorých príbuzných. Často rozhodnutie lekára o tom, že hospitalizácia nie je potrebná nerešpektujú a s cieľom dosiahnuť ju sú agresívni. Lekárom často nezostáva nič iné, len po slovách o podávaní trestného oznámenia a volaní médií sklopiť zrak a laikom ordinovaný postup akceptovať.

Treba objektívne priznať, že starostlivosť o ťažko chorého a väčšinou imobilného pacienta je skutočne veľmi náročná. Úprimne obdivujem všetkých tých, ktorí sa rozhodnú svojho príbuzného doopatrovať doma. Väčší dar na sklonku života mu ani nemôžu dať. Stráviť posledné dni doma, s blízkymi, držiac ich za ruku, je pre nich najväčším šťastím.

Žiaľ, naďalej veľká skupina ľudí v prípade potreby 24-hodinovej starostlivosti a nemožnosti domácej opatery odmieta umiestnenie do centra sociálnych služieb/domova dôchodcov a opateru riešia opakovanými hospitalizáciami na akútnych lôžkových oddeleniach. Najmä interné, geriatrické a neurologické oddelenia sú preto často z veľkej časti obsadené pacientmi, ktorých stav už nevyžaduje akútnu starostlivosť, príbuzní si ich však odmietajú zobrať domov a pre nedostatok lôžok nie je možné ani ich umiestnenie na oddeleniach dlhodobo chorých (ODCH).

Národ starne. Je to fakt. Zvyšuje sa priemerný vek. Úspešná liečba množstva chronických ochorení produkuje veľkú skupinu občanov, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Tejto skutočnosti sa musí urgentne kapacitne prispôsobiť nielen sociálny systém ale aj zdravotníctvo. Reforma zdravotníctva je nevyhnutná. Všetci si veľmi dobre uvedomujú, že s každou reformou prichádza aj vlna nevôle a odporu.

Život ale nie je len o ľahkých rozhodnutiach. Občas musíme rešpektovať aj tie ťažšie, možno bolestivé, ale správne rozhodnutia. Reprofilizácii časti akútnych lôžok na chronické sa skôr či neskôr nevyhneme. Je však nevyhnutné, aby súčasťou tohto zložitého a emóciami nabitého procesu, boli od začiatku aj jednotlivé nemocnice a zástupcovia samospráv. Mnohým konfliktom by sa totižto dalo predísť dobre vedenou komunikáciou. A to nielen s predstaviteľmi dotknutých zdravotníckych zariadení, samospráv ale najmä s občanmi, ktorí by nemali byť len na konci, ale aj na začiatku riešenia zložitých problémov…

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.

Najnovšie video

Fontech

ĎALŠIE ČLÁNKY Z FONTECH.SK