Ľuboš Fellner – charizmatický cestovateľ a zakladateľ BUBO Travel Agency

  • Milujem cestovať. Vtedy sa všetko zmení.
  • Milujem cestovať. Vtedy sa všetko zmení.

Študovali ste medicínu a pracovali v pitevni. Ako ste sa odtiaľ dostali až sem? Čo vás k tomu viedlo?

Čo? Láska. Píšem vám vo výške 40 986 stôp – 12 496 m.n.m. pri rýchlosti 555 míľ za hodinu(963km/h) z najväčšieho lietadla, ktoré preváža pasažierov, Airbus A 380. Letím na týždeň do Hanoia. Vonku je -62 stupňov, v Hanoi je plus 29. Toto je môj život. Som niekde nad Dyarbakirom (Kurdistan) kúsok od jazera Van a tam dole to poznám, počúvam Boba Dylana, ktorý včera dostal Nobelovu cenu za literatúru. Dylana počúvam od svojich 10-tich rokov, kedy nám LPčko do socialistického Československa poslal jeden uletený Američan, vedec, ktorý sa u nás zastavil v našom panelákovom byte na Púpavovej ulici.

normal_10600_zdravie-001-11

foto: bubo.sk

Milujem cestovať. Vtedy sa všetko zmení. Je to ako keď počúvate hudbu, ako keď sa milujete, ako keď milujete. Všetko je zrazu iné! Vždy zas a znova zabudnem ako TO mám rád, a potom to príde a ja som opäť nadšený. ,,Niektorí ľudia sú chudobní, majú iba peniaze,“ zvyklo sa hovoriť na Kube. Ponoriť sa do života, riskovať, loviť zážitky a snažiť sa pochopiť je našou šancou a najlepšou zábavou.

Byť lekárom je veľmi fajn a zmysluplné povolanie, no toto, čo robím ja, má taktiež hlboký zmysel. Všetko, čo robím, sa snažím robiť tak, aby som sa mohol spätne vždy obzrieť. Firma samozrejme musí byť zisková, no ja nechcem zomrieť ako chudák, ktorý iba zarobil kopu peňazí.

mikronezia-potapanie

foto: milujemcestovanie.sk

Ako vznikol názov BUBO? Ktorá bola prvá krajina, ktorú ste ponúkali?

Bubo bubo je latinsky výr skalný a sova je symbolom poznania a filozofie. Vždy ma zaujímala filozofia, ale aj šport, svet ma fascinoval, stále som sa však pýtal prečo. Prečo? Prečo? A potom som začal cestovať, dostal som sa do Kašmíru a Barmy, Irán, Pakistanu, Sýrie niekedy v rokoch 1994, 1995, 1996. Vtedy tam neboli žiadni turisti a bolo to tak silné, tak ozajstné, že som pochopil, že toto je to, čo chcem. Určite to nie je život pre každého. Vietor vo vlasoch, stále na cestách, stále pripravený vyraziť. Do neznáma. Tam, kam sa nepatrí ísť. Každý máme v krvi niečo iné, každý túžime po inom. Je to v génoch. Môj pradedo za Rakúskouhorska oboplával našu zemeguľu, môj dedo išiel na bicykli do Chorvátska. A aj ja proste musím…

office-04

foto: old.bubo.sk

Názov BUBO som vymyslel ja. No hrdý som na to, že sme 25 rokov nezľavili zo svojich ideálov. Takto sme pobili tie komunistické cestovky, ktoré pracujú doteraz bez jasnej myšlienky. U nich je to iba biznis pre biznis. A to nestačí.

Svoju prácu musíte milovať, musí tam byť vášeň. Iba vtedy to má význam a iba vtedy sa naozaj presadíte. Ostatní potom nemajú šancu, kopírujú a sú v tom smiešni. BUBO je dôkazom, že aj na Slovensku, kde veľkým ideálom nefandíme, sa dá s ideálmi, ktoré striktne nasledujete, presadiť.

