KOMENTÁR: Mladí Slováci sú vyhorení. Chcú byť dokonalí a to ich dotlačí až k slzám

O nás, mileniáloch, sa hovorí a píše veľa. Definícií o nás existuje mnoho, no ani jedna nie je „oficiálna“. Vo všeobecnosti sme však tí, ktorí sa narodili cca v období rokov 1985-1995, a sme plní paradoxov. 

Tak napríklad, chceme sa presadiť, ale veľakrát nám na to chýba odvaha.

Máme radi samotu, ale nechceme byť osamelí.

Mnohí z nás vyrastali na Harrym Potterovi, ale zázraky v každodennom živote prehliadame. 

Vlastne, veľakrát prehliadame veľa vecí. A tak sa stáva, že jedného dňa si uvedomíme, že vecí z nášho to-do listu nejak neubúda, práve naopak. A v momente, keď si uvedomíme, prečo to tak je, už môže byť neskoro. 

Ako sa z mileniálov stala generácia ohrozená vyhorením

Pravda je taká, že veľakrát sme jednoducho dezorientovaní. Vieme si totiž porovnať, aké ekonomické a sociálne zabezpečenie mali naši rodičia v našom veku, a aké máme my. Problémom je aj to, že ešte nedávno sme boli považovaní za poslov technologického pokroku a prosperujúcich biznis plánov, zatiaľ čo dnes sme veľakrát už len osamelí a zaťažení dlhmi. Ľudia starší od nás hromadia svoje majetky, tí mladší vedú povstania za záchranu celého sveta či planéty, a my sme jednoducho len unavení. 

Čo za to však môže? Názorov je obrovské množstvo, a sú veľmi rozmanité. Osobne si však myslím, že príčinou je aj to, že sme generáciou, ktorá si prešla obrovským množstvom zmien – aj tých ekonomických či sociálnych, no predovšetkým technologických. Generácia našich rodičov ešte nebola vôbec ovplyvnená najmodernejšími technológiami, a aj keď väčšina z nich ich už dnes viac či menej využíva, nepatrí medzi jej otrokov. 

Naopak, generácia po nás sa do tejto doby už narodila. Je pre nich bežné vyrastať so smartfónom v ruke a v podstate už od dospievania sa orientovať na kariéru. Mileniáli to však takto nemali. 

zdroj: Unsplash/Eddy Billard

Od Pokémonov k Viberu a Slacku

Vyrastali sme na disneyovkách, Pokémonoch či už spomínanom Harrym Potterovi. Ani sme len netušili, čo je to smartfón. Tí šťastnejší z nás mali doma nejaký ten počítač, no o internete sa nám spočiatku ani len nesnívalo. So Skicárom sme sa vedeli zabávať celé hodiny, no čas sme aj tak radšej trávili vonku. Kamarátov sme si chodili „vypýtať” od rodičov, a naše SMS správy boli obmedzené na 160 znakov, takže veľakrát SMEichPISALInejakTAKTO. 

Doba sa však zmenila, a my sme sa museli zmeniť s ňou. Keď chceme žiť život na úrovni, vo väčšine prípadov to znamená byť k dispozícii a online prakticky 24/7. S modernými technológiami sme nevyrastali, museli sme sa s nimi jednoducho zžiť, a naše mozgy naladiť na úplne inú vlnu. Jediné upozornenia, na ktoré sme boli zvyknutí, boli tie z ICQ, a dnes nám ich dôjdu stovky.

Neustále pípajúci Facebook, Gmail, Instagram, Viber, WhatsApp, Skype či Slack, plus desiatky upozornení z ďalších aplikácií. Skúsili ste už niekedy pozrieť týždenný súhrn toho, koľko upozornení vám príde? Ak nie, radšej to ani nerobte. 

Postihuje desaťtisíce Slovákov. Z vyhorenia sa stáva “epidémia“. Takto sa jej môžeš zbaviť

V každom prípade, na toto sme zvyknutí neboli. A ak sa chceme mať dobre, zvyknúť si na to jednoducho musíme.

Niektorým sa to darí viac, no iným menej. Ak sa to ešte spojí s neustále rastúcimi nárokmi spoločnosti a s novodobými štandardmi, kde sa úspech a šťastie merajú veľkosťou domu, značkou auta či počtom detí, vyhorenie by sme mohli považovať ešte za jeden z tých menších problémov. Väčšími, a stále čoraz častejšími, sú totiž aj úzkosti či dokonca depresia. 

zdroj: Unsplash/Gregory Pappas

Mentálne zdravie by malo byť na prvom mieste

Problémom mnohých mileniálov je veľakrát aj to, že sme na seba až príliš prísni. Chceme sa mať dobre, no zároveň chceme každému vyhovieť. Chceme žiť spokojný život, no zároveň nechceme nikomu ublížiť. Chceme byť materiálne zabezpečení, no zároveň túžime aspoň po nejakom čase aj na relax. Možno to znie ako utopistické želania, no pravda je taká, že s dobrým time managementom a s reálnym plánovaním úloh to je možné. Treba sa však naučiť klásť si svoje duševné zdravie na prvé miesto. 

Veľmi dôležité je aj nehanbiť sa za to, ak cítime, že niečo nie je v poriadku. Autorom veľmi zaujímavej myšlienky je napríklad sociálny psychológ Devon Price, ktorý pre portál Medium povedal, že „lenivosť jednoducho neexistuje. Ak vám vaše správanie nedáva zmysel, je to preto, že v ňom postrádate nejaký kontext“.

Lenivosť je teda podľa jeho slov vždy niečo ako nedostatok motivácie, odpor k danej činnosti, nezáujem o danú oblasť a podobne. V prípade vyhorenia tak nehovoríme o lenivosti, ale o neschopnosti dokončiť nejaké úlohy kvôli únave. Všeobecnej únave. Únave z práce, únave zo spoločnosti, únave zo života. 

Kľúčovým je však v tomto prípade myšlienka, že tak, ako sa vyhorenie rozvíja niekoľko týždňov, mesiacov či veľakrát aj rokov, rovnako tak treba isté dlhšie obdobie aj na jeho elimináciu. Ide však o problém, ktorému sa treba postaviť tvárou v tvár, no zároveň si pritom pamätať, že jeho riešenie je z krátkodobého hľadiska ťažké. Oveľa udržateľnejšie a prínosnejšie je z dlhodobého hľadiska. 

Určite sa však nevyhýbaj ani krátkodobým radostiam, práve naopak, snaž sa nájsť si čas na čokoľvek pozitívne. Vyhorenie je o tom, že dávaš až priveľa, a dostávaš primálo. Sprav všetko preto, aby si tento vzorec zmenil. Aj keď by to malo znamenať, že sa na víkend zavrieš doma, vypneš mobil, a pozrieš si maratón Harryho či Priateľov.