Ľuboš Fell­ner — cha­riz­ma­tic­ký ces­to­va­teľ a zakla­da­teľ BUBO Tra­vel Agen­cy

Martina Ditrichová / 10. decembra 2016 / Rozhovory

Milu­jem ces­to­vať. Vte­dy sa všet­ko zme­ní.

Štu­do­va­li ste medi­cí­nu a pra­co­va­li v pitev­ni. Ako ste sa odtiaľ dosta­li až sem? Čo vás k tomu vied­lo?

Čo? Lás­ka. Píšem vám vo výš­ke 40 986 stôp — 12 496 m.n.m. pri rých­los­ti 555 míľ za hodinu(963km/h) z naj­väč­šie­ho lie­tad­la, kto­ré pre­vá­ža pasa­žie­rov, Air­bus A 380. Letím na týž­deň do Hano­ia. Von­ku je -62 stup­ňov, v Hanoi je plus 29. Toto je môj život. Som nie­kde nad Dyar­ba­ki­rom (Kur­dis­tan) kúsok od jaze­ra Van a tam dole to poznám, počú­vam Boba Dyla­na, kto­rý vče­ra dostal Nobe­lo­vu cenu za lite­ra­tú­ru. Dyla­na počú­vam od svo­jich 10-tich rokov, kedy nám LPč­ko do socia­lis­tic­ké­ho Čes­ko­slo­ven­ska poslal jeden ule­te­ný Ame­ri­čan, vedec, kto­rý sa u nás zasta­vil v našom pane­lá­ko­vom byte na Púpa­vo­vej uli­ci.

normal_10600_zdravie-001-11

foto: bubo.sk

Milu­jem ces­to­vať. Vte­dy sa všet­ko zme­ní. Je to ako keď počú­va­te hud­bu, ako keď sa milu­je­te, ako keď milu­je­te. Všet­ko je zra­zu iné! Vždy zas a zno­va zabud­nem ako TO mám rád, a potom to prí­de a ja som opäť nad­še­ný. „Nie­kto­rí ľudia sú chu­dob­ní, majú iba penia­ze,” zvyk­lo sa hovo­riť na Kube. Pono­riť sa do živo­ta, ris­ko­vať, loviť zážit­ky a sna­žiť sa pocho­piť je našou šan­cou a naj­lep­šou zába­vou.

Byť leká­rom je veľ­mi fajn a zmys­lu­pl­né povo­la­nie, no toto, čo robím ja, má tak­tiež hlbo­ký zmy­sel. Všet­ko, čo robím, sa sna­žím robiť tak, aby som sa mohol spät­ne vždy obzrieť. Fir­ma samoz­rej­me musí byť zis­ko­vá, no ja nech­cem zomrieť ako chu­dák, kto­rý iba zaro­bil kopu peňa­zí.

mikronezia-potapanie

foto: milujemcestovanie.sk

Ako vzni­kol názov BUBO? Kto­rá bola prvá kra­ji­na, kto­rú ste ponú­ka­li?

Bubo bubo je latin­sky výr skal­ný a sova je sym­bo­lom pozna­nia a filo­zo­fie. Vždy ma zau­jí­ma­la filo­zo­fia, ale aj šport, svet ma fas­ci­no­val, stá­le som sa však pýtal pre­čo. Pre­čo? Pre­čo? A potom som začal ces­to­vať, dostal som sa do Kaš­mí­ru a Bar­my, Irán, Pakis­ta­nu, Sýrie nie­ke­dy v rokoch 1994, 1995, 1996. Vte­dy tam nebo­li žiad­ni turis­ti a bolo to tak sil­né, tak ozaj­st­né, že som pocho­pil, že toto je to, čo chcem. Urči­te to nie je život pre kaž­dé­ho. Vie­tor vo vla­soch, stá­le na ces­tách, stá­le pri­pra­ve­ný vyra­ziť. Do nezná­ma. Tam, kam sa nepat­rí ísť. Kaž­dý máme v krvi nie­čo iné, kaž­dý túži­me po inom. Je to v génoch. Môj pra­de­do za Rakús­kou­hor­ska obop­lá­val našu zeme­gu­ľu, môj dedo išiel na bicyk­li do Chor­vát­ska. A aj ja pros­te musím…

office-04

foto: old.bubo.sk

Názov BUBO som vymys­lel ja. No hrdý som na to, že sme 25 rokov nez­ľa­vi­li zo svo­jich ide­álov. Tak­to sme pobi­li tie komu­nis­tic­ké ces­tov­ky, kto­ré pra­cu­jú dote­raz bez jas­nej myš­lien­ky. U nich je to iba biz­nis pre biz­nis. A to nesta­čí.

