Miriam Fili­po­vá: Všet­ci chcú len tvo­je dob­ro. Nedaj si ho vziať!

robime.it / 1. mája 2016 / Rozhovory

Miriam Fili­po­vá štu­do­va­la na Mate­ma­tic­ko-fyzi­kál­nej fakul­te UK a pred dvo­ma rok­mi ukon­či­la štú­dium na Fakul­te mana­ge­men­tu UK v odbo­re Stra­te­gic­ký manaž­ment a manaž­ment infor­mač­ných sys­té­mov. V IT sve­te si vyskú­ša­la post správ­cu infor­mač­ných sys­té­mov, správ­cu licen­cií, neskôr pôso­bi­la v spo­loč­nos­ti Mic­ro­soft ako licenč­ná špe­cia­lis­t­ka pre seg­ment enter­pri­se zákaz­ní­kov. Od mája 2015 pra­cu­je v spo­loč­nos­ti Hewlett Pac­kard Enter­pri­se ako pro­jek­to­vá mana­žér­ka.

Kedy a kde si s IT zača­la?

Za moje IT začiat­ky mož­no pova­žo­vať rok 1991, kedy môj star­ší brat dostal svoj prvý počí­tač Com­mo­do­re 64. Vte­dy mi nahrá­va­nie hier z „mag­ne­ťá­ku“ a naj­mä hľa­da­nie „hla­vič­ky“ hry priš­lo cel­kom zábav­né a vzru­šu­jú­ce. Toto nad­še­nie však vydr­ža­lo len pár rokov – do momen­tu, kedy mi priš­lo z náš­ho dub­nic­ké­ho gym­ná­zia roz­hod­nu­tie, že na zákla­de výsled­kov pri­jí­ma­cích skú­šok ma pri­jí­ma­jú do trie­dy so zame­ra­ním na mate­ma­ti­ku, fyzi­ku a infor­ma­ti­ku (fami­liár­ne nazý­va­nej „Á-čka“).

A pani­ka bola na sve­te. Naši to necha­li na mňa – nepá­či sa Ti, napíš si odvo­la­nie a zanes ho ria­di­te­ľo­vi gym­ná­zia. Aj som ho zanies­la (s pánom ria­di­te­ľom mám dote­raz prí­jem­ný vzťah), ale napo­kon som zosta­la v „Á“čke – skon­či­la tam väč­ši­na spo­lu­žia­kov zo základ­nej ško­ly, to bolo vte­dy jedi­né kri­té­rium môj­ho roz­ho­do­va­nia.

Infor­ma­ti­ka bola pre mňa spo­čiat­ku utr­pe­ním, dokon­ca som muse­la cho­diť na dou­čo­va­nie z Nor­ton Com­man­de­ra (teraz mi to prí­de až neuve­ri­teľ­né), ale v dru­hom roč­ní­ku sme dosta­li skve­lú uči­teľ­ku infor­ma­ti­ky a ja som zis­ti­la, že ma to vlast­ne veľ­mi baví.

Vieš prog­ra­mo­vať?

Kedy­si som to o sebe vede­la pove­dať – ešte na Mate­ma­tic­ko-fyzi­kál­nej fakul­te UK, kde sme prog­ra­mo­va­li v Pas­ca­le a v Delp­hi. Odvte­dy ubeh­lo veľa rokov, kto­ré som strá­vi­la kade­čím mož­ným len nie prog­ra­mo­va­ním. Ale teší ma, že vďa­ka tomu stá­le roz­umiem väč­ši­ne debát, kto­ré vedú naši deve­lo­pe­ri na pro­jek­te.

Čo a/alebo kto ťa pri­vie­dol k prá­ci v oblas­ti infor­mač­ných sys­té­mov?

Neja­ko som sa tam pri­vied­la sama. Na gym­ná­ziu som sa roz­hod­la matu­ro­vať z jazy­kov a okrem toho aj z infor­ma­ti­ky a náuky o spo­loč­nos­ti, čo veľ­mi ťaž­ko nies­la naša tried­na, kto­rá nás uči­la mate­ma­ti­ku a fyzi­ku. Pre­to­že pod­ľa nej infor­ma­ti­ka a filo­zo­fia sú od seba tak veľ­mi vzdia­le­né, že to sa ani nedá skom­bi­no­vať.

Medzi­tým som si vyskú­ša­la prá­cu v médiách, neja­ký čas som robi­la správ­cu infor­mač­ných sys­té­mov, chví­ľu účtov­níc­tvo, autor­ské prá­vo, tvor­bu pred­pi­sov pod­ľa legis­la­tív­nych pra­vi­diel vlá­dy… A zas som sa vrá­ti­la k IT – naj­skôr v štát­nej sprá­ve a potom v Mic­ro­sof­te, kde som ako licenč­ný špe­cia­lis­ta moh­la skom­bi­no­vať zna­los­ti z tých­to zdan­li­vo nesú­vi­sia­cich oblas­tí.

medzinárodný-deň-žien-v-IT-3-1

Čo ťa moti­vu­je naďa­lej ostať v IT?