Pamätáte si svoj prvý cestovateľský zážitok, ktorý vás ovplyvnil tým smerom, stať sa vášnivým cestovateľom?

Rovná cesta, na ktorej sa nespotíte nemá význam. Najvzácnejšie veci vznikajú iba pod veľkým tlakom, podobne ako diamant. V Kašmíri bola vtedy v roku 1995 vojna. S kamarátom Rišom (teraz pracuje ako nefrológ vo Švédsku) sme sa tam dostali omylom. V tých nádherných zelených Himalájach som si pripadal ako v stredoveku. Žiadna elektrina, bradatí muži v turbanoch pri ohňoch, ktoré im osvetľovali vráskavé tváre. Potom sme sa cez sedla Zodži la a Fatu la presunuli do Ladakhu, ktorý bol tibetskejší než samotný Tibet. Hralo sa tu pólo a jazdci na koňoch cválali okolo čortenu (ako u nás kaplnka), ktorý bol postavený v strede ihriska. Ľudia mleli zrno ručne, nepoznali kanalizáciu, boli neuveriteľne chudobní a neuveriteľne šťastní. Zobralo ma to. Bolo to tak iné a tak silné, že som sa zamiloval. Mal som hnačku, dostal som výškovú chorobu, bol som mladý silný chlap na konci so silami. No šťastný. Našiel som sám seba. Bolo to ako precitnutie, ako osvietenie, ako keby do mňa udrel blesk.

Keďže ponúkate nevšedné zájazdy, v našich vodách neprebádané, niekto ich musel objaviť. Zúčastňoval ste sa osobne na týchto expedíciách?

Áno. V BUBO robí mnoho veľmi šikovných ľudí, sú v tom, čo robia oveľa lepší než ja. No objavovanie nových vecí, to je moja úloha. Dá sa povedať, že každý zájazd v našej ponuke som prešiel ako prvý, no to je pravda tak z 80-90%. A hlavne, nestačí to len prejsť. Potom začína najťažšia práca, a to je vypilovať cestu do dokonalosti. A keď to už dokonalé je, tak je čas veci zmeniť. Viete, na ceste s BUBO vidíte mnohokrát viac než keby išiel človek sám, akokoľvek bohatý. Snažíme sa nájsť podstatu. Partnerov, ktorí nám pomôžu nájsť podstatu. A potom sme akoby koučami pre našich klientov, ktorých vedieme, aby spoznávali cez silný zážitok.

A expedície, ktoré robíme, sú podobné, ako keď sa automobilky zúčastňujú pretekov. Iba naozaj v náročnom teréne a pri náročných cestách sa zlepšujeme. Keď prejdeme Kongo, Severný pól, Afganistan, púšť Čadu… tak sa posunieme vpred osobnostne aj ako firma. Následne vieme lepšie pripraviť aj cesty do bežných destinácii ako je Peru či Namíbia.

img-ostium-cz

foto: img.ostium.cz

Podelíte sa s nami o nejaký nezabudnuteľný zážitok? Ktorý možno aj váš svet rozdelil na pred a po?

Nedávno pricestoval do Bratislavy Dalajláma. Ja ho hlboko obdivujem. Spomínam si na jeden zážitok z Tibetu. Do kláštora vysoko v horách prišiel mladý muž s uzlíkom na chrbte, ten uzlík zhodil na nádvorí kláštora a po rozbalení sme zistili, že to doniesol svojho otca. Celú cestu peši na chrbte. Mnísi sa prezliekli, dali si “mäsiarske zástery” a veľkými nožmi načali telo nebožtíka. V tej chvíli sa odkiaľsi znieslo asi 150 supov. Obrovské vtáky, tak veľké som nikdy v živote nevidel, ktoré sa do nebožtíka pustili. Trvalo to iba niekoľko minút a ostali iba kosti. Vtedy mních zobral kameň priviazaný primitívne na krivú drevenú palicu a lebku a kosti roztĺkol, pridal tsampu (jačmennú múku) a zmiešal to. Supy do minúty dokončili svoje dielo a z otca nezostalo nič.

zuk53dc0b_29z_angor

foto: idnes.cz

Toto bol „Nebeský pohreb“ a vyrazil nám dych. No syn bol šťastný. Otcova duša totiž už dávno vstúpila do inej bytosti a ostalo iba toto nepotrebné telo. V Tibete nie je veľa stromov a spaľovanie nie je možné. Pochovávať do zeme, ktorá je zamrznutá by bolo náročné. Takto spraví nebožtík posledný dobrý skutok, nasýti vtáky.