Svo­ju prá­cu musí­te milo­vať, musí tam byť vášeň. Iba vte­dy to má význam a iba vte­dy sa naozaj pre­sa­dí­te. Ostat­ní potom nema­jú šan­cu, kopí­ru­jú a sú v tom smieš­ni. BUBO je dôka­zom, že aj na Slo­ven­sku, kde veľ­kým ide­álom nefan­dí­me, sa dá s ide­ál­mi, kto­ré strikt­ne nasle­du­je­te, pre­sa­diť.

Pamä­tá­te si svoj prvý ces­to­va­teľ­ský záži­tok, kto­rý vás ovplyv­nil tým sme­rom, stať sa váš­ni­vým ces­to­va­te­ľom?

Rov­ná ces­ta, na kto­rej sa nespo­tí­te nemá význam. Najv­zác­nej­šie veci vzni­ka­jú iba pod veľ­kým tla­kom, podob­ne ako dia­mant. V Kaš­mí­ri bola vte­dy v roku 1995 voj­na. S kama­rá­tom Rišom (teraz pra­cu­je ako nef­ro­lóg vo Švéd­sku) sme sa tam dosta­li omy­lom. V tých nád­her­ných zele­ných Hima­lá­jach som si pri­pa­dal ako v stre­do­ve­ku. Žiad­na elek­tri­na, bra­da­tí muži v tur­ba­noch pri ohňoch, kto­ré im osvet­ľo­va­li vrás­ka­vé tvá­re. Potom sme sa cez sed­la Zodži la a Fatu la pre­su­nu­li do Ladak­hu, kto­rý bol tibet­skej­ší než samot­ný Tibet. Hra­lo sa tu pólo a jazd­ci na koňoch cvá­la­li oko­lo čor­te­nu (ako u nás kapl­n­ka), kto­rý bol posta­ve­ný v stre­de ihris­ka. Ľudia mle­li zrno ruč­ne, nepoz­na­li kana­li­zá­ciu, boli neuve­ri­teľ­ne chu­dob­ní a neuve­ri­teľ­ne šťast­ní. Zobra­lo ma to. Bolo to tak iné a tak sil­né, že som sa zami­lo­val. Mal som hnač­ku, dostal som výš­ko­vú cho­ro­bu, bol som mla­dý sil­ný chlap na kon­ci so sila­mi. No šťast­ný. Našiel som sám seba. Bolo to ako pre­cit­nu­tie, ako osvie­te­nie, ako keby do mňa udrel blesk.

Keď­že ponú­ka­te nevšed­né zájaz­dy, v našich vodách nepre­bá­da­né, nie­kto ich musel obja­viť. Zúčast­ňo­val ste sa osob­ne na tých­to expe­dí­ciách?

Áno. V BUBO robí mno­ho veľ­mi šikov­ných ľudí, sú v tom, čo robia ove­ľa lep­ší než ja. No obja­vo­va­nie nových vecí, to je moja úlo­ha. Dá sa pove­dať, že kaž­dý zájazd v našej ponu­ke som pre­šiel ako prvý, no to je prav­da tak z 80 – 90%. A hlav­ne, nesta­čí to len prejsť. Potom začí­na naj­ťaž­šia prá­ca, a to je vypi­lo­vať ces­tu do doko­na­los­ti. A keď to už doko­na­lé je, tak je čas veci zme­niť. Vie­te, na ces­te s BUBO vidí­te mno­ho­krát viac než keby išiel člo­vek sám, ako­koľ­vek boha­tý. Sna­ží­me sa nájsť pod­sta­tu. Par­tne­rov, kto­rí nám pomô­žu nájsť pod­sta­tu. A potom sme ako­by kou­ča­mi pre našich kli­en­tov, kto­rých vedie­me, aby spoz­ná­va­li cez sil­ný záži­tok.