Skôr vní­mam to, čo ma moti­vu­je ostať v Hewlett Pac­kard Enter­pri­se (HPE) – sú to moji kole­go­via. Na pro­jek­tes­me skve­lá par­tia. Ľudia, kto­rí sa chcú učiť nové veci, hľa­da­jú čas­to netra­dič­né rie­še­nia, doká­žu skom­bi­no­vať zna­los­ti z rôz­nych oblas­tí, kto­rým sa dote­raz veno­va­li vo svo­jom živo­te a pop­ri tom si to stá­le uží­va­me a baví­me sa.

No nie­len na pro­jek­te, cel­ko­vo v diví­zii Enter­pri­se Ser­vi­ces som stret­la veľa prí­jem­ných, šikov­ných, roz­hľa­de­ných ľudí, kto­rí sa sna­žia rad­šej hľa­dať spô­so­by, ako veci robiť, než dôvo­dy, pre­čo nie­čo nej­de. A s nimi mi je potom sve­ta žiť. Vyho­vu­je mi aj to, že máme zvy­čaj­ne „len“ sta­no­ve­ný cieľ. Akou ces­tou sa k nemu vybe­rie­me je často­krát moja vec ale­bo vec náš­ho tímu.

Verej­nosť stá­le vní­ma IT ako pre­dov­šet­kým muž­skú domé­nu. Je to aj tvoj názor?

Nemys­lím si, že IT je pre­dur­če­né na to byť čis­to muž­skou domé­nou – poznám veľa šikov­ných žien či diev­čatv tom­to sve­te. Aj u nás na pro­jek­te máme veľ­mi šikov­nú kole­gy­ňu, kto­rá pat­rí k tým „mul­ti­funkč­ným ľuďom“ a zvlá­da rolu ana­ly­tič­ky, UX dizaj­nér­ky a mami­ny. A one­dl­ho by k nám mala pri­bud­núť ana­ly­tič­ka a tes­ter­ka v jed­nej oso­be, kto­rá by nám mala pomôcť imple­men­to­vať meto­di­ku BDD (Beha­vi­or Dri­ven Deve­lop­ment) do vývo­ja apli­ká­cií.

Skôr mám dojem, že diev­ča­tá si neve­dia pred­sta­viť, ako by sa moh­li uplat­niť v tom­to odvet­ví. Veľa mojich kama­rá­tov začí­na­lo v IT s prog­ra­mo­va­ním ale­bo tvor­bou webo­vých strá­nok. Uzná­vam, že to zrej­me nie sú typic­ké oblas­ti záuj­mu diev­čat. Pre­to sa mi veľ­mi páči pro­jekt Aj Ty v IT v rám­ci kto­ré­ho sa diev­ča­tá môžu dozve­dieť viac o pro­fe­siách v IT, rôz­nych akciách, works­ho­poch, akti­vi­tách.

2016-04-24-12-25-13-2-1024x1024

Čo by si pora­di­la dneš­ným rodi­čom, kto­rí majú svo­je dcé­ry a chcú im to naj­lep­šie? Poslať ich ale­bo nepos­lať do IT? Čím a kedy začať?

Auto­ma­tic­ky mi napad­la obľú­be­ná hláš­ka z mojich stre­doš­kol­ských čias: „Všet­ci chcú len Vaše dob­ro. Nedaj­te si ho vziať!“ Z vlast­nej skú­se­nos­ti viem, že „posie­la­nie“ nefun­gu­je. Deti – bez ohľa­du na to, či sú to diev­ča­tá ale­bo chlap­ci – by si mali vybrať sami a ide­ál­ne nie­čo, čo im robí radosť. A my – rodi­čia – by sme ich v tom mali pod­po­ro­vať. Stá­le verím tomu, že sa to dá – mať prá­cu, v kto­rej si môže­me nájsť to, čo nás baví.A kým sa roz­hod­nú, tak našou úlo­hou by malo byť umož­niť im spoz­nať ich sil­né aj sla­bé strán­ky, ako s nimi pra­co­vať, ako ich využiť. Lebo hoci by sme občas chce­li, aby krá­ča­li v našich šľa­pa­jach, aj tak sa raz vybe­rú svo­jou vlast­nou ces­tou.

Povedz nám neja­kú zábav­nú prí­ho­du zo svoj­ho IT živo­ta?

Asi naj­väč­ší záchvat smie­chu v HPE som dosta­la nedáv­no – po dlhom a nároč­nom dni som odchá­dza­la z roko­va­cej miest­nos­ti na 3. poscho­dí s kole­gom hlav­ným archi­tek­tom náš­ho pro­jek­tu, oba­ja riad­ne una­ve­ní, lebo sme rie­ši­li dosť váž­ne témy. Ako sme vyšli z inter­ných pries­to­rov k výťa­hom a scho­dis­ku, kole­ga– ako správ­ny gen­tle­man – mi dal na výber: „Chceš ísť peši ale­bo po scho­doch?“ Chví­ľu trva­lo, kým nám obom doš­lo, aké mám vlast­ne reál­ne mož­nos­ti, ale vybra­la som si. Hneď potom, ako sme sa dosmia­li. :-) „Peši.“

zdroj: robime.it, zdroj foto­gra­fií: robime.it

Pridať komentár (0)