Aké to je byť sprievodcom? Musí to byť úžasné dopriať ľuďom ten zážitok, je tam však aj veľká miera zodpovednosti za ich život, hlavne v tých extrémnejších krajinách.

Byť sprievodcom je krásne presne ako hovoríte. Vy ste v danej krajine už 10-ty raz a viete omnoho viac. Viete poradiť lokálnu reštauráciu, či tú najnovšie otvorenú, ktorá ešte nie je v bedekroch, poznáte barmana, viete vopred vybaviť, že vám ugrilujú prasiatko či jaka. Viete dať veci do súvislosti. Tá práca vás neustále rozvíja. Ja nachádzam chyby v bedekroch, ktoré jeden opisuje od druhého. Vidím, že na Wikipediu sa dostáva silná politika a dejiny sa píšu určitým smerom. Je to zaujímavá práca. No nemá 8,5-hodinový pracovný čas. Je to skôr „way of life“. Nie ste nikdy doma. V lietadle sa zobudíte a v prvej chvíli neviete ani kam letíte. Chýbajú vám kvašáky a tá naša horčica. Keby sa niečo stalo doma, vy ste preč. Ako pútnici kedysi na Hodvábnej ceste, ako dávni moreplavci. Musíte byť na to proste povaha.

normal_5946_-bubo-afganistan-13-lubos-fellner

foto: bubo.sk

V roku 2011 ste sa stali Podnikateľom roka. Aká bola účasť a čo finále v Monacu?

Áno, vtedy som vyhral. Doteraz to nechápem. Nikdy som sa nepovažoval za super podnikateľa. Vždy som chcel vytvoriť najlepšiu cestovku, ale podnikateľ, hmm. Ako vyštudovaný lekár som v ekonomike stále nedovzdelanec. No musím povedať, že som veľmi rád, že som tam, v tej partii, medzi tými ostanými podnikateľmi. Sú to čestní ľudia, a keď sa stretneme, mám vždy pekný deň. Tvrdo pracujú, nie sú to tí zlodeji. Keď títo ľudia niečo povedia, treba ich počúvať. Vedia, ako dosiahnuť veci, vedia veci meniť. Sú zvyknutí urobiť niečo z ničoho. Týmto ľudom by som veril, že dokážu zmeniť Slovensko.

A Monte Carlo? Ja som nemal šancu vyhrať, my na Slovensku máme úplne iné obraty ako veľké krajiny. Každopádne to bol veľký zážitok. A to som zažil svadbu indických miliardárov, na ktorú som bol pozvaný spoločne s Mukeshom Ambanim, najbohatším Indom. Som zvyknutý na veľké recepcie. No Monte Carlo predčilo všetky očakávania. Oni vedia robiť veľké akcie, s gráciou a na vysokej úrovni. Všetci sa tam ku mne, aj keď som bol z malej krajiny, správali veľmi slušne. Predseda poroty mi povedal: “Ľubo s tebou chcem robiť biznis”.

Pomohla účasť vášmu podnikaniu?

Neviem, či mi neuškodila. Byť úspešným na Slovensku sa nenosí. Skôr to podnietilo závisť. No našťastie, nie som tak slávny ako iní. Lepšie je robiť si svoju prácu dobre.

Ak by ste to mali porovnať, čo sa týka podmienok na takúto formu podnikania. Bolo to vtedy lepšie, ľahšie?