A expe­dí­cie, kto­ré robí­me, sú podob­né, ako keď sa auto­mo­bil­ky zúčast­ňu­jú pre­te­kov. Iba naozaj v nároč­nom teré­ne a pri nároč­ných ces­tách sa zlep­šu­je­me. Keď prej­de­me Kon­go, Sever­ný pól, Afga­nis­tan, púšť Čadu… tak sa posu­nie­me vpred osob­nost­ne aj ako fir­ma. Násled­ne vie­me lep­šie pri­pra­viť aj ces­ty do bež­ných des­ti­ná­cii ako je Peru či Namí­bia.

img-ostium-cz

foto: img.ostium.cz

Pode­lí­te sa s nami o neja­ký neza­bud­nu­teľ­ný záži­tok? Kto­rý mož­no aj váš svet roz­de­lil na pred a po?

Nedáv­no pri­ces­to­val do Bra­ti­sla­vy Dalaj­lá­ma. Ja ho hlbo­ko obdi­vu­jem. Spo­mí­nam si na jeden záži­tok z Tibe­tu. Do kláš­to­ra vyso­ko v horách pri­šiel mla­dý muž s uzlí­kom na chrb­te, ten uzlík zho­dil na nádvo­rí kláš­to­ra a po roz­ba­le­ní sme zis­ti­li, že to donie­sol svoj­ho otca. Celú ces­tu peši na chrb­te. Mní­si sa pre­zliek­li, dali si “mäsiar­ske zás­te­ry” a veľ­ký­mi nož­mi nača­li telo nebož­tí­ka. V tej chví­li sa odkiaľ­si znies­lo asi 150 supov. Obrov­ské vtá­ky, tak veľ­ké som nikdy v živo­te nevi­del, kto­ré sa do nebož­tí­ka pus­ti­li. Trva­lo to iba nie­koľ­ko minút a osta­li iba kos­ti. Vte­dy mních zobral kameň pri­via­za­ný pri­mi­tív­ne na kri­vú dre­ve­nú pali­cu a leb­ku a kos­ti roz­tĺkol, pri­dal tsam­pu (jač­men­nú múku) a zmie­šal to. Supy do minú­ty dokon­či­li svo­je die­lo a z otca nezos­ta­lo nič.

zuk53dc0b_29z_angor

foto: idnes.cz

Toto bol “Nebes­ký poh­reb” a vyra­zil nám dych. No syn bol šťast­ný. Otco­va duša totiž už dáv­no vstú­pi­la do inej bytos­ti a osta­lo iba toto nepot­reb­né telo. V Tibe­te nie je veľa stro­mov a spa­ľo­va­nie nie je mož­né. Pocho­vá­vať do zeme, kto­rá je zamrz­nu­tá by bolo nároč­né. Tak­to spra­ví nebož­tík posled­ný dob­rý sku­tok, nasý­ti vtá­ky.

Aké to je byť sprie­vod­com? Musí to byť úžas­né dopriať ľuďom ten záži­tok, je tam však aj veľ­ká mie­ra zod­po­ved­nos­ti za ich život, hlav­ne v tých extrém­nej­ších kra­ji­nách.

Byť sprie­vod­com je krás­ne pres­ne ako hovo­rí­te. Vy ste v danej kra­ji­ne už 10-ty raz a vie­te omno­ho viac. Vie­te pora­diť lokál­nu reštau­rá­ciu, či tú naj­nov­šie otvo­re­nú, kto­rá ešte nie je v bedek­roch, pozná­te bar­ma­na, vie­te vopred vyba­viť, že vám ugri­lu­jú pra­siat­ko či jaka. Vie­te dať veci do súvis­los­ti. Tá prá­ca vás neus­tá­le roz­ví­ja. Ja nachá­dzam chy­by v bedek­roch, kto­ré jeden opi­su­je od dru­hé­ho. Vidím, že na Wiki­pe­diu sa dostá­va sil­ná poli­ti­ka a deji­ny sa píšu urči­tým sme­rom. Je to zau­jí­ma­vá prá­ca. No nemá 8,5-hodinový pra­cov­ný čas. Je to skôr “way of life”. Nie ste nikdy doma. V lie­tad­le sa zobu­dí­te a v prvej chví­li nevie­te ani kam letí­te. Chý­ba­jú vám kva­šá­ky a tá naša hor­či­ca. Keby sa nie­čo sta­lo doma, vy ste preč. Ako pút­ni­ci kedy­si na Hod­váb­nej ces­te, ako dáv­ni more­plav­ci. Musí­te byť na to pros­te pova­ha.

normal_5946_-bubo-afganistan-13-lubos-fellner

foto: bubo.sk

V roku 2011 ste sa sta­li Pod­ni­ka­te­ľom roka. Aká bola účasť a čo finá­le v Mona­cu?

Áno, vte­dy som vyhral. Dote­raz to nechá­pem. Nikdy som sa nepo­va­žo­val za super pod­ni­ka­te­ľa. Vždy som chcel vytvo­riť naj­lep­šiu ces­tov­ku, ale pod­ni­ka­teľ, hmm. Ako vyštu­do­va­ný lekár som v eko­no­mi­ke stá­le nedo­vzde­la­nec. No musím pove­dať, že som veľ­mi rád, že som tam, v tej par­tii, medzi tými osta­ný­mi pod­ni­ka­teľ­mi. Sú to čest­ní ľudia, a keď sa stret­ne­me, mám vždy pek­ný deň. Tvrdo pra­cu­jú, nie sú to tí zlo­de­ji. Keď títo ľudia nie­čo pove­dia, tre­ba ich počú­vať. Vedia, ako dosiah­nuť veci, vedia veci meniť. Sú zvyk­nu­tí uro­biť nie­čo z ničo­ho. Tým­to ľudom by som veril, že doká­žu zme­niť Slo­ven­sko.

A Mon­te Car­lo? Ja som nemal šan­cu vyhrať, my na Slo­ven­sku máme úpl­ne iné obra­ty ako veľ­ké kra­ji­ny. Kaž­do­pád­ne to bol veľ­ký záži­tok. A to som zažil svad­bu indic­kých miliar­dá­rov, na kto­rú som bol pozva­ný spo­loč­ne s Mukes­hom Amba­nim, naj­bo­hat­ším Indom. Som zvyk­nu­tý na veľ­ké recep­cie. No Mon­te Car­lo pred­či­lo všet­ky oča­ká­va­nia. Oni vedia robiť veľ­ké akcie, s grá­ci­ou a na vyso­kej úrov­ni. Všet­ci sa tam ku mne, aj keď som bol z malej kra­ji­ny, sprá­va­li veľ­mi sluš­ne. Pred­se­da poro­ty mi pove­dal: “Ľubo s tebou chcem robiť biz­nis”.

Pomoh­la účasť váš­mu pod­ni­ka­niu?

Neviem, či mi neuš­ko­di­la. Byť úspeš­ným na Slo­ven­sku sa neno­sí. Skôr to pod­nie­ti­lo závisť. No našťas­tie, nie som tak sláv­ny ako iní. Lep­šie je robiť si svo­ju prá­cu dob­re.

Ak by ste to mali porov­nať, čo sa týka pod­mie­nok na takú­to for­mu pod­ni­ka­nia. Bolo to vte­dy lep­šie, ľah­šie?

Nikdy ma nezau­jí­ma­li pod­mien­ky a pre­káž­ky. Mož­no naj­väč­ší prob­lém je, že to nie je pre kaž­dé­ho rov­na­ké. Neka­lá pri­va­ti­zá­cia. Mno­hí boha­tí ľudia sa dote­raz naba­ľu­jú na tom, že tune­lu­jú štát. Nečest­nosť je naj­väč­ším prob­lé­mom. Beží­te beh na 100 met­rov a nie­kto vyra­zí o 10 sekúnd skôr. No slo­ven­ský národ to však tole­ru­je, a tak musí pykať za to, čo v našej kra­ji­ne máme. Nespra­vod­li­vosť plo­dí nespra­vod­li­vosť. Tým ľuďom sa hovo­rí pod­ni­ka­te­lia, ale zlo­de­ji by bolo tref­nej­šie.

Aké sú vaše plá­ny s BUBO do budúc­na?