Nikdy ma nezaujímali podmienky a prekážky. Možno najväčší problém je, že to nie je pre každého rovnaké. Nekalá privatizácia. Mnohí bohatí ľudia sa doteraz nabaľujú na tom, že tunelujú štát. Nečestnosť je najväčším problémom. Bežíte beh na 100 metrov a niekto vyrazí o 10 sekúnd skôr. No slovenský národ to však toleruje, a tak musí pykať za to, čo v našej krajine máme. Nespravodlivosť plodí nespravodlivosť. Tým ľuďom sa hovorí podnikatelia, ale zlodeji by bolo trefnejšie.

Aké sú vaše plány s BUBO do budúcna?

Uvidíme. Teraz sme v štádiu veľkých zmien. Po 25 rokoch meníme firmu. Všetko už bolo dokonalé, tak to trebalo zbúrať a postaviť nanovo. Inak by sme dopadli ako starý Rím. Život je dnes tak rýchly, že život firmy je teraz kratší. Musíte sa neustále vyvíjať. Kto sa pozrie na náš web, tak hneď pochopí, že sme opäť o míľový krok pred ostatnými. Rok 2017 je rokom, kedy chcem novú formu BUBO dostavať. Až ďalší rok budeme robiť na rozvoji.

zuk53dc0a_11

foto: finance.idnes.cz

Ak by ste porovnali krajiny, ktorá vás dostala najviac? Aj čo sa mentality týka.

Každá krajina je zaujímavá, ak máte dobrého sprievodcu, ktorý vám vysvetlí, čo vidíte. Dokonca aj Slovensko, kam väčšina turistov zablúdi iba omylom na svojej ceste odkiaľsi kamsi. Ja som na Slovensku doma. To je ako pýtať sa, či máte radi vlastné deti. Zle sa učia, zo školy donesú každý deň poznámku, ale mám ich najradšej na svete. Myslím si, že človek je najšťastnejší doma, so svojou rodinou, v náručí svojho “kmeňa”, ktorí navzájom chápu malé nuansy, smejú sa na vtipoch, ktorým iní nerozumejú.

normal_5943_-bubo-afganistan-5-lubos-fellner

foto: bubo.sk

Práve letíte do Vietnamu, čo tam, ak sa môžem spýtať?

Beriem do Vietnamu našu kanceláriu, Front aj Back office. Ide o pracovnú cestu, teambuilding. Nejde o to, že letíme biznisom a spíme v luxusných hoteloch. Chcem všetkým z kancelárie opäť ukázať, ako funguje náš slogan “Lovci zážitkov” v praxi

Prvá večera bude v reštaurácii, kde ju tento rok jedol Barack Obama. Dáme si jeho combo (Bun ča) vrátane piva Hanoi. Potom ideme 20 km bicyklovať pomedzi ryžové polia, plaviť sa na kajakoch v Halong bay, ktorý je pod patronátom UNESCO. Máme vymyslenú hru, kde dievčatá musia obehať mesto na rikšiach a vypiť kávu z Robusty, ktorej je Vietnam najväčším producentom na svete, ošúpať a zjesť Dračie ovocie, zjesť krokodíla a polievku z banánového kvetu, urobiť vtipnú vietnamskú fotografiu. Verím, že sa bude našim dievčatám páčiť a že naozaj ulovíme unikátne zážitky. Verím, že na tento výlet budú spomínať do konca svojho života a toto nemyslím iba opisne. Chcem, aby táto cesta mala pre nich zmysel. Nielen pre klientov, aj pre našich pracovníkov sa snažíme robiť veci inak a lepšie. Potom to pochopia a budú „čičíkať“ našich klientov lepšie než ktokoľvek ostatný. Za tým, že je BUBO o toľko lepšie než ostatní je tvrdá práca a veľká vášeň pre to, čo robíme.

Prikládam foto z Hanoi. Celá firma „letíme biznisom“

unnamed1

foto: archív Fellner

unnamed2

foto: archív Fellnerunnamed4

foto: archív Fellner

unnamed

foto: archív Fellner

zdroj titulnej fotografie: bubo.sk/img.ostium.cz

Najnovšie video