Uvi­dí­me. Teraz sme v štá­diu veľ­kých zmien. Po 25 rokoch mení­me fir­mu. Všet­ko už bolo doko­na­lé, tak to tre­ba­lo zbú­rať a posta­viť nano­vo. Inak by sme dopad­li ako sta­rý Rím. Život je dnes tak rých­ly, že život fir­my je teraz krat­ší. Musí­te sa neus­tá­le vyví­jať. Kto sa pozrie na náš web, tak hneď pocho­pí, že sme opäť o míľo­vý krok pred ostat­ný­mi. Rok 2017 je rokom, kedy chcem novú for­mu BUBO dosta­vať. Až ďal­ší rok bude­me robiť na roz­vo­ji.

zuk53dc0a_11

foto: finance.idnes.cz

Ak by ste porov­na­li kra­ji­ny, kto­rá vás dosta­la naj­viac? Aj čo sa men­ta­li­ty týka.

Kaž­dá kra­ji­na je zau­jí­ma­vá, ak máte dob­ré­ho sprie­vod­cu, kto­rý vám vysvet­lí, čo vidí­te. Dokon­ca aj Slo­ven­sko, kam väč­ši­na turis­tov zablú­di iba omy­lom na svo­jej ces­te odkiaľ­si kam­si. Ja som na Slo­ven­sku doma. To je ako pýtať sa, či máte radi vlast­né deti. Zle sa učia, zo ško­ly done­sú kaž­dý deň poznám­ku, ale mám ich naj­rad­šej na sve­te. Mys­lím si, že člo­vek je naj­šťast­nej­ší doma, so svo­jou rodi­nou, v náru­čí svoj­ho “kme­ňa”, kto­rí navzá­jom chá­pu malé nuan­sy, sme­jú sa na vti­poch, kto­rým iní nero­zu­me­jú.

normal_5943_-bubo-afganistan-5-lubos-fellner

foto: bubo.sk

Prá­ve letí­te do Viet­na­mu, čo tam, ak sa môžem spý­tať?

Beriem do Viet­na­mu našu kan­ce­lá­riu, Front aj Back offi­ce. Ide o pra­cov­nú ces­tu, team­bu­il­ding. Nej­de o to, že letí­me biz­ni­som a spí­me v luxus­ných hote­loch. Chcem všet­kým z kan­ce­lá­rie opäť uká­zať, ako fun­gu­je náš slo­gan “Lov­ci zážit­kov” v pra­xi

Prvá veče­ra bude v reštau­rá­cii, kde ju ten­to rok jedol Barack Oba­ma. Dáme si jeho com­bo (Bun ča) vrá­ta­ne piva Hanoi. Potom ide­me 20 km bicyk­lo­vať pome­dzi ryžo­vé polia, pla­viť sa na kaja­koch v Halong bay, kto­rý je pod pat­ro­ná­tom UNES­CO. Máme vymys­le­nú hru, kde diev­ča­tá musia obe­hať mes­to na rik­šiach a vypiť kávu z Robus­ty, kto­rej je Viet­nam naj­väč­ším pro­du­cen­tom na sve­te, ošú­pať a zjesť Dra­čie ovo­cie, zjesť kro­ko­dí­la a poliev­ku z baná­no­vé­ho kve­tu, uro­biť vtip­nú viet­nam­skú foto­gra­fiu. Verím, že sa bude našim diev­ča­tám páčiť a že naozaj ulo­ví­me uni­kát­ne zážit­ky. Verím, že na ten­to výlet budú spo­mí­nať do kon­ca svoj­ho živo­ta a toto nemys­lím iba opis­ne. Chcem, aby táto ces­ta mala pre nich zmy­sel. Nie­len pre kli­en­tov, aj pre našich pra­cov­ní­kov sa sna­ží­me robiť veci inak a lep­šie. Potom to pocho­pia a budú “čičí­kať” našich kli­en­tov lep­šie než kto­koľ­vek ostat­ný. Za tým, že je BUBO o toľ­ko lep­šie než ostat­ní je tvr­dá prá­ca a veľ­ká vášeň pre to, čo robí­me.

Pri­klá­dam foto z Hanoi. Celá fir­ma “letí­me biz­ni­som”

unnamed1

foto: archív Fell­ner

unnamed2

foto: archív Fell­nerunnamed4

foto: archív Fell­ner

unnamed

foto: archív Fell­ner

zdroj titul­nej foto­gra­fie: bubo.sk/img.ostium.cz

Pridať komentár (0)